Telesné tresty detí sú v spoločnosti dlhodobo diskutovanou témou. Často sa stretávame s názormi, že "výchovná" facka alebo capnutie po zadku nemôže dieťaťu uškodiť, a dokonca ho môže naučiť rešpektu a poslušnosti. Avšak, psychológovia a odborníci na výchovu detí varujú pred negatívnymi dôsledkami telesných trestov na vývoj dieťaťa. Tento článok sa zaoberá otázkou, či je normálne, keď matka bije svoje dieťa, aké to má následky a aké sú alternatívy.
Agresia v detstve: Prípad Zuzky
Už v škôlke si učiteľky všimli, že Zuzka rieši konflikty bitkou. Sotila, udrela, odmietala sa dohodnúť a keď nebolo po jej vôle, kričala, hádala sa a bila sa. Matka si myslela, že učiteľky preháňajú, že je normálne, keď sa deti pohádajú a pobijú. Doma Zuzka tiež neposlúchala a zlostila sa, keď nedostala, čo chcela. Agresivita Zuzky sa prejavila aj v správaní k zvieratám. Naschvál stúpila psíkovi na chvost, na labku a nakoniec doňho kopla. Matka si uvedomila, že Zuzka je agresívna a začala sa obávať.
Telesné tresty ako súčasť výchovy?
Niektorí rodičia používajú telesné tresty, keď im dochádzajú argumenty a nevedia dieťaťu inak vysvetliť, že niečo sa nesmie. Dieťa potom nadobudne presvedčenie, že bitka je legitímny spôsob riešenia konfliktov a vymáhania si svojho práva. Rodič si svoje "právo" vymáha bitkou. Preto je dôležité dieťaťu vysvetliť, že niečo si už naozaj nemôže dovoliť a ak sa bude správať zle, tak ani my nebudeme naň milí. Hranice však nesmieme prekročiť ani my sami. Dieťa musí vedieť, že to myslíme vážne a že tieto pravidlá a podmienky platia vždy a nie len niekedy.
"Nezvládnuteľné" dieťa: Rastúci problém?
Počet rodičov, ktorí sa sťažujú na svoje deti, že sú nezvládnuteľné, stúpa. Rodičia sa cítia výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Pýtajú sa: "Čo mám robiť?" a očakávajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné a často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Hranice a tolerancia: Posúvajú sa limity?
Dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé. Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na "túto" dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku v rámci separačno-individuačného procesu. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Prečítajte si tiež: Rady pre pokojný spánok dieťaťa
Kult dieťaťa: Prehnaná starostlivosť?
Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi. Prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami. Dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť.
Preteky o "superdeti": Prehnané nároky?
Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Za riziko považujem len také rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Alternatívne výchovné štýly: Voľná výchova?
Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Žiadne trojročné dieťa nie je príliš zrelé, aby mohlo o sebe rozhodovať.
Problémy s diagnózami: Hyperaktivita a ADHD
Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú skutočne veľmi frekventované diagnózy a osobne ich považujem za klinické diagnózy, ktoré zastrešia mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné, ťažko uchopiteľné a rodičia sa cítia výchovne bezmocní.
Byť "duchom prítomný": Najväčší problém dnešnej doby?
Väčšina rodičov bez väčších neistôt a problémov sa stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. To, čo by som chcela pripomenúť, vyplýva z mojej klinickej praxe, keď za mnou chodia rodičia detí, ktoré už majú určitý emočný problém. A tu by som si mohla dovoliť vypichnúť určitú chybu v správaní rodičov k deťom, keď nie sú ochotní alebo nevedia byť "duchom prítomní" pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Prečítajte si tiež: Čo očakávať od spánku bábätka
Prvé príznaky duševných problémov: Kedy spozornieť?
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý "nový" stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Duševné poruchy u detí: Prejavy a liečba
Pedopsychiatri sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov. Medzi najčastejšie patria:
- Úzkosti: Neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť.
- Poruchy príjmu potravy: Posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku.
- Depresívna porucha: Neustály smútok, strata záujmu o aktivity, izolácia, nechce vstať z postele, ignoruje kamarátov či blízkych.
- Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Výrazná emocionálna úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP): Výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Genetika a prostredie: Faktory ovplyvňujúce duševné zdravie
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Telesné tresty: Názory a argumenty
Podľa prieskumov až 80 percent rodičov nejakým spôsobom telesne trestá svoje deti. Ukazuje to, že rodičia telesné tresty stále v mnohých prípadoch považujú za bežný výchovný a komunikačný prostriedok. Zároveň je to známka toho, že súčasné rodičovstvo je veľkou záťažou. Otec či matka sa často uchýlia k trestaniu vo chvíli, keď sú vyčerpaní a ťažko zvládajú vlastný stres a emócie. Pomohla by im podpora zo strany spoločnosti, tá je však len veľmi malá.
Prečítajte si tiež: Nadmerný príjem tekutín u detí: Komplexný pohľad
Veľa ľudí je k telesnému trestaniu benevolentná, vravia, že jedna slabá facka či jedno buchnutie po zadku v rodičovskom afekte predsa nikomu nemôže ublížiť. Avšak, aj to jedno buchnutie zraňuje, ponižuje a dieťa učí, že takto sa riešia problémy namiesto hľadania iných ciest, ako zvládať vlastný afekt. Je veľmi nebezpečné, ak sa násilie stane normou.
Alternatívy k telesným trestom: Ako reagovať v náročných situáciách?
Vždy to záleží na veku dieťaťa či situácii. Riešením môže byť, ak na tridsať sekúnd odídem do kúpeľne, uvedomím si svoje spojenie zo zemou, na chvíľu sa zastavím, urobím pár vedomých nádychov a výdychov. Keď sa upokojím, môžem sa vrátiť. Sadnem si alebo si čupnem na úroveň detí, dotknem sa ich, pokúsim sa ich v afekte zastaviť, prípadne som im len nablízku a snažím sa, aby si neublížili. Rozumiem tomu, že sú v emočnom náboji, ktorý musí odoznieť. Počkám, kým prejde a potom dieťa chytím za ruku alebo pohladkám po ramene, pozriem sa mu do očí a snažím sa z jeho perspektívy porozumieť tomu, čo sa stalo. Označím to, čo deti ešte možno nevedia dať do slov a čomu ešte možno samé nerozumejú. Potom sa pokúsim s deťmi nájsť spôsob, ako to nabudúce zvládnuť lepšie.
Ak dieťa vbehne do cesty a ja ho potrebujem rýchlo zastaviť, zakričím, pribehnem, pevno ho chytím za ruku aj za tú cenu, že sa rozplače. Dám situácii rýchly limit. Keď je už v bezpečí, objímem ho, počkám, kým sa upokojí, poviem, že som rada, že to dobre dopadlo.
Ak sa dieťa vráti neskoro domov, nedodrží čas, na ktorom sme sa dohodli, je dôležité sadnúť si s ním a porozprávať sa, prečo sa to stalo. Dajte mu najavo, že ste nahnevaná a sklamaná, že ste mali strach, popíšte vlastné emócie. Dajte však dieťaťu šancu situáciu vysvetliť. Dôležité je dať aj priestor na ospravedlnenie a hlavne, dohodnúť sa, ako to bude nabudúce.
Tresty vs. dôsledky: Rozdielny prístup k výchove
Fyzické násilie považujú rodičia, ktorí ho používajú, za formu trestu, keď sa dieťa nespráva podľa ich predstáv. Avšak, deti by samozrejme mali v závislosti na svojom veku, možnostiach a schopnostiach poznať dôsledky svojich činov, to však neznamená, že budeme používať tresty. Neverím na kultúru trestov, pretože si myslím, že vedú k poslušnosti zo strachu, nie k chápaniu zmyslu a dôsledkov svojich činov a k prevzatiu vlastnej zodpovednosti. Systém trestov, ale aj odmien je rizikový a nefunkčný. S deťmi má zmysel robiť to rovnako ako s dospelými. Tým nechcem povedať, že sama som dokonalý rodič. Aj ja bývam často nahnevaná či smutná z práce, prepracovania a na deti nevrlo vyskočím. Namiesto okamžitého zákazu počítača sa však snažím zastaviť sa a vymyslieť iné riešenie.
Telesné tresty: Pohľad odborníčky
Klára Laurenčíková, špeciálna pedagogička a poradkyňa českej vlády, je zásadne proti fyzickým trestom detí. Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie deti vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti. Preto svoje deti zásadne nebijem. Ak by ma môj muž udrel, čo len raz a v afekte, rozhodne by som si to pamätala veľmi dlho a vnímala by som to ako jeho obrovské zlyhanie. Problém je, že ako rodičia často nemáme dobre vytvorené kompetencie, ako pracovať s vlastným stresom. Keby sme ich mali, aj takéto situácie riešime inak než impulzívne.
To, čo považuje za logické Roman Joch, exporadca českého premiéra Petra Nečasa, v skutočnosti logické nie je. Taká reakcia je len automatika, ktorá z nás vyskočí, lebo sami sme ako deti zažívali čosi podobné. Čo je pridaná hodnota bitia v takej situácii? Dieťa už je tak či tak vydesené z toho, čo sa stalo, a my mu potrebujeme ešte naložiť bitkou? Potom ho musíme upokojiť, lebo rozrušené a vydesené dieťa nevníma a racionálne argumenty ignoruje. Vtedy nemá zmysel ani nadávať mu, nieto ho udrieť. Až keď sa upokojí, môžeme s ním debatovať, prečo je dôležité pred vstupom na cestu pozrieť sa na obe strany a vykročiť, až keď žiadne auto nejde. Treba mu vysvetliť, kde urobilo chybu a že to mohlo mať také a také následky.
Neexistuje jediný vedecký dôkaz o tom, že bitie deťom v čomkoľvek pomáha. Niekto povie, že svoje deti netýra, že ich bije len trochu. Problém je, že u každého to "trochu" vyzerá inak. Myslím si, že aj capnutie je skôr o našej bezradnosti vedieť v tej chvíli využiť iné nástroje či zvládnuť vlastný strach a stres. Naším zážitkom je, že sa to tak robí, že je to normálne. Pridaná hodnota facky alebo capnutia sama osebe však v skutočnosti neexistuje.
Deti sa učia opakovaním po rodičoch, ich napodobňovaním. Sociálne zručnosti získavajú tým, čo zažívajú, čo vidia okolo seba. Ak ma rodič udrie, považujem to za normálny spôsob komunikácie - idem a tiež udriem. A keď neuspejú u rodičov, lebo tí sú vždy silnejší, začnú mlátiť slabších, napríklad mladšieho súrodenca, deti v škôlke či na ihrisku.
Každé bitie dieťaťa predsa v sebe nesie napätie. Keď ste nešťastný a nahnevaný, stúpa vaše emočné vypätie. O to viac, ak sa zraňujúce skúsenosti opakujú a vŕšia. Žijete v chaose a nerozumiete súvislostiam. Keď dieťa zistí, že vyvŕšiť sa na rodičovi nejde, lebo je silnejší, okamžite hľadá, kde by sa mohlo uvoľniť. Odnesie si to mladší súrodenec, kamarát, pes, mačka, škrečok, a keď ani to nie je možné, začne ubližovať sebe. Zúfalí ľudia robia zúfalé veci a násilie plodí ďalšie násilie.
Zákon a telesné tresty: Ako je to na Slovensku a v Česku?
V krajinách, kde telesné tresty zakázali, sa tá zmena naozaj stala, čo potvrdzujú mnohé výskumy. V dlhodobom horizonte tam kleslo násilie v rodinách alebo šikana v školách. U nás zákon zakazuje násilie na dospelých a v prípade detí neprimerané násilie. Lenže, pod tým si každý predstaví niečo iného. Dospelý môže svoju zložitú situáciu riešiť tak, že odíde z nefunkčného vzťahu či násilie oznámi úradom, ale dieťa je bezbranné, nemá situáciu ako riešiť - a malo by preto mať najvyššiu ochranu. Ak vymedzíme hranicu, čo sa nesmie, pomôže to kultivovať zaobchádzanie s deťmi a navyše akcelerovať vznik rôznych podporných programov.
Výčitky po "výchovnej" facke: Čo robiť?
Ak matke ušli nervy a capla malú po zadku, je dôležité si uvedomiť, že sa to stalo a snažiť sa tomu nabudúce vyvarovať. Výčitky sú instinkt, ktorý cíti, že takto sa to nerieši, toto nie je správne riešenie. Tak skús ten instinkt poslúchnuť a nie naopak, presvedčiť sa, že capnutie po zadku ešte nikoho nezabilo. Čo sa stalo nezmeníš, ale môžeš ovplyvniť to, čo sa stane. Tak sa skús poučiť, poznaj samu seba, keď budeš vedieť odhadnúť svoje reakcie, skôr predídeš svojmu zlyhaniu. Keď budeš cítiť, že si veľmi rozčúlená, radšej choď do vedľajšej izby a poriadne si buchni do postele, vankúša….nejakým spôsobom ten hnev dostaň von. A uvidíš, že ono je to ozaj len moment, keď ti tá ruka chce uletieť, keď sa vrátiš k malej, nebudeš mať potrebu jej capnúť.