Žijeme v dobe, kedy si sami na seba, ale častokrát aj na svoje deti kladieme príliš vysoké nároky. V práci trávime pomerne dosť veľa času, chceme dosahovať čo najlepšie výsledky, orientujeme sa na výkon a máme menej času pre seba, či pre rodinu. Rodičia sú tí, ktorí učia deti spracovávať emócie a to vlastným príkladom. Kým sa dieťa niečo také naučí, rodič je ten, ktorý ho má usmerniť, ísť mu vzorom a pomôcť mu vyrovnať sa s jeho pocitmi. Neučme deti tieto pocity nemať, ale učme ich, ako ich zvládať.
Úvod do sveta detského správania
Správanie detí je téma, ktorá zaujíma každého rodiča. Správanie sa formuje od raného veku a je ovplyvnené prostredím, v ktorom vyrastajú. Niektoré deti si prirodzene osvoja slušné správanie, zatiaľ čo iné potrebujú viac usmernenia. Slušné správanie je kľúčové pre ich sociálny vývoj. Deti, ktoré sa naučia vhodne komunikovať a správať sa s úctou, majú lepšie vzťahy s rovesníkmi, rodičmi i učiteľmi.
Rodičovské Vzory: Základný Kameň pre Formovanie Dieťaťa
Vzory sú veľmi dôležité pre každého človeka, ale aj pre spoločnosť ako takú. Prezentujú sumár hodnôt a modelov správania sa, ktoré sú významné pre príjemcu/príjemcov. Spoločnosť prostredníctvom verejne prezentovaných a podporovaných vzorov nastavuje hodnoty, normy a očakávané správanie sa pre rôzne situácie a roly. Človek vníma vzory počas celého života, no význam, ktorý im pripisuje, je v jednotlivých etapách života rôzny. Najvýznamnejšie sú v období detstva a puberty, ako aj na začiatku dospelosti. Postupne ich význam v živote človeka klesá, niektoré osoby sa stávajú vzormi pre mladšie generácie či spoločnosť. Vzory môžu byť relevantné a zaujímavé pre príjemcu v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle. Podstatou je, že musia byť recipientom vnímané ako úspešné a atraktívne.
Funkcie vzorov v detskom živote
Vzory plnia rôzne funkcie. Prvou je vzdelávacia. Človek sa od vzoru učí, preberá od neho postoje, pohľady na život a riešenie situácií, spôsob myslenia a konania a - všetko ako prínosné zaraďuje do spektra svojich reakcií. Druhou je varovná funkcia, keď reakcie a správanie sa vzoru vyhodnocuje príjemca ako negatívne či nežiaduce. Ich uplatňovanie je veľmi často spojené so systémom trestov, ktoré príjemca v rámci situácie registruje. V dôsledku uvedomenia si možných následkov sa takémuto správaniu/reakciám snaží vyhýbať, prípadne ich verejne odsudzuje. Treťou funkciou je vzbudenie odporu. Pozorované správanie sa/reakcie vníma ako nepekné až odporné. Niekedy sa stáva, že príjemca akoby v zápornej činnosti svojho vzoru videl vlastné správanie. A keďže je to pre neho nepríjemné, snaží sa ho zmeniť, a tým sa odlišovať. Občas dochádza k tomu, že príjemca použije negatívne správanie sa vzoru ako ospravedlnenie svojich nedostatkov. Takto sa negatívna úloha vzoru zmení na funkciu obrannú. Poslednou funkciou je funkcia podporná. Táto je veľmi významná najmä v krízových situáciách. Ak si človek nie je istý svojím správaním, ktoré je hodnotené ako žiaduce, alebo počas osobnej krízy zvažuje, ako v nej reagovať, veľký význam majú pre neho ľudia, ktorí sa ocitli v rovnakých situáciách a zároveň majú také isté správanie ako on. Cez porovnanie a vyhodnotenie podobnosti nadobúda človek istotu a posilňuje svoje pôvodné správanie sa.
Reálne vs. Zobrazené Vzory
Naše vzory môžu byť reálne alebo fiktívne. Človek sa s nimi môže stretnúť priamo, alebo vnímame takzvané zobrazené vzory - ponúkajú ich rôzne médiá (rozprávky, filmy, knihy, počítačové hry, reklamy, sociálne siete). Prostredníctvom nich si osvojujeme normy, vzorce správania sa a hodnoty, ale aj rolové správanie sa pre rôzne druhy úloh, situácií i náš profesionálny život. Najvýraznejší vplyv majú vzory v detstve a dospievaní. Áno. Prvými, a v ranných štádiách života dieťaťa najdôležitejšími vzormi, sú rodičia, prípadne súrodenci. Tých dieťa neuvedomelo a nekriticky, často podvedome napodobňuje a identifikuje sa s nimi. Berie si od nich to dobré, aj to zlé. Postupne sa okruh kontaktov rozširuje a pribúdajú ďalšie vzory. Okrem reálnych vzorov začína vnímať aj tie zobrazované. To, čo dieťa zaujme, s čím sa identifikuje a čo bude napodobňovať, závisí od viacerých faktorov - od povahy dieťaťa, prostredia, v ktorom sa vyvíja, ale aj od aktuálnych módnych trendov. Iné vzory mala generácia starých rodičov, iné generácia rodičov, odlišné vzory má súčasná generácia mladých ľudí, ktorí vyrastajú pod vplyvom nových technológií. A iné bude mať vyrastajúca najmenšia generácia. Na výber vzoru ešte vplýva podobnosť veku dieťaťa a veku modelu, niekedy naopak, rozdielnosti. Menej uveriteľné a preberané je správanie vzoru, ktorý úlohu/situáciu zvláda bez akýchkoľvek prekážok, častejšie sa stane vzorom ten, kto má v živote prekážky, ale dokáže ich riešiť, ťažkosti zvláda a dostáva pod kontrolu.
Prečítajte si tiež: Potratové bylinky: Použitie a nebezpečenstvá
Vzory v rôznych vekových obdobiach
Deti v mladšom veku si vzory vyberajú intuitívne. Najprv sú to vzory priamo z rodiny - mama, otec, prípadne niektorý zo súrodencov, teda najbližší, ktorí s ním trávia najviac času. Rodina by mala tvoriť pre dieťa bezpečný mikrosvet, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať, ako riešiť najrôznejšie situácie a tieto základné modely fungovania si neskôr prenáša do „veľkého sveta“, často podľa nich reaguje celý život. Akonáhle dieťa začína vnímať svet širšie, rolu formovateľa preberajú mediálne vzory. Postavičky z rozprávok, či už prezentovaných rodičmi, keď im rozprávajú rozprávku, alebo v médiách. Keďže deti v rannom štádiu nevedia oddeliť fikciu od reality, intenzívne vnímajú ich konanie a považujú ho za skutočné. Preto je veľmi dôležité, aby hlavne v mladšom veku dostávali kvalitný mediálny obsah, a aby rodičia vedeli, čo dieťaťu púšťajú v televízii alebo v mobile. Dieťa sa učí veľmi rýchlo, odzeraním (imitáciou) a intuitívnym učením sa (pokus - omyl), je to taká „malá špongia“, ktorá nasáva všetky podnety, ktoré sú okolo neho. Dospelí sa často čudujú ako rýchlo a dokonale ovládlo moderné technológie. Preto je veľmi dôležité, aby dieťa nenechávali dlhé hodiny bez dozoru, aby častejšie kontrolovali, čo pozerá a či sa nepreplo, nepreklikalo niekde inde. A veľmi dôležité je, aby sa o tom, čo deti sledujú, s nimi rozprávali. Jedine tak môžu zistiť, aké vzory si dieťa vyberá - teda aké postavičky a konanie sa mu páči a či ide o tie „správne“ vzory. Ak sa rodič rozpráva, vie dieťa usmerniť, skorigovať a dovysvetliť to, čo možno v príbehu nebolo ukázané alebo dopovedané (napríklad dôsledky nejakého konania) a tým usmerniť vnímanie dieťaťa.
V období puberty dieťa intenzívne prežíva rôzne fyziologické, hormonálne a v dôsledku toho aj intenzívne emocionálne zmeny, ktoré sa v ňom odohrávajú, hľadá samé seba, svoju identitu. S tým je spojený veľmi silný odpor voči všetkému, v čom doteraz žilo a čo fungovalo. Vzory sú tu veľmi dôležité. Z psychologického hľadiska dochádza k popretiu primárnych vzorov (dieťa spochybňuje doterajšie autority) a hľadá si nové. Veľmi často podlieha skupinovému tlaku (vzorom je ten, koho uznáva partia) alebo módnym trendom. V súčasnej dobe sú pre tínedžerov primárnym priestorom sociálne siete a internet. Tam žijú svoj život. Speváci a youtuberi patria k najsledovanejším. V období dospievania sú zbytočné striktné zákazy, lebo dieťa si vždy nájde cestu, aby dosiahlo svoje. Pri ovplyvňovaní vnímania týchto vzorov je komunikácia s tínedžerom veľmi ťažká, pretože sa odmieta rodičovi otvoriť, chce mať svoje tajomstvá, rodiča vníma ako toho, kto mu nerozumie, často aj ako nepriateľa. Aj pre rodiča je ťažšie pochopiť vzory svojich detí - niektoré ich konanie považuje za zbytočné a správanie za bláznivé, ba až ohrozujúce, pozrieť si a zorientovať sa, koho vlastne jeho dieťa sleduje, je niekedy psychicky veľmi náročné. Ale na druhej strane - trpezlivo odsledovať a snažiť sa porozumieť tomu, prečo je to pre jeho dieťa zaujímavé, je prínosné a rodičovi to pomôže pochopiť, čo prežíva jeho dieťa.
Vplyv médií a sociálnych sietí
V súčasnej dobe sú pre tínedžerov primárnym priestorom sociálne siete a internet. Tam žijú svoj život. Speváci a youtuberi patria k najsledovanejším. V období dospievania sú zbytočné striktné zákazy, lebo dieťa si vždy nájde cestu, aby dosiahlo svoje. Omnoho významnejšie je navodenie úvah otázkami, ktoré však nesmú byť vyčítavé, ale skôr prejavujúce záujem a „ľahko“ poukazujúce aj na iné aspekty a dôsledky správania sa jeho vzoru - v prípade, že tam dospelý vidí nejaké ohrozenia. Takéto dialógy je však možné viesť len v prípade, ak bol predtým vybudovaný pozitívny vzťah s dieťaťom, ktorý stavia na láske a dôvere. Ak sú v rodine porušené, zlé vzťahy, vyhráva partia a jej vzory a rodič sa často o nich ani nedozvie.
Deti fascinujú televízne rozprávky. Vzory nachádzajú v hrdinoch krátkych animovaných rozprávok, neskôr sa stotožňujú s postavičkami rôznych príbehov, prežívajú ako oni rôzne situácie a v hlavách si fixujú modely správania sa, ktoré prinášajú ocenenie a úspech. Z tohto hľadiska je veľmi dôležité, ako sú príbehy vystavané, aké vzorce poskytujú. Je tiež podstatné, aby boli podané z hľadiska schopnosti vnímania a potrieb dieťaťa, čo niekedy nebýva. Príbeh je rozprávaný jazykom dospelého, obsah je stavaný z jeho pohľadu, dieťa mu nerozumie, no je hypnotizované farebnosťou a formou postáv, ktoré mu pripomínajú rovesníkov - guľaté hlávky, veľké očká, jednoduchá reč. Tvorba pre deti musí rešpektovať zásady, ktoré súvisia s vývojom kognitívnych schopností a emocionálneho dozrievania dieťaťa. Ako dieťa rastie, menia sa mu aj vzory. Od fiktívnych, rozprávkových hrdinov prechádza k hrdinom zo „skutočného“ sveta, ktorí zažívajú rôzne reálne alebo reálno-fantazijné dobrodružstvá. Tu je už viac ovplyvnené trendmi a má tendenciu vzhliadať k vzorom vekovo starším, všíma si ich konanie a jeho dôsledky. Preto je veľmi dôležité, aby rodičia vedeli, čo sledujú ich deti, a to aj keď nie sú doma. Na Slovensku existuje oficiálny systém označovania vhodnosti televíznych obsahov pre deti. No, žiaľ, mnohé televízie, napr. v týždni v dopoludňajšom alebo popoludňajšom čase, ale často aj cez víkend, v rámci programovej stratégie reprízujú relácie a programy nevhodné pre deti a mládež (s veľkým podielom násilia alebo sexuálnych scén), takže k nim má dieťa veľmi ľahký prístup. A keďže dieťa je očarené svetom dospelých, môže sa stať hrdina takéhoto príbehu jeho vzorom, alebo jeho správanie preberá podvedome. Potom sú tu talentové reality šou, viaceré sú postavené na efekte rýchlej fascinácie vzorom (SuperStar, Hlas Česko Slovenska a i.). Cielene sú vyberané isté typy účinkujúcich, ktoré následne „motivujú“ svojich fanúšikov, aby im posielali hlasy, spoplatnené SMS-ky. Ak sa pozrieme na zostavu posledných ročníkov, tak skupina finalistov je atraktívna pre stále mladšie a mladšie ročníky, ktoré sú ochotné nekriticky a neobmedzene míňať svoj finančný kredit. Atraktívne vzory a osvedčené archetypálne modely využíva aj produkcia pre dospelých.
Áno, pre mladú generáciu je atraktívny. Jeho nevýhodou je, že nie je nijako oficiálne regulovaný, aj keď v súčasnosti dochádza k formovaniu a realizovaniu istých pravidiel. Je to priestor rôznych platforiem, na ktorých je publikovanie a sledovanie skoro neobmedzené. A jeho dosah je celosvetový. Preto predstavuje v súčasnosti najväčšiu hrozbu pre rodičov, ktorých deti sú niekoľkonásobne zručnejšie v jeho ovládaní. Internet poskytuje priestor na prezentáciu mnohých pozitívnych vzorov - youtuberi, blogeri, vlogeri, tvorcovia podcastov, ale aj aktivisti výziev na pomoc druhým. Na druhej strane sa v ňom môžu deti stretnúť aj s negatívnymi vzormi, ktoré ich zaujmú a presvedčia k nevhodnej činnosti.
Prečítajte si tiež: Ako vychovávať dieťa
Faktory ovplyvňujúce výber vzoru
Ak má dieťa dostatočné sebavedomie, menej podlieha nekritickému prebratiu správania sa vzoru a jeho stopercentnému napodobňovaniu. Skôr sú pre neho inšpirujúce vlastnosti alebo správanie sa vzoru, ktoré sa následne transformujú do osobitých a špecifických vlastností a schopností dieťaťa. Deti s menším sebavedomím, hoci to nemusia dávať priamo najavo, majú tendenciu absolútne napodobňovať svoj vzor, aj keď nemajú na to vlohy. Vtedy môže dôjsť napr. k rôznym trápnym situáciám, ktoré sa môžu neskôr stať obsahom šikany. Niekedy, ak takéto deti nemôžu uspieť s pozitívnym hodnotením správania sa, kvôli túžbe po pozornosti a ocenení začnú napodobňovať negatívne vzory a hľadať podporu a úspech u kamarátov, ktorí sú podobne orientovaní. V dnešnej dobe sa stretávame aj s tým, že deti/tínedžeri odpovedia, že oni sú sami sebe vzorom. Nadmerná orientácia na seba a podpora sebastrednosti a narcizmu je výsledkom nesprávnych spoločenských vzorov a mediálnej produkcie. Prevaha programov, kde je namiesto spolupráce ukazované individuálne predvádzanie sa, veľký priestor pre osoby, ktoré rýchlo vzišli z rôznych reality šou len pre to, že je to podľa tvorcov ľahký spôsob výroby zábavy, to vytvára silné podhubie pre nesprávny výber vzorov a silný, neúnosný tlak naplniť očakávania. Dôsledkom sú rôzne psychické poruchy a neschopnosť zvládať situácie života.
Rodinné prostredie a jeho vplyv
Rodinné prostredie - Deti sa učia napodobňovaním. Deti sa učia najviac pozorovaním. Rodina by mala tvoriť pre dieťa bezpečný mikrosvet, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať, ako riešiť najrôznejšie situácie a tieto základné modely fungovania si neskôr prenáša do „veľkého sveta“, často podľa nich reaguje celý život.
Problémom býva, ak dieťa vyrastá v nefunkčnej rodine. Vtedy mu môžu niektoré vzory chýbať. Ešte väčším negatívom je, ak si od rodičov osvojí správanie, ktoré spoločnosť považuje za nežiaduce. Z takejto rodiny prichádza do spoločnosti dieťa, ktoré sa prejavuje inak, ako spoločnosť očakáva, inak ako je bežné a štandardné. Spoločnosť na neho reaguje negatívne, jeho prejavy odmieta, vyčíta mu ich.
Dôležitosť komunikácie medzi rodičom a dieťaťom
Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní zdravého vzťahu, emocionálneho vývinu a celkovej psychickej pohody dieťaťa. Napriek tomu, že ide o jeden z najprirodzenejších vzťahov, v ktorom by mala byť otvorená komunikácia samozrejmosťou, v praxi často narážame na rôzne bariéry, ktoré efektívnu komunikáciu sťažujú. Cieľom je identifikovať a pochopiť najčastejšie komunikačné prekážky medzi rodičom a dieťaťom, poukázať na ich príčiny a ponúknuť riešenia, ako ich prekonať.
Komunikačné bariéry medzi rodičom a dieťaťom
- Konštruktívna kritika je poskytnutie spätnej väzby, ktorá môže byť pre dieťa užitočná a motivujúca. Záleží však na tom, ako je formulovaná, akým spôsobom je vyjadrená a či je objektívna. Rodič, ktorý dieťa často kritizuje, je presvedčený o tom, že by sa dieťa bez jeho kritiky nezlepšilo. Neverí v silu osobnej skúsenosti a vnútornej motivácie dieťaťa, z ktorej by mohlo dieťa rásť a napredovať. Domnieva sa, že kritika dieťa posúva vpred. Opak je však pravdou. Nevhodná forma kritiky v dieťati vyvoláva vzdor alebo úzkosť.
- Ďalšími komunikačnými bariérami, ktoré patria do kategórie posudzovania, sú prezývky a nálepky. Nálepkovanie je sociálno-psychologický a komunikačný jav, pri ktorom niekomu priradíme zjednodušený, často stereotypný pojem alebo výraz, tzv. „nálepku“. Táto nálepka potom ovplyvňuje, ako danú osobu vnímame a ako s ňou zaobchádzame. Nálepkovanie môže ovplyvniť správanie dieťaťa. Ak je dieťa napríklad často označované za zlé, sebecké alebo klamára, môže sa takým aj stať. Dieťa, ktoré dostáva nálepky alebo je opakovane negatívne posudzované, sa môže cítiť menejcenné, nesebavedomé, nedostatočné.
- Pochvala je vo všeobecnosti považovaná za užitočnú. Rodič môže pochvalou u dieťaťa posilniť žiaduce správanie, oceniť výkon či uznať pozitívne vlastnosti. Pochvala je forma spätnej väzby, ktorá podporuje sebadôveru, sebaúctu a rozvíja motiváciu. Posilňuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Pochvala by však mala byť úprimná a konkrétna. Aj pochvala má svoje riziká a to v prípadoch, keď je príliš častá alebo manipulatívna. Nadmerná pochvala môže viesť k závislosti na uznaní druhých namiesto potešenia dieťaťa z vlastného napredovania, ktoré je poháňané vnútornou motiváciou. Neužitočné je aj chválenie vzhľadu, schopností a intelektu. Takto chválené dieťa sa naučí spoliehať na svoje prednosti a nedostatočne rozvíja svoj potenciál. Dieťa chválené za odvahu, úsilie a odhodlanie je aktívnejšie a úspešnejšie. Jeho nastavenie mysle na rast ho motivuje púšťať sa do náročnejších úloh a nových výziev.
- Príkazy sú súčasťou rodičovskej komunikácie, najmä v situáciách, kde je potrebné jasne zadať úlohu, zabezpečiť poriadok alebo dosiahnuť cieľ. Ich účinnosť závisí od spôsobu podania. Príkazy môžu byť formulované konštruktívne a vyjadrené rešpektujúco. Ak sú však vyslovené necitlivo, nátlakovo alebo nemajú zmysel, sú vnímané negatívne. Autoritatívne príkazy prehlbujú pocit nerovnosti, podradenosti a rodič by mal vedieť, že môžu u dieťaťa vyvolať odpor, hnev či protest, a to najmä v dospievajúcom veku. Príkazy nepodporujú spoluprácu a stávajú sa príčinou mocenských bojov medzi rodičmi a deťmi.
- Hrozby rodičov sú formou negatívnej komunikácie, pri ktorej rodič vyjadruje sankciu alebo trest, ktorý nastane, ak dieťa nesplní určitú požiadavku alebo sa nezačne správať žiaducim spôsobom. Hrozby majú za cieľ vynútiť poslušnosť prostredníctvom strachu, tlaku alebo obavy z následkov. Dieťa nemení svoje správanie z dôvodu pochopenia, ale zo strachu pred trestom. To môže viesť k úzkosti, zníženiu dôvery a narušeniu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia, ktorí sa uchyľujú k hrozbám, sú presvedčení v ich účinnosť. Účinok, ktorý však rodičia vidia, je krátkodobý. Namiesto hrozieb je vhodnejšie stanoviť hranice alebo viesť dialóg. Nechať dieťa niesť prirodzené alebo logické dôsledky. Dieťa sa tak učí niesť si zodpovednosť za svoje správanie, rastie na vlastných chybách a stáva sa samostatné.
- Moralizovanie by sa dalo charakterizovať ako poúčanie. Rodičovské moralizovanie je spôsob komunikácie, pri ktorom rodič dieťaťu opakovane vysvetľuje, čo je správne a čo nie, často s dôrazom na morálne, hodnotové alebo spoločensky prijateľné normy. Napriek tomu, že cieľom tejto jednostrannej komunikácie je formovanie správania a charakteru dieťaťa, teda snaha vychovať múdre a slušné dieťa, moralizovanie môže mať neželaný výchovný účinok. Rodič často nepočúva dieťa, ale mentorskou formou vysvetľuje, ako sa má správať. Snaží sa ovládať činy dieťaťa varovaním a upozorňovaním na negatívne dôsledky. Dieťa sa stáva pasívnym poslucháčom bez priestoru na vyjadrenie svojho pohľadu. Rodičovské moralizovanie je bežné, avšak často neúčinné. Namiesto toho, aby viedlo k zmene správania, vytvára nevôľu alebo pocit hanby. Efektívnejšie je viesť dialóg, ísť dieťaťu príkladom a nechať ho učiť sa z vlastnej skúsenosti. Poskytnúť mu podporu a dôverovať mu, že je schopné zmeniť svoje správanie na základe sebauvedomenia.
- Keď rodič kladie dieťaťu priveľa otázok, hoci často s dobrým úmyslom, môže to mať nepriaznivé dôsledky pre dieťa aj vzájomný vzťah. Dôležité je nielen koľko otázok kladie, ale aj ako, kedy a prečo. Niektoré deti, najmä mladšie, nedokážu reagovať rýchlo alebo presne, čo ich vedie k úzkosti alebo uzatváraniu sa. Ak rodič dieťa neustále spovedá, môže dieťa stratiť chuť zdieľať veci prirodzene. Kladenie otázok bez aktívneho načúvania bezprostredne po príchode domov neumožňuje dieťaťu spracovať emócie. Dieťa potrebuje najprv ticho, pohodu alebo telesný kontakt. Namiesto dialógu prichádza odmietanie alebo podráždenosť. Dieťa môže vnímať neustále otázky ako nedostatok dôvery. Akoby ho rodič chcel mať stále pod kontrolou. To môže oslabiť ich vzťah dôvery.
- Rodičia dávajú deťom rady za účelom usmernenia, odporúčania alebo ponuky riešení, ktoré vychádzajú z ich skúseností, hodnôt či presvedčení, často aj z obáv. Sú prirodzenou súčasťou výchovy, no ich prijatie závisí od formy, načasovania a kontextu, v akom sú poskytované. Hlavným účelom je pomôcť dieťaťu zorientovať sa, predísť problémom alebo sa v niečom zlepšiť. Rodičia to myslia dobre, ale nevhodne formulovaná alebo nežiaduca rada môže vyvolať vzdor, najmä u dospievajúcich. Deti môžu rady vnímať ako kritiku, manipuláciu alebo tlak. Príliš časté rady v dieťati vyvolávajú pocit, akoby mu rodič neveril, že si dokáže poradiť samo. Rady môžu byť cenným sprievodcom, ak sú ponúkané s rešpektom, vhodne načasované a podporujúce samostatnosť dieťaťa.
- Rodičia sa v rozhovore s deťmi odkláňajú od témy z rôznych dôvodov, či už je to vedome alebo nevedome. Hoci to môže byť reakcia vedená dobrými úmyslami, často to naruší pocit dôvery a otvorenosti, ktorý dieťa potrebuje. Mnohí rodičia neboli vedení k otvorenej komunikácii, preto nedokážu zotrvať v ťažšej téme. Môžu sa cítiť neisto, zahanbene, previnilo alebo nepripravení hovoriť o niečom vážnom, ako je napríklad sex, konflikt či smrť. Ďalším dôvodom, prečo rodičia presmerujú rozhovor, je ochrana dieťaťa pred neželanými emóciami. Rodič je ten, kto by mal dieťa naučiť postaviť sa strachu, vyrovnať sa so stratou či smútkom alebo riešiť konflikty. Cieľom nie je sa pocitom vyhýbať, ale naopak si ich uvedomiť a precítiť ich. Tým, že sa emócie ignorujú alebo potláčajú, nezmiznú. Znovu sa vynoria vo chvíli, kedy budú najmenej očakávané.
- Bagatelizovanie a zľahčovanie zo strany rodičov sú spôsoby komunikácie, ktorými rodičia minimalizujú, podceňujú alebo popierajú pocity, skúsenosti či potreby svojich detí. Takéto správanie môže byť vedomé i nevedomé a často má dlhodobý vplyv na psychické a emocionálne zdravie dieťaťa. Rodičovské zľahčovanie a bagatelizovanie môže byť formou emocionálneho zanedbávania, hoci často nie je myslené zle. Niektorí rodičia môžu zľahčovať problémy dieťaťa v snahe zvýšiť jeho odolnosť a pripraviť ho na život. No dieťa sa môže cítiť nepochopené, osamelé alebo menejcenné.
- Nedostatok pozornosti rodiča môže mať výrazne negatívne dopady na vývin dieťaťa, jeho emočné prežívanie a kvalitu vzťahu rodič-dieťa. Komunikácia nie je len o slovách. Je najmä o vnímaní, záujme a reakciách rodiča. Ak toto v komunikácii chýba, dieťa to rýchlo vycíti. Dieťa má prirodzenú potrebu byť videné a vypočuté. Ak sa mu rodič nevenuje, nereaguje alebo ho odbíja, dieťa nadobúda pocit, že je menej hodnotné alebo že na ňom nezáleží. Dôsledkom môže byť uzatváranie sa, odmietanie zdieľania a citové odcudzenie. Dieťa si na základe reakcií svojich najbližších vytvára identitu. Môže začať veriť, že je nezaujímavé, nudné alebo zbytočné. Ďalším dopadom nedostatku pozornosti v komunikácii je zhoršenie komunikačných zručností dieťaťa. Ak sa dieťa necíti vnímané pri bežnej komunikácii, môže si pozornosť vynucovať nežiaducim správaním - vzdorom, krikom, porušovaním pravidiel. Rodič je často hlavný komunikačný vzor. Ak pravidelne nepočúva, nevníma alebo je duchom „neprítomný“, dieťa tento spôsob preberá. Aktívne počúvajte: Prejavujte záujem o to, čo je podstatné pre dieťa a venujte mu plnú pozornosť. Buďte otvorení a úprimní: Používajte jazyk, ktorému dieťa rozumie. Hovorte pravdu. Rešpektujte dieťa: Snažte sa zostať pokojní a neponižovať dieťa a to najmä v konfliktoch. Vytvorte bezpečný priestor: Dieťa musí cítiť, že sa môže vyjadriť bez strachu z trestu.
Prečítajte si tiež: Výživa chorého dieťaťa