Úvod
Dojčenie je prirodzený a dôležitý proces pre vývin dieťaťa. Starostlivosť o dieťa, najmä v ranom veku, má zásadný vplyv na jeho celkový vývin. Tento článok sa zameriava na dlhodobé dojčenie, jeho prínosy a vnímanie spoločnosťou, ako aj na ďalšie aspekty rodinného prostredia, ktoré ovplyvňujú šťastie a zdravý vývin dieťaťa.
Dojčenie: Normálna Dĺžka Verzuz "Dlhodoé" Dojčenie
V súčasnosti sa často stretávame s pojmom "dlhodobé dojčenie", čo môže evokovať dojem, že dojčenie detí v určitom veku už nie je bežné alebo správne. Je však dôležité si uvedomiť, že dojčenie by malo byť vnímané ako normálna súčasť vývinu dieťaťa a malo by trvať tak dlho, ako to vyhovuje matke aj dieťaťu, až kým sa dieťa samo neodstaví. Mali by sme hovoriť skôr o dojčení v rokoch, nie v mesiacoch. Ľudia patria medzi tie cicavce, ktoré sa o svoje potomstvo starajú veľmi dlho, veľmi dlho ich dojčia, veľmi dlho ich nosia a toto všetko je pre ich správny vývoj potrebné.
Prirodzený Proces Odstavenia
Predstava, že dieťa sa bude dojčiť donekonečna, ak sa do procesu odstavovania aktívne nezapojíme, je mylná. Odstavenie je prirodzený proces, ku ktorému každé dieťa speje, pretože prirodzene speje k samostatnosti. Tento proces nie je zvrátiteľný a dieťaťu, ktoré sa už nechce dojčiť, sa nedá dojčenie vnútiť. Dojčené deti sú si navyše veľmi dobre vedomé svojich pocitov a nedajú sa nútiť do niečoho, čo nechcú. Odstavenie nemusí byť spojené s plačom, naliatymi prsníkmi či nešťastným dieťaťom i matkou. Odstavenie môže byť krásny proces, v ktorom si dieťa uvedomí, že dojčenie nepotrebuje.
Prínosy Dojčenia Normálnej Dĺžky
Dojčenie normálnej dĺžky niekoľkých rokov (čiže „dlhodobé dojčenie“) je normálne a vďaka nemu sa dieťa z hľadiska zdravia, psychiky a imunity vyvíja správne, tak, ako sa vyvíjať má. A takýto normálny vývin nemá žiadne plusy. Rovnako ako nemá žiadne plusy to, keď má niekto normálnu teplotu. Normálna teplota nemá plusy. Je normálna. Vysoká teplota prináša problémy, riziká. Podobne aj nedojčenie prináša riziká, problémy. Nedojčené deti, prípadne deti, ktorých dojčenie bolo ukončené príliš skoro, majú štúdiami dokázané štatisticky vyššie riziko toho, že budú častejšie choré, že ich choroby budú mať ťažší priebeh, že niektoré choroby pravdepodobnejšie dostanú, že ich liečba bude trvať dlhšie, že budú mať horšie výsledky v škole, budú sa horšie správať, majú vyššie riziko obezity, srdcových ochorení, horší vývin zraku, čeľuste, ústnej dutiny, vyššie riziko ekzémov. To, že to nevidíme vždy pri každom nedojčenom dieťati, neznamená, že to neplatí pre nedojčené deti ako skupinu.
Zdravie Matky a Dojčenie
Matky ohrozuje nedojčenie. Dojčenie je pre matku zdravé. Málo sa o tom hovorí. Ženy by mali okrem iného dojčiť aj pre svoje zdravie. Dojčenie patrí medzi hlavný nástroj prevencie rakoviny prsníka. Všetky kampane zameriavajúce sa na prevenciu rakoviny prsníka by sa mali zamerať na dojčenie. Dojčenie je tiež prevenciou pre rakovinu vaječníkov, maternice a endometria, chráni proti osteoporóze, znižuje potrebu inzulínu diabetičiek počas dojčenia, spravidla odďaľuje návrat plodnosti a na dlhú dobu potláča ovuláciu, dojčiace matky po pôrode spravidla ľahšie schudnú.
Prečítajte si tiež: Strava pre zomierajúcich
Rozhodnutie Matky a Podpora Pri Dojčení
Každá matka má právo rozhodnúť sa podľa seba, či bude dojčiť. Ak je to rozhodnutie, ktoré je založené na dostatočných informáciách o rizikách podávania umelej výživy, tak potom je to rozhodnutie, ktoré daná matka nemá potrebu nikomu ďalej zdôvodňovať. Je to podobné, ako keď sa nejaký človek rozhodne užívať lieky, ktoré potrebuje. Nepotrebuje to zdôvodňovať a je so svojím rozhodnutím spokojný. Problém je však v tom, že väčšina žien, ktoré nedojčia, tak robia nie preto, že by sa rozhodli nedojčiť a že by so svojím rozhodnutím boli spokojné. Väčšinou ide o to, že nedojčenie bolo výsledkom zhody okolností, v ktorých matka nedostala dostatočnú pomoc a podporu pri dojčení, hoci vlastne dojčiť chcela. Toto sa spája s pocitmi ľútosti, hoci sú tieto pocity často maskované inými výrokmi. Okrem toho, veľa matiek je do nedojčenia dotlačených nesprávnymi informáciami - tieto sa špeciálne týkajú toho, že matky, ktoré musia užívať počas dojčenia lieky alebo sú choré, musia prestať dojčiť.
Vnímanie Dojčenia Spoločnosťou
Dojčenie detí vo veku 3 - 4 rokov sa zatiaľ nevníma ako norma, hoci by to tak malo byť. Nie je žiaden dôvod na to, aby matka takéto dieťa nedojčila mimo domu, ak chce. Ak by sa to tak dialo dostatočne často, prispelo by to k tomu, že by takéto dojčenie verejnosť vnímala ako normálne. Je paradoxné, ako je na verejnosti a v médiách vnímanie dojčenia staršieho dieťaťa ako senzácia. Dôvod je jednoduchý - treba, aby ľudia mali možnosť vidieť takéto deti čo najčastejšie, aby to bol bežný jav. Nie je nič krajšie ako vidieť dojčiace sa dieťa. Dojčenie nie je intímna záležitosť matky a dieťaťa. Dojčenie je normálny spôsob kŕmenia detí, ktorý si nezaslúži tabuizovanie. Navyše dojčenie je omnoho viac ako len materské mlieko.
Skúsenosti Matiek s Dlhším Dojčením
Je dobré uvedomiť si, že je normálne, ak sa deti dojčia 3 - 5 rokov. Mnoho detí je dojčených omnoho dlhšie. Ženy, ktoré v súčasnosti takto dlho svoje (prvé) dieťa dojčia, to väčšinou nerobia preto, že by to plánovali, ale skôr preto, že to tak „dopadne“ - dojčia svoje deti mesiac po mesiaci postupne dlhšie a dlhšie a v procese toho si uvedomia, že na tom nie je nič zlé. Naopak. Je to nádherné. A tieto matky objavia aspekty dojčenia, o ktorých by si nemysleli, že existujú.
Svoje dieťa som dojčila 5 rokov. Ženy, ktoré dojčia dlhodobo potrebujú podporu a možnosť podeliť sa o svoje obavy, neistoty, komentáre okolia ako aj ťažkosti, ktoré v súvislosti s dojčením zažívajú. Túto potrebu veľmi dobre napĺňajú podporné skupiny dojčenia, v ktorých je možné stretnúť matky s bábätkami a deťmi rozličného veku. Pretože sa o dojčení staršieho dieťaťa vo všeobecnosti vie málo, sprevádza ho mnoho nesprávnych informácií, z ktorých niektoré boli pre mňa odstrašujúce. Tieto výroky poukazujú na to, aké hlboké je nepochopenie dlhodobého dojčenia a ako málo ľudí videlo dojčiace sa staršie dieťa. A takmer určite málo ľudí videlo dojčiace sa staršie dieťa mimo domu. A práve takéto výroky často spôsobia, že aj ženy, ktoré svoje menšie dieťatko mimo domu dojčili, sa postupne začnú „hanbiť“ a schovávajú sa s dojčením staršieho dieťaťa doma. A napriek tomu, že staršie dojčiace sa deti mimo domu sú skôr raritou ako pravidlom, z nejakého dôvodu sa hovorí o deťom vyzliekajúcich matky a robiacich scény, ako keby to bol bežný jav. A pritom opak je pravdou.
Výživa Matky Počas Dojčenia
Matka, ktorá dojčí dlhodobo, nemusí dodržiavať žiadne špeciálne pravidlá v stravovaní. Predstava o tom, že sa počas dojčenia musia dodržiavať špeciálne pravidlá pri stravovaní či v pitnom režime odrádza mnohé ženy od dojčenia, najmä dlhodobého. Za normálnych okolností platia pre dojčiace matky rovnaké pravidlá v stravovaní a v pitnom režime ako pre všetkých ostatných ľudí.
Prečítajte si tiež: Rodinná psychológia: Šťastie dieťaťa a matky
Vplyv Rodiny na Šťastie Dieťaťa
Rodina je základným kameňom spoločnosti a má nesmierny vplyv na citový vývin dieťaťa. V prostredí, kde je dieťa milované, vážené a šťastné, sa vytvára pevný základ pre rozvoj jeho osobnosti a začlenenie do spoločnosti. Dieťa vníma udalosti v rodine, pretože sa v nej pohybuje každý deň. Rodina mu pomáha osvojiť si kultúrne návyky, učiť sa tolerancii a určovať si vlastné hodnoty. Taktiež ho vystavuje aj istým konfliktom, aby sa naučilo zvládať svoje budúce nezhody s priateľmi, partnermi, ale i vo svojej budúcej rodine. V každej rodine je normálne, ak sa v nej prežíva "vojna" a "mier". Či už medzi rodičmi alebo medzi rodičmi a ich deťmi. Pre dieťa je veľmi poučné, keď vidí, ako sa v rodine podarilo zvládnuť konflikt a rodičia sa zmierili.
Pre správne fungovanie v rodine by mali platiť isté pravidlá. Okrem pravidiel má rodina aj svoje vlastné "rituály", ktoré sú jedinečné. Ako prvým rituálom môže byť návrat každého člena domov z práce, či školy, alebo z nejakej zábavy. Ak niekto z členov rodiny chýba, pociťujeme to ako neúplnosť celku. Mali by sa navzájom radovať z príchodu toho druhého, aby bolo cítiť dôležitosť konkrétneho človeka. Viaceré výskumy potvrdzujú, že dieťaťu chýba v rodine duševný pokoj, dôležitý pre jeho osobnostný rozvoj. Jeho rodičia prichádzajú domov z práce, veľmi nervózni a nemajú chuť rozprávať sa s ním. Áno, dnes je spoločnosť nastavená tak, že v rodine musí aspoň raz prebehnúť kríza, pri ktorej najviac trpia deti. Stávajú sa terčom zlosti ich rodičov. Tomu je potrebné sa vyhýbať. Uvedomujeme si, že manželstvo bez hádok je len utópia. Pre nadobudnutie pocitu istoty dieťaťa v rodine, je podľa A. Škovieru jednou z možností stôl. Pri ňom sa všetci spoločne stretnú, konzumujú jedlo a popritom komunikujú.
Výchova: Láska a Trest
Ťažko je zhodnúť sa na jednom konkrétnom type výchovy. Často si zo svojho detstva odnášame istú výchovu, hodnoty, ktoré chceme posunúť aj našim deťom. Ak je dieťa neposlušné, správny rodič by si mal položiť otázku, "prečo to tak je?" a pátrať po jej odpovedi. Pre správnu výchovu je podstatné, aby sa dieťa naučilo pochopiť, čo znamená ÁNO a čo NIE. Situácia, kedy sa rodičia nevedia zhodnúť na jednom spôsobe výchovy, kde matka tvrdí jedno, otec zasa druhé, spôsobuje u dieťaťa nerozhodnosť. Nevie koho má poslúchať a upadá do obrovského smútku. Výchova je ako keď sa k stromu priviaže z jednej aj z druhej strany palica. Obidve sú dôležité, aby mohol strom začať rásť rovno. Pri výchove je jedna palica nahradená láskou a druhá trestom. Ani bez jednej palice, nemôže byť človek správne vychovaný. Ak by sa vychovával bez lásky, vyrastie z dieťaťa bezcitný človek. Ak zasa bez trestu, môže z neho vyrásť človek, ktorý si nikdy nič v živote nebude vážiť. Rodina musí byť skutočne tým miestom, kde sa dieťa cíti spokojné, kde cíti pevný rodinný prístav, do ktorého sa vždy môže s istotou vrátiť. Ak sa dieťa začne vo svojej rodine cítiť neprijaté a nemilované, nastáva v rodine veľká zmena, a rodinný prístav sa začína rozpadať.
Ako Vychovávať Šťastné Deti: Rady Od Tamása Vekerdyho
Najuznávanejší detský psychológ v Maďarsku, Tamás Vekerdy, vedel o deťoch všetko. Alebo aspoň to, čo sa vedieť oplatilo: že najviac potrebujú lásku a slobodu. To prvé v neobmedzenom množstve, to druhé v rozumných hraniciach. Dnešné deti žijú v úplne iných podmienkach ako ich predkovia. Z ich sveta zmizla spojitosť medzi prácou a produktom, medzi prírodou a jedlom. Deťom chýba pohyb. Voľakedy boli od skorej jari do neskorej jesene vonku na vzduchu, hrali sa na ulici, túlali sa po lesoch a lúkach. Mali väčšiu slobodu, ale ich život sa predsa odohrával v istých mantineloch medzi tradíciami, očakávaniami a prísnymi pravidlami. Deti vedia všetko, aj to, kedy im klameme alebo pred nimi niečo zamlčujeme. Ak s nimi nehovoríme otvorene o chorobách, smrti, rozvode, o všetkom, len v nich zvyšujeme úzkosť. Mnohí rodičia chránia svoje deti pred zlými správami, natoľko sa o nich strachujú, že sa boja ich púšťať aj na dvor, nie ešte na ulicu. Podstatné je, či sme prítomní v živote a činnostiach našich detí, lebo už táto prítomnosť má ochrannú silu. Nejde o neprestajné pozorovanie, neustále strachovanie, skôr o šiesty zmysel rodiča, vďaka ktorému zachytí dieťa práve vtedy, keď treba. Pre nedostatok pohybu a pre zatvorenosť je oveľa viac nepokojných detí, ale to neznamená, že sú hneď problémové. Voľakedy zvládla jedna učiteľka v dedinskej škole aj sto detí a aj medzi nimi boli všelijaké. Bez radosti neexistuje účinné učenie, to je už vedecky dokázané. Vo väčšine škôl panuje napriek tomu len úzkosť a nuda, a pritom by svet mohol byť náramne zaujímavý, keby nám ho neprezentovali ako úlohu. Chceme im natlačiť do hláv príliš veľa vedomostí, úplne zbytočne, lebo aj tak to zabudnú. Puberta sa oddialila až do konca dvadsiatych rokov. Kedysi štrnásť- až šestnásťročný mladý človek už vedel, akým smerom sa chce orientovať, a úspešne sa zaradil do vzdelaneckého, učňovského alebo pracovného sveta. Dnes to často nevie ani tridsiatnik a ani nechce vstúpiť do tejto spoločenskej maškarády, lebo sa obáva, že týmto si definitívne oblečie masku jednej profesie a skončí sa jeho sloboda, už sa nemôže stať tým, kým by mohol. Majitelia veľkých IT firiem ako Steve Jobs a Bill Gates posielali svoje deti do škôl bez digitalizácie a do jedenástich rokov ich nepúšťali k počítaču. Do deviatich až jedenástich rokov sa totiž vyvinie u dieťaťa taká závislosť od týchto technológií, ako keby užívalo heroín alebo kokaín. Do siedmich až deviatich rokov treba deťom hovoriť rozprávky každý deň, už aj ročným až jedenapolročným krátke príbehy z ich života, troj- až štvorročným to isté so zvieratkami. To, čo sa počas ich počúvania deje v mysli dieťaťa, pomáha spracovať zážitky, úzkosť, hnev. Dospelí by si mali uvedomiť, že deti sú neskutočne vyčerpávajúce, hrozne znervózňujúce a strašne únavné. Občas sa ich treba zbaviť, aby dostali späť oddýchnutú, veselú mamu a otca.
Rešpekt a Výchova: Pohľad Václava Mertina
Rešpekt znamená, že vás uznávam rovnako ako seba. A keďže uznávam seba, z toho vyplýva, že sa k vám správam tak, ako chcem, aby ste sa vy správali ku mne. To isté platí aj pri deťoch. Dieťa beriem také, aké je, s tým, že mám zodpovednosť a povinnosť doviesť ho k dospelosti. Dôležitejšie je, aby som dieťa doviedol do bodu, že sa bude správať určitým spôsobom. Niektoré veci časom pochopí, niektoré nie. Rodičia niekedy pri väčšom dieťati neakceptujú, nerešpektujú jeho názory, potreby. Niekedy to len netrafia. Myslím to v dobrom, pretože rodičia si myslia, že ich deti sú malé a potrebujú pomoc, ale to dieťa už nemusí byť už až tak malé. Keď si to ako dospelí zrovnáme v hlave, naraz vidíme, že sa to dá. Ale to si musíme uvedomiť alebo nám to musí niekto autoritatívne povedať. Aby sme mohli mať radi druhých a rešpektovať ich, musíme mať radi sami seba, mať pozitívny vzťah k sebe, hovoriť si, že sme dobrí, šikovní. Predstava, že sa s dieťaťom vyberiete do piesku a capnete ho po zadku cez plienku, pričom ja na vás zavolám policajtov, je nepredstaviteľná. Ale spoločnosť hovorí, že niečo nie je korektné a ja som tom zo psychologického hľadiska presvedčený. Dá sa vychovávať bez trestov, problém však je, že to nevieme. Svojím detstvom sme nastavení tak, že keď sme niečo urobili, dostali sme na zadok alebo nasledoval trest. Nikto nás neučil, či by to nešlo aj inak, pretože riešiť sa to musí. Otázka je, ako na to rodič príde. Problémom môžu byť aj rôzne negatívne spoločenské javy a časť chyby vidím aj vo vzdelávacom systéme, ktorý deti učí napríklad Pytagorovu vetu, ale nenaučí ich uznaniu, rešpektu, spolužitiu, rozumieť sami sebe, vnímaniu rôznorodosti, vzájomnej komunikácii a to je v súčasnej dobe chyba.
Prečítajte si tiež: Pomoc deťom s dyslexiou
Vplyv Poradia Narodenia na Vývoj Dieťaťa
Poradie, v akom sa dieťa narodí, má na jeho ďalší vývoj istý vplyv. Samozrejme, záleží aj na tom, v akom veku dostane dieťa súrodenca alebo či vôbec dostane súrodenca. Tou hranicou je piaty rok života. Je to hranica, keď sa buduje celá naša osobnosť, charakter, emocionalita, spôsob, akým pristupujeme k svetu, ako sa adaptujeme. Prvorodený má veľa spoločné s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. Rodičia uplatňujú najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú naozaj zodpovedné. Prvorodené deti, ktoré majú mladších súrodencov, sa stávajú aj dobrými vodcami. Sú zodpovední a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia, lekári. Prvé deti bývajú však aj konformné a veľmi konzervatívne. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Veľmi si zakladajú na svojej špeciálnej pozícii a, áno, zle znášajú kritiku. Druhorodený býva opakom prvorodeného. Je to preto, že druhé deti sú často veľmi dobrými pozorovateľmi. Niekedy sa snažia toho prvého aj dobehnúť. Občas sa im to aj podarí, a ak nie, tak sa vzdávajú a nachádzajú si oblasť, kde sú tiež dôležití. Druhorodený je typický rebel, ktorý sa nebojí ísť proti autorite, bojkotuje pravidlá. Druhorodení majú veľa kamarátov, sú spoločenskejší. Stredné dieťa je dosť ťažké charakterizovať, lebo ono je v niečom podobné tomu staršiemu a v niečom tomu mladšiemu. Môže mať pocit, že je prehliadané, málo dôležité a niekto mu šliape na päty. Nemajú špeciálnu pozíciu dediča ani im nikto neustúpi, lebo sú maličkí. Vyberajú si zaujímavé povolania, ako napríklad advokát alebo hovorca odborov, alebo sa prejavia ako taktik, stratég. Najmladšie dieťa je vždy zlaté, malé, vyvoláva prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Sú aj dobrými manipulátormi. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé. V škole nemávajú až také dobré známky. Bývajú rozmaznávané, no stáva sa tiež, že sú aj preťažované, pretože rodičia si povedia, že to je posledná šanca, aby v našej rodine niekto niečo dosiahol. Tým, že nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. V práci mávajú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba. Na druhej strane vedia byť veľmi osamelí a nevedia pracovať v tíme.
Šťastie Dieťaťa: Čo Robí Deti Šťastnými?
Podľa výsledkov z dotazníkov sú deti najšťastnejšie, keď trávia čas so svojimi priateľmi (98%), s rodinou (viac ako 90%) a so starými rodičmi (87%). Najmenej šťastné sú vtedy, keď trávia veľa času nad domácimi úlohami (iba 19% "šťastných") a keď sú v škole (47%). Sú to väčšinou príbehy o tom, čo dieťa zažilo v škôlke a pokračuje to tým, čo sa dialo v škole. Ale pre dieťa je to veľmi dôležité, je to jeho svet a cíti sa oveľa šťastnejšie, keď má pocit, že tento jeho svet je pre jeho rodičov tiež dôležitý a zaujímavý. Aktívne počúvať znamená počúvať nielen ušami, ale aj srdcom a očami. Chváľte jeho úsilie a nie vlastnosti. Deti nemajú kontrolu nad svojím vzhľadom ani duševnými schopnosťami. Keď budete chváliť niečo, nad čím kontrolu majú, teda postavenie veže z kociek, namaľovaný obrázok a podobne, povzbudzujete ich v tom, aby sa pri činnosti viac snažili. Ak sú takíto rodičia, tak väčšinou aj u detí vybudujú takýto postoj. Ak sa vám podarí v dieťati posilniť pozitívne myslenie prostredníctvom vášho vlastného správania, dávate mu obrovskú výhodu. Šťastie vášho dieťaťa ovplyvňujú aj záľuby a láska k niečomu, čo ho skutočne zaujíma. Dôležité je to, aby aspoň niečo robilo s obrovskou láskou. Príležitosť dávať a dostávať lásku, priateľstvo a podporu od rodiny, priateľov, spolužiakov a iných ľudí je základnou podmienkou šťastia. Pozitívna spätná väzba od druhých ľudí, láska, rešpekt, povzbudenie sú najväčším zdrojom šťastia.
Strach a Úzkosť Rodičov: Ako s Nimi Pracovať?
Rodičia sa o svoje deti zvyknú obávať, čo je v zdravej miere asi prirodzené. Je to spektrum dôvodov - jednak prirodzená obava, keď chcem, aby boli deti zdravé a neublížili si, aby boli sebavedomé, úspešné a vedeli sa v budúcnosti presadiť. A na druhom póle je nezdravý strach a obava, ktorá súvisí s nejakou negatívnou skúsenosťou rodiča a dosahuje až mieru, keď už strach blokuje rodiča aj dieťa. Je veľmi dôležité učiť dieťa povedať: Mami, stalo sa mi toto. Dôvera vzniká v tom, že keď sa niečo udeje, dieťa ide za rodičom a zverí sa mu. Rodičia robia chybu, ak dieťa za nimi príde, povie, že sa niečo stalo, a reakcia býva: Čože? A prečo? Rodič má prejsť do racia. Uvedomovať si, čo to dieťa už zvládlo, čo už dokáže, aké má stratégie napríklad v situácii, že sa mu prihovorí cudzí človek - vie, čo má robiť? Sú dva scenáre, čo to s dieťaťom môže robiť. Ten prvý je, že rodič je vzor a týmto buduje v dieťati úzkosti zo všetkého. Ten druhý je, že dieťa môže prejsť do rebelantstva.
Emócie: Ako s Nimi Pracovať?
Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou života nielen dospelých, ale aj detí a zohrávajú významnú rolu v ich emocionálnom a psychickom vývine. Deti potrebujú danú emóciu dokázať pomenovať, precítiť a porozumieť jej. Či je dieťa smutné, nahnevané alebo sa bojí, vždy pomôže, keď rodič s láskou a empatiou pomenuje, čo si myslí, že dieťa cíti a dá mu najavo, že nech sa cíti akokoľvek, rodič je pre neho bezpečným miestom. Keď sa boja: "Vidím, že sa bojíš." Ak sú smutné: "Vidím, že si smutný, je v poriadku plakať." Ak sú nahnevané: "Vidím, že sa hneváš." Efektívny spôsob, kedy deťom pomáhame spracovávať ich emócie, je pomenovať v ich prítomnosti tie naše. "Som smutná, toto sa mi nepodarilo.", "Bojím sa, že nestihneme autobus." Skrývaním našich emócií brzdíme vývin emočnej inteligencie u našich detí.