Otázka interrupcie je jednou z najviac polarizujúcich tém v súčasnej spoločnosti. Za posledných päťdesiat rokov bolo na Slovensku vykonaných viac ako 1 300 000 potratov, čo poukazuje na rozsiahly rozmach tejto praxe, ktorý úzko súvisí s legalizáciou potratov na žiadosť ženy. Hoci je otázka legálnosti potratov nesmierne dôležitá, jej konečné riešenie závisí od základnej otázky morálnej prípustnosti tohto činu. Tento článok sa snaží preskúmať argumenty pre a proti interrupcii z rôznych uhlov pohľadu, vrátane biologických, antropologických, etických a právnych aspektov.
Morálna problematika interrupcie
Americký filozof Patrick Lee predkladá argument proti morálnosti potratov, ktorý stojí na troch základných bodoch:
- Úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé.
- Potrat je úmyselné zabitie nevinnej osoby.
- Záver: Potrat je morálne zlý.
Lee identifikuje tri potenciálne spôsoby, ako by sa dal tento argument spochybniť. Prvou možnosťou je spochybniť druhú premisu dokázaním, že to, čo je zabité pri potrate, nie je osoba, alebo dokonca ani ľudská bytosť. Druhou možnosťou je argumentovať, že hoci je potrat zabitím nevinnej osoby, nejde o úmyselné zabitie. A nakoniec, tretia možnosť spočíva v spochybnení prvej premisy dokázaním, že úmyselné zabitie nevinnej osoby nie je vždy morálne zlé.
Biologický a antropologický pohľad na embryo
V kontexte diskusie o interrupciách zohráva kľúčovú úlohu status embrya. Argumenty často smerujú k otázke, či je embryo osoba, alebo ľudská bytosť. Z biologického hľadiska je embryo od momentu počatia živá ľudská bytosť, kompletný ľudský organizmus a jedinec ľudského druhu Homo sapiens, rovnako ako ľudské plody v neskorších štádiách tehotenstva, novorodenci, adolescenti, dospelí a starci.
Znaky života embrya
Embryo vykazuje všetky nevyhnutné znaky života. Každá entita môže byť zaradená do jednej z troch kategórií: živá, mŕtva (predtým živá) alebo neživá/anorganická. Dieťa vzniká splynutím dvoch živých pohlavných buniek a rodí sa živé. Ak by sme odmietli, že je pred narodením živé, znamenalo by to, že by bolo buď mŕtve, alebo anorganické. Dieťa pred narodením má mnohé prejavy života, kope, pláva, cmúľa si palec, rastie, delí svoje bunky. Mŕtve a anorganické veci podobné charakteristiky nemajú.
Prečítajte si tiež: Priebeh interrupcie na Slovensku
Ľudskosť embrya
Ľudskosť embrya sa dá preukázať na biologickom fakte, že jeho pôvodcami sú dvaja ľudia, má genetickú výbavu, ktorá je typická práve pre ľudský druh a že jeho ďalší vývin prirodzene speje k ďalším štádiám v procese dospievania až k všeobecne uznanej ľudskej podobe dospelého jedinca.
Individualita embrya
Embryo vzniká splynutím pohlavnej bunky otca, spermie, a pohlavnej bunky ženy, vajíčka. Pohlavné bunky sú bunky otca a matky, ktoré v jadre obsahujú dvadsaťtri chromozómov s genetickou informáciou otca a matky. Pri oplodnení nastane syntéza DNA otca a matky a vznikne nová bunka, zygota, ktorá obsahuje štyridsaťšesť chromozómov. Genetická výbava zygoty, odlišná od genetickej výbavy otca a matky, sa uplatní v ďalšom vývoji až do štádia dospelého jedinca. Táto nová bunka, zygota, „je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka.“ Momentom počatia vzniká teda nová biologická entita, nový ľudský jedinec, svojou podstatou odlišný od pohlavných buniek ktorých splynutím vznikol. Tento nový človek má biologické charakteristiky ako všetci ostatní ľudia. Je individuálnym organizmom, ktorý zostáva tým istým organizmom počas celého svojho života až do momentu smrti. Má v sebe zakódovaný plán svojej vlastnej bytosti (finalita), ktorý sám aktívne realizuje až do štádia dospelosti. Je nezávislý voči vonkajším vplyvom pre zachovanie svojej štruktúry (samobytnosť), sám kontroluje realizáciu svojho programu (samokontrola). Hoci bude prechádzať dynamickými zmenami, tieto zmeny budú dospievaním organizmu, ktorý počas celého vývoja zostáva tým istým organizmom (kontinuita).
Antropologický aspekt
Z antropologického hľadiska možno konštatovať, že začiatok ľudskej telesnosti (vytvorenie zygoty) znamená začiatok ľudského jedinca. Človek je telesnou bytosťou, to znamená, že telesnosť nepatrí do oblasti mať, ale do oblasti byť. Človek nevlastní svoje telo (organizmus), človek je telo (organizmus). Ľudské telo sa vyvíja, mení svoju veľkosť, tvar, rastie a dospieva. Človek prechádza počas svojho života množstvom akcidentálnych zmien, to znamená, že sa mení to, aký je. Jeho identita, substancia, teda to kto je, sa však nemení. Dôležitou vlastnosťou embrya je jeho aktívna potencialita, to znamená, že akcidentálne zmeny smerujúce až k úplnému rozvoju ľudskej bytosti realizuje zygota sama od seba, nezávisle od vonkajších faktorov (samozrejme za predpokladu, že má vytvorené vhodné podmienky).
Osobný status embrya
Embryo, ako každá iná ľudská bytosť, je osoba. Osoba môže byť definovaná ako „inteligentný a slobodný subjekt“. Preto, aby sme nejaký subjekt označili ako osobu, je dôležité aby tento subjekt mal rozumovú povahu. Každý inteligentný a slobodný subjekt je entitou, ktorá si zaslúži rešpekt a ktorej dobro chceme pre ňu samotnú, nie len ako prostriedok. Inteligentným a slobodným subjektom nemyslíme niekoho, kto práve teraz myslí, kto sa práve teraz slobodne rozhoduje, ale toho, kto má takúto schopnosť. Napríklad niekto, kto práve spí, alebo je v kóme, je osobou, aj napriek tomu, že práve teraz nerozmýšľa a nerobí slobodné rozhodnutia. Ľudská bytosť je od momentu počatia rozumovou bytosťou, pretože má schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať, aj keď ešte určitý čas potrvá, kým sa vyvinie do štádia, keď túto svoju schopnosť bude prejavovať navonok. Jedinec nie je osoba preto, lebo sa tak prejavuje, ale prejavuje sa tak, lebo je osoba (konanie závisí od bytia). To, že človek bude schopný hovoriť a konať ako rozumová bytosť je zakorenené v tom, čo je už od momentu počatia rozumovou bytosťou s aktívnym potenciálom vyvinúť sa a realizovať svoju rozumovú povahu. Telesnosť človeka (človek nevlastní svoje telo, človek je telo) nás takisto privedie k záveru, že je osobou od počatia. Organizmus, ktorý je osobou, nemôže vzniknúť alebo zaniknúť v inom čase, ako v čase keď vzniká a zaniká osoba. Keďže ľudský organizmus nie je to, čo osoba vlastní, ale to, čo osoba je, moment vzniku ľudskej osoby je ten istý, ako moment vzniku ľudského organizmu.
Morálne dôsledky statusu embrya
Morálne konzekvencie vyplývajúce zo statusu embrya sú jednoznačné. Keďže embryo je osobou ako všetci ostatní ľudia, musí sa s ním zaobchádzať rovnako ako so všetkými ostatnými osobami, inak by sme sa dopustili diskriminácie voči tejto osobe. Z toho vyplýva, že rovnakou mierou, akou chránime život narodených ľudí, treba chrániť aj život dieťa pred narodením. Preto, že úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé, tak aj potrat, ktorý je zabitím nevinnej osoby, je vždy morálne zlý.
Prečítajte si tiež: Teologické aspekty potratu
Non-personalistické teórie
Jeden zo spôsobov, ako by niekto mohol spochybniť nemorálnosť potratu, je dokázať, že embryo nie je osoba. Existuje viacero argumentov, ktoré sa uvádzajú v prospech tohto tvrdenia. Tieto argumenty nespochybňujú, že embryo je ľudská bytosť, ale tvrdia, že embryo, ktoré je ľudskou bytosťou, nie je osoba (non-personalistické teórie). Nespochybňujú teda biologický status embrya ako ľudského jedinca, ale spochybňujú jeho antropologický status osoby. A keďže embryo nie je osoba, jeho zabitie nemusí byť nemorálne.
V rámci non-personalistických teórií sa často uvádzajú dve hlavné koncepcie. Prvá považuje za hranicu, kedy sa ľudský jedinec stáva osobou, schopnosť uvedomenia (resp. sebauvedomenia) a druhá za túto hranicu považuje schopnosť vnímania.
Ďalšie teórie
Okrem týchto dvoch teórií treba spomenúť ešte fylogenetickú teóriu, ktorá hovorí že v prenatálnom živote dieťaťa sa zopakuje celý proces evolúcie, teda že dieťa najskôr žije životom rastliny, potom životom zvieraťa a napokon životom ľudskej bytosti. Ďalšia teória tvrdí, že embryo nie je ľudská bytosť na základe toho, že embryo nemá ľudskú podobu. Tieto dve teórie zjavne nemajú oporu v súčasných biologických poznatkoch, a preto nemá veľký význam sa im dopodrobna venovať. Do tejto kategórie patrí ďalej behavioristická teória, ktorá hovorí, že ľudská bytosť je osobou, ak sa tak správa. Niektoré sociologické teórie prisudzujú status osoby na základe spoločenského vzťahu - ľudská bytosť je osobou, ak to matka, resp. rodičia (v prípade ich dieťa), či spoločnosť (napríklad v prípade otroctva) uznávajú. Ide o arbitrárne určené kritériá, ktorých kritika implicitne vyplynie s ďalšieho textu. Ďalšia teória hovorí, že osobou je ten, kto dosahuje určitú „kvalitu života“, rasistické teórie hovoria, že osobou je ten, kto má určitú farbu pleti. Tieto dve teórie sa netýkajú len nenarodených detí, ale určitej rasy či skupiny postihnutých počas celého života. Diskusia o osobnom statuse ľudí inej rasy či ľudí s postihnutím v súčasnosti nie je natoľko aktuálna ako je to u iných teórií, preto sa jej tiež nebudem bližšie venovať.
Teória schopnosti uvedomenia
Medzi predstaviteľov tejto teórie patria napríklad Mary Ann Warren, Michael Tooley, Peter Singer alebo Ronald Dworkin. Aj keď sa ich názory v niektorých aspektoch líšia, v zásade zhodne tvrdia, že právo na život nepatrí každému ľudskému organizmu, ale iba osobám. Na to, aby bol ľudský organizmus osoba, musí mať určité psychologické črty, či schopnosti. Mary Ann Warren uvádza tieto potrebné charakteristiky: uvedomovanie, uvažovanie, konanie na základe vlastnej motivácie, schopnosť komunikovať neobmedzený počet rôznych typov správ, vnímanie seba samého.
Michael Tooley a sebauvedomenie
Michael Tooley v článku z roku 1972 Abortion and Infanticide, uvádza požiadavku sebauvedomenia, podľa ktorej organizmus má právo na život iba vtedy, ak „si uvedomuje seba samého ako pretrvávajúci subjekt skúseností a iných duševných stavov, a verí, že on sám je touto pretrvávajúcou entitou.“ Argument v prospech tohto tvrdenia je ten, že mať na niečo právo (v našom prípade na život), je nevyhnutne spojené s túžbou po niečom (s túžbou žiť). Nikto nemôže mať právo na niečo, kým po tom netúži, a túžbu po niečom možno mať až vtedy, keď si to človek uvedomuje.
Prečítajte si tiež: Postupy pri interrupciách v Ružinove
Tooley v tom istom článku modifikuje argument tak, že porušiť právo osoby na niečo (povedzme na X) možno nielen vtedy, keď si osoba X práve želá, ale aj vtedy, keď by si osoba práve teraz X želala, ak by nebola v stave duševného rozrušenia, dočasne v bezvedomí, alebo uvedená do stavu, aby po X netúžila (napríklad otrok, ktorý netúži po slobode).
Modifikácie Tooleyho teórie
Tooley svoju teóriu modifikoval aj ďalej, najmä kvôli výhrade, že práva nenarodených detí by sa mali posudzovať rovnako ako práva ľudí v bezvedomí. K výraznejšej modifikácii došlo v roku 1983 (Abortion and Infanticide), kedy opustil argumentáciu, že právo je spojené s túžbou, namiesto toho dospel k záveru, že právo je spojené s tým, čo je v záujme danej osoby. Túžby však zostávajú naďalej dôležité v inom zmysle. Záujmy majú aj embryá, rovnako ako záujmy majú napríklad aj rastliny, dôležité však je, aby záujmy boli relevantné z morálneho hľadiska. Podľa novej Tooleyho teórie sú záujmy morálne relevantné vtedy, keď sú založené na schopnosti indivídua mať túžby. „Na to, aby bol niekto subjektom práv, je potrebné aby bol spôsobilý mať záujmy v zmysle, ktorý zahŕňa spôsobilosť mať túžby.“ Práva má teda ten, kto má záujmy, za predpokladu že má spôsobilosť mať túžby. Osoba už nemusí mať spôsobilosť želať si vec, na ktorú má právo (indoktrinovaný otrok). Ale v takom prípade vec môže byť v niekoho záujme iba vtedy, ak držba tejto veci umožní niekedy uspokojiť iné túžby toho istého indivídua. Na embryo sa však takáto možnosť nevzťahuje.
Kľúčová je v modifikovanej Tooleyho teórii totožnosť indivídua. Tá totiž nespočíva v totožnosti organizmu, ale v totožnosti subjektu vedomia. Osobná identita je konštituovaná „kauzálnymi a psychologickými prepojeniami,“ hlavne pamäťou. Keďže embryo alebo malé dieťa ešte nemá rozvinuté takéto mentálne schopnosti, nie je indivíduom totožným so subjektom uvedomenia, ktorý bude existovať neskôr. Nenarodené dieťa nemá právo na život, pretože jeho pretrvávajúca existencia nemôže umožniť uspokojenie túžob, ktoré budú existovať v budúcnosti, jednoducho preto, že vtedy to už bude iný subjekt. Alebo opačne, túžby dospelého jedinca nemôžu dať základ pre právo na život embrya, pretože embryo nie je tým istým subjektom uvedomenia, embryo je do momentu, kým nenadobudne pamäť, inou entitou. Podľa prvej verzie Tooleyho teórie ľudský jedinec nadobúdal práva v závislosti od schopnosti sebauvedomenia a podľa neskoršej verzie v závislosti od nadobudnutia vedomia. Obe tieto schopnosti je človek schopný realizovať až po narodení, preto z morálneho hľadiska bol potrat možný počas celého tehotenstva.
Peter Singer a funkcionalizmus
Populárny austrálsky filozof Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, je takisto zástancom teórie, že ľudská bytosť sa stáva osobou až keď si dokáže uvedomovať sama seba. Zastáva doktrínu známu ako funkcionalizmus, podľa ktorej to, čo definuje ľudskú osobu, sú jej schopnosti, to čo je alebo nie je schopná robiť. Potrat je preto morálne prípustný. Na rozdiel od niektorých iných filozofov sa Singer nebráni dotiahnuť túto teóriu do svojich logických dôsledkov. Novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, pretože nie sú schopné vidieť seba samých ako odlišné entity existujúce v čase. Nie sú racionálne, seba si uvedomujúce bytosti s túžbou žiť. Podľa Singera má „život novorodenca menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa, alebo šimpanza.“ Singer považuje narodenie dieťaťa za arbitrárne kritérium pre uznanie statusu osoby, ako aj pre uznanie ľudských práv deťom v počiatočných štádiách svojho vývoja. Logicky konzistentne tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa, preto nedáva zmysel, aby bol tento plod chránený viac ako novorodenec. Ale namiesto toho, aby sa za osobu považovalo už dieťa pred narodením, Singer nepovažuje za osobu ani novorodenca. Zabitie novorodenca je preto morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat.
Teória vnímania
Na rozdiel od Tooleyho a Singera niektorí filozofi tvrdia, že ľudská bytosť sa stáva osobou vtedy, keď nadobúda schopnosť vnímavosti (schopnosť vnímať, cítiť veci). Na rozdiel od schopnosti uvedomovať si, ktorú človek nadobúda až po narodení, schopnosť vnímať získava človek už v prenatálnom štádiu vývoja.
Diskusia o právach mužov v kontexte interrupcie
V kontexte interrupcií sa často otvára diskusia o právach mužov. Zaznievajú argumenty, že by aj otec mal mať právo rozhodovať o osude dieťaťa, keďže je to spoločné dieťa a zasiahne do života oboch rodičov. Niektorí dokonca navrhujú, aby mal otec možnosť požiadať o potrat aj bez súhlasu matky. Táto téma je však veľmi kontroverzná a vyvoláva množstvo etických otázok.
Argumenty pre rovnaké práva
Zástancovia rovnoprávnosti argumentujú tým, že ak má žena právo rozhodnúť o potrate, mal by mať rovnaké právo aj muž. Dieťa je predsa spoločné a zasiahne do života oboch rodičov, či už priamo alebo nepriamo. Ak jeden z rodičov dieťa nechce, nemalo by sa narodiť.
Argumenty proti rovnakým právam
Na druhej strane, odporcovia tohto názoru argumentujú tým, že žena je tá, ktorá dieťa nosí a prežíva tehotenstvo. Má teda právo rozhodnúť, čo sa s jej telom stane.
Alternatívne pohľady a riešenia
Pri vyhľadávaní informácií o potrate sa určite stretneš s argumentmi pre aj proti. Dočítaš sa o tom, že na potrat máš právo, aj o tom, že to je najväčšie zlo. Nech už je tvoje politické presvedčenie akékoľvek, v konečnom dôsledku ide vždy o veľmi intímne, osobné rozhodnutie, ktoré je u každej ženy do určitej miery späté s emocionálnou traumou. Všetky možnosti - potrat, ponechanie si dieťaťa, alebo jeho odovzdanie na adopciu - môžu so sebou priniesť emocionálnu bolesť a vyžiadať si nejakú formu osobnej obete.
Dôležité je si uvedomiť, že existujú aj iné riešenia. Boh vraví, že je „dobrý ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam.“ Musí mať riešenia, ktoré my nevidíme. Keď mu zveríš svoje problémy, postará sa o teba aj o tvoje dieťa.
Osobná dilema a spoločenský kontext
Príkladom osobnej dilemy je príbeh Evy, ktorá je v ôsmom týždni tehotenstva a má už dve deti. S manželom Adamom stavajú dom a finančná situácia je napätá. Adam ju nahovára na potrat, no Eva si nie je istá, či by urobila správne rozhodnutie. Tento príbeh ilustruje, že diskusia o interrupciách nie je len akousi hrou, divadlom, na ktorom sa verejnosť zabáva a na ktorom politici získavajú politické body.
Je interrupcia vraždou?
Ak si na túto otázku odpovieme kladne, riešenie vyššie načrtnutej dilemy by bolo veľmi jednoduché: nikto nesmie Evu nahovárať na vraždu, nesmie ju dokonca ani potichu schváliť. Hrdina našej dilemy by musel Eve jasne povedať: „Na potrat ísť nesmieš, nech tvoj manžel hovorí čokoľvek, a nech sa cítiš akokoľvek. No ak Eva nie je veriaca, nemá zmysel presviedčať ju katechizmom. Budeme potrebovať iný typ argumentov; také, pri ktorých sa viera nevyžaduje.
Vražda je úmyselné usmrtenie inej osoby. Je oplodnená bunka živá? Bezpochyby. Rovnako živé je však i dozrievajúce vajíčko v tele matky či spermia putujúca vajíčkovodmi. Spojením spermie a vajíčka teda nedochádza k premene neživej hmoty na život. Vznikla však s touto bunkou i nová ľudská osoba? Jedinečná ľudská bytosť, ktorej plné práva majú byť garantované? Podľa učenia Katolíckej cirkvi áno.
Argumenty proti osobnému statusu embrya
Prvý je biologický. Počas prvých dvoch týždňov embryo prechádza vývinom, ktorý život ľudskej osoby príliš nepripomína. Ba čo viac, dve samostatné oplodnené vajíčka sa môžu naopak zlúčiť - tento jav sa nazýva chimérizmus. Ak je vajíčko sekundu po oplodnení spermiou ľudskou osobou, ako je možné, že sa o dva týždne neskôr rozdelí na dve osoby? Alebo naopak: ako je možné, že dve jedinečné osoby sa zrazu zlejú v jednu jedinú? Ak má - použime náboženskú terminológiu - oplodnené vajíčko ihneď jedinečnú, nesmrteľnú dušu, ako sa táto duša rozdelí na dve?
Druhým dôvodom, prečo oponovať učeniu Katolíckej cirkvi o vzniku ľudskej osoby v okamihu počatia, je pozornejší pohľad na súčasnú slovenskú každodennosť. Embryám nedávame mená. Nevystavujeme im rodné listy. A ak žena prirodzene potratí, rodina embryu neusporiada pohreb. Sexuálne aktívne ženy nenútime, aby si pravidelne robili tehotenské testy. Ak by už jednodňové embryo bolo osobou, bolo by len prirodzené, aby mala žena povinnosť zisťovať, či vo svojom vnútri neukrýva niekoho, kto má rovnakú hodnotu a rovnaké práva ako ona sama.
Akceptácia tvrdenia, že embryo je od prvej sekundy svojho vzniku osobou v právach a hodnote rovnou svojej matke, by našu spoločnosť - keď domyslíme všetky dôsledky - dramaticky premenila. Znásilnená tehotná žena by nesmela ísť na interrupciu. Aj žena, pre ktorú by tehotenstvo znamenalo závažné zdravotné riziko, ba dokonca ohrozenie života, by len ťažko mohla ísť na interrupciu. Dobrým príkladom je mimomaternicové tehotenstvo.
Ak by sme niekoľkodňovému embryu priznali práva rovnaké právam jeho matky, tento zákrok by bol omnoho problematickejším. Má žena v takomto prípade právo požadovať, aby lekári dieťa usmrtili? Nemá skôr čakať, že príroda si so situáciou poradí sama, teda že nastane prirodzený potrat, a darovať tak embryu ešte niekoľko hodín či dní života? Či dokonca: nemá dúfať, že sa jej predsa podarí dieťa vynosiť? Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy, že by - ak má plod rovnaké práva ako jeho matka - dôsledkom mohli byť úmrtia matiek, ktorým nebude povolené ukončiť mimomaternicové tehotenstvo?
Právo na život a ochrana plodu
„Z hľadiska posudzovania ústavnosti napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva je kľúčová odpoveď na otázku, či dikcia ‚právo každého na život‘ obsiahnutá v čl. 2 ods. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola, bez žiadneho výslovného obmedzenia, chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život ženy. To by znamenalo, že „nenarodený život“ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.‘
Ak by sa ukázalo, že sú tehotné, štát by musel zabezpečiť, aby riziko prirodzeného potratu bolo čo najmenšie. Sloboda žien by teda do veľkej miery bola obmedzená: ak by boli tehotné alebo sexuálne aktívne, boli by automaticky vystavené kontrole štátu a jeho pokynom.
Hľadanie hranice ochrany plodu
V okamihu, keď odmietneme tézu, že oplodnené vajíčko je osobou, však stojíme pred ťažkým rébusom: odkedy by mali embryo či plod požívať zákonnú ochranu pred interrupciou? „Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä Vo v. Francúzsko) možno vyvodiť minimálny európsky konsenzus spočívajúci vo východisku, podľa ktorého má byť nenarodený ľudský život chránený počas tehotenstva s intenzitou rastúcou postupne od počatia po narodenie.
Určenie hranice, odkedy má byť plod chránený pred interrupciou, je teda ľudským, čiže spoločenským a politickým rozhodnutím. Nie je preto prekvapujúce, že sa táto hranica štát od štátu líši. Aj keď je určená ľuďmi - nemusí ešte preto byť nutne nezmyselná, či celkom náhodná.
Koncept viability
Existuje teda určitá hranica, od ktorej je plod schopný samostatnej existencie. Túto hranicu označujeme termínom viabilita. „Pre niektorých je moment, keď plod dokáže existovať samostatne, bez ohľadu na telo matky, kritickým bodom v jeho vývoji. S týmto momentom pracuje legislatíva ako v Spojených štátoch, tak v Británii. Zdá sa, že tento koncept umožňuje zakotviť intuitívnu predstavu, že čím je tehotenstvo pokročilejšie, tým ťažšie je ospravedlniť interrupciu. Avšak koncept samostatnej existencie plodu je veľmi problematický. Po prvé, nie je jasné, čo sa myslí pod samostatnou existenciou. Znamená to, že plod je schopný prežiť bez asistencie lekárov, alebo že prežije s ich pomocou?
Začiatok vedomého života plodu
Okrem konceptu viability existuje ešte aspoň jedna fáza vývoja plodu, ktorú má zmysel brať do úvahy pri hľadaní hranice, za ktorou už interrupcia nie je prípustná. Touto hranicou je začiatok vedomého života plodu. „Čo robí ľudskú bytosť ľudskou? A kedy sa začína osobný ľudský život? Z medicínskeho hľadiska je ľudské bytie zásadne spojené s funkciami mozgu. (…) Podľa vedeckého konsenzu vzniká prvá aktivita v mozgu plodu okolo ôsmeho týždňa tehotenstva, sofistikovanejšia mozgová aktivita, ktorú je možné považovať za vznik vedomia, sa objavuje okolo trinásteho týždňa tehotenstva.
Interrupcia ako odmietnutie pomoci
Časť morálnych filozofov (a filozofiek) argumentuje, že ak chceme interrupciu porovnávať s nejakým iným činom, nemala by to byť vražda, ale odmietnutie poskytnúť pomoc. Embryo či plod totiž v raných štádiách svojho vývoja bez matkinho tela, jej výživy, kyslíka a tepla jednoducho nemôže prežiť.
Legislatívne trendy a medzinárodný kontext
Poslankyňa Anna Záborská minulý rok vyzvala na pomalú a postupnú zmenu „potratového zákona“. Pred pár dňami sa vyhláškou ministra zdravotníctva spoplatnili interrupcie žien nad 40 rokov. Kým Slovensko pomaličky obmedzuje prístup žien k interrupciám, štáty, ktoré ho už sprísnený mali, sa vydávajú opačným smerom. Juhokórejská vláda zrušila 66 rokov starý zákaz interrupcií. Rwandský prezident Paul Kagame oslobodil 367 žien a dievčat uväznených pre nelegálne potraty. A tamojšie ministerstvo vydalo nariadenie, ktoré značne znižuje prekážky k legálnym interrupciám. To isté sa udialo aj v Čile, kde zmiernili, a v Írsku, kde celkom zrušili právne podmienky pre tento zákrok, pretože uznali, že krutá a škodlivá politika ohrozovala nielen práva, ale aj životy žien.
V snahe odoprieť žene právo na voľbu, kedy a s kým chce mať dieťa, sa používali rozličné taktiky. Ak argumenty nestačili, nastúpilo sprísňovanie interrupčných zákonov, na základe ktorých boli ženy kriminalizované. V niektorých spoločnostiach sa vytvorila taká atmosféra strachu, že policajné a medicínske orgány stíhajú alebo zatýkajú ženy na základe falošných obvinení len preto, aby neboli samy obvinené zo zatajovania alebo napomáhania trestnému činu. Ponižujúce sú aj situácie, keď musí žena dokazovať, že na interrupciu spĺňa byrokraticky stanovené kritériá.
Viera a morálne princípy
Padla tu celá spŕška argumentov, prečo je lepšie dieťa zabiť, ako dať mu život. Ak si neveriaci človek dá na váhu umelý potrat a život v utrpení, váha sa prikloní k potratu, lebo utrpenie je nezmysel. Človek, ktorý sám seba nevníma ako toho, čo má právo rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, ale skláňa sa pred autoritou Boha, rešpektuje Jeho zákony a podriaďuje sa Božiemu chápaniu dobra a zla, uvedomuje si aj tú skutočnosť, že nemáme rozhodovať o živote a smrti niekoho iného len na základe našich domnienok, že lepšie je zomrieť (zabiť iného), ako trpieť.
Boh jasne povedal: Nezabiješ! Je to Jeho norma, jeho príkaz, my sa ho máme držať. Lebo my tu nie sme na to, aby sme rozhodovali, čo je dobro a čo zlo, my máme žiť v láske, trpiacim podať pomocnú ruku každý podľa svojich možností a schopností a odovzdávať im posolstvo, že Boh ich miluje takých, akí sú.
tags: #interupcia #pre #a #proti