Keď je dieťa nervózne: Príčiny a riešenia pre pokojný vývoj

Každý rodič túži po tom, aby jeho dieťa vyrastalo v prostredí plnom lásky, bezpečia a podpory. Napriek všetkej snahe sa však občas stane, že dieťa prežíva obdobie nervozity, podráždenosti a nepokoja. Pochopenie príčin tohto správania a hľadanie vhodných riešení je kľúčové pre jeho zdravý vývoj.

Vývojové míľniky a očakávania

Okolo 13. mesiaca života sa dieťa stáva mobilnejším a aktívnejším. Ak sa ešte nezrieklo lozenia po štyroch, pravdepodobne sa dokáže veľmi rýchlo premiestniť z jednej miestnosti do druhej. Vie sa postaviť bez pomoci a možno sa už naučilo chodiť. Okrem toho si aktívne rozširuje slovnú zásobu a precvičuje nové slová. Práve v tomto období sa môže zdať, že vývoj reči trochu zaostáva za motorickým vývojom. Niektoré deti sa sústredia výlučne na aktuálne nadobudnutú zručnosť a až potom sa začnú sústrediť na ďalšiu. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa sa vyvíja inak a netreba sa znepokojovať, ak vaše dieťa ešte nehovorí toľko, ako by ste očakávali.

Bežné príčiny nervozity u detí

Nervozita u detí môže mať rôzne príčiny, ktoré sa líšia v závislosti od veku, osobnosti a okolností. Medzi najčastejšie patria:

Nadmerná stimulácia

Dieťa sa rodí s nezrelou centrálnou nervovou sústavou (CNS) a množstvo podnetov okolo seba ešte nedokáže spracovať. Nadmerná stimulácia môže viesť k negatívnym emóciám, ako je úzkosť, plač a hnev.

Príznaky nadmernej stimulácie:

• Plač, ktorý je hlasnejší ako zvyčajne a len ťažko sa upokojuje
• Odťahovanie sa od dotykov, odvracanie hlavy
• Potreba častejšieho dojčenia, aj keď dieťa nie je hladné
• Nervozita a podráždenosť
• Zatínanie pästičiek
• Nekontrolované mávanie rukami a nohami
• Hnev
• Úzkosť
• Rozrušenie
• Únava a ťažké zaspávanie
• Sebauspokojovanie

Rušná izba s množstvom farieb, hračiek a zvukov môže spôsobiť, že sa dieťa ťažšie sústredí.

Prečítajte si tiež: Ako riešiť nervozitu u 13-mesačného dieťaťa

Obdobie vzdoru

Okolo 13. mesiaca života začína u detí obdobie vzdoru, tiež známe ako fáza autonómie. Dieťa objavuje vlastnú vôľu a začína skúšať, kam až môže zájsť. Zrazu sa môže zdať, že milé a poslušné dieťa sa zmenilo na nezvládnuteľného krikľúňa, ktorý odmieta čokoľvek a kohokoľvek. Dieťa na všetko, čo ešte včera bez problémov prijalo alebo spravilo, dnes rázne odpovedá nie.

Ako si poradiť so vzdorom batoľaťa:

• Nezúfajte a neberte vzdor dieťaťa osobne.
• Zostaňte pokojní, trpezliví a priateľskí.
• Zistite, v čom je problém.
• Budujte pozitívne prostredie, v ktorom dominuje áno a v ktorom len zriedka musíte povedať nie.
• V prípade výbuchu hnevu, odporu, plaču či iných negatívnych emócií si kľaknite k dieťaťu tak, aby ste sa mu pozerali do očí. Chyťte ho za rúčky a potichu sa mu prihovárajte.
• V dostatočnom časovom predstihu oznámte dieťaťu, čo sa chystá.
• Aktivitu, ktorú ste vopred oznámili, robte pokojne, bez zvýšeného hlasu a už vôbec nie pod hrozbou trestu.

Agresívne prejavy

Okolo 17. mesiaca veku sa môžu objaviť prvé prejavy fyzickej agresivity. U malých detí do 2. roku života ide skôr o neuvedomované správanie. Dieťa v tomto veku ešte nevie rozlíšiť správne a nesprávne a nemá empatiu voči inému dieťaťu. Agresiu používa ako spôsob na ochranu vlastných vecí, teritória alebo na nadviazanie kontaktu s inými deťmi.

Ako reagovať na agresívne prejavy:

• Neodplácajte dieťaťu fyzický útok fyzickým útokom.
• Zabezpečte, aby dieťa nevidelo používanie fyzickej agresie v najbližšom okolí.
• Trpezlivo vysvetľujte dieťaťu, že ubližovať iným sa nesmie.

Zvýšené svalové napätie (Hypertonus)

Zvýšené svalové napätie, známe aj ako hypertonus, môže mať vplyv na detský vývoj a ovplyvniť pohybové vzory v budúcnosti.

Príznaky hypertonu:

• Zakláňanie sa dieťaťa, prehýbanie do luku
• Prepínanie horných a dolných končatín
• Zovretie ručičiek v päsť
• Nespokojnosť pri ležaní na bruchu, zakláňanie hlavy a neschopnosť oprieť sa o predlaktia
• Neutíchajúci plač, nepokoj a neustále kopanie rukami a nohami
• Celkový dojem, akoby bolo dieťa v kŕči

Ako riešiť hypertonus:

• Správne nosenie a manipulácia s bábätkom.
• Vyvarovať sa rýchlym, nestabilným pohybom a štekleniu.
• Často sa dotýkať bábätka jemným, plošným dotykom.
• Dopriať dieťaťu baby masáž.
• Využiť vrelú náruč a pokojný hlas.
• V prípade pretrvávajúcich príznakov navštíviť detského fyzioterapeuta.

Duševné problémy

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú.

Čo robiť, ak je vaše dieťa nervózne?

• Uistite sa, že dieťa nie je hladné alebo unavené. Pravidelný režim spánku a stravovania je pre dieťa veľmi dôležitý.
• Skúste zistiť, čo dieťa trápi. Možno má len zlý deň alebo ho niečo bolí.
• Poskytnite dieťaťu dostatok lásky a pozornosti. Objímajte ho, hrajte sa s ním a rozprávajte sa s ním.
• Vytvorte pokojné a bezpečné prostredie. Znížte množstvo stimulov a zabezpečte, aby sa dieťa cítilo bezpečne a milované.
• Buďte trpezliví a chápaví. Pamätajte, že nervozita je u detí bežná a zvyčajne prejde sama od seba.
• V prípade pretrvávajúcich problémov vyhľadajte odbornú pomoc.

Emočný koučing: Učenie sa spracovať hnev

Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.

Prečítajte si tiež: Nervózne dieťa a spánok

Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?

Dieťa sa učí zvládať hnev od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.

Aké je riešenie?

1. Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
2. Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
3. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
4. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.

Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú.

Ako zvládnuť obdobie vzdoru dieťaťa?

Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie je veru ničím príjemným. Ešte včera trvala táto situácia minútku. Stačilo povedať pár slov a išli ste ďalej. No niečo sa zmenilo. Vaše dieťa odmietlo ísť ďalej, nestačilo ani ubezpečenie, ani inštrukcia. Ak nebude po jeho, bude explózia. A tá trvá už hodinu. Odkiaľ sa tu vzali tak silné záchvaty hnevu, pýtate sa. To je však nesprávna otázka…

Neexistuje perfektný ani jediný manuál na špecifické situácie, ktorý by nám mohol pomôcť vysporiadať sa s nimi, dal nám presné inštrukcie, čo robiť, nerobiť, ako sa správať a ako reagovať. Navyše je každé dieťa iné. Tak o čom chceme rozprávať?

Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa

O zložitých situáciách, v ktorých sa ocitnete, keď vaše dieťa pochytí jeden z povestných záchvatov hnevu a zúrivosti, že nepočuje ani seba ani vás, že nevníma okolitý svet, len je pohltený silou emócie. Stáva sa to každému rodičovi - jednému viac, inému menej. To, čo máme spoločné, sú spôsoby, vďaka ktorým sme prišli na to, ako im možno predchádzať, zmierniť ich, alebo ich prosto prečkať.

Ide totiž o situácie, počas ktorých svojmu dieťaťu možno nerozumiete. Len chcete situáciu zvrátiť, zlepšiť, ukázať správnu cestu alebo správanie. Lenže niekedy svojimi snahami spôsobujeme viac škody ako úžitku a zhoršujeme to.

Čo je frustrujúce, pretože úmysel je dobrý. Napokon to končí vyčerpávajúco pre rodičov aj deti. Výbuchy hnevu dajú zabrať. Pripravili sme niekoľko pomôcok, ktoré by vám pri takýchto výbuchoch mohli prísť vhod. Minimálne vás môžu inšpirovať, ako zmeniť postoj, vydýchnuť, nadýchnuť sa a ísť ďalej. Stačí sa obrniť trpezlivosťou - a to chce cvik.

Tu sú:

1. Nehovorte: „toto viac už nerob“

Podľa výskumov si 56% rodičov myslí, že deti do veku 3 rokov by mali byť schopné pochopiť, že nemôžu robiť niečo vyslovene zakázané. Že sú schopné odolať túžbe porušiť zákaz, racionálne mu porozumieť.

Podľa vedcov a vedkýň sa pritom táto schopnosť vyvíja do 4 rokov veku dieťaťa a niektoré s tým aj tak môžu mať problém kvôli individuálnemu vývoju. To je len jeden z príkladov, kedy si rodičia mylne predstavujú, že ich deti sú schopné sebakontroly a nerozumejú ich impulzívnemu správaniu.

Ako je možné, že keď poviete - toto už nerob - nehádž telefónom o zem, dieťa to o jedinú sekundu neskôr spraví? Ide o impulz, ktorý vysiela mozog a nedokáže ho kontrolovať. Sebakontrola, kapacita rešpektovať hranice, uvedomovať si ich a logicky zdôvodniť tak, že sa dokážu zastaviť a premýšľať - toto všetko sa plne vyvinie, až keď dieťa dosiahne tínedžerský vek.

Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie a miesto „toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž“ povedzte len „to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?“

2. Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov

Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti.

Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv.

Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách.

Nehovorte „upokoj sa, prestaň“, sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte „si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?“ a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si. Odložte aktivity na inokedy, redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.

3. Za náladami stojí záhada menom hlad, priveľa cukru, únava či choroba

Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať. Skúste si spomenúť na situáciu, že ste v práci nevrlí, nechce sa vám komunikovať, najradšej by ste niekoho pohrýzli. Čo za tým stojí? Zlá noc, začínajúca choroba, hádka s manželom, stres alebo hlad. To isté sa deje deťom. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať.

Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.

4. Silné emócie potrebujú uvoľniť miesto pozitívnym

Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí sami objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problému, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť.

Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou.

Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.

5. Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať

Ako rodičia nám nie je celkom jasné, ako je možné, že deti aj z obyčajnej ľahkej a rýchlej aktivity dokážu spraviť niečo komplikované a zdĺhavé. Že sa potrebujú stále hýbať, behať, robiť niečo s rukami, nohami, lietať, loziť, skákať, prečo sú stále aktívne?

Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“. Alebo im strčte pod zadok bicykel, na nohy korčule, skateboard, bežecké topánky, dajte ich na plávanie, futbal, akýkoľvek vyhovujúci šport. Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše „neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa“. Deti nie sú zlé, len energické.

6. Vývojová potreba byť nezávislý

Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky. Má len tri roky a na tanier si naloží kinder čokoládu. Nie sú to správne raňajky a nerozumela som, prečo sa takto začala moja dcérka zrazu správať - lenže pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom.

Odstrihnúť si vlasy, obuť rôzne topánky, vyzliecť sa donaha. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich.

Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti.

Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť.

7. Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie

Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu.

Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Okrem toho na kritizovanie sú deti obzvlášť citlivé - kritika ich zráža k zemi, ničí motiváciu, necítia sa dosť dobré a teda hodnotné, prestanú si veriť, pretože si to berú k srdcu.

Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.

8. Hra je všade a vo všetkom - je to základ pre učenie

Maľuje si vaše dieťa tvár jedlom, steny fixkami, zo zubnej kefky sa stala loď bez kapitána - pozóóór, stroskotá! Na podlahe sú blatové stopy, jedenie bez naháňačky neexistuje - toto všetko je hra a nie neposlušné dieťa. Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi.

Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto „prestaň s tým už konečne“ sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.

9. Deti sú špongie - a emóciami dospelých sa ľahko nakazia

Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“. Podľa výskumov stačia milisekundy na to, aby sme emóciami ako entuziazmus, radosť, smútok, strach, hnev nakazili ďalšiu osobu. A to bez toho, aby si to uvedomil jeden či druhý. Nieto naše deti.

Nevedomky preberáme pózu, gestá, vystupovanie, držanie tela, neverbálnu komunikáciu, čo prebudí v nás túto emóciu, ktorú „mimikrujeme“ a začneme ju zažívať, vyjadrovať. Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.

A ak to nejde, pomôcť by mohol smiech, ale aj obklopenie sa pozitívnymi vecami ako fotografie, talizmany, osobné veci špeciálneho významu, ktoré v nás vyvolávajú nádherné spomienky, lásku či nadšenie.

10. Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá

Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú.

Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.

Kedy spozornieť: Prvé príznaky duševných problémov

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.

Čo by ste si mali všímať?

Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

• Často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu.
• Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
• Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
• Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
• Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
• Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.

tags: #ked #je #dieta #nervozne