Je prirodzené, že všetci rodičia chcú mať zdravé a "perfektné" deti. Mnohí majú vopred utvorenú predstavu o tom, ako má ich dieťa vyzerať a čím sa má v budúcnosti stať. Nezanedbateľnú úlohu tu zohráva aj spoločenské prostredie, ktoré má konkrétnu predstavu o "správnom" dieťati. Narodenie dieťaťa, ktoré sa javí ako zdravé a bezproblémové, je radostnou udalosťou. Avšak, čo ak sa objavia komplikácie? Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty interakcie medzi rodičmi a deťmi, pričom zdôrazňuje dôležitosť vzájomného porozumenia a podpory, najmä v náročných situáciách.
Vplyv Závažnej Diagnózy na Rodičov
Po počiatočnom období zžívania sa s novým človiečikom sa mamičke môžu zdať niektoré potomkove prejavy trochu "iné" alebo v porovnaní s rovesníkmi či súrodencami mierne fyzicky zaostávajúce. Niekedy je pri návšteve pediatra ukľudňovaná oneskoreným vývojom dieťaťa alebo je "chyba" pripisovaná jej precitlivenosti. Pozorný pediater si odchýlky všimne a zareaguje odoslaním dieťaťa spolu s rodičmi na špecializované pracovisko - ku detskému neurológovi. Vtedy sa začne rodičom rúcať ich doterajšia optimistická predstava rodinného života. Sú vystavený enormnej psychickej záťaži a je do hĺbky preverená kvalita a trvácnosť ich vzťahu.
Detský neurológ po vykonaní potrebných vyšetreniach oznámi rodičom závažnú diagnózu, ktorá v nich môže vyvolať hnev, úzkosť, strach a beznádej. Preto je mimoriadne dôležité, aby si oznámenie o stanovenej diagnóze vypočuli obaja rodičia súčasne, čím sa predíde neúmyselným dezinformáciám a laickým dezinterpretáciám. Rodičia prechádzajú niekoľkými fázami vyrovnávania sa s touto situáciou:
- Fáza šoku: Sprevádza ju iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia.
- Fáza popretia: Rodičia môžu až vytesniť nepríjemnú skutočnosť (informáciu o diagnóze).
- Fáza smútku: Objavujú sa pocity viny, zlosti, úzkosti - tu sú už rodičia schopní racionálne uvažovať nad konkrétnou skutočnosťou.
- Fáza rovnováhy: Dochádza k ústupu depresií a úzkosti a k čiastočnému prijatiu situácie. V tejto fáze sú rodičia schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa.
- Fáza reorganizácie: Rodičia sú zmierení a hľadajú cesty do budúcnosti.
Obdobie vyrovnávania sa so situáciou je individuálne a môže prebiehať v rôznej intenzite. Racionálnemu spracovávaniu často bráni smútok, depresia, zlosť alebo zúfalstvo rodičov. Úroveň vyrovnávania sa so závažnou situáciou závisí od zrelosti osobnosti rodičov, od ich životných skúseností. Správanie sa rodičov vo fáze akceptácie reality sa môže javiť ako nepochopiteľné, ale má veľmi dôležitú funkciu - udržuje psychickú rovnováhu rodiča. V rámci týchto psychických obrán rodičia hľadajú zázračný liek alebo liečiteľa, vinníka, alebo dieťaťu venujú nadmernú starostlivosť, unikajú do fantázie, izolujú sa, alebo idú do regresu.
Napríklad pri DMD (Duchenovej muskulárnej dystrofii) dochádza k rozvoju ochorenia a ku vzniku postihnutia neskôr. Rodičia už majú svoje dieťa zafixované ako normálne zdravé dieťa. Toto pomerne krátke obdobie stačí rodičom na vytvorenie rodičovskej normality a nepôsobí ako znehodnotenie rodičovského statusu. Reakcie rodičov sa môžu meniť v závislosti na priebehu ochorenia. Ak sa zhoršuje stav dieťaťa, tak narastá strach a úzkosť rodičov. Rodičia sa snažia nájsť zmysel života a neprepadať depresiám aj keď sa ich dieťa neuzdraví, pretože mu musia poskytovať emočnú podporu.
Prečítajte si tiež: Dopad reklamy na dieťa
Vplyv Postihnutého Dieťaťa na Manželský Vzťah
Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah rodičov je veľký. Vyskytujú sa štúdie ktoré zdôrazňujú zvýšenú súdržnosť a pevnosť týchto rodín ale zároveň poukazujú na obrovské riziko narušenia stability až rozpad manželského/partnerského vzťahu. Medzi faktory, ktoré môžu negatívne ovplyvniť vzťah patria:
- Výčitky a obviňovanie: Rodičia môžu svoj vzťah „otráviť“ neustálymi výčitkami alebo obviňovaním partnera.
- Narušenie chodu domácnosti: Postihnuté dieťa narúša chod a organizáciu domácnosti a vyžaduje od partnerov zvýšenú schopnosť spolupráce a dobré organizačné schopnosti. Ak sa niektorý z partnerov odmieta zúčastňovať na rodinnom živote aspoň približne rovnako ako partner, môže dôjsť k postupnému odcudzeniu.
- Konflikty: Postihnuté dieťa a problémy spojené s jeho opaterou a výchovou sú živnou pôdou pre manželský/partnerský konflikt. Partneri sa dostávajú - oveľa častejšie než v bežných vzťahoch - do ťažko riešiteľných situácií. U partnerov je potrebná súhra postojov a konania ale aj tolerancia vzájomných odlišností a chýb a obojstranná schopnosť komunikácie. Na spôsob komunikácie a interakcie v páre má hlboký vplyv predovšetkým únava a dlhodobý stres. Nemáme na mysli len psychickú vyčerpanosť ale aj obrovskú fyzickú záťaž spojenú s celodennou opaterou postihnutého dieťaťa.
- Finančná záťaž: Zvýšená finančná záťaž spojená s opaterou, liečebno-rehabilitačnými procedúrami, nároky na špeciálnu výživu a výživové doplnky či vitamíny a individuálnu dopravu.
- Časová záťaž a deprivácia spánku: Zvýšená časová záťaž spojená s častými návštevami lekára, ale aj zvýšená časová náročnosť bežných úkonov: obliekanie, jedenie a pod. Uvedené dôvody redukujú čas ktorý by rodičia mohli tráviť spoločne alebo by ho za normálnych okolností venovali na odpočinok či regeneráciu. Ďalším dôsledkom časového stresu je spánková deprivácia, ktorej sú rodičia dlhodobo vystavení. Je dokázané, že kvalita spánku sa zreteľne premieta do celkového zdravotného stavu a vzájomných manželských/partnerských vzťahov.
- Sociálna izolácia: Sociálna izolácia partnerov a rodiny od priateľov a známych. Je čiastočne vynútená vonkajšími okolnosťami, ale zároveň je podmienená aj vnútorne: predsudkami, zábranami rodičov. V súvislosti s manželským/partnerským vzťahom je dôležité pochopiť, že prílišná izolácia a uzavretosť vyvoláva „únavu“ vo vzťahu a môže spôsobiť postupné narušenie partnerskej atmosféry.
Rôzne výskumy zaoberajúce sa narušením alebo rozpadom manželstva/vzťahu prinášajú rozličné údaje. V anglickej štúdii (Donner, 1975) sa vyskytlo 8,6%, v amerických výskumoch (Hardman a kol., 1984) dokonca od 26% do 49% rozchodov (Martin, 1975). Ďalšie výskumy poukazujú na približne trojnásobné zvýšenie rozvodovosti. V našich podmienkach v rodinách so stredne až ťažko postihnutými deťmi boli zistené niektoré osobitné znaky. Jeden z paradoxných je väčšia stabilita týchto manželstiev v porovnaní s bežnými rodinami. Stabilita manželstva súvisí so stabilitou (vyrovnanosťou) každého z partnerov, pretože narodenie postihnutého dieťaťa a nepretržitá starostlivosť oň vytvára špecifickú atmosféru ktorá umožňuje rodičom lepšie sa vyrovnať so stresom a osobnostne dozrieť (Prevendárová, 1998).
Etiológia Ochorenia a Rodičovské Postoje
Príčina vzniku (etiológia) ochorenia zohráva významnú úlohu pri akceptácii dieťaťa a má tiež vplyv na rodičovské postoje. Okrem rozsahu postihnutia a dopadu na organizmus dieťaťa má aj hlboký psychosociálny význam. Napríklad DMD je ochorenie ktoré vzniká na základe genetickej odchýlky a patrí medzi tzv. stigmatizované poruchy.
Skutočnosť, že ochorenie vzniká na základe dedičnej záťaže, zasahuje jednu z najzákladnejších potrieb človeka - potrebu sebarealizácie prostredníctvom rodičovskej role a splodenie plnohodnotného potomstva. Neschopnosť splodiť zdravého potomka je vnímaná ako vlastná nedokonalosť a sprevádzajú ju pocity bezmocnosti, viny a hanby. V prípade geneticky podmienenej diagnózy je v spoločnosti hlboko zakorenená predstava princípu viny a trestu. Tieto predstavy majú svoje korene v histórii, kde bola za príčinu akéhokoľvek postihnutia dieťaťa považovaná matka, ktorá ho pôsobila napríklad neprimeraným sexuálnym chovaním alebo inými nevhodnými aktivitami. Všeobecné odmietavé tendencie spoločnosti bývajú výraznejšie smerom k matke (žene) než ku otcovi (mužovi).
Oznámenie genetickej diagnózy, ktorá obsahuje aj typ dedičnosti môže nevedomky určiť toho, kto sa pre rodinu stáva vinníkom, so všetkými negatívnymi dôsledkami (Vágnerová, 2000). V prípade ochorenia dedične viazaného na pohlavie (DMD) býva matka zdravou prenášačkou choroby. V prípade novej genetickej mutácie, keď je dieťa prvým chorým v rodine, nebýva psychická záťaž taká silná (z hľadiska hľadania konkrétneho vinníka na strane rodičov).
Prečítajte si tiež: Rodičovské rady pre učenie
Vplyv na Súrodencov
V súvislosti so závažným, progredujúcim a nevyliečiteľným ochorením jedného z detí je potrebné spomenúť aj rolu súrodenca či súrodencov. Zdravý súrodenec často prijme ochranársku úlohu a podporuje chorého súrodenca, pričom musí čeliť poznámkam ostatných detí. Ak u rodičov dochádza ku príliš veľkému sústredeniu na dieťa s postihnutím a vyžadujú súčasne od zdravých súrodencov väčšiu pomoc, tak to môže byť zdravým súrodencom vnímané ako preťažovanie. V opačnom prípade sa môžu rodičia extrémne sústrediť na zdravé dieťa. V oboch prípadoch sú na zdravých súrodencov kladené neprimerané nároky. Vzťah medzi rodičmi a deťmi i postihnutým súrodencom sa môže narušiť a následky sa môžu prejavovať po celý ďalší život jedinca.
Reakcie zdravých súrodencov môžu siahať od tichej rezignácie, cez presadzovanie vlastných nárokov demonštráciou potreby vlastnej starostlivosti vo forme nevedome vznikajúcich chorôb či slabostí rôzneho druhu až ku masívnemu trucovitému či agresívnemu správaniu (Bartoňová, 2005).
Náročné Výchovné Situácie
Pri výchove dieťaťa, ktoré je postihnuté závažným degeneratívnym ochorením, vznikajú rôzne náročné výchovné situácie, ktoré sa pri nesprávnom výchovnom vedení môžu z drobných komplikácií premeniť až do neznesiteľného stavu, ktorý negatívne vplýva na chod celej rodiny. Inak sa pri ochorení prejavuje dieťa, ktoré je dobre vychované, zvyknuté na spoluprácu, než dieťa, ktoré je rozmaznané, nevychované a zvyknuté na okamžité uspokojenie všetkých svojich prianí (Matějiček, 2001). Medzi najčastejšie chyby vo výchove patria:
- Príliš úzkostná výchova: Vtedy rodičia nezdravo ľpejú na svojom dieťati, bránia mu v určitých činnostiach a tým ho obmedzujú v jeho aktivite a bránia sociálnemu dospievaniu.
- Rozmaznávajúca výchova: Pri tomto druhu výchovy sú rodičia vedení snahou vynahradiť dieťaťu to, o čo bolo v živote ochudobnené. Podriaďujú sa jeho želaniam a náladám. Strácajú tým prirodzenú autoritu a nie sú schopní poskytnúť dieťaťu dostatok istoty a sebadôvery.
- Perfekcionistická výchova: Pri nej rodičia uplatňujú na dieťa neprimerané nároky a netrpezlivo očakávajú výsledky nápravných pokusov. Sústavným preťažovaním je dieťa neurotizované a tento stav bráni utváraniu jeho osobnosti.
- Protekčná výchova: V ktorej rodičia vo všetkom pomáhajú, vlastne „zametajú mu cestičky“ a tým dieťaťu nedovoľujú povahovo vyspieť a osamostatniť sa.
- Zavrhujúca výchova: Vyskytuje sa u rodičov u ktorých dieťa vyvoláva pocity nešťastia. Táto forma sa objavuje prevažne v skrytej podobe.
Rodičia môžu svojim chovaním - často nevedome - posilňovať závislosť chorého dieťaťa na sebe a obmedzujú tým jeho autonómiu. Následkom takéhoto prístupu môže byť infantilizmus ťažko chorého dieťaťa, ktoré sa postupne vo svojej chorobe tzv. zabýva, lebo mu to prináša určité výhody. Rovnako zameranosť na školský výkon býva výrazná u rodičov postihnutých detí. Tento jav nastáva hlavne vtedy, keď sa rodičia s hendikecapom svojho dieťaťa dostatočne nevyrovnali a snažia sa aspoň týmto spôsobom naplniť svoje rodičovské túžby a očakávania.
Matka často so svojim dieťaťom jedná správne (v rámci jeho schopností a možností), lebo ju ku tomu vedie jej intuícia. Býva vystavená tlaku okolia, ktoré je nespokojné s výkonmi a chovaním dieťaťa a preto potrebuje podporu a povzbudenie. Ak matka tento pocit podpory nemá tak si môže myslieť, že jej výchovné pôsobenie je chybné a je jej vinou, že dieťa je také aké je. Pre matku je často obtiažne uveriť a zorientovať sa v rozsahu problémov ktorým je jej dieťa vystavené. Časom sa naučí tieto ťažkosti zvládať a cíti sa vo výchove dostatočne kompetentná.
Prečítajte si tiež: Stavy bytia a výchova
Špecifiká DMD a Kognitívne Funkcie
DMD nesie v názve „svalová“ podľa vonkajších prejavov a progredujúcich negatívnych zmien v oblasti hybnosti a mobility. Žiaľ, nedostatok bielkoviny dystrofín sa negatívne podieľa aj na činnosti mozgu - v niektorých prípadoch zasahuje kognitívne funkcie, sťažuje porozumenie, môže spôsobiť oneskorený rozvoj reči. Na rozdiel od celkového fyzického stavu sa kognitívne funkcie nezhoršujú a dokonca sa môžu aj mierne zlepšiť. Je pravdepodobné, že v niektorých častiach mozgu - v mozgovej kôre a v mozočku - dochádza kvôli nedostatku dystrofínu ku zhoršenému prenosu informácií.
Niektoré výskumy poukazujú na to, že pri jedincoch s DMD sa vyskytuje nižšie IQ než u zdravej populácie alebo pri iných NSO (Catlin, Hoskin et al., 2006). Väčšina chlapcov má však priemerné IQ. Je u nich zvýšený výskyt dyslexie, znížená krátkodobá sluchová i vizuálna pamäť a celkovo nižšie pracovné tempo. U detí s NSO sa môžu vyskytnúť poruchy správania podobne ako u bežnej populácie. Deti majú väčšinou zdravý prístup k životu a nie sú nevyhnutne deprimované svojou životnou situáciou. Túžia po podobných veciach ako rovesníci a majú väčšinou zdravý prístup k životu. Zistilo sa, že napr. starší chlapci s DMD ktorí sú na pľúcnej podpore vyjadrujú väčšiu spokojnosť s kvalitou svojho života, než ju vnímajú tí ktorí sa o nich starajú. Pri DMD sa zaznamenal zvýšený výskyt prejavov autizmu. Tieto prejavy väčšinou nedosahujú takú intenzitu aby sa dalo hovoriť o čistom autizme. Podieľajú sa negatívne pri nadväzovaní sociálnych vzťahov, zhoršujú schopnosť komunikácie a pod. U detí s nervovo-svalovými ochoreniami sa zvyknú vyskytovať i prejavy poruchy pozornosti spojené s hypeaktivitou ktoré nazývame ADHD (Attention Deficit/Hypeaktivity Disorder) (Catlin, Hoskin et al., 2006). Je preukázané, že deti s NSO (nervovo-svalovými ochoreniami) sa nepovažujú za depresívnejšie než ich rovesníci. Rôzne poruchy emócií a nálad, podobne ako depresívne a úzkostné stavy sa vyskytuje zhruba u polovice detí. Na tomto mieste je nevyhnutné poznamenať, že tieto stavy pravdepodobne významne súvisia s psychickým a emocionálnym stavom rodičov. V prípade závažného ochorenia sú samotnou chorobou ovplyvnený všetci členovia rodiny a navzájom sa ovplyvňujú svojim aktuálnym psychickým rozpoložením.
Tábor ako Forma Podpory
Možnosť zažiť skutočný pobyt na tábore, ktorý je bežne dostupným deťom, ale špeciálne deťom s DMD úplne nedostupný, je neoceniteľná. Z prvej skupiny chlapcov s prevažne mamičkami sa vytvorila ucelená skupina, ktorá sa časom rozrástla o novú skupinu a teda sa uskutočňujú tábory pre deti dva. Rodičia sú nadšení, keď vidia svoje deti v novom prostredí a hlavne majú jedinečnú možnosť stretnúť sa s ďalšími rodičmi na „jednej lodi“. Minimálne sa dostanú na týždeň preč zo stereotypu svojich domov a môžu si navzájom odovzdať nezaplatiteľné rady a tipy, ktoré sa nedočítajú ani v tých najhrubších encyklopédiách. Píše ich totiž sám život a spolu s prežitými skúsenosťami sa im minimálne vryjú do pamäti.
Adlerovská Psychológia a Výchova
Adlerovská psychológia, pomenovaná po Alfredovi Adlerovi, zdôrazňuje, že ľudia sami rozhodujú o svojom správaní. To, aké presvedčenia si vytvárame už v ranom detstve, do veľkej miery závisí práve od toho, akým spôsobom sme vychovávaní. Ak je výchova krutá, dieťa vníma svet ako nebezpečné miesto a má pocit, že aby prežilo, musí sa stále chrániť, byť stále v strehu, a to je to presvedčenie, ktoré tvorí súčasť jeho životného štýlu. Adlerovci tvrdia, že každé správanie je účelové, teda zamerané na nejaký cieľ, a rozlišujú štyri ciele správania (snaha dosiahnuť pozornosť, boj o moc, snaha pomstiť sa a pocit neadekvátnosti).
Napríklad, ak si v detstve dieťa nevedomky za cieľ stanoví, že všetci tu preňho vždy budú a stále sa oň budú zaujímať, môže si vyvinúť určité stratégie, ktoré ho dovedú k tomuto cieľu. V praxi sa často stretávame s tým, že rodičia minimálne jeden z cieľov poznajú a ani si to úplne neuvedomujú. Tieto štyri ciele vznikajú väčšinou vtedy, ak niečo vo výchove dieťaťa úplne nefunguje. Dieťa iba reaguje.
Ak je pre dieťa dôležitá pozornosť, väčšinou to spoznáte - tieto deti skáču do reči, ak čosi hovoríte, neustále sa niečo pýtajú, dožadujú sa pozornosti, šaškujú, robia grimasy, prípadne sa stále túlia a dotýkajú sa vás alebo učiteľky. Pozornosť môže byť zameraná buď na vhodné, alebo nevhodné prejavy. Pretože dieťa sa primárne najprv snaží robiť tie dobré veci a čaká, že si ho rodičia všimnú. Ale pokiaľ si ho oni nevšímajú, keď robí niečo dobré, tak veľakrát skĺznu do nevhodného správania. Rodič si dieťa všimne, venuje mu pozornosť. Cieľ je splnený a dieťa je na čas pokojné, rovnako aj rodič. Ale toto netrvá dlho, pretože stále hovoríme o pozornosti ako o cieli. Keď si rodič dieťa opäť prestane všímať a začne robiť niečo iné, dieťa sa k správaniu vráti, aby znovu upútalo jeho pozornosť.
Emočne Nezrelí Rodičia a Ich Vplyv
Emočne nezrelí rodičia si so svojím dieťaťom nevedia vytvoriť emocionálne puto a uprednostňujú svoje vlastné potreby pred potrebami dieťaťa. Citlivejšie deti cítia, že im niečo chýba. "Bohužiaľ, vinu deti často hádžu na seba," hovorí psychologička Stanislava Kováčová. "V útlom detstve je rodič pre ne celým svetom. Deti prirodzene vzťahujú všetko na seba. Myslia si, že všetko, čo sa deje, sa ich týka. Ak im rodič nedáva niečo, čo potrebujú, tak čia to v očiach dieťaťa môže byť vina, ak nie jeho vlastná? Nevytvárajú si s dieťaťom emočné puto a nedokážu ho emočne uspokojiť. Vo vzťahu chýba láskyplná interakcia, ktorá by vychádzala z potrieb detí a nie z potrieb rodiča. Takíto rodičia sú menej predvídateľní, môžu byť reaktívni a reagovať prehnane aj na malé problémy, s ktorými dieťa príde."
Emočne nezrelí ľudia majú problém vcítiť sa do prežívania druhého, takže veľakrát dieťa odbijú, zmenia tému alebo jeho problém bagatelizujú a povedia: "Nepreháňaj, nie je to také strašné." Hovoria to preto, lebo pre nich je náročné byť tam pre to dieťa. Starostlivosť o dieťa vnímajú skôr ako zabezpečenie základných fyziologických potrieb. Sú egocentrickí a potrebujú, aby sa veci točili okolo nich.
Dieťa sa naučí prispôsobiť sa a naučí sa, že jeho vnútorné prežívanie nie je podstatné. Možno trochu dochádza k výmene rolí v tom zmysle, že rodič potrebuje byť centrom pozornosti, má svoje emócie, ktoré sú premenlivé a potrebuje od svojho okolia, aby mu pomáhalo s reguláciou. Toto má byť bežné v obrátenom garde, deti potrebujú pozornosť svojich rodičov a to, aby im rodič pomáhal spracovávať vlastné emočné stavy, regulovať ich vlastnú nervovú sústavu.
Správanie emočne nezrelých rodičov nie je úplne vedomé, je skôr inštinktom prežitia. Necítia potrebu reflektovať a zamýšľať sa nad svojou úlohou v rodine. Deti citlivejšie a vnímavé pociťujú určitú frustráciu alebo osamelosť.
Ako Zvládať Interakciu s Emočne Nezrelým Rodičom?
Naučiť sa vnímať interakcie s emočne nezrelým rodičom s odstupom ako nejaký výskumník a pozorovať. Vtedy máme situáciu pod kontrolou. Napríklad ak chceme rodičovi odkomunikovať, aby nechodil na neohlásené návštevy, takáto požiadavka môže byť pre emocionálne nezrelých rodičov znepokojujúca. Môže to byť vnímané ako odmietnutie, že ich nemáme radi. Celé sa to dá povedať empaticky, láskavo a zároveň zrozumiteľne. Dôležité je nesnažiť sa rodiča zmeniť. Ak je vzťah pre človeka príliš ubíjajúci a toxický, prerušenie kontaktu je tiež riešením.
Parentálna Psychológia
Parentálna psychológia je špecializovaná oblasť psychológie, ktorá sa zaoberá štúdiom vzťahov medzi rodičmi a deťmi, dynamikou rodiny a vplyvom rodičovstva na psychický vývoj dieťaťa, ako aj na psychickú pohodu rodičov samotných. Parentálna psychológia sa zameriava na pochopenie komplexných vzťahov medzi rodičmi a ich potomkami. Zahŕňa analýzu výchovných štýlov, ako sú autoritatívny, autoritársky, permisívny a zanedbávajúci štýl, a ich dopad na vývoj dieťaťa. Okrem toho sa študuje formovanie citovej väzby (attachment) medzi rodičom a dieťaťom a dôsledky rôznych typov citovej väzby (istá, úzkostlivá, ambivalentná, dezorganizovaná) pre neskoršie sociálne a emocionálne fungovanie jednotlivca. Parentálna psychológia je kľúčová pre pochopenie vývoja osobnosti a psychického zdravia. Rodičovské správanie a rodinné prostredie majú hlboký vplyv na emocionálny, sociálny a kognitívny vývoj dieťaťa.
Protosociálne Správanie Novorodenca
Protosociálne správanie predstavuje najrannejšie formy sociálneho správania, ktoré sa objavujú už u novorodenca. Ide o základy budúcej sociálnej komunikácie, vzťahovej väzby a emocionálneho vývinu. Kľúčovú úlohu v tomto procese zohráva rodič, najmä matka, a kvalita ich vzájomnej interakcie. Protosociálny vývin je podmienený najmä pravidelným opakovaním interakcií, čo kladie veľkú zodpovednosť na rodičov. Dôležitý je súlad medzi tým, na čo sa rodič a dieťa spoločne zameriavajú, a medzi zdieľanými emóciami. Tento jav sa označuje ako synchrónia pozornosti a afektu. Neoddeliteľnou súčasťou je aj kontingentná reaktivita matky, teda schopnosť primerane a včas reagovať na signály dieťaťa. Rovnako významná je konzistencia starostlivosti a emočné vyladenie medzi rodičom a dieťaťom.
Intuitívne Rodičovské Správanie
Výskumy Hanuša Papouška ukázali, že správanie rodičov voči novorodencom je do veľkej miery intuitívne. Reakčný čas závisí od skúseností s malými deťmi, no zaujímavé je, že aj „neskúsení“ rodičia reagujú primerane a správne. Interakcia medzi matkou a novorodencom má niekoľko typických znakov: Matka pri komunikácii s dieťaťom preháňa výrazové prostriedky - používa vyšší hlas, hovorí pomalšie, má výraznejšiu mimiku, nápadnejšie pohyby a dlhšie udržiava očný kontakt. Svoju tvár približuje k dieťaťu na vzdialenosť 20 - 25 cm. Repertoár prejavov je zjednodušený, obmedzený na niekoľko ľahko rozlíšiteľných signálov. Tieto prejavy sa často opakujú stereotypne a rigidne, čo dieťaťu uľahčuje ich rozpoznávanie. Aj napriek obmedzeným percepčným schopnostiam sa dieťa dokáže aktívne zapájať do afektívnej komunikácie.
tags: #interakcia #rodic #dieta