Ak vaše dieťa v škôlke nerozpráva, môže to byť pre vás ako rodiča zdrojom obáv a otázok. Je dôležité pochopiť, že existuje množstvo dôvodov, prečo sa dieťa môže v novom prostredí správať ticho, a že nie vždy ide o vážny problém. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi tejto problematiky, od bežných príčin až po závažnejšie stavy, ako je selektívny mutizmus, a ponúka praktické rady a stratégie, ako dieťaťu pomôcť.
Pochopenie Dôvodov Mlčania
Mlčanie dieťaťa v škôlke môže mať rôzne príčiny, ktoré sa líšia v závislosti od veku, osobnosti a skúseností dieťaťa. Je dôležité rozlišovať medzi bežnou nesmelosťou a hlbšími problémami, ktoré si vyžadujú odbornú pomoc.
Bežná Nesmelosť a Adaptácia
Nástup do škôlky je pre dieťa významná zmena. Nové prostredie, noví ľudia a nové pravidlá môžu byť pre malé dieťa ohromujúce. Je prirodzené, že niektoré deti potrebujú viac času na adaptáciu a cítia sa istejšie, ak sa najskôr len pozorujú a postupne sa zapájajú do aktivít. V tomto prípade je mlčanie prejavom opatrnosti a snahy zorientovať sa v novej situácii.
Príkladom môže byť štvorročná dcérka, ktorá nastúpila do škôlky už ako trojročná, ale vôbec tam nerozpráva. V škôlke sa jej páči, teší sa do nej, sadne si na stoličku a pozoruje iné deti a potom sa ide hrať. Keď niečo chce, ukáže prstom. Keď sa niečo opýta učiteľka, tak kývne hlavou. Ale doma s rozprávaním nemá najmenší problém. Pamätá si všetky mená svojich spolužiakov, všetky pesničky, básničky.
Komunikačné Schopnosti a Školská Zrelosť
Jednou z najdôležitejších podmienok školskej a predškolskej zrelosti je primeraná úroveň komunikačných schopností. Dieťa sa dokáže lepšie začleniť, nadväzovať vzťahy a rozumieť pokynom, ak vie vyjadriť svoje myšlienky, odpovedať na otázky a rozumie hovorenému slovu. Vo veku 3 rokov väčšina detí aktívne používa aspoň 200-300 slov, tvorí dvojslovné vety a reaguje na jednoduché otázky. V 5-6 rokoch by už malo vedieť rozprávať zložitejšie vety, rozprávať krátke príbehy a uplatňovať základné gramatické pravidlá (napr. skloňovanie, časovanie).
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Tlak Rodičov a Očakávania
Rodičia často majú predstavu o tom, čo by ich dieťa malo alebo nemalo robiť, čo by už malo vedieť, ako by sa malo správať. Potom vyvíjajú na svoje dieťa veľký tlak, s ktorým si nemusí vedieť poradiť, zatvrdí sa a nedokáže sa nikam pohnúť. Možno totiž vaša dcéra nemá potrebu riešiť to, či jej málovravnosť je naozaj problém, keďže to za ňu riešite vy. Verte mi, že postupne sama príde na to, že keď nebude rozprávať, tak nebude mať také vzťahy, aké by chcela a rozprávať začne. Pokiaľ ide o to, že sa vám nepáči, že vaša dcéra nezdraví, tak jej skúste vysvetliť, že vám sa tiež nepáči, keď vás niekto nepozdraví, alebo pozdraví len na polovicu úst. Potom nemáte dôvod vytvoriť si s takým človekom vzťah, nemáte chuť sa s ním rozprávať, byť k nemu bližšie.
Selektívny Mutizmus: Keď Úzkosť Zablokuje Reč
V niektorých prípadoch môže byť mlčanie dieťaťa v škôlke prejavom selektívneho mutizmu (EM). Ide o úzkostnú poruchu, pri ktorej dieťa dokáže rozprávať v určitých situáciách (napríklad doma s rodinou), ale v iných (napríklad v škôlke alebo v škole) nedokáže prehovoriť, aj keď chce. Podľa psychologičky je to fóbia z rozprávania. Deti sú schopné rozprávať, ale nedokážu to. A ony by si to priali, ale často to sami opisujú ako keby mali nejakú hrču v krku, ktorá im bráni, aby rozprávali. Veľmi často je prítomná u týchto detí úzkosť, to znamená, že majú strach, že niekto bude počuť ich hlas. Preto najnovšie diagnostické kritériá zaraďujú EM pod úzkostné poruchy. EM je vtedy ak to, že dieťa nerozpráva nie je možné vysvetliť inak, napríklad, že má poruchu autistického spektra alebo psychotickú poruchu alebo schizofréniu alebo iné poruchy, kde je narušené vnímanie. Dokonca treba vylúčiť aj to, že deti nie sú dočasne schopné rozprávať ako súčasť separačnej úzkosti, keď nastupujú do školy. Deti s EM sú schopné rozprávať v prostredí, kde sa cítia dobre a uvoľnene, úplne najčastejšie je to doma. To znamená, že doma s rodičmi v pohode rozprávajú, často sú to ukecané deti, ktorým sa ústa nezavrú. Ale nedokážu rozprávať v nejakom inom prostredí. A je to naozaj o tom, že nedokážu zo seba vydať ani hlások. Napríklad v škole alebo hneď ako opustia hranice domu. Niektoré deti nie sú schopné rozprávať s nikým mimo tej najbližšej rodiny, veľmi malé percento nedokáže rozprávať ani s najbližšími rodinnými príslušníkmi.
Pre lepšiu predstavu môže pomôcť prirovnanie k fóbii z pavúkov. V hlave človeka, ktorý sa bojí pavúkov ide stále to, že musí kontrolovať, či náhodou nie je niekde pavúk. Keď príde do nového prostredia tak si musí oskenovať rohy miestnosti, kúty, či tam náhodou nejaký pavúk nie je. Celý čas rozmýšľa nad pavúkom a čo by robil, keby nejakého videl. Ten pavúk mu zaberá strašne veľa času. A rovnako aj dieťa s EM má obrovskú úzkosť z toho, aby ho niekto počul. Preto, keď sa napríklad v škôlke v šatni prezúva a je tam s rodičom samo, v pohode rozpráva. Ale akonáhle sa niekto len šuchne okolo dverí, dieťa vidí pohyb, tak spozornie, stuhne, stíchne a nedokáže vydať ani hlások. Má zapnutý neustály kontrolný systém, ktorý skenuje jeho okolie aby ho náhodou niekto nepočul.
Príčiny Selektívneho Mutizmu
Zo štúdií, ktoré momentálne existujú vyplýva, že neexistuje jedna príčina. Príčiny sú multifaktoriálne. To znamená, že je veľa faktorov, ktoré do toho rôznou mierou vplývajú. A sú veľmi individuálne. Celkovo sa dajú rozdeliť do troch skupín:
- Predispozičné faktory: Zjednodušene povedané, sú geneticky dané. Tam môže patriť aj to, že je dieťa prirodzene hanblivejšie alebo introvertnejšie, alebo že je veľký perfekcionista. Patrí tam aj ten prípad, že sa nejaká úzkostná porucha vyskytuje u rodičov, súrodencov alebo v rodine.
- Faktory prostredia: Napríklad keď je daná rodina súčasťou nejakej minority (napríklad náboženská menšina), alebo Slováci žijúci v zahraničí, menšina žijúca na Slovensku, alebo sa rodina presťahovala z dediny do veľkého mesta alebo naopak.
- Udržiavacie faktory: To je vtedy, keď sa dieťa s EM vyhýba úzkosti tým, že je ticho. Že majú strach, že ich niekto bude počuť a tak sa vyhýbajú rozprávaniu a troška sa im uľaví. Ale tým pádom musia viac strážiť, aby ich nikto nepočul, aby sa im znova uľavilo. A tak sa to nabaľuje, takže sa toto správanie posilňuje. Čím dlhšie má dieťa EM, tak je v tom zacyklenejšie. Medzi udržiavacie faktory patrí teda aj nevedomosť, neznalosť, nevšímavosť okolia, učiteľov v škôlke, škole, rodičov i odborníkov, psychológov aj psychiatrov, vlastne kohokoľvek.
Elektívny Mutizmus a Rodinné Prostredie
Ak dieťa pomerne plynulo rozpráva v akomkoľvek prostredí okrem prostredia rodinného, v takomto prípade sa často jedná o problémovú či nefunkčnú rodinu.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Kedy Hľadať Odbornú Pomoc
O elektívnom mutizme však môžeme hovoriť zväčša v prípade, ak súvislá mlčanlivosť pretrváva dlhšie ako mesiac po adaptácii na nové prostredie. V takomto prípade sa odporúča návšteva psychológa, ktorý navrhne ďalší individuálny postup.
Príbeh Alexandry a jej Dcérky
Pani Alexandra mi dovolila zverejniť jej príbeh o tom, čím všetkým si prešli a ako s týmto problémom pracovala: Keď v septembri nastúpila do škôlky, mala bežnú adaptáciu, trošku sĺz, nerozprávala a vtedy ešte ani nejedla v škôlke. Zo začiatku sa to zdalo normálne, nič nezvyčajné. Koncom novembra som sa spýtala učiteliek, či v škôlke rozpráva. Odpoveď bola, že nie. Dokonca sa úplne prestala baviť aj s inými ľuďmi okolo nás (vrátane starých rodičov). Situácia sa stupňovala a vo februári si v škôlke automaticky zaťala ústa (doslova) - a tak tam bola počas celého pobytu. Aj deti v škôlke si všimli, že nerozpráva. Jeden chlapec dokonca chcel vidieť, či má vôbec jazyk. V škôlke sa aj pocikala, lebo nepovedala učiteľke, že jej treba cikať. Vtedy som to už začala riešiť. Podotýkam, že doma komunikovala bez problémov. Kontaktovala som moju známu, ktorá je psychologička. Dcera nebola na vyšetrení, len som jej opísala situáciu. Po rozhovore s ňou som vo februári objednala knihy Olívia v bublinke odvahy a Som skvelé dieťa. Čítala som jej pred spaním z oboch knižiek. Rozprávky som jej trošku prispôsobovala podľa jej situácie. Časom, keď si už spájala rozprávky s ilustráciami, tak si sama vyberala. Väčšinou dookola tie isté: Ako sa Olívia bojí búrky (hluk) - (metóda bublinky bezpečia v knihe Olívia v bublinke odvahy), Ako sa narodí zajačik - (kniha Som skvelé dieťa), Ako sa robí bublinka - (metóda vysvetlená v oboch knihách Som skvelé dieťa a Olívia v bublinke odvahy). Neviem presne, ako dlho to trvalo celkovo, ale teraz začiatkom mája už vidím opakujúce sa výsledky. Doteraz si s ňou každé ráno robím bublinku odvahy a spájam si s ňou srdiečko. (Poznámka: Spájanie srdiečok je metóda z knihy Olívia v bublinke odvahy, ktorá pomáha pri odlúčení od rodiča, aby sa dieťa cítilo prepojené na rodiča aj v jeho neprítomnosti.) Akurát tento týždeň som v zhone zabudla, a ani ma nechcela pustiť ráno zo škôlky, dokonca sa tam pocikala. Úprimne povedané, neviem, čo sa v nej zlomilo - či to bol strach z odlúčenia, strach z hluku v škôlke, alebo niečo iné. Každopádne dcerka nabrala odvahu. Najprv sa len so mnou rozprávala v šatni. Začiatkom mája sa so všetkými deťmi rozpráva, s učiteľkou len jednou. Rada by som podotkla, že učiteľky boli trpezlivé, netlačili na ňu, snažili sa ju motivovať, pýtali sa jej tak, aby nemusela odpovedať inak ako áno/nie. Ale veľmi to nepomáhalo. Teraz si aj učiteľky všimli zmenu, vraveli mi, že s deťmi sa rozpráva. S nimi ešte veľmi nechce, iba s jednou. Tá jedna ich mala v skupine ako nové detičky - podľa mňa je to tým, že na ňu sa citovo naviazala. Ostatným prikývne, ale nevedie s nimi rozhovory. Keď treba niečo, tak im prikývne. Pýtala som sa jej, čo jej pomohlo. Ona mi povedala, že je odvážna, už sa nebojí. Bublinku aj srdiečka si aj sama zvykne pýtať. Zvykla povedať, že bublinka je jej domček a cíti sa tam dobre. Teraz pomaly začíname riešiť situácie, kedy sa jej dotkne, že jej niekto povedal niečo nevhodné (ona to tak vníma), takže sa teším na druhú časť knihy o Olívii, kde sa rieši aj téma začínajúcej šikany. Zmenila sa aj komunikácia s inými ľuďmi. So starými rodičmi sa tiež už normálne rozpráva. U lekára, keď sme boli naposledy, nerozprávala (ani v podstate nemusela, nepýtali sa jej nič), ale pekne spolupracovala. Cudzím ľuďom sa pozdraví, odpovie.
Elektívny Mutizmus a Iné Poruchy
Niektoré príznaky elektívneho mutizmu majú aj deti trpiace autizmom, aspergerovým syndrómom, schizofréniou, mentálnym postihnutím, sociálnou fóbiou, depresiou, poruchou opozičného vzdoru alebo úzkostnou poruchou. Ak sa u dieťaťa elektívny mutizmus objaví, je vysoko pravdepodobné, že nie je jediným členom rodiny trpiacim touto poruchou.
Dôležitosť Včasnej Intervencie
Časové trvanie spomínanej poruchy je individuálne, vo všeobecnosti sa však dá povedať, že zanedbanie takéhoto stavu u dieťaťa môže viesť k jej prehĺbeniu, časovému predĺženiu ako aj k následným ťažkostiam pri jej eliminácii.
Ako Pomôcť Dieťaťu, Ktoré Nerozpráva v Škôlke
Ak ste rodič dieťaťa, ktoré nerozpráva v škôlke, je dôležité zaujať citlivý a podporujúci prístup. Tu je niekoľko tipov, ktoré vám môžu pomôcť:
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Komunikácia s Učiteľmi a Odborníkmi
- Otvorená komunikácia: Pravidelne sa rozprávajte s učiteľmi vášho dieťaťa, aby ste získali prehľad o jeho správaní v škôlke. Zistite, či sa dieťa zapája do aktivít, ako reaguje na iné deti a dospelých, a či sa vyskytli nejaké konkrétne situácie, v ktorých sa zdalo, že by chcelo niečo povedať, ale nedokázalo.
- Konzultácia s odborníkom: Ak máte obavy, neváhajte sa poradiť s detským psychológom alebo logopédom. Odborník vám môže pomôcť identifikovať príčinu mlčania vášho dieťaťa a navrhnúť vhodný postup.
Podpora Komunikácie Doma
- Vytvorte bezpečné a podporujúce prostredie: Doma by sa dieťa malo cítiť bezpečne a milovane. Vytvorte priestor, kde sa môže slobodne vyjadrovať bez obáv z kritiky alebo zosmiešňovania.
- Zaviesť doma rečovo-rozvojové hry: Najlepší spôsob učenia je hra!
- Hrajte sa a rozprávajte: Hrajte sa s dieťaťom hry, ktoré podporujú komunikáciu, ako napríklad bábkové divadlo, hranie rolí alebo rozprávanie príbehov. Počas hry sa snažte podnecovať dieťa k rozprávaniu a vyjadrovaniu svojich myšlienok a pocitov.
- Čítajte si knihy: Spoločné čítanie kníh je skvelý spôsob, ako rozvíjať slovnú zásobu a komunikačné schopnosti dieťaťa. Počas čítania sa pýtajte otázky, diskutujte o príbehu a povzbudzujte dieťa, aby sa aktívne zapájalo.
- Buďte trpezliví a povzbudzujúci: Nechajte dieťa, aby sa vyjadrovalo vlastným tempom. Netlačte naň a neopravujte ho neustále. Skôr ho povzbudzujte a chváľte za každý pokrok, aj ten najmenší.
Stratégie v Škôlke
- Spolupráca s učiteľmi: Dohodnite sa s učiteľmi na stratégiách, ktoré môžu pomôcť dieťaťu cítiť sa v škôlke istejšie a povzbudiť ho k rozprávaniu.
- Nenútiť dieťa k verbálnej komunikácii: Neodporúča sa neustále nátlakovo nabádať dieťa ku komunikácii, nakoľko výsledný efekt takéhoto prístupu je presne opačný, ako sa pôvodne očakávalo a situáciu obvykle len zhorší.
- Podpora neverbálnej komunikácie: Ak dieťa nerozpráva, umožnite mu vyjadrovať sa neverbálne, napríklad gestami, mimikou alebo kreslením.
- Využívanie malých skupín: Ak je to možné, zaraďte dieťa do malých skupín, kde sa bude cítiť istejšie a bude mať viac príležitostí na interakciu s inými deťmi.
- Používanie obrázkov a hier: Využívajte obrázky, hračky a hry, ktoré dieťa zaujmú a povzbudia ho k rozprávaniu.
- Grafická hra: Jednou z metód nápravy môže byť napríklad grafická hra, pri ktorej sedíme oproti dieťaťu a na stole máme hárok papiera. Rodič aj dieťa majú farebné ceruzky. Požiadame dieťa, aby niečo nakreslilo, stačí iba čiarku alebo bodku. Potom so svojou, ale inou farebnou ceruzkou niečo prikreslíme. Takto striedavo kreslíme, pričom provokujeme reakcie dieťaťa tým, že niečo prečiarkneme, uzatvoríme, urobíme hranicu a podobne.
Čo Nerobiť
- Netlačte na dieťa, aby rozprávalo: Nátlak môže situáciu len zhoršiť a spôsobiť, že sa dieťa ešte viac uzavrie.
- Neporovnávajte ho s inými deťmi: Každé dieťa je iné a vyvíja sa vlastným tempom. Porovnávanie s inými deťmi môže dieťa demotivovať a znížiť jeho sebavedomie.
- Nevyhýbajte sa situáciám, v ktorých dieťa nerozpráva: Aj keď je to pre vás ťažké, je dôležité, aby dieťa malo príležitosť stretávať sa s novými ľuďmi a zažívať nové situácie. Postupne si tak zvykne a bude sa cítiť istejšie.
Prístupy, ktoré Nepomôžu
So akou najčastejšou chybou sa stretávate v rámci prístupu k EM? Nie sú to chyby, ale skôr prístupy, ktoré človeku s EM nepomôžu. Nie sú pre dieťa príjemné ani prospešné. Prvý je tlak na rozprávanie. Že tlačia na dieťa - pozdrav sa, musíš, čo nemáš jazyk?, povedz, pozri sa, všetci okolo teba rozprávajú a proste čo máš za problém, nebuď hanblivý. Proste sa snažia tlačiť na to, aby dieťa rozprávalo. A ten druhý je, naopak, úplne opačný extrém. Že sa mnohí tvária, že to neexistuje. Nenútia deti rozprávať ale v tom zmysle, že si dieťa nájde perfektný spôsob ako všetko neverbálne vyjadriť, písomne alebo šepotom. Je to niečo, čo v konečnom dôsledku nepomôže dieťaťu, lebo má stále strach, aby niekto nepočul jeho hlasový prejav.
Čo Robiť
Prvá vec je vyslať dieťaťu signál, že vidím, že má ťažkosti. Pomenovať, že som si všimol alebo všimla, že je to pre neho ťažké. A že to vidím. Podať dieťaťu takú normalizáciu. Že niektorí ľudia sa tak proste cítia. Že to nie je čudný pocit a že nie je ten jediný čudný na svete, že je normálne cítiť sa trošku nesvoj, keď je s cudzími ľuďmi alebo v inom prostredí. Aj vyjadrenie toho, že viem a verím, že dokáže rozprávať a že keď sa bude cítiť dostatočne pripravený, tak sa mu to podarí. Že vidím, že je to ťažké, ale takéto ťažké to nebude navždy a keď sa bude cítiť dobre, tak ja verím, že to zvládne a že sa mu podarí rozprávať sa s nami úplne voľne. Odporúčam za psychológom. Dobrá je spolupráca aj s logopédom.
Terapia Selektívneho Mutizmu
Štandardná terapia znamená, že rodič prinesie dieťa k psychológovi a on sa pýta, snaží sa získať informácie ako dieťa rozpráva alebo nerozpráva. Možno bude potrebovať, aby rodičia natočili video ako sa dieťa prejavuje v domácom prostredí, kde je uvoľnené. Z toho sa dá odsledovať na akej úrovni má dieťa reč, ako sociálne interaguje s maminou, ocinom, so súrodencami. Ja tiež dobré mať video aké je dieťa, keď je v prostredí, v ktorom má problém. Alebo aspoň získať čo najviac takýchto informácií. Na začiatok sú dôležité aj informácie napríklad ako sa rozpráva s najlepším kamarátom, či šušká, nešušká, či dokáže rozprávať alebo nedokáže vôbec, ako sa prejavuje v škole, obchode, s cudzími ľuďmi, či má väčší problém s mužmi ako so ženami, s chlapcami či s dievčatami. Možnou súčasťou diagnostiky je aj vyšetrenie neverbálnych kognitívnych schopností.
V samotnej terapii tu je podľa mňa veľká rozdvojka. Niekedy je štandardom, že rodičia nosia dieťa do ambulancie psychológa, do herničky a dieťa sa hrá v piesku, neverbálne sa snažia pracovať na úzkosti. Myslím si, že aj v dnešnej dobe je na Slovensku veľa odborníkov, ktorí celkom nevedia, čo si s dieťaťom s EM počať. Ako som spomínala, keď som sa s touto diagnózou stretla prvýkrát, tak som ani ja nevedela čo s ňou a hľadala som, ako to riešia v zahraničí, či existuje nejaká terapia. A tam som sa stretla s terapiou od autoriek Johnsom a Winigens, ktoré vlastne spísali zdrojový materiál k EM, o tom, aký princíp používajú a čo sa im najviac overilo. Ich prístup je známy aj vo svete. Autorky tvrdia, že keď budeme robiť to, čo navrhujú, je 99% šanca na to, že sa to podarí. Povedala som si, že je to perfektné, že len na jedno percento je možné, že to zlyhá, že to idem skúsiť. Táto terapia je iná v tom, že sa neodohráva v miestnosti psychológa, ale deje sa v tom mieste, kde má dieťa najväčší problém. Terapia nie je v cudzom prostredí pre dieťa. U menších detí sa deje v domácom prostredí, kde sa cíti bezpečne a v druhom kroku v tom prostredí, kde má dieťa najväčší problém, zvyčajne to je škola a škôlka.
Samotný program je postavený na behaviorálnych metódach s kognitívnymi komponentami. Je to taký premyslený systém, ktorý je štruktúrovaný krok za krokom a presne vieme, prečo a čo robíme a aký bude ďalší krok. Je to využívanie princípov kognitívno-behaviorálnej terapie, kde v zásade ide o to znižovať úzkosť a zvyšovať dôveru dieťaťa v seba a aby si to zažívalo. Je veľmi dôležité, aby ste vy aj všetci v okolí a v živote dieťaťa verili, že to zvládne. Aby ste ho v tom podporovali. Pomôcť odbúrať úzkosť vám môže myšlienka, že je možné s tým niečo urobiť, a že je tam veľká šanca, že to s terapiou zvládne. Lebo vaša úzkosť tomu nebude pomáhať.
Mutistické dieťa v školskom prostredí
Deti so spomínanou poruchou môžu byť často intelektovo na pomerne vysokej úrovni, ak majú snahu a motiváciu, ľahko si osvojujú školské učivo. Ak problém u dieťaťa pretrváva, môže riaditeľ školy, ak má na to vhodné podmienky, po konzultácii s rodičom a splnení podmienok, pristúpiť k integrácii takéhoto dieťaťa ako žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. V školskom prostredí sa odporúča oboznámiť spolužiakov s jeho situáciou, nenútiť dieťa k verbálnej komunikácii a tým pádom k ústnej odpovedi, ale zamerať sa predovšetkým na jeho písomný prejav. Prospech dieťaťa tak môže byť dobrý, ale faktom zostáva, že jeho sociálny vývin zaostáva. Nevie sa presadiť medzi spolužiakmi, poprosiť niekoho o pomoc, či vybaviť záležitosti každodenného života mimo rodinného prostredia. V škole môže byť taktiež nápomocná pravidelná spolupráca so špeciálnym pedagógom a školským psychológom, ktorý pomôže usmerniť spolužiakov ako aj jeho pedagógov. Práca so žiakom si vyžaduje citlivý prístup, spočiatku môže byť vhodné využívanie uzavretých otázok, na ktoré môže dieťa odpovedať neverbálne - napr.
Príbehy Detí s Elektívnym Mutizmom
- Ivanka: Ivanka bola milé i keď veľmi citlivé dieťa. Bola silne naviazaná na mamu a starú mamu, ktoré ju vychovávali, keďže otec od rodiny odišiel krátko po tom, ako sa dievčatko narodilo. Dieťa toho príliš veľa nehovorilo, ale inak nemalo žiadny väčší problém s rovesníkmi ani dospelými. Ako trojročná nastúpila do materskej školy, kde jej mama pracovala ako učiteľka. Do 6 rokov bolo všetko viac menej v poriadku. Problém nastal až nástupom na základnú školu. Odrazu tam nebola mama, ani stará mama, kamarátky išli na inú školu a jej pribudlo množstvo školských povinností. Nuž, a ani so spolužiakmi to nebolo veľmi „ružové“. A vtedy sa to začalo. Dievča sa utiahlo do seba ešte viac a prestalo komunikovať s okolím. Darmo mama prosila, hrozila, sľubovala… nič nepomáhalo. Nakoniec mama vyhľadala psychologičku, ktorá stav dieťaťa identifikovala ako efektívny mutizmus. Teda stav, keď dieťa rozprávať vie a môže, netrpí poruchou reči, ale komunikovať odmieta.
- Peter: Peter bol trocha iný prípad ako Ivanka. Chlapec pochádzal z prostredia kde síce boli obaja rodičia prítomní, ale nazvime to skôr len fyzicky a materiálne. Dieťaťu sa zaneprázdnení rodičia venovali iba minimálne. A tak sa Peter v čase voľna venoval pozeraniu televízie (už ako ročný presedel pred TV niekoľko hodín), hraniu hier na počítači alebo tablete. Postupne nepotreboval komunikovať so „svetom“ vôbec. Nemal kamarátov. Až odrazu prestal rozprávať úplne. Zdalo sa mu to zbytočné. Aj v škole nastali problémy, pretože dieťa neodpovedalo ani na otázky učiteľa. Ten najskôr hodnotil situáciu, že chlapec neovláda učebnú látku. Rýchlo však pochopil, že tu ide o úplne iný problém. Keď si to rodičia uvedomili, bolo už neskoro. Peter bol „v tom“ až po uši. Rodičia si najskôr mysleli, že vtedy 8 ročný chlapec stratil sluch. Vyšetrenia však boli v poriadku.