Všetci sme boli raz deťmi a sľubovali sme si, že budeme lepšími rodičmi, než boli tí naši. No, realita rodičovstva je často zložitejšia, než sme si predstavovali. Tento článok sa ponorí do psychológie výchovy detí v dospelosti, skúmajúc vplyv detstva na formovanie osobnosti, dôležitosť emocionálnej inteligencie a spôsoby, ako sa vyhnúť bežným chybám vo výchove.
Vplyv detstva na dospelosť
Psychológ Ján Hrustič zdôrazňuje, že pre psychický rozvoj detí je najdôležitejší pocit bezpečia. Práve v detstve sa formujú základy našej osobnosti, vznikajú traumy a vytvára sa vzťahová väzba. Ak ste vyrastali s emocionálne nezrelým, nedostupným alebo sebeckým rodičom, môžete v dospelosti pociťovať hnev, osamelosť, zradu alebo opustenie. Tieto rany si však môžete zahojiť a posunúť sa vo svojom živote vpred.
Britskí psychológovia prišli so štúdiami o tom, že sebavedomí lídri sa rodia v detstve. Výchova zohráva dôležitú úlohu a ak je nesprávna, môže mať ďalekosiahle dopady. Prehnaná ochrana detí môže byť na škodu. Hyperprotektívny prístup vo výchove je v dnešnej dobe veľmi rozšírený. Rodičia detí, ktoré ich prehnane chránili, mali možno dobrý úmysel. Nechcú, aby sa ich deti stretávali s problémami. Ak sa nenaučí vyrovnávať sa s nezdarmi v detstve, v dospelosti to už len ťažko doženie. Preto dieťa, ktoré nemá priestor, aby si skúšalo svoje možnosti a zručnosti, nemá ani sebaistotu v tom, či niečo dokáže a zvládne. Vytvára sa základ pre nízku sebadôveru. Deti sú neisté a je pre ne oveľa jednoduchšie oprieť sa o niekoho „silnejšieho“, ako skúšať vlastnú silu. Takéto nesebaisté deti majú oveľa menšiu šancu stať sa dobrými lídrami ako tie, ktoré si mali možnosť vyskúšať svoje zručnosti.
Emocionálna inteligencia ako kľúč k úspechu
Budúcnosť patrí emocionálnej inteligencii. Sme uprostred revolúcie vo výchove, ktorá radikálne mení spôsob, akým vychovávame naše deti. Rodičia dneška neustále čelia tlaku byť dokonalí. Avšak v snahe urobiť všetko správne riskujeme, že nám ujde, čo naše deti naozaj potrebujú pre celoživotné emocionálne bezpečie.
Vývojová psychologička Aliza Pressman študovala dve desaťročia návyky úspešných a šťastných detí a zistila, že tou najdôležitejšou vlastnosťou je nadobudnutie pocitu, že sme kompetentní zvládať prekážky a dosiahnuť svoje ciele. Nejde o sebavedomie, Pressman to nazvala vnútornou účinnosťou (inner efficacy), schopnosťou, ktorá sa často prehliada.
Prečítajte si tiež: Dopad reklamy na dieťa
Ako ju vlastne získajů? Pressman zhrnula štyri základné body:
1) Skúsenosť vlastného úspechu2) Pozorovanie úspechov druhých3) Pripomienka úspechov, ktoré svojou snahou dosiahli4) Zvládanie sebaukľudňujúcich techník
Ako im v tom môžete pomôcť? Nechajte ich skúšať a zlyhávať. Nekričte na nich, ak sa im niečo nedarí, nezosmiešňujte ani nekritizujte, naopak podporte ich, aby skúšali ďalej. Povzbudzujte ich, aby sa pustili do veci, v ktorých neuspejú hneď na prvýkrát, čím sa naučia pracovať s frustráciou.
Chyby vo výchove, ktoré môžu viesť k poruchám osobnosti
Psychológovia upozorňujú na tri bežné chyby v rodičovstve, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že sa u dieťaťa rozvinú príznaky poruchy osobnosti:
- Rodičia nedovolia dieťaťu, aby nieslo zodpovednosť za svoje chyby: Tento model obviňovania druhých, namiesto preberania zodpovednosti, je znakom hraničných a narcistických porúch osobnosti.
- Prehnaná ochrana dieťaťa: Väčšinou to potom skončí tak, že deti nedokážu tolerovať akýkoľvek, niekedy aj minimálny diskomfort. Niektoré deti po určitom čase nedokážu fungovať za okolností, ktoré sa líšia od tých, na ktoré sú zvyknuté.
- Posilňovanie pocitu obete: Narastajúci pocit dieťaťa ako obete zvyšuje jeho bezmocnosť. Toto môže byť škodlivé pre formovanie jeho sebaúcty a zároveň ho to učí báť sa všetkého a všetkých.
Tipy pre lepšiu výchovu
Vývinová psychológia sa zameriava na psychologické procesy a zmeny u detí od ich narodenia cez dospievanie až po dospelosť a poskytuje tipy na pochopenie toho, čo sa deje v detskej mysli a ako prístup rodičov deti až do dospelosti ovplyvňuje.
Prečítajte si tiež: Rodičovské rady pre učenie
- Rešpekt ako základný rodičovský postoj: Správať sa k deťom tak, aby to nezraňovalo ich ľudskú dôstojnosť. Prijať fakt, že deti sa od rodičov môžu líšiť - majú iný vkus, chutí im iné jedlo, majú iné názory, iné nadanie, skrátka iný štýl ako môžu mať rodičia.
- Kto pozoruje, veľa sa dozvie: Ukážte záujem o to, čo vaše deti robia alebo hovoria. Pozorujte ich prejavy, temperament a prejavy detskej osobnosti.
- Trávenie "kvalitného" času: Naplánujte si aspoň jednu aktivitu, ktorá vám umožní tráviť čas výhradne s vaším dieťaťom. Dohodnite si s dieťaťom čas, ktorý venujete len jemu.
- Pochopte, ako funguje detský mozog: Prvé tri roky sú rozhodujúce pre rozvoj mozgu dieťaťa, pretože vtedy rastie najrýchlejšie. Deti, ktoré majú dostatok materinskej lásky, zvládajú oveľa lepšie stresové obdobia v dospelosti.
- Rodičovské posolstvo - mamine a otcove predstavy: Hlas, ktorým sa deťom prihovárame v detstve, s nimi zostane aj v dospelosti.
- Deti sa vyjadrujú nielen rečou: Okrem rozhovorov môžu vyjadrovať svoje pocity aj prostredníctvom umeleckých aktivít, z ktorých sa môžu rodičia veľa dozvedieť.
- Pýtajte sa správne: Ak chcete s deťmi rozvíjať plnohodnotnú konverzáciu a vyhnúť sa neefektívnemu spôsobu komunikácie, je dôležité položiť správny druh otázok.
- Empatia - krok do detských topánok: Rodičia by nemali podceňovať emócie dieťaťa alebo jeho schopnosť zvládnuť ich.
Výchova v detstve a úspech v dospelosti
Výchova v detstve je neoddeliteľnou súčasťou formovania osobnosti a má priamy vplyv na úspech v dospelosti.
- Emocionálna inteligencia (EQ): Deti, ktoré mali vysokú mieru emocionálnej podpory, vykazovali v dospelosti lepšie sebaovládanie a lepšie sa adaptovali na zmeny.
- Sociálne zručnosti: Deti sa učia komunikovať, spolupracovať, riešiť konflikty a prejavovať empatiu.
- Kognitívny rozvoj: Ranné detstvo je obdobím intenzívneho kognitívneho rozvoja, kde sa vytvárajú základy pre kritické myslenie a kreativitu.
- Sebavedomie a sebahodnotenie: Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde je podporované a prijímané, rozvíja si zdravé sebavedomie.
Mýty o rodičovstve a toxickí rodičia
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená.
V súčasnosti je bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Ak rodičia preháňajú tlak na dieťa, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Čo sa týka vážne narušených rodičov, niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti.
Prečítajte si tiež: Stavy bytia a výchova
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil.
Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život.
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov.
Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Dôležité je tomu len porozumieť, aj keď je to bolestné. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Nie vždy sa teda musí podariť akési spoločné vykročenie zo zlých patologických vzťahových vzorcov. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba.
Deti, a dokonca aj dospelé deti, zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa. Tá predstava môže veľmi skresliť ich vnímanie reality. Veria napríklad v zázrak, že rodič alkoholik prestane piť, chladná matka či otec, ktorí sa zaujímali len o seba, sa zmenia na vrelých rodičov, len sa treba snažiť a podobne. Často však prichádza len opakované veľké sklamanie.
Keď človek dospeje, staranie sa do jeho života zo strany rodičov už nefunguje, každému to len škodí. Ale to, že deti v detstve robia, čo rodičia od nich chcú, je v poriadku. Ide hlavne o to, čo vlastne rodičia od dieťaťa chcú a či sú potreby členov rodiny v rovnováhe. Dieťa sa potrebuje naučiť aj rešpektovať vlastných rodičov, ich súkromie a potreby.
S niektorými ľuďmi, hoci sú to aj vlastní rodičia, sa jednoducho nedá inak usporiadať vzťah, ako s nimi prerušiť alebo výrazne obmedziť kontakt. Ak je to pre človeka dobré, tak je v poriadku prerušiť kontakt.
Vzťahová väzba a jej vplyv na vývin
Naši rodičia alebo všeobecne ľudia, ktorí sa o nás v detstve a počas dospievania starali, významne ovplyvnili to, akí sme, ako sa správame vo vzťahoch a ako vnímame svet okolo nás. Spôsob, akým nás vychovávali tiež v budúcnosti určí to, ako budeme vychovávať svoje deti.
John Bowlby prišiel s teóriou vzťahovej väzby, ktorá bola naozaj prevratná a dodnes jej psychológovia a psychoterapeuti venujú veľkú pozornosť. To, aký vzťah k nám v detstve majú naši rodičia či opatrovníci, teda naše vzťahové osoby, určuje, aké vzťahy budeme neskôr v dospelosti nadväzovať a akú budú mať kvalitu. Rodičia, najmä matka alebo primárna vzťahová osoba dieťaťa, by mali predovšetkým v prvých rokoch života dieťaťa vedieť promptne reagovať na jeho potreby a byť na dieťa vyladení.
Ako také základné štýly výchovy sa uvádzajú autokratický, liberálny a demokratický štýl. Autokratický štýl výchovy sa vyznačuje tým, že rodičia sú na dieťa veľmi prísni, veľa prikazujú a zakazujú, nevnímajú dieťa ako rovnocenného partnera, ale správajú sa k nemu z nadradenej pozície, v ktorej dieťa nemá takmer žiadne slovo. Liberálny štýl je zase presným opakom autokratického, dieťa má obrovskú slobodu vo všetkom, rodičia v podstate ani veľmi nevychovávajú. Dieťa však potrebuje bezpečné hranice a mantinely, v ktorých sa, obrazne povedané, môže pohybovať.
Psychologičky Jana Nováčková a Dobromila Nevolová vytvorili prístup, v ktorom sa rodičia k deťom správajú ako k rovnocenným partnerom, s úctou a rešpektom, čo zároveň v deťoch podporí úctu a rešpekt voči svojim rodičom. Nie pomocou strachu, vyhrážok a nadávok, ale pomocou vnímavého a rešpektujúceho prístupu.
John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý na rozdiel od iných zástancov tohto psychologického smeru neskúmal detstvo retrospektívne prostredníctvom výpovedí dospelých osôb. Realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické a patopsychologické dôsledky straty materskej postavy v rannom detstve. Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu (Bowlby, 1958). Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. (Brisch, 2011).
Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií. Plač a úsmev majú za funkciu privádzať matku k dieťaťu a udržať ju v jeho blízkosti. Nasledovanie a pridržanie sa majú opačnú funkciu. Udržujú dieťa v blízkosti matky. Vznik vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a ,,signálny aparát,, ako napríklad džavotanie a pohyby rúk (Hašto, 2005). Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa.
To, ku komu si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu sa dá predvídať. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie (Brisch, 2011). Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach. Jej výskum potvrdil prítomnosť väzobného správania u detí v prvom roku života. (Bowlby, 2010). Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania, tak ako sme to uviedli vyššie. Sú znepokojené ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu.
Brisch (2011) v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami uvádza význam tzv. jemnocitu. Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je podľa autora to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu.
Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Výskumy životných udalostí v rannom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou (Hašto, 2005).
Benoit (2004) uvádza, že kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin. Psycho-neuro-biologický model vývinu vyššie uvedenú skutočnosť vysvetľuje tým, že existuje priamy vzťah medzi bezpečnou väzbou, vývinom mozgu a psychickým zdravím dieťaťa. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života má významný vplyv na dozrievanie mozgu.
Brisch (2011) v súlade s vyššie uvedenými zisteniami uvádza, že deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si. Lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin.
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia.
Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť (Brisch, 2011, Ruppert, 2011). Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály (Brisch, 2011). Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo.
Na rozdiel od toho dezorganizovaná väzba je charakterizovaná ,,rozpadom,, organizovaného správania (Shakar-Maharik a Oppenheim, 2016). Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma (Kirschke & Hörmann, 2014). U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach (Main a Solomon, 1990).