Úvod
Téma "diéta zo smetiaka" môže evokovať rôzne asociácie. Tento článok sa snaží preskúmať rôzne aspekty, ktoré sa s týmto slovným spojením spájajú, od literárnych diel až po environmentálne iniciatívy. Dotkneme sa knižnej tvorby, ktorá sa zaoberá ťažkými životnými situáciami, ako aj projektov, ktoré sa snažia o zlepšenie životného prostredia a vytváranie krajších miest pre trávenie voľného času.
Literárny pohľad: "Dieťa zo smetiaka" od Jacqueline Wilsonovej
Jedným z kontextov, v ktorých sa objavuje spojenie "dieta zo smetiaka", je kniha "Dieťa zo smetiaka" od obľúbenej spisovateľky Jacqueline Wilsonovej. Hrdinka April sa narodila 1. apríla a volajú ju Aprílová prehánka, lebo veľa plače. A dieťa zo smetiaka preto, lebo tak sa začal život malej April - našli ju opustenú v odpadkovom koši. Práve oslavuje svoje 14. narodeniny a je rozhodnutá dozvedieť sa pravdu o svojej minulosti. Pri pohľade späť si spomína na niekoho, koho volala mamina.
Kniha sa zaoberá témami opustenosti, hľadania identity a minulosti. Čitateľ sprevádza April na jej ceste do bývalého detského domova, kde sa snaží poskladať si spomienky a nájsť svoju matku.
Reakcie čitateľov:
Kniha "Dieťa zo smetiaka" vyvoláva rôzne reakcie. Niektorí čitatelia ju považujú za veľmi dojímavú a silnú, iní ju vnímajú ako depresívnu a rozvláčnu.
- Pozitívne ohlasy: Čitatelia oceňujú odvahu hlavnej hrdinky, jej snahu dozvedieť sa pravdu o svojej minulosti a schopnosť vžiť sa do jej situácie. Mnohí vyzdvihujú aj autorčin štýl písania a schopnosť zobraziť komplexné emócie.
- Negatívne ohlasy: Niektorí čitatelia kritizujú knihu za jej depresívny podtón, rozvláčnosť deja a nedostatok dynamiky. Iní sa sťažujú na to, že im v knihe niečo chýbalo a že im "zmiešala hlavu".
O autorke:
Jacqueline Wilsonová sa narodila v Somersetu, no väčšiu časť detstva strávila v Kingstone v grófstve Surrey. Odmalička túžila stať sa spisovateľkou a svoj prvý "román" napísala v deviatich rokoch. Ako dospelá začala pracovať najprv v jednom nakladateľstve, potom strávila dva roky písaním článkov do časopisov, až sa z nej nakoniec stala veľmi úspešná spisovateľka. Jacqueline Wilsonová je anglická spisovateľka, ktorú môžeme považovať za jednu z najpopulárnejších autoriek kníh pre mládež. Jej romány veľmi často zobrazujú reálne témy, ako je adopcia a rozvod, a spôsobili veľký ohlas u mladej čitateľskej vrstvy. Medzi jej najvýznamnejšie diela patrí The Story of Tracy Beaker (1991), Double Act (1995) a Girls In Love (1997). Tieto knihy sú dôležité tým, že sa zaoberajú komplexnými témy, ktoré sú blízke mladej generácii. Jacqueline Wilsonová bola v roku 2002 vyznamenaná Radom britského impéria a v roku 2005 bola povýšená do šľachtického stavu ako Dáma.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Vydavateľstvo Slovart pôsobí na slovenskom knižnom trhu od roku 1991. Od začiatku sa snaží prinášať čitateľom knihy, v ktorých rovnako dôležitú úlohu zohráva obsah i forma, teda v ktorých sa kvalitný a náročný obsah spája s polygraficky i výtvarne bezchybnou formou. Prináša na knižný trh hodnotné knihy popredných slovenských i svetových spisovateľov, monografie špičkových výtvarných umelcov i modernú literatúru pre deti a mládež. Nechce sa stať najväčším vydavateľstvom na Slovensku, no chce byť vydavateľstvom najlepších kníh. Vydavateľstvo vzniklo roku 1991 ako dcérska spoločnosť „účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod Slovart“, ktorá existovala od roku 1970. Pre vydavateľstvo je najkrajší moment vymyslieť si knihu, nájsť na ňu správnych autorov, dať jej dokonalú formu, a potom zožať s knihou úspech.
Environmentálny pohľad: Projekt "Kelt pomáha prírode"
Spojenie "diéta zo smetiaka" môže tiež evokovať myšlienky na životné prostredie a snahu o jeho zlepšenie. Projekt "Kelt pomáha prírode" je príkladom iniciatívy, ktorá sa zameriava na skrášľovanie a zveľaďovanie prírodných ohnísk a piknikových miest.
Pilotný ročník projektu Kelt pomáha prírode odštartovala medzi konzumentmi najpredávanejšia pivná značka na Slovensku v spolupráci s Nadáciou Ekopolis. „Po tom, čo v roku 2016 značka Kelt priniesla pre svojich fanúšikov a všetkých milovníkov prírody databázu ohnísk a piknikových miest (www.ohniska.sk) bola myšlienka projektu Kelt pomáha prírode prirodzeným rozvojom ako chceme podporovať návštevníkov lokalít v prírode, kde sa zvykne opekať či relaxovať pri plameňoch ohňa. Viac ako 6 000 ľudí svojimi hlasmi rozhodlo, že v pilotnom ročníku programu Kelt pomáha prírode budú podporené práve ohniská v Zálesí, Zázrivej a v Prešove. „Počas letných mesiacov prebehli v týchto lokalitách dobrovoľnícke brigády a spoločne tak vytvorili krajšie, príjemnejšie a bezpečnejšie prostredie pre opekačky, pikniky a trávenie voľného času v prírode,“ dopĺňa Martina B.
Realizované projekty:
- Zázrivá: V podhorskej obci Zázrivá pribudol pri ohniskách okrem lavičiek a smetných košov aj originálny prvok, a to konštrukcia na uloženie dreva v tvare horskej dominanty - Rozsutca. Dobrovoľníci z občianskeho združenia Zázrivský aktívny spolok vyčistili až 3 ohniská a vytvorili tak príjemné prostredie pre turistov i domácich. „Sme radi, že sa nám podarilo zasypať a spevniť podložie štrkom a urobiť lavičky okolo ohniska. Lavičky a stoly, ktoré vyrobili skúsení rezbári, sme pokreslili prírodnými motívmi a otlačkami našich dlaní,“ uvádza dobrovoľník Samuel Prílepok z občianskeho združenia Zázrivský aktívny spolok. Za Zázrivú hlasovalo takmer 1300 ľudí.
- Zálesie: Dobrovoľníci z občianskeho združenia Naše Zálesíčko spolu s miestnymi vodákmi zrekonštruovali v Zálesí jestvujúce ohnisko, vyčistili a popílili popadané stromy a konáre a osadili vruty pre 2 nové altánky na brehu Malého Dunaja. „Do brigády v Zálesí sa zapojilo veľa dobrovoľníkov, ktorí prišli so skutočným nasadením skrášliť okolie svojej dediny. Na domácich bolo cítiť, že sú zohraná partia a že dobrovoľnícka práca im nie je cudzia. Sme veľmi radi, že sme so značkou Kelt mohli pomôcť dobrej veci, ktorá prispeje k zlepšeniu a skrášleniu regiónu, v ktorom my všetci pracujeme a žijeme,“ zhodnotila Andrea Malovcová, brand manažér značky Kelt. Do hlasovania v regióne Západné Slovensko sa zapojilo viac ako 2 000 ľudí. V hlasovaní napokon zvíťazilo Zálesie s 861 hlasmi, v ktorom brigáda úspešne prebehla.
- Prešov: Na východnom Slovensku skrášlil Kelt rekreačnú oblasť Borkút v Prešove, ktorá je už od 19. storočia obľúbeným rekreačným miestom obyvateľov a ideálnym miestom na prechádzky v prírode, šport, či aktívny oddych. „Vďaka programu Kelt pomáha prírode sa v lokalite Borkút opravili spolu až 3 ohniská. Pri každom ohnisku sa umiestnili jednoduché stojany na bicykle, smetné koše, informačné tabule, hracie prvky pre deti ako hojdačky a jednoduchá lanová dráha. Prešovský lesopark v lokalite Borkút súperil o priazeň fanúšikov s ďalšími dvoma rekreačnými miestami.
Ďalšie aktivity:
Pilotný ročník programu Kelt pomáha prírode priniesol nové i zrekonštruované stoly s lavicami, nové lavice a smetné koše, panoramatickú tabuľu, vodnú studničku a stojan na drevo. Dobrovoľníci vykopali a vybetónovali ohniská a osadili vruty pre altánky. Bagre pomohli pri zarovnaní povrchu, úprave prístupovej cesty, móla a pri odstraňovaní poškodeného pontónu. Dobrovoľníci taktiež vyčistili aj okolie od smetí a náletovej zelene. „Záujem o projekt nás veľmi teší a ďakujeme všetkým zúčastnením dobrovoľníkom i Nadácii Ekopolis, že sme mohli spoločnými silami skrášliť vybrané miesta po celom Slovensku.
Divadelný pohľad: Déjà vu
Inscenácia Déjà vu (groteskná feéria pre dvoch hercov a kúzla) je zvláštnou inscenáciou z viacerých uhlov pohľadu. Nielen témou, ale aj sociálnym rozmerom a v konečnom dôsledku aj z výtvarného hľadiska. Z tematického hľadiska je osobitná tým, že síce ide o inscenáciu pre dospelých, stretávajú sa v nej však postavy, s ktorými sa najbežnejšie stretávame v rozprávkach. Hlavné dve postavy - Maaty a Arf - sú manželia s nadprirodzenými vlastnosťami, ktoré sa však odlišujú aj od ich bežného rozprávkového tvarovania. Arf sa síce snaží „… vydestilovať aspoň takú malilinkú sekundičku…“[1] a pôsobí ako rozprávkový Hvezdár či Pán času, no životným príbehom/osudom je bežným človekom s „obyčajným“ veľkým trápením. Obdobne je na tom aj jeho manželka Maaty, ktorá síce vie zhmotňovať akékoľvek svoje myšlienky, a teda by mohla byť Čarodejnicou, prípadne niečím ako Vizualizátorkou, jej osobná príbehová rovina je taktiež „zhodná“ so životom obyčajného človeka. Manželia totiž prišli o syna a obaja majú za sebou i ďalšie negatívne skúsenosti. Maaty je ženou, ktorá v sebe už ako malá objavila nadprirodzené schopnosti, ale pretože s nimi nevedela pracovať, zakázala si ich. Až dovtedy, kým nestretla svojho manžela - Arfa, vďaka čomu sa k nim bola schopná vrátiť. Dokonca až tak, že im zhmotnila vysnívané dieťa - syna. Arfova skúsenosť s nadprirodzenými schopnosťami bola taktiež veľmi negatívna - ako malý chlapec zažil, že sa im otec „zrazu“ pred očami rozplynul a už sa k nim nikdy nevrátil. Základnou témou, ktorá je však prostredníctvom takto zvláštne charakterizovaných postáv rozpracovávaná, je téma zodpovednosti sa svoje činy. Obe postavy počas celého diania majú strach - strach z výsledku svojich predstáv a snažení… Prekonávajú ho však opäť iba „pozemskými“ prostriedkami. Hrajú sa na divadlo, prostredníctvom ktorého sa vracajú späť k svojej zabudnutej vzájomnej láske i k svojim odloženým schopnostiam.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Divadlo má taktiež - ako inak - opätovne aj iný charakter. Je zároveň ich súkromným rituálom, v rámci ktorého sa môžu „premieňať“ na iných ľudí - iné „postavy“. Meniť sa tak, ako je ich prirodzenou podstatou meniť beh života a jeho vlastnosti. Ak je konanie manželov na prvý pohľad neustále protirečiace si, tak ich túžby vždy smerujú k jednému - k návratu k sebe, k svojim starým dobrým nadprirodzeným schopnostiam. Z inscenačného hľadiska je zaujímavá predovšetkým scénografická a hudobno-zvuková rovina Déj vu. Základ scénografického riešenia tvoria totiž výtvarné diela a hudobné nástroje netradičného charakteru ako theremin - elektronický hudobný nástroj, na ktorý sa hrá bez priameho dotyku. Ďalšie hudobné nástroje sa síce podobajú bežným (husle, „fujara“), ale taktiež ide o originály výtvarných diel, a to z plechu či iných materiálov (umelá hmota), na ktorých sa dá reálne hrať. Scéna je tvorená - okrem už zmienených hudobných nástrojov - z artefaktov, ktoré vytvárajú dojem priestoru ukrytého niekde hlboko pod povrchom zeme. Priestor, v ktorom manželia žijú, vyvoláva dojem, že je zaprataný všetkým možným - jeho časť tvorí časť kuchyne, rôzne potrubia, prístroj s hadičkami, s ohnutými rúrkami a železnými tyčami, z ktorého môže kvapkať voda (Arf s pomocou neho destiluje sekundy), vchod naležato s vekom od smetiaka atď. Jeho význam je taktiež otvorený - môže predstavovať tak príbytok bezdomovcov, ako aj príbytok ľudí, ktorý majú zvláštne záľuby. Maaty a Arf na ňom a v ňom neustále na niečo vyludzujú nejaké zvuky, do ktorých patria aj zvuky konkrétnej „hudby“ - cinknutie hrnčekov o seba ako znak začiatku ich „divadla“ či kvapkanie vody z prístroja s hadičkami ako znak Arfových snáh o destiláciu sekundičiek. Osobitosti hudobných nástrojov sú prispôsobené aj piesne či hlasový prejav oboch hercov. Kostýmovanie postáv je taktiež „dvojdomé“. Manželia pred nás predstupujú v líčení starých ľudí a naobliekaní mnohými vrstvami odevov. Na konci inscenácie sú však už tými, ktorých vek odpovedá veku hercov. Z hľadiska herectva ide o vytváranie typu postáv, ktoré nie sú na našich javiskách až také bežné. Kategória mýticko-rozprávkových postáv vzhľadom na to, že v našom ponímaní patrí predovšetkým do tvorby pre deti, je náročná na stvárňovanie chýbajúcou hereckou a režijnou skúsenosťou. (Hádam najvýraznejšie s týmto typom postáv pracoval romantizmus a v mýtizačnej polohe antika.) Pre herca je v našich divadelno-kultúrnych podmienkach taktiež obťažná tvorba postáv, ktoré sú mentálne, emocionálne i vekovo staršie ako on. Jana Lieskovská a Pavol Plevčík mali svoju úlohu sťaženú i tým, že postavy boli rámcované u nás opätovne málo sa vyskytujúcim žánrom - feériou. Keďže ide o výpravný komediálny žáner, pre ktorý je typická predovšetkým práca s bohatými scénicko-výtvarnými prostriedkami, jadro ich práce spočívalo v práci so všetkými scénickými prvkami, s líčením a kostýmami. Typologicky ju však dopĺňali už spomínanou prácou s hlasom. Zložitosť ich postáv spočívala aj v pohybových a tanečných kreáciách, ktoré boli fyzicky veľmi náročné. Či už išlo o pohybovanie sa tak, ako je to typické pre starých ľudí, alebo o pohyb, ktorý im prináležal ako rozprávkovo-mýtickým postavám a povahám. Obaja herci v jednotlivých predstaveniach rástli a zdokonaľovali sa nielen vo zvolených výrazových prostriedkoch, ale nachádzali aj nové filozoficko-motivické varianty vyjadrenia ich podstaty. V inscenácii však vystupovala ešte jedna herečka - Adriana Geričová, a to vo funkcii animátorky predmetov (bábkoherečky), prostredníctvom ktorých sa manželom vracal ich „nadprirodzený“ zázračný svet. V sociálnej polohe mala inscenácia - ako som už spomínala na začiatku - taktiež niekoľko osobitostí. Medzi posledné osobitosti Déj vu patrí skutočnosť, že dramatický text napísala V. Janoušková na základe poviedok svojho manžela - M. Janouška. Tvorba divadla Ticho a spol. sa tak vracia k počiatkom práce V. Janouškovej, M. Janouška, A. Korenčiho a Š. Korenčiho (otec a brat V.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM