Chcete rozvíjať bábätko už v brušku? Podľa vedcov mu veľmi prospeje kvalitná hudba. Počúvanie príjemných a relaxačných melódií v tehotenstve má vplyv na celkovú pohodu dieťaťa a mamičky, ale aj na rozvoj niektorých jeho vlastností. Hudba stimuluje intelekt a kreativitu. Mnohé mamičky veria, že pravidelné počúvanie hudby má vplyv na vyššiu inteligenciu bábätiek, rozvoj empatie a po narodení sú menej plačlivé.
Vnímanie hudby v prenatálnom období
Je známe, že už šesťtýždňové bábätko v brušku reaguje na upokojujúcu hudbu alebo spev. Sluch je prvý zmysel, ktorý sa drobcovi úplne vyvinie ešte počas pobytu v brušku, vyvíja sa približne do 25. až 26. týždňa. Prvé senzomotorické reakcie na hudbu sa začínajú vytvárať v 8. týždni tehotnosti. Reakcia na zvukové podnety predpokladá funkčnosť mozgu, vyvinutú kostru a kožu. Dieťa zachytáva zvuky nielen cez ucho, ktoré je už v 16. týždni kompletné a v 20. týždni funkčné, ale doslova celým telom. Narozdiel od mamy počujú hudbu, rovnako aj zvuky okolo seba, oveľa hlasnejšie, čo je spôsobené tým, že sú obklopené plodovou vodou. Vysoké frekvencie nad 8 000 Hz sú v maternici filtrované cez kosti, tkanivá a plodovú vodu. Stimulácia zvukom dodáva 70 percent energie pre funkčnosť mozgu, psychický, intelektový rozvoj a hudobnú inteligenciu dieťaťa. Dieťaťu poskytuje pocit biologickej istoty a emocionálneho bezpečia.
Akú hudbu vybrať?
Bábätku sa najviac páčia pokojné veselé melódie, ktorých rytmus sa približuje rytmu tlkotu matkinho srdca. Odborníci sa zhodujú v tom, že na bábätká má najlepší vplyv počúvanie Mozarta a Vivaldiho, uspávanky a ľudové piesne. Mnohé bábätká sa naozaj upokoja, alebo reagujú na skladby kopkaním do rytmu. Naopak, príliš hlasná, rýchla hudba, výrazné bubny či hlas, ktorý je v protiklade s maminým chlácholivým prihováraním bábätko ruší a znepokojuje. Naopak, bábätka úzkostne reagujú na rockové a metalové skladby. Hudbu, ktorú bábätká počúvali ešte pred narodením si pamätajú až do jedného roka a pozitívne na ňu reagujú. Zaujímavé je, že si pamätajú aj hudbu, ktorú bežne počúvali mamičky v rádiu v tehotenstve, napríklad po ceste do práce či melódie z rádia pri varení.
Hlas matky má prvoradý význam
Najviac však deťom prospieva počuť hlas svojej mamy, na ktorý reagujú inštinktívne oveľa viac než na ostatné zvuky. Mamičky sa môže nenarodenému bábätku prihovárať, spievať, čítať rozprávky či recitovať básničky - na všetko, čo povie pokojným milým hlasom, reaguje dieťa s radosťou.
Hudba ako rituál
S počúvaním hudby v tehotenstve má skúsenosti aj mamička Anna, ktorá do hudobného sveta zasväcovala dcéru ešte pred narodením: „Keď som sa dozvedela, že budeme mať bábätko, vedela som, že s ním chcem veľa komunikovať ešte v prenatálnom období, rozprávaním aj hudbou. Okrem spevu sme malej pravidelne púšťali Vivaldiho a Mozarta, viac-menej rovnaké skladby. Bolo to vždy večer, keď bola najaktívnejšia a najlepšie reagovala na podnety zvonku. Intenzívne sme začali od druhého trimestra a pokračovali až do pôrodu. Odkedy je malá na svete, stále počúva klasiku, a už máme odpozorované, ktoré skladby ju upokoja a ktoré naopak nabudia činnosť. Teraz má dva mesiace a keď jej pustíme Beethovena, vydrží pri nejakej aktivite podstatne dlhšie ako bez hudby. Veľmi ma teší, že malá má hudbu rada a verím, že jej to ostane."
Prečítajte si tiež: Vedecké štúdie o vesmírnej hudbe a diéte
Rozvíjanie hudbou po narodení
Mrzí vás, že ste v tehotenstve rozvíjanie prostredníctvom hudby nestihli? Netrápte sa. Detský mozog je ako špongia a aktívne nasáva všetky novinky. Počúvaním klasickej hudby či uspávaniek, rovnako aj vlastným spevom, ho môžete rozvíjať od raného detstva. Deti, ktoré sú v kontakte s hudbou, patria medzi tie spokojnejšie a vyrovnanejšie, no najmä šťastnejšie.
Hudobná pamäť a jej význam
Pri každej aktivite v spojitosti s hudbou, či už ide o hru, improvizovanie, počúvanie alebo komponovanie, zapájame do istej miery aj pamäť. Už pri samotnej hre z listu na akomkoľvek nástroji je potrebné zapájanie pamäte. Konkrétne, či už rozpoznávaním konkrétnych nôt a interpunkčných znamienok, jednotlivých výšok tónov, alebo rozpoznávaním celých klastrov (či už melodických behov ako rad nôt v stupnicovom rade alebo akordov) na základe tzv. „pattern recognition“ (kognitívny proces rozoznávania vzorov, ktorým náš mozog dokáže automaticky rozpoznávať a analyzovať rôzne vnemy, napríklad ak vidíme šesť bodiek na hracej kocke, vieme, že ich je šesť bez toho, aby sme ich po jednom počítali, pretože náš mozog má v dlhodobej pamäti tento vzor spojený s počtom šesť). Pri hre využívame pamäť na samotné pohyby našich orgánov (rúk, nôh, hlasiviek). Napríklad počas hry na klarinete po pohľade na notu náš mozog vie, ktoré prsty majú zakryť či nezakryť konkrétne dierky, aby bol zahraný požadovaný tón bez toho, že by sme nad tým cielene rozmýšľali.
Je všeobecne známe, že poznáme dva druhy pamäte: krátkodobú a dlhodobú. Prvý, kto tento koncept popísal, bol William James (americký filozof a psychológ 19. storočia), ako to hovorí Franěk v monografii Hudební psychologie1. Vo svojej publikácii The Principles of Psychology2 z roku 1890 William James tvrdí, že na to, aby stav mysle zotrval v pamäti, musí trvať istý čas, mať istý význam a musí byť nezávislým faktom. Za nezávislé fakty nepovažuje prechodný stav mysle, kedy v reči používame spojky alebo predložky typu „ako“ alebo „viac-menej“, ktoré tvoria iba akési premostenie medzi plnohodnotnými myšlienkami. James rozdeľuje pamäť na primárnu a sekundárnu - ekvivalenty pojmov krátkodobej a dlhodobej pamäte, ktoré sa začali objavovať neskôr v 20. storočí. Pozoruhodne už v čase vydania knihy (1890), kedy bola moderná psychológia v počiatkoch, popisuje základné princípy pamäte pomerne presne. Podľa neho sa v krátkodobej pamäti nachádzajú „objekty“ alebo udalosti „práve minulé“, ktoré postupne zanikajú. Do krátkodobej pamäte však nezaraďuje „objekty“, na ktoré si spomenieme, ktoré absentovali v našom vedomí a sú znova obnovené z akéhosi „rezervoáru nespočetných objektov, ktoré sú mimo dohľadu“.
Dvojica R.C. Atkinson a R. M. Shiffrin zo Stanfordskej univerzity vo svojej publikácii Human Memory: A Proposed System and its Control Processes3 z roku 1968 už komplexnejšie popisuje vlastnosti pamäťového systému. Ten už rozdeľujú na tri komponenty. Senzorický register, krátkodobé úložisko a dlhodobé úložisko. Akýkoľvek stimul, ktorý pôsobí na naše telo, je ihneď registrovaný príslušnými senzorickými dimenziami. Najlepším príkladom na senzorickú pamäť sú vizuálne vnemy. Dvojica sa pri tom odvoláva na experiment Georga Sperlinga z roku 19604, ktorý sa snažil dokázať existenciu vizuálnej senzorickej pamäte. Účastníkom tohto experimentu boli na zlomok sekundy premietané rady písmen s cieľom otestovať, koľko si ich budú schopní zapamätať. Dokázalo sa, že testované subjekty dokázali zopakovať niekoľko písmen, spravidla však nie viac ako päť a pamätali si ich iba veľmi krátko, nakoľko senzorická pamäť je veľmi prchavá.
Druhou zložkou pamäti je podľa Atkinsona a Shiffrina krátkodobé úložisko, ktoré nazývajú aj pracovná pamäť. Predpokladajú, že informácie, ktoré vstupujú do krátkodobej pamäte, pomaly slabnú, až úplne vymiznú. To sa však deje pomalšie ako pri senzorickej pamäti. Odhadnutie presného času vymiznutia informácie z krátkodobej pamäti je zložité, nakoľko dobu udržania takejto informácie v mysli môže subjekt umelo predlžovať „opakovaním si v duchu“.
Prečítajte si tiež: Strava, hudba, pohyb a hra vo vývoji dieťaťa
Treťou najvýznamnejšou zložkou pamäti je dlhodobá pamäť. Tá sa odlišuje od senzorickej a krátkodobej tým, že informácie v nej uložené neslabnú a nemiznú rovnakým spôsobom. Akákoľvek informácia v senzorickej, či krátkodobej pamäti nakoniec úplne zmizne, informácie v dlhodobej pamäti sú relatívne permanentné (môžu byť však modifikované, alebo sa stať dočasne nenavrátiteľnými v dôsledku pribúdania nových informácii). Tok informácií medzi týmito tromi zložkami pamäti je vo veľkej miere pod kontrolou subjektu. Presun informácie z jedného registra do druhého sa deje kopírovaním - bez odstránenia informácie z pôvodného registra. Presúvanie informácií z dlhodobej pamäte do krátkodobej je podľa dvojice autorov z veľkej časti pod kontrolou subjektu.
Významnou osobnosťou v oblasti skúmania ľudskej pamäti je Alan Baddeley. Jeho model pracovnej pamäti (working memory, ekvivalent krátkodobej pamäte), ktorý vznikol v spolupráci s Grahamom Hitchom v roku 19745, sa dodnes považuje za jeden z najrelevantnejších pohľadov na krátkodobú pamäť. V predstavenom modeli rozdeľujú krátkodobú pamäť na tri časti. Centrálna exekutíva (central executive), riadiaca celý systém krátkodobej pamäte, prideľuje informácie podsystémom, triedi prichádzajúce informácie a nahrádza staré. Má taktiež na starosti našu pozornosť. Samotná nemá žiadnu uskladňovaciu kapacitu na informácie. Druhou zložkou je vizuálno-priestorový náčrtník (visuospatial sketchpad), ktorý má na starosti udržiavanie vizuálnych informácií a navigáciu. Má vlastnú kapacitu na uskladňovanie informácií, a preto nezasahuje do iných častí krátkodobej pamäte a tie nezasahujú doňho (zvuky či hovorené slovo nás nerušia pri udržaní si obrazu v mysli). Treťou zložkou krátkodobej pamäte je fonologická slučka (phonological loop). Je zodpovedná za ukladanie zvukových informácií do krátkodobej pamäte a tieto informácie opakuje pokiaľ to je potrebné, alebo pokiaľ nie sú nahradené novými. Inak je definovaná aj ako „vnútorný hlas“ alebo „vnútorné ucho“ (ak si „v duchu“ počítame, čítame, spievame a podobne). Pre nás je obzvlášť zaujímavá z hudobného hľadiska, keďže je aj zodpovedná za to, keď si „v duchu“ spievame nejakú melódiu, poprípade pri sluchovej analýze si opakujeme dva tóny, aby sme určili interval medzi nimi. Ďalej je dôležitá pri učení sa novej slovnej zásoby, alebo nového jazyka. Baddeley v roku 20006 pridal do tejto klasifikácie štvrtý prvok - epizodický triedič (episodic buffer). Jeho úlohou je zoraďovanie informácií zvukových i obrazových na základe vhodného logického kľúča alebo časovej chronológie.
Skoršia štúdia Georga Millera7 ukázala, že dospelý jedinec si dokáže v krátkodobej pamäti udržať cca 7±2 údajov. Explicitná pamäť zahŕňa vedomé rozpomínanie na v minulosti naučené vecné informácie (fakty), konkrétne skúsenosti alebo udalosti. Informácie v explicitnej pamäti postupne slabnú, ak si ich opakovane neobnovujeme/nepripomíname. Explicitnú pamäť rozdeľujeme na základe Tulvingovej8 klasifikácie na epizodickú a sémantickú. Epizodická pamäť obsahuje špecifické subjektívne udalosti a skúsenosti zo života jedinca. Príkladom môže byť napríklad šťastná spomienka na oslavu narodenín z detstva. Sémantická pamäť zahrnuje všeobecné vedomosti nadobudnuté počas našich životov (rôzne fakty, myšlienky, koncepty ako napríklad znalosť gramatických pravidiel, presný dátum historickej udalosti, encyklopedické údaje a podobne). Implicitná pamäť sa týka skúseností, ktoré nevedomky automaticky nadobúdame a využívame bez toho, aby sme nad nimi museli cielene premýšľať. Do implicitnej pamäte spadá procedurálna pamäť, ktorá sa tvorí postupným učením a repetíciou (napríklad schopnosť zaviazať si šnúrky, hrať na klavíri, jazdiť na bicykli, šoférovať auto a podobne), podmienený reflex (Pavlovov reflex, pes slintá, ak vidí jedlo, zvuk zvončeka u neho nevyvoláva žiadnu reakciu, ak budeme dlhšiu dobu spájať jedlo so zvukom zvončeka, pes začne po čase slintať aj pri samotnom zvuku bez toho, aby videl jedlo; u ľudí, napríklad, ak sme niekde na verejnosti a započujeme zvonenie cudzieho mobilného telefónu, aké máme nastavené aj my, inštinktívne siahneme do vrecka po telefón) a priming (podvedomý kognitívny proces, kedy jeden podnet ovplyvní našu reakciu na ďalšie podnety, udalosti; napríklad, keď si človek kúpi čierne auto, má zrazu pocit, že po cestách jazdí veľmi veľa čiernych áut), ktorý je dnes veľmi často používaný v reklame.
Psychológia a neuropsychológia sú pomerne mladé vedecké odbory, ktoré sú stále posúvané dopredu rozvojom technológie. Posun od skorých experimentov (napríklad Sperling, 19609), kedy boli subjektom prezentované testovacie vzorky (písmená) na tabuliach, ktoré boli osvecované žiarovkami, kde bolo potrebné brať do úvahy aj postupné zoslabovanie svetla po odpojení od elektrického prúdu, až ku dnešným vysokofrekvenčným displejom v spojení vysokorýchlostnými kamerami a zariadeniami na sledovanie mozgových aktivít v reálnom čase napomohol otvoreniu nových možností výskumu. Výskum ľudskej pamäti má pred sebou ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Pohľadov na ľudskú pamäť a jej klasifikáciu je vo vedeckej obci mnoho. Nachádzame rôzne názory, niektorí odborníci rozlišujú pracovnú a krátkodobú pamäť v modeli (napríklad Cowan, 200810), kde krátkodobá pamäť slúži čisto ako úložisko a pracovná pamäť vie s danými informáciami narábať a pracovať. Dokonca aj portál Wikipedia vás pri hesle krátkodobá pamäť upozorní, aby ste si ho nezamenili s heslom pracovná pamäť. Iní považujú tieto pojmy za synonymá (napr. Crowder a Carbone, 201511). Objavujeme taktiež aj zástancov unitárneho konceptu pamäte (napr. Melton, 196312).
Pamäť má veľký vplyv na rôzne typy interakcií medzi človekom a hudbou. Môžeme si dokonca dovoliť tvrdiť, že bez pamäte je hudba nemysliteľná. Bez toho, aby hudobník trénoval hru na nástroji alebo spev neustálym opakovaním celej sféry koordinovaných pohybov, a tým si vrýval schopnosť hrať na nástroji alebo spievať do pamäti, by ani neexistoval nikto, kto by hudbu dokázal interpretovať. Hudobná pamäť je absolútne kľúčový prvok pre nadobudnutie a rozvoj schopností hudobníka. Hru na nástroji by sme doslova mohli nazvať choreografiou, pri ktorej si hudobník namemoruje postupnosť konkrétnych pohybov, z ktorých potom vznikne vytúžený celok. Pamäť pri hre zapájame aj pri rozpoznávaní rôznych vzťahov medzi konkrétnymi symbolmi a notami, ktoré máme zapamätané. Živá hudba je vo svojej podstate dočasným úkazom, ktorý existuje na danom mieste v danom momente a spolieha sa na pamäť, aby ďalej pretrvávala v mysliach poslucháčov.
Prečítajte si tiež: Metódy hudobnej výchovy v škôlke
Pamäť bola pre hudobníka v minulosti ešte dôležitejšia ako dnes. Ak sa vrátime o tisícročie dozadu, hudba sa šírila výlučne ústnym podaním a uchovávala sa mechanickým opakovaním. Speváci v kláštoroch trávili roky cvičením spevu cirkevného repertoáru, aby boli schopní ho interpretovať. Ľudská hudobná pamäť bola teda v tomto období jediným médiom na zaznamenávanie hudby. Je samozrejme známe, že už v období pred rokom 1000 a dokonca aj pred našim letopočtom nachádzame rôzne záznamy o zápise hudby, ide však o zápisy spievaného textu, nie melódie, harmónie či rytmu. Nad textom sa časom začali objavovať aj rôzne mnemotechnické pomôcky ako napríklad neumy, tieto ale nemožno transkribovať do dnešnej notácie, nakoľko slúžili iba ako pripomienka (napríklad o tom, či melódia na danom slove klesá, stúpa alebo stagnuje) pre interpreta, ktorý dané dielo musel ovládať spamäti. Tento trend prácneho dlhodobého memorovania uľahčil Guido z Arezza (benediktínsky mních a taliansky hudobný teoretik 11. storočia). Jeho návrh štvorlinajkovej notovej osnovy sa stal predpokladom vzniku dnešnej modernej notácie. Tento vynález odľahčil ľudskú pamäť tým, že už bola možná hra a spev z listu. Podľa viacerých hudobných vedcov je Guido z Arezza taktiež autorom predchodcu dnešnej solmizácie, ktorú Guido založil na prvých slabikách veršov hymnu Ut queant laxis. Autorom tohto hymnu je pravdepodobne Paulus Diaconus (lombardský mních, pisár a historik 8. storočia). Text hymnu je nasledovný: Ut queant laxīs resonāre fibrīs Mīra gestōrum famulī tuōrum, Solve pollūtī labiī reātum. Ako môžeme vidieť prvé slabiky veršov sú ut, re, mi, fa, sol, la, ktoré sa stali základnými solmizačnými slabikami pre Guidov hexachord. (Existuje aj zhudobnenie tohto textu, kde každá slabika je o jeden tón vyššie od tej predošlej. To však nebolo známe pred obdobím Guidovho života a taktiež ani nikdy nemalo žiadnu liturgickú funkciu. Preto sa historici domnievajú, že toto zhudobnenie zložil práve Guido ako pomôcku na zapamätanie jeho modelu solmizácie13). Táto solmizácia sa s miernymi zmenami používa dodnes (namiesto ut sa používa do a pridala sa slabika si). Guidonská ruka je ďalšia pomôcka, ktorej autorstvo historici pripisujú Guidovi z Arezza. Ide o nákres ľudskej dlane, kde na každom článku prsta je nakreslená jedna solmizačná slabika. Táto pomôcka mohla pravdepodobne slúžiť pri výučbe spevákov alebo pri dirigovaní zboru. Za mnemotechnickú pomôcku môžeme považovať i samotné noty. Tie samozrejme na začiatku cvičenia slúžia ako návod k danému dielu. Keď už však umelec ovláda dané dielo takmer úplne spamäti, rýchly pohľad do nôt mu pomôže pripomenúť, čo hrať ďalej. Notovaný zápis je silne spätý s vizuálnou pamäťou. Ak sa interpret naučil hrať nejaké dielo z nôt naspamäť, môže byť neskôr zmätený, ak sa k danej skladbe vráti po čase a použije noty tej istej skladby z inej edície, kde konkrétne takty majú inú pozíciu na strane. Na opačnom póle máme ľudovú hudbu, pri ktorej neexistovalo iné zaznamenávanie, ako uchovávanie v pamäti žijúcich členov danej kultúry.
Rozpoznávanie opisuje ako proces, ktorý má na starosti porovnávanie a spájanie nových prichádzajúcich informácii s už uschovanými informáciami v našej mysli. Základná forma rozpoznávania je dojem podobnosti. To jednoducho znamená, že niečo, čo práve počujeme, považujeme za identické, resp. zdieľajúce dôležite črty s niečím, čo už sme niekedy predtým počuli. Bez schopnosti rozpoznávať podobnosti medzi rôznymi zložkami diela by bola nemožná analýza formy. Komplexnejšie kognitívne procesy umožňujú rozpoznávanie tém v skladbách napriek tomu, že prešli nejakou transformáciou (napríklad posunom o nejaký interval, rytmickou zmenou a podobne). Napríklad, vo väčšine tonálnych diel sú poslucháči menej citliví na zmeny úrovne melódie pri jej transpozícii než na konkrétne intervaly, z ktorých sa melódia skladá.15 Považujú ju za rovnakú aj napriek tomu, že začína od iného tónu. Nachádzame dôkazy, že aj skúsení hudobníci …
Prirodzená hudobnosť a jej rozvoj
Mgr. art. Eva Šušková tvrdí, že každý z nás dostal do vienka prirodzenú - vrodenú hudobnosť. Jej spontánny i usmerňovaný rozvoj v útlom veku sa však v našej spoločnosti výrazne zanedbáva, až podceňuje. Je známe, že v školách a kolektívoch, kde má hudba v jej kreatívnej podobe svoje stále miesto, sú výsledky v učení i kvalita medziľudských vzťahov neporovnateľne lepšie, ako v prostredí, kde sa tento aspekt zanedbáva. „Ja neviem spievať.“ „Nikdy som nemal dobrý hudobný sluch.“ „Som hudobný antitalent.“ Vety, ktoré často počuť. Vedeli ste ale, že prirodzená hudobnosť bola daná do vienka takmer každému z nás? V ideálnych podmienkach ju môžeme rozvinúť až do podoby absolútneho sluchu, teda schopnosti pomenovať počuté tóny iba na základe sluchového vnemu. Vnímanie tónov totiž pracuje na podobnom princípe, akým je napríklad vnímanie farieb, či chutí. Vrodené schopnosti však ostávajú v nás a správnou stimuláciou ich môžeme ľahko prebudiť. A čo je lepšia správa - deti v útlom veku sú pripravené rozvíjať tieto vrodené schopnosti celkom prirodzene. Stačí, aby mali dostatok podnetov a priestor na skúmanie i realizáciu hudobných činností. Hudba - to nie sú iba tóny. Sú to šumy, ruchy, zvuky, je to náš hlas, zvuky nášho tela i predmetov okolo nás.
Ako spievame bábätkám
Spievame bábätkám, keď sú nepokojné - to robíme automaticky a podvedome. Nie je to náhoda. Uspať dieťa hudbou sa snažili už naše prababičky a veľmi dobre vedeli, prečo to robia. Pieseň z úst matky, má na dieťa naozaj len tie najlepšie účinky.
Vplyv hudby na dieťa potvrdzujú aj štúdie
O priaznivom vplyve hudby na dieťa vedeli už naši predkovia. Staré mamy spievali svojim deťom rôzne uspávanky od nepamäti a dobre vedeli, že hudbou naozaj nič nepokazia. Ako doba napreduje, vedci praktizovali niekoľko štúdií, ktoré dokazujú, že hudba výborne pôsobí nielen na vývoj bábätka v brušku, ale aj po jeho narodení. Viaceré výskumy potvrdzujú, že bábätko v brušku si dokáže zapamätať niektoré melódie a po narodení na ne dokáže reagovať. Najlepšie na dieťatko pôsobí matkin spev. Jej hlas pozná dieťa ako prvé, preto je najlepšie ak sa mu prihovára, či spieva ona. Dieťa však dobre pozná aj otcov hlas, takže ani ten svojím spevom nič nepokazí. Niektoré matky sa však spevu bránia so slovami, že spievať nevedia. Tento prístup však nie je správny. Dieťatku ani tak nejde o čisté tóny, ako o dobre známy hlas, ktorý pozná už z bruška. Čo sa týka výberu hudby, je to v postate na vás. Vedci však hovoria, že najlepšie dieťatko reaguje na jednoduché, pravidelne sa opakujúce zvuky a melódie. Prvé zvuky, ktoré dieťa počuje ešte počas vývoja u svojej matky, sú zvuk jej srdca alebo zvuk plodovej vody. Preto majú deti rady zvuky, ktoré im pripomínajú pobyt v brušku. Tie hlasné, príliš rýchlo sa meniace tóny, sú im skôr nepríjemné. O priaznivých vplyvoch hudby na dieťa však nemožno pochybovať. Čím je bábätko v brušku väčšie, tým lepšie dokáže vnímať zvuky okolo seba. Čím viac sa matka prihovára svojmu bábätku a čím viac mu spieva, tým lepšie to vplýva na jeho nervovú sústavu
Mozartov efekt
Hudba dokáže ovplyvňovať mozog a kognitívne schopnosti. Niekoľko štúdií dokonca tvrdilo, že počúvanie vážnej hudby, obzvlášť Mozartovej, vedie k lepšiemu vývinu sluchu, ako aj lepšiemu vývoju mozgu. Toto nadšenie bolo také veľké, že v roku 1998 dostávali americké matky za peniaze z rozpočtu nahrávky s Mozartovými skladbami. Názory odborníkov sa však rozchádzajú. Niektorí tvrdia, že neexistuje spoľahlivý dôkaz o tom, že by Mozartove skladby prispievali k zlepšeniu kognitívnych funkcií. V každom prípade každá matka uzná, že púšťaním klasickej hudby rozhodne nič nepokazí.
Hudba po narodení
Priaznivý vplyv má hudba nie len počas prenatálneho vývoja, ale aj po narodení. Čím viac budete svojmu bábätku spievať a púšťať rôzne piesne, tým skôr začne rozprávať. Nemôžeme očakávať, že ak sa nebudeme dieťatku prihovárať, začne rozprávať samé od seba. Dieťa sa učí najmä tým, že napodobňuje ľudí vo svojom okolí. Najčastejšie sú to teda rodičia, ktorých správanie deti kopírujú. Preto je dôležité, aby rodičia so svojimi malými ratolesťami hovorili čo najviac. Okrem rozvoja reči a rozširovaní slovnej zásoby pôsobí blahodárne hudba na činnosť srdca, či pľúc. Taktiež je nápomocná pri nespavosti. Ak máte dieťa, ktoré horšie zaspáva, skúste mu zaspievať uspávanku. Okrem utišujúcich účinkov je hudba výborná pre vývoj mozgu. Napríklad, je dokázané, že deti, ktoré majú radi hudbu a hrajú na nejaký hudobný nástroj, majú aj lepšie výsledky v škole.
Muzikoterapia
Muzikoterapia patrí medzi liečebné metódy, ktoré sa snažia vďaka hudbe priaznivo ovplyvniť psychický vývoj človeka. Rovnako je to aj u detí. Nakoľko dieťa už od 4. mesiaca začína vnímať zvuky okolo seba, je dobré, ak je vystavené priaznivým tónom. Rovnako je to aj po pôrode. Napríklad, u predčasne narodených detí, sa používa muzikoterapia ešte v nemocniciach, kde sa novorodeniatkam púšťa ukľudňujúca hudba ako spev vtákov alebo zurčanie potôčika. Je dokázané, že po narodení dieťa ukľudní pokojná hudba, ktorá má pravidelné tóny a pripomína zvuky z matkinho tela. Pre deti je pôrod veľmi stresujúci, pretože sa musia vyrovnať s novým prostredím a často bývajú oddelené na niekoľko hodín od matky. Preto sa v niektorým pôrodniciach rozhodli, že toto stresujúce obdobie pomôžu detičkám prekonať vďaka hudbe. Napríklad predčasne narodené deti hudba upokojuje a tak lepšie priberajú rastú. O priaznivých vplyvoch hudby teda nemožno pochybovať. Ak ste doteraz svojmu dieťatku nespievali, či nepúšťali žiadne piesne, určite by ste s tým mali začať čím skôr.
tags: #hudba #dieta #v #prentalnom #obdobi