Výchova detí je jednou z najdôležitejších úloh, pred ktorou stojí každý rodič. Je to komplexný a náročný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a pochopenie. Mnohí rodičia sa často pýtajú, či robia všetko správne a či ich výchovné metódy sú pre ich dieťa tie najlepšie. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na psychológiu výchovy, poukázať na rôzne výchovné štýly, ich dopady na dieťa a ponúknuť rady, ako vychovať šťastného a vyrovnaného jedinca.
Pochybnosti a Obavy Rodičov
Výchova detí je náročný proces, ktorý nám dokáže spraviť tie najhlbšie vrásky na čele. Mamy často riešia, či svoje dieťa vychovávajú správne. Každá chce zo svojho dieťaťa vychovať tú najlepšiu osobnosť. Aj napriek tomu, že sa snažíme ako najlepšie vieme, spoločnosť a blízki v nás vedia zasiať semienko pochybností o našich schopnostiach. "Som dobrý rodič? Vediem svoje dieťa k životu, v ktorom bude šťastné?"
Znaky Dobrej Výchovy
Existujú znaky, ktoré napovedia, že rodič odvádza skvelú prácu:
- Dieťa slobodne vyjadruje emócie: Ak dieťa bez strachu vyjadruje pred vami celú škálu emócií, znamená to, že ste ako rodič vytvorili bezpečné prostredie plné istoty. Vzťah medzi vami a dieťaťom je otvorený, dieťa sa neobáva pred vami prejaviť, čo má na srdiečku. Klinická psychologička Nadene van der Linden tvrdí, že dieťa by pocity nemalo skrývať, ani sa za ne hanbiť; ak to robí, vzďaľuje sa vám, nedôveruje a necíti sa isto.
- Dieťa má možnosť zlyhať a poučiť sa: Armin Brott, autor knihy Nový otec; Sprievodca otca prvým rokom (The New Father; A Dad´s Guide to the First Year) odporúča, aby ste nechránili deti pred zlyhaním a negatívnymi emóciami. Ak ich necháte zlyhať, ale neskôr sa pozhovárate o tom, aké ponaučenie si z toho vzali, učíte ich húževnatosti a tvrdej práci. Navyše sa dieťa naučí s pocitom sklamania a negatívnymi emóciami pracovať, a nástrahy sveta bude zvládať lepšie vďaka odolnosti, ktorú tým pomáhate v ňom vybudovať.
- Dieťa má vlastnú identitu: Rodičia, ktorí nechajú deti byť kým sú a nenútia ich splniť ich vlastnú ideu o tom kto sú, odvádzajú skvelú výchovnú prácu. Deti by sa nemali podobať na rodičov, nemali by ísť v ich šľapajach, pokiaľ samé nechcú. Pomáhať deťom budovať vlastné záujmy, podporiť ich vlastnú identitu je pre ich sebahodnotu a zdravý psychický vývoj nutnosťou.
- Dôraz sa nekladie len na známky: Každý premýšľajúci rodič vie, že známky nie sú všetko. Podporiť dieťa aj v mimoškolských záujmoch, krúžkoch a nezamerať sa len na výborný prospech v škole. Dieťa, ktorého zaujíma matematika, nemá čas byť výborný v jazykoch alebo telesnej výchove. A toto dieťa to pravdepodobne dotiahne v matematickej oblasti omnoho ďalej ako jednotkár, ktorý všetku svoju aktivitu upriamil len na dosiahnutie skvelého prospechu vo všetkých predmetoch, ale skutočnú vášeň a záujem k jednej oblasti nikdy nepocítil - preto v nej v budúcnosti ani nemusí vynikať a bude „len priemerný“.
- Rešpektovanie osobného priestoru a súkromia: Klopete na dvere detskej izby predtým než vstúpite? Ak nie, nebude to robiť ani dieťa, nenaučí sa význam osobného priestoru a súkromia. Tým, že ponechávate detskú izbu súkromným útočiskom dieťa učíte, že vo vašej rodine vládne rešpekt - a presne týmto spôsobom sa taktiež dieťa naučí prejavovať úctu k vám.
- Učenie bez kritiky a zosmiešňovania: Správny rodič vie, že kritikou a zahanbením dieťa neučí, ale trápi. Dieťa stráca pocit sebadôvery, kompetencie a sebavedomia, a miesto poučenia a chuti veci napraviť, cíti len hanbu. Aby sa dieťa dokázalo ospravedlniť, priznať si chybu a postaviť sa problémom čelom, musí mať odvahu - a tú mu práve kritizujúci rodič vezme. Rodič, ktorý vychováva zodpovedné dieťa vie, že sa má zamerať na úpravu chovania dieťaťa, nie na jeho osobnosť.
- Schopnosť priznať si chybu a ospravedlniť sa: Jedna z najdôležitejších vecí, na ktorú ale mnohí zabúdajú je schopnosť rodiča priznať si chybu a ospravedlniť sa. Nie je na tom nič nevhodné, ani to nepodkopáva vašu autoritu, ako by ste si mohli myslieť. Dieťa týmto učíte, že každý chybuje, je to prirodzené a ľudské, avšak dôležité je vedieť si pochybenie priznať a dotyčnému sa ospravedlniť. Ak to nerobíte vy, od koho sa to dieťa naučí? Správne maniere máte modelovať vy, dieťa si ich neznesie z neba samo.
- Vhodný vzor: Rodičia, ktorí sa vzdali svojich nerestí a pred deťmi ozaj modelujú presne také chovanie a maniere, aké u nich chcú vidieť, sú skvelým príkladom úžasnej výchovy. Vedia, že čo deti vidia, zopakujú - a preto sa správajú tak, ako to očakávajú aj od svojich detí. Nie je nič hanebnejšie, ako fajčiaci rodič, ktorý vynadá dieťaťu ak ho vidí fajčiť. Neexistuje viac zarážajúca vec ako rodič, ktorý vrieska na dieťa, pretože vrieska. Vy modelujete chovanie, od ktorého si dieťa berie príklad; ak sa vám nepáči ako sa dieťa správa, v prvom rade by ste sa mali pozrieť na svoje konanie.
- Deti sa správajú vhodne aj bez prítomnosti rodičov: Pretože modelujete vhodné správanie, deti to automaticky opakujú - aj keď sú mimo vás, aj keď ich nevidíte. Videli vás vstať v MHD ak vchádzala babička, a to isté urobia aj keď cestujú samé. Chlapci pozorovali otca, ako otvára dvere ženám, a automaticky dievčatám dávajú prednosť. Ak modelujete spôsoby, deti ich prirodzene prevezmú a opakujú.
Výchovné Štýly
Odborníci pomenovali niekoľko základných výchovných štýlov, z ktorých sa postupne vykryštalizovali ďalšie a ďalšie.
1. Autoritársky (Diktátorský) Štýl
Charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na to, aby deti bezhranične poslúchali a rešpektovali autority. O svojich rozhodnutiach nemienia diskutovať. Ak sa tak nestane, prichádza trest. Autoritatívni rodičia nevysvetľujú, hoci trvajú na svojom. Dieťa je potrestané, no často nechápe, čo urobilo zle. Typická pre autoritatívny štýl je tiež až príliš veľká miera kontroly a menej emocionálnej blízkosti či vrúcnosti.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Dôsledky: Problémy so správaním, normalizácia násilia a hrubosti.
2. Permisívny (Liberálny) Štýl
Je presným opakom autoritatívneho štýlu, teda bez akýchkoľvek hraníc. Jednoducho povedané, dieťa si robí, čo chce. Rodičia sú veľmi zhovievaví, snažia sa byť skôr kamarátmi než autoritou. Vo všeobecnosti bývajú k deťom vrúcni a milujúci, no zriedkavo stanovujú nejaké pravidlá a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní.
- Dôsledky: Problémy s autoritami, stres, problémy s duševným zdravím.
3. Nezúčastnený Štýl
Dieťa nie je hladné, má strechu nad hlavou. Rodičia ho nenechajú úplne „napospas osudu“, no inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Nezúčastnený výchovný štýl pritom nemusí byť nutne voľbou. Je mnoho prípadov, keď k nemu nútia okolnosti. Ak napríklad osamelý rodič ťahá tri práce, aby vôbec vyžili, dieťaťu neostáva iné, len byť samorastom.
- Dôsledky: Problémy s pripútanosťou, nízkym sebavedomím, ťažkosti pri nadväzovaní a udržiavaní vzťahov, problémy s ovládaním emócií.
4. Rešpektujúca Výchova
Je založená na vzájomnom rešpekte. Rodičia, ktorí ho preferujú, nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané.
- Dôsledky: Nezávislí, sebestační a úspešní dospelí, schopnosť niesť zodpovednosť, rešpekt k druhým, zdravé vzťahy.
Ktorá Výchova Je Správna?
Vybrať najlepší výchovný štýl je zložitejšie. Každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status, povaha dieťaťa. Dobrou správou je, že dnes existuje mnoho najrôznejších výchovných postupov. Nemusíte vybrať jeden a držať sa ho ako Biblie. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb, doplniť ho technikami z iného štýlu. Skrátka, „namiešať“ si to, čo najlepšie vyhovuje vám a vášmu dieťaťu.
Čo Robiť, Aby sme Vychovali Šťastné Dieťa?
- Vyhnúť sa extrémom: Na jednej strane extrému sú „samorasty“, ktorým rodičia zabezpečia iba základné potreby, na tej druhej „helikoptéroví“ rodičia. Svojho potomka majú kompletne pod kontrolou a vo všetkom zaň rozhodujú.
- Podmienená a Bezpodmienená Láska: Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou. Vety typu: „Ak si neupraceš izbu, nedostaneš pusu na dobrú noc” by ste mali úplne vylúčiť zo slovníka. Vyrastie z neho človek s nízkym sebavedomím a sebadôverou, ktorý bude mať problém vyjadriť svoje potreby.
- Stanovenie Hraníc: Disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady.
- Zamerať sa na správanie, nie na osobnosť: Dieťa pri hre udrie súrodenca. Rodič ho hneď napomenie, no povie mu, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť. Áno, násilie nemôžeme ignorovať. Je však nutné zamerať sa na správanie, ktoré sa chceme zmeniť, nie „zaútočiť“ na osobnosť dieťaťa a vyvolať v ňom zlý pocit. K zahanbovaniu dochádza, aj keď sa dieťa niečo učí. Napríklad to môže byť chodenie na nočník. Hanba má tendenciu pretrvávať dlhé obdobie, oveľa dlhšie, než si uvedomujeme či zamýšľame. Postupne môže zničiť sebaúctu dieťaťa, ktoré nadobudne pocit, že nie je dosť dobré.
- Nenarušovať morálny kompas: Niekedy sa rodič, ktorý chce dosiahnuť poslušnosť, uchýli aj k „nekalým“ praktikám. Zastrašujúco pozerá alebo priamo hrozí, že dieťa zahanbí, udrie či mu vezme obľúbenú hračku. Všetko sú to praktiky, ktoré dieťaťu perfektne narušia zdravý morálny kompas. Problém budú mať aj deti, ktorých lásku a priazeň si rodičia kupujú drahými vecami či tým, že im všetko povolia.
- Rešpekt: Deti učíme, že majú rešpektovať starších. Nie je na tom nič zlé, avšak rešpekt, úcta k druhému človeku, jeho pocitom a spôsobu života, nemá byť vôbec podmienená vekom. Rešpektovať znamená umožniť všetkým ľuďom bez ohľadu na vek, aby mali pocit, že sú cenení, že na nich a ich názore záleží. Znevažovať by sme nemali ani jeho pocity.
- Neklásť bremeno rodiny na plecia dieťaťa: Niektorí rodičia si robia z dieťaťa už aj od skorého veku bútľavú vŕbu či dôverníka. Iní vôbec nefiltrujú, čo potomkom prezradia o svojej finančnej situácii alebo o partnerských problémoch. Dieťa negatívne emócie, že sa niečo deje, dokáže vycítiť. Neklásť im na ramená bremeno celej rodiny.
Rodičovské Vzory
Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Ak zažili násilie, zrejme budú tiež násilnícki. Stáva sa tiež, že rodičia si chcú prostredníctvom dieťa splniť svoje nesplnené sny a ambície. V oboch prípadoch nezahojené emocionálne rany rodiča vytvoria nové rany v dieťati. Preto ak si myslíte, že si nesiete náklad, ktorý nechcete odovzdať, či už je v podobe nesplnených ambícií, alebo iných tráum z detstva, vyhľadajte pomoc odborníka.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Strach Rodičov z Detí
Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.
Doba a Vplyv na Výchovu
Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.
Sloboda a Hranice
Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť. Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.
Hranice dávajú deťom najavo, kam môžu a kam už nesmú zájsť v správaní sa voči iným ľuďom a svojim spôsobom umožňujú deťom rozlišovať medzi dobrom a zlom a usmerňovať ho. Sloboda a hranice sa navzájom nevylučujú, skôr by som povedala, že spolu tvoria určitú rovnováhu, umožňujúci zdravý proces zrenia osobnosti.
Ako Nastaviť Hranice?
Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité - hranice, ktoré mu rodiča dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať. Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia.
Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za nich zodpovednosť. Napr., že ak si neuprace izbu, nebude sa môcť hrať na počítači. Keď budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť, pretože dopredu vedelo, čo bude nasledovať. Ak si teda neuprace izbu, je potrebné vysvetliť mu, že nie je vina rodiča, že sa nemôže hrať na počítači, ale ono samé sa rozhodlo, že si neuprace, aj keď mu bolo jasne povedané, aký to bude mať následok.
Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe. Ak si neurobí poriadok, už sa jednoducho hrať nebude. Rodič ho za to nebude fyzicky trestať, ani krik nie je dobrá cesta. Skôr by mu mal láskavo vysvetliť, že sa takto vopred dohodli, prejaviť poľutovanie, no neustúpiť. Dieťa musí vidieť, že tieto pravidlá majú zmysel a nie sú len bezduchým strašiakom, ktorý rodičia aj tak neuplatnia. Dieťa vždy musí vedieť, že ho rodič ľúbi, ale to neznamená, že bude svoje požiadavky a rozhodnutia iba tak meniť. Netreba ale zabúdať pri stanovovaní hraníc dieťa aj veľa odmeňovať a chváliť za každý úspech. Tým sa žiadané správanie posilní. A to nám otvára možnosť deťom isté výsady rozšíriť. Pochopia tak, že za svoju spoľahlivosť a dodržiavanie pravidiel, dostávajú aj viac slobody.
Učenie Prispôsobovať sa
Ide teda o učenie detí prispôsobovať sa, učiť ich fungovať vo svete spolu s ostatnými. Samozrejme, že nie je dobré ani aby bolo dieťa príliš prispôsobivé, príliš podriaďujúce sa až submisívne, aby sa samo nestalo terčom šikany. Istá miera vzdoru sa od detí očakáva a je zdravá. V záujme vychovať z nich úspešné a autonómne bytosti je potrebné ich podporovať v rozvoji schopnosti sebapresadzovania, asertivity, sebaúcty, no zároveň rozvinutie rešpektu voči iným ľuďom, nie len voči sebe. V rodine je potrebné budovať atmosféru vzájomného rešpektu jednotlivých členov voči sebe navzájom a naučiť deti, že je normálne zažiť odmietnutie, či neuspokojenie svojej potreby, a že sa frustrácia z toho dá prejaviť konštruktívnym spôsobom, s rešpektom voči ostatným členom rodiny. Prirodzene si dieťa naučené návyky a vzorce správania z rodiny potom prenáša aj do svojho správania voči širšiemu okoliu.
Chyby Rodičov pri Výchove
Prirodzene sa väčšina rodičov snaží dať svojim deťom len to najlepšie a robia to spôsobom, aký poznajú a ktorý považujú za správny. Preto aj ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu. Zoberme si takého rodiča, ktorý prešiel rozvodom, alebo finančnou krízou a má pocity viny za ťažkosti, ktoré tým svojmu dieťaťu spôsobil. Aby túto svoju vinu zmiernil, snaží sa to dieťaťu vykompenzovať v podobe poskytnutia bezhraničnej slobody bez obmedzení. Príkladom môže byť aj prehnane úzkostlivý rodič, trpiaci nutkavou potrebou ochrany a neustálej kontroly dieťaťa, ktorý svojim nadmerným dozorom nad ním vysiela k nemu signál nedôvery a pochybností o jeho vlastných schopnostiach. Takéto správanie u dieťaťa taktiež môže podnietiť hnev a odpor voči rodičovi.
Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu. Pri nejasných hraniciach môže práve dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Stále častejšie tak možno vidieť rodičov, ktorí sú výchovou svojich detí celkom vyčerpaní, ktorí kapitulovali v snahe presadiť svoju vôľu pri výchove dieťaťa a tak už nerobia nič. Paradoxne pri snahe dať svojim deťom čo najväčšiu slobodu sa nimi nechali sami zotročiť.
Tyranizovanie Rodičov Deťmi
Spomínané primerané testovanie hraníc dieťaťom sa zvykne vyznačovať sťažovaním sa detí na požiadavky rodičov, odfrkovaním, podráždením, či podpichovaním. To sú skôr neškodné formy skúšania toho, čo si môžu dovoliť a či rodič myslí svoje požiadavky vážne. Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory. Nezastavia sa pred ničím, kým nedostanú to, čo chcú. Chýba im empatia, pretože nepríjemné psychické vypätie, ktoré týmto správaním spôsobujú svojim rodičom, pre nich nie je podstatné pri orientácii na svoj vlastný prospech. Budú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.
Dieťa a Scény na Verejnosti
Spôsob, ako najlepšie zvládnuť takúto situáciu nie je univerzálny a závisí tak od veku dieťaťa, ako aj od príčin jeho frustrácie. Povedala by som ale, že základom je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj úzkosti dieťaťa, nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať.
Ak ide o opodstatnenú požiadavku dieťaťa a úzkosť prejavuje zo zmysluplných príčin, akými môže byť neprimeraný stres, či strach, je na mieste rodičovsky intervenovať. Ak však ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča kúpiť mu najdrahšiu hračku v obchode, ide o správanie, ktorým testuje rodičovské medze a ich výdrž. Tu je veľmi dôležité a veľmi náročné tomuto nátlaku odolať. Ak sa rodič podvolí, aby bol konečne pokoj a krik ustal, môže si byť istý, že sa s týmto spôsobom detského tyranizovania stretne čoskoro opäť. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť svoj cieľ a tak ho prirodzene bude pri ďalších svojich požiadavkách, ktorým rodičia nebudú chcieť vyhovieť, opakovať.
Dieťa sa naučí, čo na rodiča platí. Môže to byť však aj o hanblivosti? Že si rodičia na verejnosti nechajú skákať po hlave, ale doma sa správajú inak? Určite áno. Je celkom možné, že toto správanie dieťa doma ani nevyužíva, pretože mu neprinesie želaný efekt. Rodičia môžu byť za zatvorenými dverami viac schopní ustáť tieto výlevy. Avšak dieťa sa rýchlo učí a veľmi rýchlo si všimne, že na scény na verejnosti reagujú rodičia inak ako doma a chcú ich čo najskôr zažehnať, aj za cenu toho, že sa musia podvoliť požiadavkám dieťaťa.
Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia. Rodičia majú byť empatickí voči svojim deťom, ale rovnako tak predstavovať určité jasné hranice a piliere správania. Vyjadriť dieťaťu svoje porozumenie, ale i stáť si za svojim: Viem, že túžiš po tej hračke, ale dnes ti ju nekúpime. Bodka. A keď dieťa pokračuje v žobronení, prípadne plači, musia opustiť obchod. Samozrejme sa rodičia stretnú s odsudzujúcimi pohľadmi. Ale je potrebné urobiť, čo je dobré pre ich dieťa, aj keď to znamená pošramotenie ich imidžu v očiach okolia.
Pre takýchto rodičov je dôležité uvedomiť si, že povedať svojim deťom “nie” ich deti nezlomí, nepoškodí. Aj keď sa v aktuálnej situácii návalu detského hnevu či smútku môže zdať, že tomu tak je, z dlhodobého hľadiska ich to posilní a zocelí. Aj skúsenosť odmietnutia a nevyhovenia každej, najmä neopodstatnenej a sebeckej požiadavke dieťaťa, je cennou skúsenosťou do života, ktorá dáva priestor naučiť sa v živote popasovať aj s odlišnými názormi a byť schopnejší prispôsobovať sa ťažkým situáciám a ťažkostiam, inými slovami - byť v živote nezdolnejším. Tiež učí rešpektovať, že rovnako ako deti majú svoje želania a požiadavky, taktiež ich majú aj rodičia a iné ľudské bytosti, ktoré sú im rovnocenné a nemusia im v každom smere za každých okolností v živote vyhovieť.
Čo Robiť, Keď sa Veci Vymknú Kontrole?
V tomto smere je preto dobré predovšetkým preskúmať svoje vlastné postavenie rodiča a to, do akej miery rodič zastáva rolu „kapitána lode“, do akej miery svojim správaním podporuje, či vyvoláva tyranizovanie zo strany svojho dieťaťa. Častou odpoveďou, ktorú po tomto bádaní môžu rodičia nájsť je práve to, že správanie ich detí má hlboký súvis s ich vlastnou neistotou v rodičovskej pozícii a s nejasne vymedzeným rodičovským správaním voči dieťaťu.
Vo výchove je základom rodičovský vzor. Ak rodič reaguje krikom, vyhrážkami, dospeje k tomu, že takéhoto správania sa čoraz častejšie dočká aj od svojho dieťaťa. Zásadnú rolu samozrejme zohráva aj podpora partnera a najmä jednotnosť vo výchovných hodnotách a princípoch. Na jednotnosti rodičov či iných osôb, ktoré priamo dieťa vychovávajú, stojí i padá snaha o zmenu. Nejednotnosť vo výchovnom štýle i praktikách je často aj pôvodcom celej tejto situácie, spôsobujúcej u detí zmätok.
V prípade pretrvávania problému je potrebné prelomiť tabu tejto témy a nebrať konfliktné vzťahy so svojimi deťmi ako niečo, za čo je potrebné sa hanbiť. Naopak, priznať si svoje rodičovské nedostatky a pre dobro svojho dieťaťa odvážiť sa požiadať o pomoc. Cestou môže byť aj to, …