Obdobie vzdoru je bežnou a dôležitou súčasťou vývoja dieťaťa. Hoci môže byť pre rodičov náročné, je to čas, keď si dieťa začína uvedomovať svoju samostatnosť a presadzovať svoju vôľu. Tento článok sa zaoberá príčinami detského vzdoru, spôsobmi, ako ho zvládať, a radami odborníkov, ako toto obdobie prežiť s čo najmenším stresom.
Časové Rozmedzie a Prejavy Obdobia Vzdoru
Obdobie vzdoru zvyčajne trvá od 18 mesiacov do 4,5 až 5 rokov, hoci sa môže začať skôr, napríklad už v 12 mesiacoch, a odznieť neskôr ako po piatich rokoch. Má určitý vývoj a na začiatku sa prejavuje inak ako v štyroch rokoch. Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. To obdobie sa prejavuje napríklad tak, že ak dieťa niečo chce, no rodič mu to nedá, dieťa sa môže hodiť o zem a začne plakať, kričať alebo kopať. Svoje emócie nevie kontrolovať tak ako my.
Prečo Dieťa Odporuje: Pohľad Detskej Psychológie
Výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál. Nerobí to preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať.
Malé dieťa sa od dospelých líši v niekoľkých zásadných oblastiach. Je impulzívne a rigidné, čiže preferuje, ak sú veci stále také isté, a má nízku flexibilitu. To znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia. Je egocentrické a myslí si, že „všetko je tu pre mňa“. Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň. Keď je dieťa malé, nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne. Dieťa potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať.
Nedozretá Prefrontálna Kôra
Zjednodušene áno. Emočné okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú od narodenia. Je to niečo, čo dieťa potrebuje na prežitie. Ak sa dospelý nahnevá na verejnom mieste, uvedomí si, že nie je vhodné, aby začal kričať alebo plakať. Tieto presvedčenia dokážu utlmiť jeho emócie. Dieťa to nedokáže. Učí sa to až postupne. Keď ročné dieťa príde do hračkárstva, jednoducho si zoberie prvú hračku, ktorú uvidí, no dvojročné dieťa sa už spýta mamy.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Kľúčové je, že keď je dieťa zahltené silnou emóciou, nefunguje to ako pri dospelom. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Neschopnosť Reflektovať Emócie Rodiča
Dieťa nie je malý dospelý a jeho sociálno-komunikačné schopnosti sa len vyvíjajú. Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka. Nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia. Také dieťa asi nevie pomenovať, že ste smutný, ale cíti, že niečo nie je v poriadku. Môže cítiť, že otec s ním nie je v takom spojení ako obvykle. Ale to ho, paradoxne, môže ešte viac rozrušiť. Dieťa nemá sebareflexiu, aby si dokázalo povedať, že „aha, ocino je smutný možno preto, ako sa správam, tak prestanem“. Mozog dieťaťa, ktoré je v silnej emócii, nereaguje na logiku.
Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda. Keby daný človek pokračoval v tom, čo nechcete, aby robil, zvýšili by ste hlas a začali by ste na neho po japonsky kričať. Ale taký prístup nič nevyrieši. Lebo používate cudzí jazyk, ktorému nerozumie. Podobne je to s deťmi.
Ako Reagovať na Záchvaty Vzdoru
Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo.
Uznanie Emócií
Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že mu tú hračku kúpime. To však nechceme. Čo teda spraviť? Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Fyzický Kontakt a Úroveň Komunikácie
Kľaknutie je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka kontaktu, niektoré deti nemajú rady, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Ale to je na rodičovi, ktorý vie, čo na dieťa funguje. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať.
Nedostatok Času a Rutiny
Dieťa v tomto veku nemá pojem o čase, nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre neho ste jeho otec a je mu úplne jedno, že máte prácu, do ktorej musíte ísť. Pre dieťa nie je táto situácia jasne čitateľná a nevie, čo sa deje. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatok času a bude mu jasné, čo sa bude diať. Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Samozrejme, každý odchod do práce nebude jednoduchý, ale takto si vytvárate šancu, že to bude fungovať. Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje.
Hádky na Ihrisku
Moja skúsenosť je, že nefunguje, ak sa dieťaťu vysvetľuje, nech sa podelí alebo vystrieda s kamarátom. Dôvodom je, že deti v tom veku sú egocentrické. Nechápu, prečo by sa mali deliť. Rodičia môžu zabezpečiť, aby tam bolo rozdelenie úloh, že „my teraz počkáme a šmykneme sa potom“. Ale v tomto veku to nebude vychádzať zvnútra dieťaťa. Opäť by som celú situáciu opísala ako komentátor: „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty.“ Keď si to dieťa vypočuje, asi sa rozplače, lebo mu je to ľúto. V takom prípade treba ošetriť jeho plač. Hoci ste dieťaťu veľakrát povedali, že sa treba podeliť, keď uvidia hračku, po ktorej túžia, nastúpi impulzivita. V ich veku ešte nejde, aby zapojili racio, hoci si aj uvedomujú, že sa treba striedať. Toto sú situácie, ktoré sa asi nedajú vyriešiť k spokojnosti všetkých.
Keď viete, že môže nastať vypätá situácia, dieťa skúste zaujať niečím iným, napríklad hojdačkou alebo loptou, ak chcelo bager. Môžete povedať: „Stavím sa, že k hojdačke dobehnem rýchlejšie ako ty.“ Takýmto spôsobom presmerujete pozornosť celkom inam.
Zabúdanie na Zákazy a Emocionálna Regulácia
Zabudne, ale úlohou nás rodičov je, aby sme v prvých rokoch dieťaťa pracovali na jeho emocionálnej regulácii. Preto je fajn sa k tým situáciám vracať, a keď bude dieťa v pokoji, môžete povedať: „Toto sa stalo, chlapček mal hračku a ty si bol veľmi smutný.“ Takýmto spôsobom ho učíte o jeho emočnom prežívaní.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Večerné Zaspávanie
Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Právom. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Deti v tom veku často neznášajú také zmeny dobre. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí.
Hrať sa s dieťaťom pred spaním nie je asi vhodné, ale na druhej strane je dobré robiť veci, kde s vami cíti spojenie. Napríklad by ste si vždy mohli čítať. Dieťa tak vie, že pred spaním dostane pozornosť ocinka. Keď večer prebieha podľa rutín, svet dieťaťa to robí jednoduchším a predvídateľnejším. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho. Dieťa bude chápať, čo sa bude diať, takže bude lepšie spolupracovať. Ak je rodič vystresovaný, dieťa to vycíti, lebo preň ste celý svet. Ak je rodič pokojný, je vyššia šanca, že aj dieťa bude pokojnejšie.
Odplienkovanie
Sú veci, ktoré nezabezpečíme, ak na ne dieťa nie je pripravené. Odplienkovanie môže byť jedna z nich. Netlačila by som na to, ak na to dieťa naozaj nemá. Rôzne deti sú pripravené v rôznom veku. Skôr by som skúsila nájsť kompromis so škôlkou, ak by to šlo.
Láska a Limity: Základ Výchovy
Dieťa potrebuje dve „L“, lásku a limity. Potrebuje cítiť, že ho máme radi na základe toho, ako sa k nemu správame, čo robíme, že sa s ním hráme, čítame si s ním a počúvame ho. Ale zároveň potrebuje mať hranice.
Jeden zmysel hraníc je, že od dieťaťa vyžadujeme nejaké správanie, samozrejme, veku primerane. V inom zmysle môžu mať hranice aj podobu predvídateľného sveta, ktorý má štruktúru a je v ňom rutina. Ak potrebujeme dať dieťaťu nejaký limit, nemali by sme sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Keď dieťaťu dáme hranicu, je celkom prirodzené, že protestuje. To je pre nás signál, aby sme zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním: „Áno, je to pre teba ťažké, najradšej by si si čítal. Teraz sa ti nechce umývať zúbky. Ak emóciu poprieme a prejdeme hneď k logickému vysvetľovaniu, nebude to fungovať: „Umývanie je dobré, ak nechceš mať zubný kaz.
Je dôležité byť konzistentný preto, lebo dieťa je pomerne rigidné a potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia. Preto je dobré, aby sa hranice príliš často nemenili.
Keď chceme porovnávať, najlepšie je, ak sa porovná dieťa s tým, aké bolo v minulosti. Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla“ alebo „Minulý týždeň bolo ťažké umyť si zúbky a veľa sme sa o tom rozprávali, ale teraz si si ich super umyl sám“. Takéto porovnávanie funguje a dieťa veľmi motivuje. Ale porovnávaniu s inými deťmi nerozumie.
Agresívne Správanie: Hryzenie a Fyzické Tresty
Môže nastať situácia, že dieťa je tak silno rozrušené, niekedy aj pozitívne, že iné dieťa v emócii impulzívne pohryzie. Alebo môže byť nahnevané. Proste malo silnú emóciu, ktorú prejavilo pohryzením. Samozrejme, že to nie je optimálne. Ale zbytočne mu vtedy budeme vysvetľovať: „Čo to robíš? Ľudia sa nesmú hrýzť.“ Lebo počas silnej emócie nepočúva vysvetlenia. Ak taká situácia nastane, dieťa z nej treba zobrať a tie emócie osloviť, pomenovať a vyjadriť ich intenzitu: „Musíš byť veľmi nahnevaná, ak si pohryzla chlapčeka. Ale on teraz plače. Dieťa sa bude hnevať, ale treba tam byť s ním, ďaleko od tej situácie a zabezpečiť, že si neublíži. Až keď emócia odznie, k situácii sa možno vrátiť. Keď sa upokojí, možno mu poskytnúť logické vysvetlenie. To, že dieťa vo vypätej situácii nereaguje na naše vysvetľovanie, neznamená, že je zlé. Alebo že nevie, že hrýzť sa nemá.
Nie je povolené oplatiť dieťaťu to, čo spravilo. Nie je to pre dieťa užitočná spätná väzba. No vo všeobecnosti by sme nemali navodzovať situácie, ktoré nechceme, aby dieťa opakovalo. Preň sme model a našou úlohou je zaručiť, aby poznalo limity. Nie je to o tom, že dieťa nevie, že kopnutie alebo pohryznutie bolí. Vie to. Vie, že sa to nemá robiť. Ale keď je emócia silná, „zaplaví“ ho a dieťa sa nevie ovládať. Je mu jedno, že ste mu pred týždňom ukázali, že hryzenie bolí. Tú informáciu má, akurát že ju v danej chvíli nevie použiť.
Veľmi dobré je, keď rodič často počas bežného dňa modeluje emočnú reguláciu. To znamená, že keď je rodič nahnevaný alebo vystresovaný, dieťaťu situáciu jednoducho okomentuje: „Teraz cítim, že sa mi rozbúchalo srdiečko, a cítim, že som nahnevaný. Mám chuť na druhých kričať, ale to nie je v poriadku. Dieťaťu často takto hovorte, čo prežívate a ako to riešite. Samozrejme, nebudeme ho zaťažovať tým, že máme problémy v práci. Ale ak rodič cíti, že má nejaký silný pocit, dieťaťu ho môže okomentovať.
Hádzanie Jedla
Dieťa nemá predstavy, že plytvať jedlom je zlé. Nevie, že keď jeme, máme mať nejaké maniere, a že hádzať jedlo na zem je neakceptovateľné. Ak to chce dieťa skúsiť, skúsi to a jedlo skončí na zemi. Je na rodičovi, čo zn…
Riešenie Konkrétnych Situácií: Príklad Trojročného Dieťaťa
Čo robiť, ak trojročné dieťa absolútne nepočúva, stále odporuje, nechce sa obliekať, neuveriteľne kričí a najhoršie je, keď mu niečo nie je po vôli alebo mu niečo zakážem a nedovolím, tak začne revať, všetko okolo neho lieta a všetkých pľuje?
Obdobie Vzdoru a Trpezlivosť
Je to normálne na jeho vek. Potrebná je trpezlivosť. Dieťa na všetko odpovedá nie a zásadne robí všetko opačne ako chceš ty/chcete vy. Musíš byť trpezlivá a skúšať nové a nové metódy. Skús vyjednávať = niečo za niečo, ale presne urči hranice, aby aj drobec pochopil, čo si môže dovoliť a čo už nie, ale musíš to aj dodržiavať! Bitkou nič nevyriešiš.
Ignorácia a Vysvetľovanie
U nás skôr pomáhala ignorácia, keď začali robiť krik, tvárila som sa, že nepočujem a neodpovedala som im, nechala som ich trochu vyzúriť - potom pritúlila a vysvetľovala a vysvetľovala a vysvetľovala… Nebolo to jednoduché, ale keď videli, že neustúpim, pochopili. Keď som vysvetľovala, malý sa robil, že ma nepočúva, a keď dostal, reval ešte viac. Takže keď to spraví doma, ide bez slova do izby, a keď vonku, tak ho buď zavrieme do auta (samozrejme sme pred autom), alebo mu poviem, že ho nepočúvam, a to mu vadí.
Fyzické Tresty
Facky rozhodne takémuto malému dieťaťu nepatria. Je to ponižujúce viac ako to bolí. Nie som za bitie, ale ak už, tak možno po rúčke - ak spravila rúčka niečo extra zlé, na čo bola x-krát upozornená, po zadku a pod.
Odpútanie Pozornosti a Rutiny
U nás začalo zaberať, že sa, pri tých jeho zúrivých záchvatoch, tvárim, akoby sa nič "nedialo" (teda, niekedy musím rátať v duchu aj do 30, aby som nereagovala…) a potom, keď sa trošku upokojil, tak sme sa o tom "porozprávali" - rozprávala som skôr ja. Keď bol mladší, tak sa nám osvedčilo "odpútanie pozornosti", ale teraz to už "prekukne". Priznám, že niekedy sa neovládnem a začnem kričať, a tak kričíme obaja. A k ničomu to nevedie. Teoreticky je to jednoduché, ale prakticky to chce veeeľmi pevné nervy.
Ak sa dieťa hodí o zem, nechám ho tam hádzať sa aj 5 min. Dieťa skúša, čo dovolíte, ale fackami sa to nerieši.
Upokojovať som poslala na schody alebo do inej izby. Ak sa chceš tomu vyhnúť, treba si naplánovať spolu, čo budete robiť a aké sú pravidlá. V obchode ak poslúchal, si mohol vybrať džúsik alebo sladkosť - samozrejme sme k nim išli ako k posledným. Večer si nachystal 3 tričká, nohavice a z tých si vyberal.
Tolerancia a Komunikácia
Jednoducho vyjadruje svoje potreby a robí to spôsobom aký pozná. Miesto facky sa zavri do izby alebo si daj panáka.
Keď je dieťa zlé, pritulit ho a držať v náručí, kým sa neukľudní, aj keby sa vrtelo, kopalo atď, atď. Dieťa tým pochopí, že ho stále máme radi, že sme tu pre neho… Deti zväčša vystrajajú, keď ich niečo trápi a nevedia to ináč vyjadriť.
Dôslednosť a Hranice
Dieťa skúša, kde má mama hranice a čo si môže dovoliť. Mama hľadá cestu ako to všetko zvládnuť. Bitka to určite nevyrieši, ale v zúfalej situácii mama siahla sem na facku. Budovaním rešpektu ešte pred podobnou reakciou. Potom dieťa vie, odkiaľ kam. Ale dobré slovo tiež nie vždy zaberá.
Ak mala vrieskala, tak som ju nechala vyvrieskat a ešte som ju aj povzbudzovala, že viac a viac. Možno sa vám to zdá blbé, ale zabralo. A potom tiež tá ignorácia zaberá super. Niet pre dieťa ani nič horšie ako keď dáva maximum svojich sil na to, aby ťa možno aj nahnevalo a tebou to ani nehne. A keď to spraví vonku… Určite sa vtedy cítiš nepríjemne… Ale veď takmer každá mamina to pozná a zažila to tiež… Tak ho nechaj vyvrieskat. Zahraj to nanho. Aj keď to v tebe bude vrieť, skús vydržať a určite vyhráš. Je to kto z koho a TY musíš byť tá, čo vyhrá. Je to vzdor a tiež dieťa zisťuje, kde sú hranice.
Je to každého osobná vec, čo robí, to že dieťa dostane občas facku, ešte neznamená, že je matka, ktorú treba zakopať pod čiernu zem! Bože ako neznášam také ženy, čo sa tvária sväticami a … "pod lampou je najväčšia tma"…Vôbec neviete, čo ten človek prežíva, možno máte akurát ukážkové dieťa, ale neviete pochopiť takého človeka. Radšej si nechajte komentáre typu, nech navštívi psychológa… Úbohosť!!!!!
Vzorové Dieťa a Pomoc Odborníka
Žiaľ, nemám vzorové dieťa ako tu niektoré svätuškárky! Škoda, že toto nie je diskusia, ale aj tá chápem, lebo čo som tu na koníku pár tém počítala, všade sa nájdu "NAJÚŽASNEJŠIE ŽENY", čo všetkým len nadávajú. Asi to budem riešiť inak a nie tu na koníku, to radím aj tebe, lebo tu sa dočkáš iba špiny. Hľadám tu rady, namiesto toho tu cítim hnus k ľuďom ako sú aj v tejto téme, čo do každého len zapárajú a zhadzujú.
Niektoré poruchy mozgu sa tiež takto prejavujú… Ale môže to byť naozaj len etapa vzdoru.
Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov. V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre.
Tolerancia a Dôvera
Ak zoberieme do úvahy, že dieťa k zdravému a šťastnému vývoju potrebuje cítiť bezpodmienečnú lásku a prijatie rodičov, nie je na správaní štvorročnej dcéry nič zlé. Ako upozorňuje rodičovská poradkyňa Naomi Aldort v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi, podstatné je, aby deti robili veci z vlastnej vôle a nie na základe strachu z trestu alebo z rodičovského hnevu. Pripomína, že nás vychovávali práve v týchto intenciách - chválili, ak sme plnili potreby rodičov a ignorovali, ak sme povedali „nie“.
Úprimnosť a Sebakontrola Rodičov
Na rodičov tiež apeluje, aby boli vo svojich požiadavkách úprimní. Rodičia by mali podľa nej dôverovať svojmu dieťaťu a jeho vývoju. Dieťa sa musí úplne slobodne rozhodnúť, bez obavy z vašej reakcie alebo z potreby vás potešiť, jednať zo svojho vlastného priania, ktoré mu prinesie radosť a naplnenie. Niekedy rodičia zistia, že sa veci dajú aj robiť aj inak, prípadne že je naozaj rýchlejšie a pokojnejšie, ak si žiadanú pomoc urobia sami.
Keď očakávate poslušnosť, dieťa odporuje, ak sa však o seba staráte, dieťa vás počuje a môže sa o sebe rozhodovať. Ak sa dieťa rozhodlo vám nepomáhať, rodič má príležitosť lepšie poznať aj svoje vnútro.
Odvrávanie
Azda neexistuje rodič, ktorý by sa nesťažoval na to, že jeho dieťa odvráva. Je logické, že nás to niekedy „vytáča“, ale zároveň v istých obdobiach vývoja by sme mali brať odvrávanie s nadhľadom.
Zdravý Vývoj
Z odvrávajúceho dieťaťa nevyrastie žiaden nevychovanec či rebel. Naopak, odborníci sa zhodujú v tom, že toto správanie je pre deti skutočne vývojovo zdravé. Klinická psychologička a autorka viacerých kníh Kelly M. Flanagan tvrdí, že „neschopnosť povedať „nie“ - neschopnosť stanoviť si osobné hranice - je jednou z najbežnejších príčin ľudského utrpenia. Práve preto je dôležité, aby deti prešli fázami odvrávania, a to s pochopením rodičov. Učia sa tak životne dôležitý vzorec fungovania a samostatnosti.
Pocit Kontroly a Argumentácia
Keď deti odvrávajú, vnímame to akoby potláčali alebo ignorovali našu autoritu. V skutočnosti sa len snažia uplatniť aspoň nejaký pocit kontroly nad vlastným životom. Precvičujú si túto zručnosť s rodičmi, pretože im sú najbližší a v ich prítomnosti sa cítia bezpečne. Nie preto, že by nás chceli podráždiť.
Schopnosti detí naučiť sa chrániť samy seba a povedať aj vlastný názor vyplývajú z viacerých situácií, ktoré si prakticky ani neuvedomujete. Sú výsledkom toho, ako vy komunikujete s dieťaťom, ako vnímate jeho názor, čo považujete za vhodnú komunikáciu, či mu pomáhate pochopiť vplyv správania na ostatných a prevziať zodpovednosť za dôsledky svojich činov.
Tréningové Priestory
Deti potrebujú mať priestor, kde by si mohli rôzne situácie a vlastné reakcie trénovať. Preto nie je dôležité, že povie „nie“, ale je dôležité, ako odvráva a ako naň reagujete.
Vplyv Rodičov a Sebauvedomenie
Rodičia majú vo všeobecnosti pocit, že si musia zachovať silnú autoritu, pretože sme tak boli sami vychovávaní. Určite ste si aj vy vypočuli, že „papuľujete“ a mnohí dostávali rôzne tresty.
Vaše dieťa chce, aby ste vedeli, že je nezávislou bytosťou s vlastnými myšlienkami, pocitmi a predstavami. Má vlastnú cestu vpred. Výsadou rodičov je dohliadať na deti a sprevádzať ich počas tejto cesty, avšak nie snažiť sa ich riadiť tak, akoby to bola naša cesta.