Detstvo a dospelosť sú dve odlišné etapy ľudského života, ktoré sa vyznačujú špecifickými charakteristikami, potrebami a výzvami. Hoci sa tieto obdobia líšia v mnohých aspektoch, je dôležité si uvedomiť, že vývin dieťaťa je kontinuálny proces, ktorý postupne vedie k dospelosti. V tomto článku sa pozrieme na kľúčové rozdiely medzi deťmi a dospelými z rôznych uhlov pohľadu, vrátane psychologického, fyziologického a sociálneho hľadiska.
Psychologické rozdiely: Od nevinnosti k zodpovednosti
Psychologický vývin dieťaťa je fascinujúci proces, ktorý zahŕňa kognitívne, emocionálne a sociálne zmeny. Deti sa učia myslieť, cítiť a správať sa v interakcii s okolím. Na rozdiel od dospelých, ktorí majú vyvinuté kritické myslenie a schopnosť abstraktného uvažovania, deti sa spoliehajú na konkrétne myslenie a fantáziu.
Detská reč a komunikácia
Komunikácia je interakcia medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi. Jeden niečo povie, druhý reaguje. Veľmi dôležitú úlohu v procese osvojovania si reči zohráva spôsob komunikácie dospelého s dieťaťom. Je dôležité uvedomiť si, že medzi úrovňou jazykových schopností dieťaťa a dospelého je veľký rozdiel. Aby dieťa dokázalo profitovať z našej reči, je potrebné, aby sme našu reč zjednodušili, prispôsobili. Laicky povedané, aby nám dieťa „stíhalo“. Poďte sa s nami pozrieť na 8 stratégii, ktoré stimulujú reč dieťaťa a je dobré využívať ich tak často, ako sa len dá. Prvou a kľúčovou je stratégia byť na jednej fyzickej úrovni- skloniť sa k dieťaťu počas komunikácie s ním. Napriek tomu, že to znie až podozrivo jednoducho, práve tento malý krok prináša veľké zmeny k lepšiemu v komunikácii medzi dieťaťom a dospelým. Našim priblížením sa dáme dieťaťu signál, že práve teraz začína komunikácia, že štartuje čas, kedy bude vypočuté a kedy aj ono má počúvať a vnímať druhého. A to je veľmi dôležitý začiatok interakcie,komunikácie. Taktiež mu dávame najavo, že jeho výpoveď je pre nás dôležitá, že nás zaujíma to, čo nám chce povedať. Počuť slová dieťaťa nestačí. Jedna fyzická úroveň ponúka priestor, aby sme videli všetky spôsoby komunikácie dieťaťa. Dieťa nám často komunikuje prostredníctvom pohľadu, pohybu, zvukov, mimiky. Ak tieto prejavy nebudeme vnímať, môžeme premeškať veľa snáh o komunikáciu a demotivovať. Naopak, ak oceníme každú snahu dieťaťa o komunikáciu, zabezpečíme, že dieťa bude vypočuté a bude chcieť s nami komunikovať aj nabudúce. V neposlednom rade, ak dieťa vidí našu tvár, má možnosť odzerať pohyby artikulačných orgánov, čo mu umožňuje ľahšiu imitáciu nových slov. My, dospeláci, sa niekedy namiesto partnerov v komunikácii s dieťaťom staviame do role direktívneho učiteľa, ktorý vôbec nesleduje skutočný záujem dieťaťa v danej chvíli. Komunikovať ale o tom, čo nás nebaví, čo je mimo nášho záujmu v danej chvíli, je naozaj otravné a nemotivujúce i pre nás i pre dieťa. Ako prvé pozorujme. Sledujmeako sa dieťa hrá, čo robí, navnímajme okamih. Až potom sa pripojme do hry, a to tak, že môžeme kopírovať jeho hru (v rámci bezpečnosti samozrejme). Môžeme zobrať napríklad autíčko a rovnako ho posúvať po dráhe, ukladať bábiku do postieľky pod stolom, či búchať rukou o stoličku. Pozor na to, že hra často nemusí mať parametre dospelákov, buďme pozorní. Komentujme, hovorme slovami to, čo vidíme, čo dieťa robí, čo asi chce. Nové prvky do hry však vkladajme opatrne, aby sme dieťa takpovediac nestratili. Ďalšou veľmi vďačnou stratégiou je uvedomenie si toho, kde sa reč môjho dieťaťa nachádza. „Nechoď tam, lebo je to vysoko a potom stadiaľ spadneš na zem a buchneš sa.“ Čo myslíte, má šancu tejto vete porozumieť cca ročné dieťa? Neuchopí ju, nepodrží v pamäti, stratí sa v nej, nebude reagovať, rozumieť ani imitovať. Je príliš dlhá, gramaticky náročná. Čo ak mu ale pomaly poviete: „Pozor! To je vysoko. Nedá sa.“. Aby som sa vyladila na reč dieťaťa musím si najskôr uvedomiť, kde sa jeho reč nachádza. Hovorí bežne zvuky a gestá? Alebo izolované slová, prípadne ich spája do jednoduchých spojení? Má dvojslovné vety, spája už tri slová? Základom toho, čo hovoríme, by mali byť také vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne naše dieťa. Vtedy má väčšiu šancu porozumieť nám, pripodobňovať sa našej reči. Byť na jednej nielen fyzickej ale aj rečovej úrovni dieťaťa má veľký zmysel. Platí, že s blížiacim sa ôsmym mesiacom je dobré naše prehovory skracovať a vylaďovať na úroveň dieťaťa (cca 7.-8. 4. Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Ak sa učíme niečo nové, vzor potrebuje veľakrát a často vidieť, počuť. Je preto vhodné komentovať a pomenúvať bežné aktivity počas dňa približne tými istými slovami, frázami. „Hore ruky, dáme cez hlavu, jedna ruka, druhá ruka, dáme na bruško, kde je bruško?…“ Dieťa obliekame niekoľkokrát za deň. Preto máme výbornú príležitosť, aby slová počulo viackrát. Hovoriť môžeme o tom, na čo sa naše dieťa pozerá, čo práve robí, ale aj o tom, čo robíme my. Kúpanie, odchod na prechádzku, papanie, naháňačka či iná obľúbená hra. Opakujúce sa činnosti. Najlepším spôsobom ako komentovať je eliminovať počet otázok a používať radšej oznamovacie vety. To, čo býva často jedným zo zádrhelov prečo dieťatko na reč dospelého nereaguje je (NE)čakanie. Po krátkej vete- napr. poď papať - počkám. Chvíľku zostane ticho a je to úplne v poriadku. To ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo, aby malo na reakciu vôbec priestor. Možno nepovie slovo, no inam sa pozrie, zamračí sa alebo sa vyjadrí pohybom. V literatúre sa odporúča dokonca počítať (v duchu) do 10. Dieťaťu trvá reakciu dlhšie ako nám dospelým. Keby vedelo moje dieťa teraz rozprávať, čo by mi presne povedalo? Túto otázku si povedzme a zodpovedzme počas interakcie s dieťaťom. Modelovanie odpovede je výborná stratégia, ktorá pomáha stimulovať reč dieťatka. Na chvíľku vtedy akoby ozvučujeme myšlienky dieťaťa. Ak sa pozerá na pohár, lebo chce piť, vy môžete povedať: „Mama, piť! Chcem piť.“. Ak sa dieťatku niečo nedarí z vašich úst zaznie: „Nejde to. Pomôž.“ Poviem za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dám mu tým vzor. Ak sa budem pridŕžať pravidla „o krok vpred“ a použijem reč vyladenú na aktuálnu úroveň reči dieťatka, vzniká pre dieťa výborný priestor na imitáciu slov. Cestou k úspechu je tiež použitie lákavej intonácie, smiešnych zvukov, pútavého hlasu. „Čo je to? To je auto. Povedz auto. AU-TO, No. Keď to povieš, dám ti ho. Povedz auto.“ Ak dieťaťu povieme presne, čo má povedať môže to mať opačný efekt a dieťatko sa cítiť pod tlakom. Výsledkom toho je, že nepovie nič. Ako sa ale k imitácii dostať? V prirodzenej situácii - v rámci hry, činnosti- viackrát zopakujme cieľové slovo. „Cica. Áno, to cica. Cica robí mňau. Tam je cica. Cica.“ Ak bude cieľom slovo gól môže to vyzerať napríklad: „Gól. Dal si gól, gól do brány. Hurá gól!“ A aj sused z druhej ulice bude vedieť, že ponúkate dieťaťu nové slovo gól. Menej slov, ale ich častejšie opakovanie má väčší efekt pri učení sa nových slov. Niektoré deti potrebujú počuť nové slovo 5krát, niektoré 50krát. Používanie otázok je prirodzené, no príliš veľa otázok môže spôsobiť, že sa dieťa opäť cíti pod tlakom. Práve takýto štýl často vedie k tichu, nereagovaniu dieťaťa. Preto je dobré pozrieť sa na to, či ich v našej reči nie je príliš veľa. Existujú alternatívy, ktorými môžeme veľké množstvo neefektívnych otázok nahradiť. Prvou najlepšou možnosťou je vynechať zbytočné otázky, a namiesto nich použiť komentáre, teda oznamovacie vety. Namiesto: „Je to lopta?“ skúsme radšej zmeniť intonáciu na klesajúcu a povedať: „Lopta. Neefektívne zatvorené otázky(Papáš? Obúvaš sa? Ideme von?), na ktoré nie je iná odpoveď ako áno-nie, skúsme nahradiť otázkami otvorenými (Čo robíš? Kam ideme?). Reč rozvíjajú viac. Dobrou voľbou sú aj otázky, v ktorých dáme dieťaťu na výber dve možnosti (Dám ti vajíčko alebo chlebík? Ideme hore alebo von?). Počas dňa sa veľakrát dejú situácie kedy napríklad, spadne lyžička zo stola počas jedenia, rozbije sa pohár, lopta sa skotúľa pod gauč, dieťa nedokáže vyliezť na vysokú stoličku, dobíja sa cez zatvorené dvere. Práve tieto situácie sú výbornou príležitosťou na stimuláciu reči. Nesnažme sa hneď všetko vyriešiť, zastavme sa. Počkajme, kým dieťa vyšle signál, že pomoc potrebuje. Vytvárame tak priestor na komunikáciu, dieťa podnecujeme k aktivite, pridávame dôležitosť jeho prejavom, dávame možnosť porozumieť situácii, komentovať, komunikovať. Prístup Efektívne komunikačné stratégie na Slovensko priniesli odborníčky na reč dieťaťa a je podrobne spracovaný v Knihe o detskej reči (Kapalková, Horňáková, Mikulajová). Kniha je voľne dostupná na stránke Katedry logopédie. Považujem ju za akúsi alfu a omegu vývinu reči dieťaťa a každý rodič by mal do nej nahliadnuť. Lebo to, ako komunikujeme s deťmi má veľký vplyv na ich napredovanie v reči.
Vzťahová väzba a jej vplyv na vývin
Abstrakt: V príspevku priblížime Bowlbyho teóriu vzťahovej väzby, ktorá vysvetľuje vplyv kvality vzťahu medzi dieťaťom a matkou v rannom veku na psychický vývin dieťaťa. Poukazujeme na podmienky nevyhnutné pre vznik bezpečnej a neistej vzťahovej väzby. Ďalej sa zameriavame aj na možné dôsledky bezpečnej a neistej väzby na kognitívny, emocionálny a sociálny vývin detí. Abstract: In this paper we focus on Bowlby´s attachment theory which explains the impact of early mother - child relationship on a child´s mental development. We point out the conditions necessary for forming secure and insecure attachment. We also focus on the possible consequences of secure and insecure attachment on children´s cognitive, emotional and social development. Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Ako uvádza Haiman (2012) vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je v rannom veku poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným, harmonickým a produktívnym životom. Na druhej strane sú rodičia, ktorí nechápu význam rodičovskej lásky. Nedostatok lásky a starostlivosti môže viesť k výrazným problémom počas detstva a adolescencie. John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý na rozdiel od iných zástancov tohto psychologického smeru neskúmal detstvo retrospektívne prostredníctvom výpovedí dospelých osôb. Realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické a patopsychologické dôsledky straty materskej postavy v rannom detstve. Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu (Bowlby, 1958). Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. (Brisch, 2011). Tak v prítomnosti ako v neprítomnosti matky alebo inej osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará, dieťa vykazuje určité správanie. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií. Plač a úsmev majú za funkciu privádzať matku k dieťaťu a udržať ju v jeho blízkosti. Nasledovanie a pridržanie sa majú opačnú funkciu. Udržujú dieťa v blízkosti matky. Ako uvádza Bowlby, piata reakcia sanie sa ťažko kategorizuje. Šiestou reakciou je volanie (Bowlby, 1958, Bowlby, 2010). Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a ,,signálny aparát,, ako napríklad džavotanie a pohyby rúk (Hašto, 2005). Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Bowlby to vysvetľuje tým, že deti v tomto období už majú schopnosť percepčnej diskriminácie. Dokážu rozoznať matku od iných osôb. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami (učiteľky v škôlke, škole). Intenzita a konzistencia prejavov väzobného správania sa líši u každého dieťaťa. Za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. K podnetom z organizmu, ktoré majú za následok krátkodobé zmeny vo väzobnom správaní zaraďujeme hlad, únavu, chorobu, nespokojnosť a bolesť. Čo sa týka vplyvu prostredia, väzobné správanie sa prejavuje intenzívnejšie, keď má dieťa strach, ktorý môže u neho vyvolať napríklad prítomnosť cudzej osoby alebo neznámeho podnetu, ako aj odmietnutie zo strany iných dospelých a detí (Bowlby, 2010, Bowlby, 2012, Kirschke a Hörmann, 2014). Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu. Môže to byť adoptívny rodič, vychovávateľ v detskom domove alebo iná osoba poskytujúca dieťaťu primárnu starostlivosť. To, ku komu si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu sa dá predvídať. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie (Brisch, 2011). Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach. Jej výskum potvrdil prítomnosť väzobného správania u detí v prvom roku života. (Bowlby, 2010). Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania, tak ako sme to uviedli vyššie. Sú znepokojené ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu. Bowlby (2012) zdôrazňuje, že fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba ,,citovo,, neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané. Rovnaký názor zastáva Haiman (2012). Brisch (2011) v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami uvádza význam tzv. jemnocitu. Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je podľa autora to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu. Autor ďalej vyzdvihuje význam slovnej výmeny. Rodičia, ktorí rozprávajú a pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, dávajú mu tým pocit, že chápu ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované. Bezpečnú vzťahovú väzbu podporuje aj očný kontakt a dotyk. Očný kontakt umožňuje dorozumievať sa medzi dieťaťom a rodičom, ak to nie je možné pomocou reči. Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Výskumy životných udalostí v rannom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou (Hašto, 2005). Benoit (2004) uvádza, že kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin. Psycho-neuro-biologický model vývinu vyššie uvedenú skutočnosť vysvetľuje tým, že existuje priamy vzťah medzi bezpečnou väzbou, vývinom mozgu a psychickým zdravím dieťaťa. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života má významný vplyv na dozrievanie mozgu. V tomto období sa v mozgu vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Po druhé, je to obdobie, kedy je mozog plastický a citlivý na vplyvy zo sociálneho prostredia. Z toho vyplýva, že rodič, ktorý reaguje citlivo a primerane na všetky potreby dieťaťa vytvára prostredie, ktoré uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa s bezpečnou väzbou bude teda schopné efektívne regulovať svoje správanie v rôznych stresových situáciách, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývin (Malekpour, 2007, Nosková, 2011, Schore, 2001a). Bezpečná vzťahová väzba ako uvádza Brisch (2011) je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Bezpečná väzba vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy. Bezpečne pripútané deti majú lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov. Gearity (1996) uvádza, že primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie. Rovnaký názor zastáva aj Brisch (2011). Deti s istou väzbou majú v predškolskom veku lepšiu schopnosť empatie. Dokážu sa lepšie vcítiť do myšlienok a pocitov svojich kamarátov. Na druhej strane dokážu sa lepšie vcítiť aj do úmyslov a potrieb matky a to im umožňuje nachádzať kompromisy. Deti s istou väzbou sú odolnejšie pri zvládaní záťaže. Sú kooperatívne, dokážu sa lepšie prispôsobiť a sú kompetentné pri riešení konfliktov. Tieto pozitívne vzorce správania majú sklon pretrvávať. Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Van Ijzendoorn, Dikstra a Bus (1995) porovnali viacero výskumov, ktoré sa zamerali na kvalitu vzťahovej väzby vo vzťahu k inteligencii a rečovému vývinu. Dospeli k záveru, že kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt. Vysvetľujú to tým, že väčšina výskumov skúmajúcich vzťah medzi kvalitou väzby a intelektom sa zameriavalo na rodiny zo strednej vrstvy z nerizikovej populácie. Domnievajú sa, že bezpečná vzťahová väzba môže byť významným protektívnym faktorom v súvislosti s intelektom predovšetkým v rodinách, v ktorých kognitívny vývin dieťaťa môže byť ohrozený rôznymi negatívnymi vplyvmi. Ako ďalšie možné vysvetlenie uvádzajú, že inteligenčné testy môžu byť menej kvalitné ako testy jazykových kompetencií. Tretie možné vysvetlenie spočíva v tom, že je málo výskumov zameriavajúcich sa na jazykové kompetencie. Z toho dôvodu výsledky ich metaanalýzy musíme brať s určitou rezervou. West, Matthews a Kerns (2013) poukázali na to, že deti, ktoré boli v druhom a treťom roku života bezpečne pripútané k matke neskôr vykazovali vyššiu školskú úspešnosť a mali vyššie IQ. Birsch (2011) v súlade s vyššie uvedenými zisteniami uvádza, že deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si. Lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin. Ako sme uviedli na začiatku, väzbové správanie nikdy nevymizne úplne. Na to, aby dieťa bolo schopné pokračovať v explorovaní, prijímať nové učebné ponuky v škôlke a v škole a tým dosahovať dobré výsledky, potrebuje vytvoriť ďalšiu bezpečnú väzbu k vychovávateľke v škôlke a neskôr k učiteľke v škole. Dôležitá je skutočnosť, že vzťah medzi vzťahovou väzbou a kognitívnym vývinom je recipročný. Kognitívne schopnosti dieťaťa môžu výrazne ovplyvniť kvalitu väzby medzi ním a rodičom. Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Lečbych a Pospišilíková (2012) tento typ väzby označujú ako dištancovane vyhýbavý typ. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia. V tomto prípade sa jedná o také osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré vedú svoje deti k tomu, že v situáciách, keď sa dieťa cíti byť ohrozené nepotrebuje pomoc ani podporu dospelého človeka (Brisch, 2011). Dôraz kladú na autonómiu dieťaťa. Tak si dieťa pomaly zvykne na to, že svoje potreby prestane signalizovať a prestane tak hľadať blízkosť rodiča (Kirschke & Hörmann, 2014). Napriek tomu, že sa nám zdá, že tieto detí nepociťujú žiaden stres pri odlúčení od matky, opak je pravdou. Rodičia, ktorí reagujú na signály svojho dieťaťa odmietavo často vo vlastnom detstve zažili to isté (Brisch, 2011). Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Nakoľko aj deti s bezpečnou väzbou reagujú veľmi prudko a intenzívne na neprítomnosť matky, v tejto fáze je veľmi ťažké rozlíšiť tieto dva typy väzby. Rozhodujúcu úlohu preto má reakcia dieťaťa na príchod matky. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť (Brisch, 2011, Ruppert, 2011). Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Môže sa nám zdať, že dieťa na jednej strane matku trestá, že ho opustila a na druhej strane sa snaží signalizovať potrebu jej prítomnosti (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály (Brisch, 2011). Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo. Takéto nepredvídateľné správanie zo strany matky vyvoláva u dieťaťa pocit neistoty, čo vedie k nerozhodnosti (Kirschke & Hörmann, 2014). Aj v tomto prípade zohrávajú dôležitú rolu ranné skúsenosti matky, ktoré môžu viesť ku vzniku neistej-ambivalentnej väzby (Brisch, 2011). Napriek skutočnosti, že vyššie uvedené dva typy väzby sú neisté, môžeme ich označiť ako organizované. U detí s vyhýbavou a ambivalentnou väzbou sa totiž vyvíjajú vzorce správania, ktoré sú predvídateľné. Na rozdiel od toho dezorganizovaná väzba je charakterizovaná ,,rozpadom,, organizovaného správania (Shakar-Maharik a Oppenheim, 2016). Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma (Kirschke & Hörmann, 2014). Rovnaký názor zastáva Benoit (2004). Autor uvádza, že v súlade s rôznymi výskumnými zisteniami k dezorganizovanej pripútanosti detí môže viesť správanie matky, alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré označujeme ako „atypické“ a ku ktorému môže viesť akákoľvek nespracovaná trauma alebo smútok. Autor ako príklad uvádza posttraumatickú stresovú poruchu. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach (Main a Solomon, 1990…
#
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov: Body a dupačky
Prečítajte si tiež: Právny rámec interrupcie
Prečítajte si tiež: Podmienky pre rodičov na Slovensku