Objavte Tajomstvá Efektívnej Komunikácie Medzi Rodičom a Dieťaťom

Komunikácia je základným kameňom vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Je to interakcia, kde jeden hovorí a druhý reaguje. Spôsob, akým dospelý komunikuje s dieťaťom, zohráva kľúčovú úlohu v procese osvojovania si reči. Je dôležité si uvedomiť rozdiel v jazykových schopnostiach dieťaťa a dospelého a prispôsobiť svoju reč tak, aby jej dieťa rozumelo.

Dôležitosť efektívnej komunikácie

Efektívna komunikácia medzi rodičom a dieťaťom je základom zdravého vzťahu, ktorý ovplyvňuje emocionálny, sociálny a intelektuálny vývin dieťaťa. Aktívne počúvanie, rešpekt, empatia, povzbudzovanie a oceňovanie sú základné princípy, ktoré by mal rodič uplatňovať.

Dieťa sa cíti v bezpečí a najviac sa učí od rodiča, pri ktorom sa cíti bezpečne. Ak dieťa vie, že ho rodič vypočuje bez hnevu či odsudzovania, cíti sa prijaté a milované. Dôvera je kľúčová. Keď rodič pomáha dieťaťu pomenovať a pochopiť emócie, dieťa sa učí zvládať hnev, smútok či frustráciu. Je dôležité učiť dieťa identifikovať a pomenovať pocity. Efektívna komunikácia zabezpečuje jasné vyjadrenie pravidiel a hraníc, ktoré deťom hovoria, čo sa od nich očakáva. Takáto komunikácia zahŕňa nielen zákazy, ale aj vysvetlenie dôvodov, čo napomáha porozumeniu rodičovským rozhodnutiam. Rodič je ten, kto dieťaťu ako prvý sprostredkováva to, ako to v živote chodí. Dieťa sa učí efektívne komunikovať vtedy, keď má k tomu vytvorené optimálne podmienky. Keď môže klásť otázky, vyjadrovať názory, zapájať sa do rozhovorov. Interakcia medzi členmi rodiny je pre dieťa v tomto smere zásadná, lebo dieťa sa učí pozorovaním a nápodobou. Otvorená komunikácia napomáha predchádzať nedorozumeniam, ktoré často vedú ku konfliktom. Ochota dieťaťa zdieľať s rodičom svoje trápenia môže zamedziť jeho nevhodnému alebo neuváženému správaniu. Konflikty však patria k životu. Cieľom hádok je uvoľniť emócie, vyriešiť problém, presadiť svoje potreby, obhájiť svoje hodnoty. Dôležitá je forma. Uvedomte si, že ľudský mozog dozrieva až okolo 25. Rodičia, ktorí dieťa aktívne počúvajú a rešpektujú jeho postoje, posilňujú jeho pocit hodnoty.

Komunikačné bariéry sú prekážky, ktoré narúšajú alebo znemožňujú efektívnu komunikáciu medzi ľuďmi. Môžu spôsobiť nedorozumenia, konflikty alebo znížiť kvalitu medziľudských vzťahov. Pre rodičov je dôležité uvedomiť si a odstrániť tieto bariéry vo vlastnej komunikácii, aby zlepšili vzájomné porozumenie, predchádzali konfliktom a posilnili ich vzťah s dieťaťom. Komunikačný štýl rodičov, ktorý sa formoval v priebehu ich života, môže byť pre dieťa vhodným vzorom a môže mať na neho aj deštruktívne účinky. Rodičia často používajú bariéry v komunikácii nevedome, automaticky pod vplyvom zlých návykov z vlastnej rodiny. V stresových situáciách sa rodičia nezriedka nechajú strhnúť emóciami a v hneve a frustrácii vyrieknu výroky na adresu dieťaťa, ktoré sú pre dieťa obzvlášť zraňujúce. Deti môžu na komunikačné bariéry reagovať v rôznom veku rôznym spôsobom. Úzkosťou, stresom, agresiou. Efektívna komunikácia medzi rodičmi a dieťaťom predstavuje jeden z najzásadnejších pilierov zdravého vývinu osobnosti dieťaťa. Vzájomné porozumenie, aktívne počúvanie a otvorený dialóg vytvárajú prostredie dôvery, bezpečia a emocionálnej stability. Deti, ktoré zažívajú kvalitnú komunikáciu doma, si ľahšie rozvíjajú sociálne zručnosti, empatiu, sebadôveru a schopnosť zvládať konflikty aj mimo rodinného prostredia. Rodičia majú prostredníctvom komunikácie jedinečnú príležitosť deti nielen sprevádzať, ale aj byť ich oporou v každodennom živote.

Stratégie na stimuláciu reči dieťaťa

Existuje niekoľko stratégií, ktoré môžu rodičia využiť na stimuláciu reči dieťaťa a zlepšenie komunikácie:

Prečítajte si tiež: Tipy pre rodičov na komunikáciu s tínedžermi

Byť na jednej fyzickej úrovni: Skloniť sa k dieťaťu počas komunikácie s ním. Tento jednoduchý krok signalizuje dieťaťu, že začína komunikácia a že bude vypočuté. Ponúka priestor na vnímanie všetkých spôsobov komunikácie dieťaťa - pohľad, pohyb, zvuky, mimika. Ak oceníme každú snahu dieťaťa o komunikáciu, zabezpečíme, že dieťa bude vypočuté a bude chcieť s nami komunikovať aj nabudúce. Ak dieťa vidí našu tvár, má možnosť odzerať pohyby artikulačných orgánov, čo mu umožňuje ľahšiu imitáciu nových slov.
Pozorovanie a pripojenie sa do hry: Namiesto direktívneho učiteľa, ktorý nesleduje skutočný záujem dieťaťa, pozorujme, čo dieťa robí, ako sa hrá. Pripojme sa do hry kopírovaním jeho činností (v rámci bezpečnosti). Komentujme, hovorme slovami to, čo vidíme, čo dieťa robí, čo asi chce. Nové prvky do hry však vkladajme opatrne, aby sme dieťa takpovediac nestratili.
Prispôsobenie reči úrovni dieťaťa: Uvedomenie si, kde sa reč dieťaťa nachádza. Základom toho, čo hovoríme, by mali byť také vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne naše dieťa. Vtedy má väčšiu šancu porozumieť nám, pripodobňovať sa našej reči. Byť na jednej nielen fyzickej ale aj rečovej úrovni dieťaťa má veľký zmysel. S blížiacim sa ôsmym mesiacom je dobré naše prehovory skracovať a vylaďovať na úroveň dieťaťa.
Opakovanie a komentovanie: Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Je preto vhodné komentovať a pomenovávať bežné aktivity počas dňa približne tými istými slovami, frázami. Hovoriť môžeme o tom, na čo sa naše dieťa pozerá, čo práve robí, ale aj o tom, čo robíme my. Kúpanie, odchod na prechádzku, papanie, naháňačka či iná obľúbená hra. Opakujúce sa činnosti. Najlepším spôsobom ako komentovať je eliminovať počet otázok a používať radšej oznamovacie vety.
(NE)čakanie: Po krátkej vete počkáme. To ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo, aby malo na reakciu vôbec priestor. V literatúre sa odporúča dokonca počítať (v duchu) do 10. Dieťaťu trvá reakciu dlhšie ako nám dospelým.
Modelovanie odpovede: Počas interakcie s dieťaťom si položme otázku: „Keby vedelo moje dieťa teraz rozprávať, čo by mi presne povedalo?“ Ak sa pozerá na pohár, lebo chce piť, môžeme povedať: „Mama, piť! Chcem piť.“ Ak sa dieťatku niečo nedarí z vašich úst zaznie: „Nejde to. Pomôž.“ Povieme za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dáme mu tým vzor. Ak sa budeme pridŕžať pravidla „o krok vpred“ a použijeme reč vyladenú na aktuálnu úroveň reči dieťatka, vzniká pre dieťa výborný priestor na imitáciu slov.
Použitie lákavej intonácie a opakovanie slov: Cestou k úspechu je tiež použitie lákavej intonácie, smiešnych zvukov, pútavého hlasu. V prirodzenej situácii - v rámci hry, činnosti- viackrát zopakujme cieľové slovo. Menej slov, ale ich častejšie opakovanie má väčší efekt pri učení sa nových slov. Niektoré deti potrebujú počuť nové slovo 5krát, niektoré 50krát.
Obmedzenie otázok: Používanie otázok je prirodzené, no príliš veľa otázok môže spôsobiť, že sa dieťa opäť cíti pod tlakom. Preto je dobré pozrieť sa na to, či ich v našej reči nie je príliš veľa. Prvou najlepšou možnosťou je vynechať zbytočné otázky, a namiesto nich použiť komentáre, teda oznamovacie vety. Neefektívne zatvorené otázky (Papáš? Obúvaš sa? Ideme von?), na ktoré nie je iná odpoveď ako áno-nie, skúsme nahradiť otázkami otvorenými (Čo robíš? Kam ideme?). Reč rozvíjajú viac. Dobrou voľbou sú aj otázky, v ktorých dáme dieťaťu na výber dve možnosti (Dám ti vajíčko alebo chlebík? Ideme hore alebo von?).
Využívanie každodenných situácií: Počas dňa sa veľakrát dejú situácie kedy napríklad, spadne lyžička zo stola počas jedenia, rozbije sa pohár, lopta sa skotúľa pod gauč, dieťa nedokáže vyliezť na vysokú stoličku, dobíja sa cez zatvorené dvere. Práve tieto situácie sú výbornou príležitosťou na stimuláciu reči. Nesnažme sa hneď všetko vyriešiť, zastavme sa. Počkajme, kým dieťa vyšle signál, že pomoc potrebuje. Vytvárame tak priestor na komunikáciu, dieťa podnecujeme k aktivite, pridávame dôležitosť jeho prejavom, dávame možnosť porozumieť situácii, komentovať, komunikovať.

Nenásilná komunikácia

Každý rodič, ktorý sa rozhodol kráčať so svojimi deťmi cestou rešpektu a vzájomného porozumenia, sa v niektorých situáciách dostáva s deťmi do úzkych. Klasickými situáciami tohoto typu sú odchody z ihriska, ranné obliekanie či umývanie zubov. V takýchto situáciách nepostačí milý tón hlasu, vysvetľovanie či zázračné slovíčko prosím. Predstava rešpektujúcej výchovy je síce fajn, ale povedzme si narovinu, nie je ľahké rešpektujúco komunikovať s dvojročným dieťaťom, keď sa snažíme opustiť ihrisko, aby sme sa mohli doma najesť. Tiež je niekedy ťažké nájsť spoločnú reč, keď sa trojročné dieťa v obchode hodí na zem, lebo sme mu odmietli kúpiť zmrzlinu. Práve rodičia, ktorí sa rozhodli nesiahať po výchovných metódach svojich vlastných rodičov, sa dostávajú v takýchto situáciách do úzkych.

Jednou z možností našej reakcie nám ponúka spôsob komunikácie podľa amerického psychológa M.B. Rosenberga. 4 kroky nenásilnej komunikácie podľa M.B.:

Pozorovanie: Povedz, čo vidíš, počuješ či vnímaš svojimi zmyslami.
Vyjadrenie pocitov: Vyjadríme pocity nášho dieťaťa, ale aj tie svoje. Podľa nenásilnej komunikácie sa za každým pocitom, ktorý cítime, skrýva nejaká potreba. Naplnená alebo nenaplnená.
Potreby: Za želaniami svojho dieťaťa nájdi potreby a tie mu pomôž naplniť. Keď má dieťa totiž naplnené svoje potreby, je spokojnejšie a ochotnejšie splní tvoju prosbu.
Prosba: Ako by ste to mohli urobiť, aby potreby vás oboch boli naplnené? Existuje taká možnosť?

Ani dokonalo sformulovaná prosba podľa princípov nenásilnej komunikácie nezaručí, že tvoje dieťa zrazu začne zázračne spolupracovať. Hlavne vtedy, keď ešte nedospelo do vývojového štádia, kedy dokáže prejaviť empatiu, či predstaviť si dôsledky svojho správania. A to ani nie je jej cieľom.

Zásady efektívnej komunikácie s deťmi

Pri komunikácii s deťmi či dospievajúcimi existuje niekoľko zásad, ktoré zefektívnia zdieľanie našich potrieb a povinností voči nim:

oslovenie menom
príjemný alebo vecný tón hlasu
zdvorilosť - slovíčko prosím
úsmev
udržiavanie očného kontaktu
jasné formulovanie požiadaviek
hovorenie o zmysluplnosti toho, čo vyžadujeme
vhodné načasovanie požiadaviek - dostatočný časový priestor (povedať požiadavku včas)
jasné stanovenie termínu, kedy má byť povinnosť alebo požiadavka splnená
rešpekt v komunikácii, hovorme priamo a stručne
dbanie na to, aby boli požiadavky splniteľné
podávanie primeraných informácií
zameriavanie sa na problém
používanie humoru

V nasledujúcom texte vám ponúkneme prehľad šiestich efektívnych komunikačných schopností podľa autorov rešpektujúcej výchovy, ktoré nám pomôžu lepšie komunikovať so svojimi deťmi (Kopřiva, Nováčková, Nevolová &Kopřivová, 2012):

Prečítajte si tiež: Rodič a dieťa: Efektívna komunikácia

Popis, konštatovanie: Hovoríme o tom, čo vnímame bez posudzovania druhého. Zameriavame sa na to, čo sa stalo a nie na to, kto to urobil. Nezabúdame pritom na priateľský alebo vecný tón hlasu, oslovenie menom. Pomôcť môžu slovíčka vidím, počujem, cítim. Využívame otázky, ktorými žiadame informáciu alebo spoluprácu. K popisu pridávame otázku „Čo ty na to? Čo navrhuješ? Čo si o tom myslíš ty? Čo by ti pomohlo?“, ktorou dávame najavo ochotu spolupracovať. Popis používajme najmä pri prebiehajúcich činnostiach, aby sa dieťa mohlo na vec pozrieť z iného uhlu pohľadu a videlo tak súvislosti. Popisovať môžeme problémy aj úspechy.
Informácia, zdieľanie: Informácia predstavuje správu o tom, prečo, ako, či kedy sa niečo odohráva alebo robí, čo sa očakáva, aké sú dôsledky určitých činností alebo správania sa. Informácia má byť pravdivá. Informácia napĺňa našu potrebu zmysluplnosti, nehodnotí a neohrozuje. Núti nás premýšľať, zvažovať rôzne možnosti, porovnávať pozitíva a negatíva, rozhodovať sa. Informácia rozvíja zodpovednosť, naopak rady a pokyny rozvíjajú najmä poslušnosť. Je to oznamovacia veta v 1. osobe množného čísla alebo v 3. osobe jednotného aj množného čísla. Pomáha podávať pozitívne informácie ("Máme hovoriť pravdu." namiesto "Klamať sa nemá."). Aj k informácii môžeme dodať otázku typu „Čo s tým urobíme?“
Vyjadrenie vlastných potrieb a očakávaní: Vyjadrujeme sa pozitívne, nie čo nechceme. Podávame informáciu, čo potrebujeme, chceme, alebo očakávame my sami.
Možnosť voľby: Keď dávame druhým na výber, považujeme druhú osobu za kompetentnú, dávame jej možnosť rozhodnúť sa. Výber musí byť prijateľný pre obe strany a musíme to myslieť vážne. Výber nesmie byť manipuláciou. Keď sa dieťa nevie rozhodnúť a vybrať si, môžeme reagovať empaticky, poukázať na výhody a nevýhody, navrhnúť odklad rozhodnutia, alebo navrhneme, čo by sme urobili my a prečo.
Dve slová: Niekedy pomôžu namiesto dlhých prednášok dve slová, ktoré šetria čas a nervy. Nesmiete zabudnúť na oslovenie. Niekedy je potrebné vyjadriť kategorický nesúhlas namiesto kriku a vyhrážok.
Priestor pre spoluprácu a aktivitu detí: Otázkami dávame deťom aj priestor na dialóg a premýšľanie. Pozor na to, aby sme dieťa nezahrnuli gejzírom otázok. Dajme mu svoj záujem, ale aj rešpekt.

Tieto efektívne spôsoby komunikácie môžeme rôzne kombinovať. Niekedy sa však stane, že použijeme správne komunikačné spôsoby a napriek tomu, akoby to neviedlo k cieľu. Pokiaľ nejde o život a zdravie, môžeme nechať na dieťa dopadnúť prirodzené dôsledky jeho konania, čím sa u neho buduje zodpovednosť.

Ako reagovať na pocity a problémy dieťaťa

Rodinná poradkyňa a terapeutka Aldortová (2014) hovorí o tzv. formulácii S.A.L.V.E, ktorá rodičom pomôže orientovať sa na dieťa, ktoré prežíva rôzne negatívne emócie, alebo sa pre rodičov v danej chvíli správa neprijateľným spôsobom:

S (Separate): Oddeľte sa od správania dieťaťa a od jeho emócií pomocou tichého rozprávania samého so sebou.
A (Attention): Venujte dieťaťu pozornosť.
L (Listen): Počúvajte, čo dieťa hovorí a pozorujte, čo jeho činnosť naznačuje.
V (Validate): Uznajte pocity dieťaťa a potreby, ktoré prejavuje.
E (Empower): Povzbuďte dieťa. Prejavte dôveru v jeho schopnosti.

Jednou z najefektívnejších možností, ako odpovedať svojim deťom, keď zdieľajú svoje pocity a problémy, je podľa psychológa Gordona (2012) tzv. „kľúč k otvorenému srdcu“ alebo „pozvanie k rozhovoru“. Tento spôsob dodáva ľuďom odvahu, aby pokračovali v tom, čo chcú povedať. Použitie tejto metódy vyžaduje, aby rodičia svoje vlastné myšlienky a pocity držali mimo komunikačného procesu. Keď vám dieťa hovorí o nejakom probléme, môžete najprv reagovať nasledovne:„Aha.“ „Mhm.“ „Vážne?“„To chcem rozhodne počuť.“ „Zaujíma ma, ako to vidíš ty.“ Poď, porozprávame sa o tom.“ „Mám pocit, že je to pre teba dôležité.“

Gordon (2012) ďalej hovorí, že dôležité je nielen otvoriť srdce dieťaťu, ale nechať tieto dvere aj naďalej otvorené. To môžeme urobiť pasívnym počúvaním (tichom) alebo ešte účinnejším aktívnym počúvaním. Pri aktívnom počúvaní sa teda príjemca (rodič) snaží pochopiť, čo odosielateľ (dieťa) cíti, alebo čo jeho zdieľanie znamená. Svoje porozumenie rodič preformuluje do vlastných slov, čím vyšle spätnú väzbu dieťaťu, či správne porozumel jeho slovám či pocitom. Rodič má možnosť overiť si u dieťaťa, či mu porozumel, keďže sa v realite často stáva, že dochádza ku komunikačným nedorozumeniam.

Gordon (2012) tiež hovorí, ako dieťa efektívne konfrontovať, keď sa správa neprijateľným spôsobom, ktorý narúša právo rodiča uspokojovať svoje vlastné potreby alebo sa stavia do cesty pokojného prežívania života. Ide o tzv. „JA zdieľanie“ alebo Ja výrok namiesto „Ty zdieľanie“ (v ktorom sa hodnotí správanie dieťaťa, čo patrí medzi neefektívne spôsoby komunikácie).

Prečítajte si tiež: Dopad reklamy na dieťa

JA zdieľanie obsahuje tri časti:

popis neprijateľného správania - rodič jednoducho popíše nevhodné správanie dieťaťa bez jeho hodnotenia alebo posudzovania
popis pocitu rodiča
popis, ako konkrétne sa správanie dieťaťa rodiča dotýka

Ja zdieľanie môže priniesť prekvapivé výsledky, pretože deti sú často udivené, ako sa ich rodičia skutočne cítia a často si neuvedomujú, ako ich správanie ovplyvňuje druhých.

Ako pôsobí na naše deti to, čo im hovoríme?

Kedy na nich naša reč pôsobí jasne, otvorene či spolupracujúco, a kedy naopak nepriateľsky či manipulatívne? Slová sú nástroje a sami si môžeme vybrať, aké slová používame. Až príliš často však nevedome preberáme formulácie od svojich vlastných rodičov či z okolia. A reakcie, ktoré nimi v deťoch vyvolávame, majú často na míle ďaleko od tých, aké sme zamýšľali.

Počúvať znamená sústrediť sa na druhého a na to, čo nám chce povedať. Dôležité je nehodnotiť a nepridávať nič svoje. Týmto spôsobom si budujeme s deťmi hlbší vzťah. A nakoniec sa dozvieme oveľa viac, ako keď rozhovory vedieme výhradne my, dospelí.
Uznáme dieťaťu, že je nahnevané, no nenecháme ho kopať svojho brata. Môžeme mu miesto toho pomôcť vyjadriť svoj hnev iným, prijateľným spôsobom.
Najmä keď deťom niektoré veci zakážeme, potrebujú vedieť aj to, čo robiť môžu. Ideálne je, keď majú na výber z viacerých možností.
Poskytnutá informácia by mala byť stručná a výstižná. Mala by byť podaná neutrálne, bez obviňovania. Čím jasnejšia je informácia, tým väčšia je pravdepodobnosť, že dieťaťu už nebude treba nič ďalšie hovoriť.
Slovná komunikácia hrá vo výchove detí dôležitú rolu. No je účinná iba vtedy, ak je v súlade s konaním. Deti rodičov, ktorí veľa hovoria a málo konajú, sa väčšinou naučia pustiť ich slová jedným uchom dnu a druhým von. Počúvať začnú, až keď rodičia kričia, či vyhrážajú sa.
Ak očakávate, že deti budú dodržiavať isté pravidlá, je dôležité vyžadovať ich plnenie zakaždým.
Deti sú na tón reči citlivé. Keď niečo nemyslíte vážne, či predstierate inú emóciu, väčšinou to cítia. Preto budú mať vaše slová najlepší účinok, keď budú povedané primeraným tónom hlasu. Nie je potrebné preháňať, ani hlas zmierňovať.
Ďalšou súčasťou komunikácie je neverbálna komunikácia. Podobne ako tón hlasu by mala byť v súlade s tým, čo práve hovoríte. Použite gestá a výrazy tváre, ktoré dopĺňajú to, čo práve hovoríte. Keď chcete povedať dieťaťu niečo dôležité, priblížte sa k nemu na konverzačnú vzdialenosť, nadviažte očný kontakt, poprípade sa ho aj dotknite.

Tipy pre lepšiu komunikáciu s deťmi

Každý rodič túži po takom vzťahu s deťmi, v ktorom sa bude môcť s nimi rozprávať o čomkoľvek. Prinútiť ich však, aby sa otvorili, niekedy býva ťažšie. Deti sa s rodičmi najradšej rozprávajú vtedy, keď majú pocit, že ich sústredene počúvajú.

Vytvárajte príležitosti na komunikáciu: Mnohé deti sa skôr otvoria vtedy, keď napríklad spolu niečo robíte, keď sa spolu niečo hráte, ste v prírode na prechádzke alebo cestujete v aute. Vy sami musíte zistiť, ktoré situácie vášmu dieťaťu pri komunikácii vyhovujú.
Viac počúvajte a menej rozprávajte: Ak je to možné, vezmite do úvahy myšlienky a pocity dieťaťa pri rozhodovaní, ktoré ovplyvňuje jeho život. Aktívne počúvajte, keď vám dieťa niečo hovorí. To, že počúvate skutočne, dokážte tým, že prestanete robiť to, čo práve robíte a venujte sa len dieťaťu. Prejavte nadšenie z toho, o čom diskutujete, a to aj vtedy, keď vás téma až tak veľmi nezaujíma. Snažte sa viac počúvať, ako rozprávať a tiež sa nesnažte hneď poskytovať rady. Vyhnite sa tiež unáhlenej kritike.
Venujte dostatok času svojmu dieťaťu: Silný vzťah rodič-dieťa je najdôležitejším ukazovateľom dobrej komunikácie. Každý deň venujte čas spojeniu so svojím dieťaťom. Hrajte sa, počúvajte, čítajte, tancujte a užívajte si jeden druhého.
Nezľahčujte problémy dieťaťa: Skúste sa pozrieť na situáciu z ich perspektívy. Keď deti vedia, že dokážete zvládnuť ich akékoľvek pocity, prídu za vami i vtedy, keď bude problém naozaj veľký.
Premyslite si vhodné otázky: Ak chcete komunikovať s dieťaťom súvislejšie a dlhšiu dobu, snažte sa vytvoriť vhodné prostredie zahŕňajúce ľudské spojenie, blízkosť a bezpodmienečný rešpekt. Zaujímajte sa o to, čo ho naozaj zaujíma, nad čím premýšľa, čo ho trápi a čo ho teší. Rešpektujte, keď dieťa povie slovo neviem. Nemusí mať hneď na všetko názor alebo ho jednoducho zaujímajú iné veci.

tags: #komunikacia #rodic #dieta