Slovenské školstvo je často milované aj zatracované, no jedno je isté: je plné obetavých a tvorivých ľudí za katedrami i v laviciach. Autorka strávila v školstve 17 rokov ako študentka a takmer 10 rokov ako učiteľka. Rozhodla sa opustiť miesto za katedrou, pretože sa cítila byť uväznená v zastaranom systéme, ktorý potláčal jej kreativitu. Ako matka dvoch malých detí začína vnímať školstvo aj z pohľadu rodiča a chce svojim deťom ukázať, ako sa dá učiť hravo a efektívnejšie. Tento článok ponúka pohľad na vzdelávací systém a jeho problémy z rôznych uhlov pohľadu - dieťaťa, rodiča aj pedagóga.
Škatuľkovanie detí podľa prospechu
Obrovskou chybou nášho školstva je škatuľkovanie detí podľa prospechu. Koľko percent výslednej známky dávajú učitelia za tvorivé myslenie a aktivitu na hodinách? Možno 10%? A to som optimista. Stále máme chronickú potrebu niečo testovať, porovnávať či vyťahovať z niekoho informácie, namiesto toho, aby sme učili tým, že im dovolíme bádať a dopátrať sa k výsledku.
Žiaci sa zaujímajú o to, PREČO sa to musia učiť, načo im to v živote bude (aleluja!!!) a pokiaľ im učiteľ neukážete prečo, odpíšu ho na plnej čiare. Ale aby som sa zastala učiteľov, jedným dychom musím dodať, že v našich školách sa stále musí učiť hŕba nezmyslov a učitelia nemajú silu ovplyvniť to. Preto na otázku PREČO?
Pedagogické majstrovstvo a rešpektovanie individuálnych záujmov
Milí učitelia, pedagogické majstrovstvo spočíva aj v tom, že prijmete fakt, že nie každého váš predmet zaujíma. Nemusia byť všetci budúci fyzici alebo jazykári. Potlačte trošku svoje ego, neberte si to osobne a dovoľte Jankovi písať testy na štvorky. Mimochodom, že je zaujímavé, koľko ľudí rozpráva, ako známky nie sú dôležité a ako sa nikto v živote nebude pozerať, čo si mal v štvrtej triede z matiky na vysvečku, ale na svoje vlastné deti dokážu tlačiť takým hrozným spôsobom, že chúdence majú pred každou písomkou infarktové stavy!
Potom ešte existuje strašiak, ktorý sa volá štátna školská inšpekcia a tú predsa zaujímajú výsledky. A keď nie sú, hľadá sa „vinník“. Výsledkom toho, či je škola dobrá, alebo nie, je ich úspešnosť v reálnom živote. Ako si vedia poradiť? Koľko percent absolventov končí bez práce? Ak nejakú majú, ako sa im v nej vodí?
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Realita po škole a potreba praktických zručností
Skúste zobrať priemerného študenta, povedzme obchodnej akadémie, po maturite a spýtajte sa, čo by potreboval, keby si chcel založiť živnosť? A čo, ak by sa rozhodol byť s. r. o.? Čo by bolo pre neho výhodnejšie? Aká by bola výška jeho odvodov? A čo dane? Vie, kedy má nárok na nejaký príspevok pre podnikateľov od štátu? Vie, aké sú online nástroje pre jeho biznis, ovláda rôzne predajné techniky, ako tvoriť pútavé predajné texty? Nie. Vie sa predať na trhu práce? Vie napísať také CV, aby zaujal? Vie, na čo si dávať pozor pri pracovných pohovoroch? Od otázok, cez reč tela, oblečenie až po odchod z miestnosti?
Začnime rešpektovať deti a vnímajme smer, ktorým ich to ťahá. Nenúťme ich excelovať v každom predmete. Je malá pravdepodobnosť, že introvertné deti zahviezdia ako hovorcovia školského projektového tímu. Ale zato zaujmú možno peknou kresbou na plagáte k projektu. Alebo dokážu zozbierať užitočné informácie.
Úspech v živote a individuálne talenty
Už dávno neplatí, že deti s lepšími výchovno-vzdelávacími výsledkami sú v živote úspešnejšie. Už dávno neplatí, že keď je Janko hlúpy a nechce sa mu učiť, že pôjde k lopate. Možno ho to v tej škole nebaví a chce fotiť. Na druhej strane jeho spolužiačka Anička, ktorá bola skvelá a vzorná žiačka, pracuje v Tescu za pokladňou, lebo nič iné nenašla… Už len zostáva dobre sa jej vydať (možno), aby sa mal kto o ňu postarať… To, čo tu uvádzam, môžu byť samozrejme extrémne príklady, ale verte tomu, že aj takíto ľudia žijú medzi nami. Milí učitelia a rodičia, prestaňte deti škatuľkovať podľa toho, čo vedia. Začnite si viac všímať, akí sú, čo ich baví, kam ich to ťahá, ako podporiť ich jedinečnosť, ako z nich dostať to najlepšie. Vtedy sa stanete učiteľmi s veľkým U.
Viem, nie je to jednoduché. V starom modeli vzdelávania sme fungovali desiatky rokov. Prišiel čas zmeniť to. A začať každý sám od seba. Pretože, zmena nepríde „zhora“.
Učitelia by vám vedeli rozprávať o desiatkach hodín zbytočne presedených na školeniach, ktoré im nič nedali - len aby si naškrabali kredity na smiešne príplatky k platu… Ak sa chcú naučiť niečo, čo ich posunie vpred, spravidla si také kurzy a semináre musia sami vyhľadať a zaplatiť. Kritizovať dokáže každý. Podstatné je, že my sami sa máme snažiť byť tou zmenou, ktorú chceme vidieť v školstve. - rodičia, pozorne sledujte, kam to vaše dieťa prirodzene ťahá, podporujte ho a nenúťte ho excelovať vo všetkom. Ono je samostatná bytosť, nemá plniť vaše túžby a ambície a už vôbec nemá byť vaším výstavným kúskom.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Radostná škola a facilitovanie učenia
Špecialista na vzdelávanie vyvinul svoju pedagogiku, didaktiku a metodiku opierajúcu sa o súčasné potreby dnešného sveta, ktorý je veľmi premenlivý a neistý. Vždy pritom vychádza zo situácie konkrétneho dieťaťa. To znamená, že učiteľ by mal najprv spoznať, čo v tom dieťati je, aké má schopnosti a predpoklady, aké sú jeho najlepšie vlastnosti, a tie by mu mal pomáhať rozvíjať. A potom mám niekoľko zásad, napríklad, že treba všetko aktualizovať, počnúc dnešnou situáciou, dnešným ránom. Informácií je dnes kvantum a mnohé z nich je neproduktívne v sebe uchovávať. Dnešné deti potrebujú úplne iné zručnosti alebo schopnosti, ako ich „učíme“.
Keď sa začala prvá vlna pandémie, tak som každý deň virtuálne vyučoval v inej slovenskej triede, niekedy som stihol aj dve školy denne. Deti sú od prírody zvedavé, chcú sa dozvedať a my to v nich postupne zabijeme, stáva sa to okolo tretej triedy. Keď sa detí v telocvični opýtam, kto sa dnes tešil do školy, presne viem, kde začínajú tretiaci - tí sa už nehlásia… Asi je v tom našom systéme niekde chyba. Našťastie sa to s novými ľuďmi na ministerstve mení.
Charakteristikou Radostnej školy teda je, že predmety spájame. Je to naozaj taká spoločná synergia a stretávam sa s naozaj veľmi vizionárskymi a inovatívnymi učiteľmi. Ja im niečo predvediem alebo ponúknem a oni to často nielen príjmu, ale ešte to aj obohatia. Sami sú aktívni, nedostávajú odo mňa iba nejaké pokyny, ktoré potom realizujú, ale moju metodiku ďalej rozvíjajú. A sú v tom so mnou nielen Bratislavčania, ale učitelia z celého Slovenska.
Nikto ani reálne nemôže všetko od humanitných vied cez prírodovedné, šport a rôzne zručnosti zvládať na samé jednotky. To nie je v ľudských silách a to by učitelia aj rodičia mali prijať.
Dnes sa začínajú zavádzať miesto jedného ročníka s predpísanou látkou trojročné bloky, kde má ten žiak možnosť individuálne postupovať. To je výborná vec. Druhá vec je, že musíme úplne otočiť testovanie, známkovanie a hodnotenie a musíme deti motivovať, to deťom chýba asi zo všetkého najviac. Deti často nevedia, a nik im to ani neukazuje, prečo by sa niečo mali naučiť a načo im to v živote bude. Inokedy ich zas tie predmety učia nejakú schopnosť, ktorú môžu neskôr využiť, napríklad schopnosť štrukturovaného myslenia, dekódovania nejakých informácií a podobne. To sa dá naučiť aj na takom vetnom rozbore. Ten je tak exkluzívny, málokto ho v živote bude profesionálne potrebovať, ale keď sa naučíte určovať vetné členy alebo orientovať v Mendelejevovej tabuľke prvkov, chemických či fyzikálnych vzorcoch, poskytne vám to algoritmy na to, aby ste sa mohli ďalej vo svojej oblasti orientovať a mať v nej nejaký systém.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Každý je iný, žiaci sú iní, aj učitelia sú rôzni. Učiteľ dneška by mal byť v prvom rade ľudský a mal by byť sám osobnosťou. Učiteľ, ktorý chce vychovať osobnosť, nemôže byť nejaký utiahnutý alebo pasívny. Nemal by to byť človiečik, ktorého vystraší riaditeľ, zriaďovateľ alebo inšpektor alebo si nedokáže obhájiť svoje argumenty pred rodičmi - tí tiež vedia byť sabotérmi všetkých možných zmien. Dobrý učiteľ by mal prejavovať o žiaka záujem v prvom rade ako o človeka, až potom v ňom vidieť objekt vzdelávania. A mal by mať túžbu vystrojiť to dieťa do života, aby sa po tej deviatej triede nestratilo a aby žilo čestným, tvorivým, úspešným životom.
Deti si často na vyučovaní nevedia udržať pozornosť. Zaujímam sa aj o tieto neurologické, poruchové záležitosti. Veľa detí má poruchy učenia a vnímania. Môj základný pocit, keď vidím, že dieťa je nesústredené, je, že ja ako učiteľ robím niečo zle, pretože som dieťa nedokázal zaujať. A nedokážete to, keď idete mimo záujmov tých detí. A ďalšia dôležitá vec, na ktorú sme zabudli, je, že máme také dve krajnosti - sme na deti buď veľmi prísni a veľa od nich vyžadujeme alebo im všetko dovolíme. Pozor! Dieťa potrebuje a chce mať hranice. Ono bytostne túži po tom, aby mu niekto ukázal to ihrisko a povedal, tuto môžeš a tu už nie, lebo by si si ublížil. A potom sa dá netrpezlivosť a neposednosť aj rôznymi hravými formami trénovať. Dieťa má pocit, že sa hrá hru, ale v podstate plní vôľové vlastnosti alebo si niečo skúša. A vieme, že keď dieťa vidí zmysel v tom, čo robí, dokáže sa aj zaprieť a dokáže niečo vydržať.
Každé dieťa je tvorivé. Keby deti neboli tvorivé, neprežili by, neprešli by ani cez prechod. Tvorivosť môže byť rôznorodá - umelecká, matematická, konštruktérska, organizátorská - to už musí ten vypozorovať učiteľ alebo rodič a potom tomu dieťaťu dávať na ten jeho typ kreativity tréningy a cvičenia. Mali by sme v dieťati rozvíjať a kultivovať to, čo už má v sebe a mali by sme ho v prvom rade počúvať.
Učiteľ by mal mať so žiakom priateľský vzťah, ale celkom kamarát byť nemôže, to je falošné kamarátstvo a dieťa to cíti. Dokonca by som povedal, že je to dieťaťu niekedy až protivné, keby sa dospelý tak štylizoval a chcel by byť príliš familiárny. Veď deti chcú mať svoj svet, aj si ho pred dospelými strážia a neodhaľujú im všetko, majú svoje záujmy.
Čítanie a rozvoj zmyslového vnímania
Výber textu je veľmi dôležitý. Dôležité je vybrať niečo, čo si dieťa bude chcieť prečítať.
Keď si čítate báseň, poviedku, román, alebo čokoľvek iné pravdepodobne sa Vám vybavujú určité vnemy v mysli. V závislosti od toho, čo čítate vybavujú sa Vám určite chute, vône, obrazy, zvuky. Tieto zmyslové vnemy sú ako film, ktorý sa odohráva v mysli a robia zážitok z čítania zaujímavejší. Pre deti sú zmyslové vnemy počas čítania veľmi dôležité, lebo robia čítanie sviežim a zábavným. Je to práve toto neustále tvorenie zmyslových vnemov, ktoré spôsobujú, že deti sú „závislé“ na čítaní. Ak si dieťa netvorí tieto vnemy počas čítania je to ako by trpelo určitou senzorickou depriváciou. Deti sa potrebujú naučiť, že slová, ktoré čítajú môžu vytvoriť film v ich mysli. Bez nich sú to často len nudná kolekcia slov na papieri.
Zdieľajte s dieťaťom obrazy, zvuky, chute, vône, ktoré sa vybavujú v mysli Vám. Priamo povedzte čo sa Vám vybavuje v mysli počas čítania. Potom si vymeňte úlohy. Prečítajte mu pár odstavcov a povedzte, aby Vám povedal všetko, čo vidí. Dovoľte mu fantazírovať, smejte sa, môžete schválne ísť až do absurdnosti. Takto rozvíjate jeho predstavivosť a ukážete mu , že knihy sú viac než len nejaké slová. Vymieňajte si zážitky. Môžete mu dovoliť nakresliť čo vidí, keď číta. Oceňte jeho fantáziu. Môžete skúsiť zahrať to, čo čítate, predstierať. Vymeňte si úlohy a nechajte hrať jeho. Nedovoľte, aby sa s čítania stala ďalšia domáca úloha a nestavajte sa do role učiteľa. Skúste prísť na spôsob ako urobiť z čítania čistú zábavu. Porovnávajte si obrázky, ktoré máte v mysli.
Predstavte si, že čítate knihu o počítačoch, alebo medicíne. Ak nemáte určité informácie, alebo znalosti z týchto oblastí, bude pre vás ťažké porozumieť o čom kniha je. Existujú informácie, ktoré dieťa nemá, ale keby malo rovnaká informácia by zrazu bola zaujímavejšia? Ukázala by sa v inom svetle? Ako zaujímavejšia?Pomôžte dieťaťu nasledovať jeho vášeň. Čo ho zaujíma? Fascinuje? Ak je blázon do koní, zožeňte mu knihu o koňoch a čítajte mu ju, čítajte ju s ním, spájajte čítanie s vlastnými skúsenosťami dieťaťa, dajte mu priestor na sebavyjadrenie. Zdieľajte svoje zážitky v spojení s knihou.
Pomôžte dieťaťu nájsť súvislosti. Ako to čo číta súvisí s ním, s jeho životom, so svetom okolo, s jeho záujmami, ašpiráciami? Čo mu to pripomína? Kedy sa s niečím podobným stretol? V nejakom filme, knihe? Zdieľajte, čo to pripomína Vám. Povedzte zaujímavý príbeh - tým dieťaťu ukážete, že čítanie je viac než len slová na papieri. Keď vysvetľujete nové, prirovnajte to k niečomu, čo už poznajú, vychádzajte z toho, čo vedia. Dieťa si omnoho pravdepodobnejšie zapamätá zmysluplný príbeh, pretože sa mu nejakým spôsobom spája s inými vecami v jeho živote. Pomôžte dieťaťu nájsť tieto spojenia.
Veľa detí si neuvedomuje, že sa stratili v texte, keď čítajú. Myslia si, že keď prefičia slovami a otáčajú strany, že si text prešli. Prešli, ale nič z neho nezískali. Potrebujú stratégie, aby sa im to nestávalo často. Ak sa im to totiž stáva často, čítanie ich neuspokojuje, pretože z neho nič nemajú. Najlepšou stratégiou ako sa nestratiť v texte je pestovať sebauvedomenie, čiže schopnosť ihneď si uvedomiť, keď ich zaangažovanosť v texte začína ochabovať a urobiť, čo je treba, aby sa dostali na správnu cestu.
Facilitátor učenia a podpora individuálneho rozvoja
Bolo by veľkým omylom domnievať sa, že „facilitátor/ka učenia“ je len krycie meno pre učiteľa/ku - tým by sa predsa nič nezmenilo. Na opačných póloch sú aj postoje učiteľa a facilitátora - nech je tradičné vyučovanie akokoľvek zamaskované, v podstate vždy stojí na lievikovej teórii. Akonáhle sa začne tento proces facilitovania chceného učenia, škola bude pre dieťa „mojou školou“ - keď sa deti chcú učiť, idú si za svojím a učia sa samostatne a podnecuje sa aj schopnosť detí pomáhať si navzájom. Stať sa facilitátorom učenia je však aj riskantné: znamená to zažiť si neistotu, ťažkosti i pády - aj vzrušujúce ľudské dobrodružstvá a radosť, keď žiaci začnú prekvitať. Na rozdiel od facilitovania je tradičné vyučovanie podľa Rogersa takmer úplne márna, zbytočná a preceňovaná činnosť, v dnešnom meniacom sa svete - väčšinou je dobré len na to, aby poskytovalo deťom pocit neúspechu, keď nevedia pochopiť látku… Od nikoho nemožno predsa chcieť, aby sa učil niečo, čo pre neho nemá zmysel - žiadne dieťa by nemalo prežívať pocit neúspechu, ktorý mu navodí náš systém známkovania, kritika a výsmech učiteľa alebo spolužiakov, či odmietnutie za to, že pomalšie chápe. Je však zdravé, ak deti prežívajú pocit neúspechu, keď sa pokúšajú dosiahnuť niečo, čo je pre ne momentálne ťažké, pretože ten pocit ich poháňa za ďalším učením.
Naše vlastné skúsenosti so školou určite ovplyvnili naše názory na svet a učenie sa, a tak sme často v pokušení vyučovať tak, ako učili nás - rozbiť túto šablónu si vyžaduje úvahu o tom, čo je najlepšie pre učiaceho sa, nie o tom, čo poznám ja. Ak totiž budem vidieť vzdelávanie iba svojimi, dospelými a učiteľskými očami, prídem o veľa príležitostí rásť so svojimi žiakmi. Ale ako facilitátor, ktorý má na pamäti to, ako sa sám v detstve učil, sa chcem veľmi snažiť o to, aby som zistil, aké je to byť dieťaťom, ktoré sa učí. Chcem sa dostať do vnútorného sveta dieťaťa a vedieť, čo má pre neho význam.
Podľa Rogersa nie je ľahké dosiahnuť takýto vzťah v každej triede a s každým žiakom: ukázať sa taký, aký naozaj som - nedokonalý, je osobné riziko, ktorému sa niekedy vyslovene bránime. Napriek tomu však ak bude vzťah medzi učiteľom a jeho žiakmi naozaj vzťahom medzi ľuďmi, zisk bude omnoho väčší.
Toto je ďalšia dôležitá otázka - aké sú záujmy, ciele, záľuby mojich žiakov? Čo ich vzrušuje a ako na to môžem prísť? Odpoveď je ľahká: ak si naozaj želám zistiť záujem žiakov, môžem sa ich na to jednoducho opýtať a nechať ich o tom rozprávať resp. Ako môžem uvoľniť a zachovať zvedavosť?Rogers uvádza, že má k dispozícii dôkazy o tom, že keď deti prejdú systémom štátnych škôl, ostanú menej zvedavé a menej skúmavé. Ďalšia otázka, ktorú by sme si mali položiť, znie: ako by som mohol nápadito poskytnúť zdroje pre učenie - zdroje, ktoré sú fyzicky i psychicky dostupné? Facilitátor učenia by totiž mal venovať väčšinu prípravy tomu, že zabezpečí zdroje žiakom, s ktorými pracuje - deti väčšinou netreba u č i ť, potrebujú však zdroje, ktoré by naplnili ich záujmy. Mám dosť odvahy i pokory neubíjať, ale naopak pestovať tvorivé otázky vo svojich žiakoch? Mám dosť tolerancie a ľudskosti akceptovať rušivé, občas vzdorovité, občas čudácke otázky niekoho, kto má tvorivé nápady? Dokážem vytvoriť priestor pre tvorivého človeka?Nie je to vždy jednoduché - bystrí a zároveň tvoriví žiaci mávajú skôr ťažkopádnu, „hranatú“ osobnosť, bývajú nevypočitateľní, spôsobujú viac problémov. Môžem dovoliť takýmto žiakom žiť a nachádzať „potravu“ vo svojej triede? Azda posledná otázka by bola: Dokážem pomôcť žiakovi, aby sa rozvíjal nielen jeho rozumový, ale i citový život? Dokážem mu pomôcť, aby sa stal jednotou tela a mysle, pocitov a intelektu?
Charakteristiky, ktoré facilitujú učenie sa
- Skutočnosť učiteľa: Učiteľ teda môže byť vo vzťahu k žiakom skutočným človekom - môže byť nadšený, unavený, zvedavý, nahnevaný, citlivý i milý… Tieto svoje pocity prijíma ako svoje, a tak ich nemusí premietať do žiakov. Žiakov výtvor sa mu môže páčiť alebo nepáčiť bez ohľadu na to, či z toho vyplýva, že je objektívne dobrý alebo zlý, príp. Tak sa učiteľ stáva pre svojich žiakov človekom, a nie len „chodiacou učebnicou“ či stelesnením požiadaviek školy alebo „sterilným potrubím“, ktorým prúdia informácie od jednej generácie k druhej.
- Úcta voči učiacemu sa: Facilitátor učenia by mal okrem svojej ozajstnosti disponovať aj úctou voči učiacemu sa, t.j. voči jeho pocitom, názorom a celej osobnosti. Je to záujem o učiaceho sa, ale nemajetnícky záujem - akceptovanie toho druhého človeka ako samostatného jedinca, ktorý má svoju vlastnú cenu; je to bazálna dôvera - presvedčenie, že tento druhý človek je akosi od základu hodný dôvery. Nech to už nazveme akokoľvek, ide o úctu voči učiacemu sa ako nedokonalej ľudskej bytosti s mnohými pocitmi a potenciálmi, a to znamená, že učiteľ - facilitátor by mal plne akceptovať napr. tak strach i váhanie žiaka, ako aj jeho radosť a uspokojenie z dosiahnutého výkonu, alebo príležitostnú žiakovu apatiu a iné jeho osobné pocity, ktoré rušia i podporujú učenie sa.
- Empatia: Znamená schopnosť vcítiť sa do druhého človeka, byť „v jeho koži“ či „chodiť v jeho topánkach“, vidieť svet jeho očami. Keď má učiteľ túto schopnosť porozumieť žiakovi zvnútra, keď si je citlivo vedomý toho, ako sa proces vzdelávania a učenia javí žiakovi, zvyšuje sa pravdepodobnosť vzniku významného, zmysluplného učenia. Ak teda učiteľ - facilitátor čo i len v malej miere vytvorí v triede atmosféru na základe svojej ozajstnosti, úcty a empatie, ak dôveruje konštruktívnej tendencii jednotlivca alebo skupiny, tak potom zistí, že začne dochádzať ku kvalitatívne inému učeniu sa u žiakov.
ADD/ADHD a poruchy učenia: Pochopenie a podpora
V poslednej dobe sa častejšie spomínajú skratky ADD/ADHD. Medzi základné prejavy patrí narušená koncentrácia a pozornosť, porucha vnímania, kolísavé nálady, nepokoj či hyperaktivita. Ide o neurovývojovú poruchu, nemôžete ju výchovou spôsobiť ani napraviť.
Dieťa s ADHD, poruchami učenia (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia), ale aj inými problémami s učením, postupne na seba nabaľujú strachy, úzkosti, depresie, sebaubližovanie a iné ochorenia. Je dôležité si uvedomiť, čo prežíva takéto dieťa:
- Trpí tým, že nepoteší rodičov jednotkami.
- Bojí sa vidieť rodičov nahnevaných, pretože nevie, to čo je to pre všetkých samozrejmé.
- Trpí výsmechom, že ste prečítali alebo napísali hlúposť.
- Trpí neustálymi upozorneniami a sťažnosťami učiteľov.
- Trpí strachom, čo bude doma.
- Nevie prečo nedokáže čítať, neviete, že to čo čítate, čítate zle.
- Nevie, prečo nechápe to, čo číta.
- Nechápe, prečo ste urobili toľko chýb a prečo sú to chyby, veď vy to vnímate tak…
- Postupne si zvykáte na to, že ste hlúpy, pretože neviete čítať, písať diktáty, sústrediť sa.
- Cíti bezmocnosť, bezradnosť.
- Neviete kde ste, ste všade a nikde.
- Učenie odďaľujete.
- Potom ste obviňovaný z lenivosti, nezodpovednosti, z hlúposti.
- Uvedomujete si, že komplikujete život rodičom.
- Vo vzťahoch sa cítite menejcenný.
- Vaším sprievodcom v živote sa vám stáva strach - čo keď to zajtra bude také isté, strach zo zlyhania, strach zo všetkého.
- Sklamania rodičov, strach, že budete musieť chodiť ku psychológovi a možno aj psychiatrovi.
- Nastupuje sebaobviňovanie - “som hlúpa, neviem sa vyjadrovať, píšem s chybami, nikto nevníma o čom píšem, pretože vidia iba chyby, neobsedím, som z toho vyčerpaná, unavená, zlostná, smutná, bezradná,”
- Škola sa stáva nočnou morou… najradšej by ste ušli, bojíte sa ísť domov.
- Najlepšie je, keď ste chorý, vtedy začnú mať rodičia strach o vás, sú ku vám milí, sú s vami, môžete si želať čo chcete…
Prirodzeným obranným mechanizmom psychiky je, že voči všetkému znecitliviete, zľahostajniete a trpíte vo svojom vnútri. Okrem toho - ste porovnávaní s tými ‘múdrymi‘, pretože oni všetko vedia a majú samé jednotky. Cítite kritiku, poníženie a nadradenosť spolužiakov. Cítite stále komentovanie - to si mala takto urobiť, takto napísať, platia tu iné pravidlá, tam má byť čiarka, inde zase tvrdé Y, mýliš si podobné slová, ako nemôžeš vidieť tie chyby atď. Strach niečo napísať, vyjadriť sa vás sprevádza celý život, pretože tých, čo vidia chyby je veľa. Pravidlá slovenského pravopisu (boli pre mňa španielska dedina) sa stávajú dôležitejšie ako JA, stávajú sa dôležitejšie ako zdravie dieťaťa a pritom sú tu kratšie ako ľudstvo, ktoré prežilo aj bez nich. Stávajú sa kritériom úspešnosti, ale akej?
Dyslektické deti sú tvorivé, myslia inak, nekonvenčne, zaťažuje ich stereotypné učenie. Učivo, ktoré ich nezaujíma prestanú vnímať. Mozog si povie - to sú hlúposti ale “múdri” tvrdia, že je to dôležité.. To podstatné ale je, že tieto deti nie sú hlúpe.
Pri impulzívnom správaní ide o konanie bez premýšľania, vnucovanie sa ostatným napr. Práca - neusporiadaná, nestarostlivá a nepremyslená. Ťažkosti udržať pozornosť dlhodobo, pri plnení úloh, ale i pri hre. Ťažko dokážu pracovať na úlohe do jej úplného splnenia. Keď sa do niečoho pustia, o chvíľu od toho utečú k niečomu inému. Sú spoľahlivo nespoľahliví. Problémy s organizovaním činností. V rozhovore s druhými sa ich nepozornosť prejavuje tým, že často odbiehajú od témy. Ťažkosti počkať, kým na nich príde rad. Prekrikovanie ostatných, skákanie do reči, nepočúvanie pokynov. Deti zakopávajú, narazia do okoloidúceho, chytia rozpálenú panvicu. Púšťajú sa do nebezpečných činností bez toho, aby zvážili následky (napr. V prvom rade je dôležitá dôkladná diagnostika. Uvedené príznaky sa vyskytujú aj u iných duševných porúch v detskom veku, a preto je dôležité bližšie spoznať dieťa a zistiť, čím môžu byť tieto prejavy správania zapríčinené. Dieťa môže mať tieto príznaky aj v období zvýšenej záťaže (napr. v období, keď sa rozvádzajú rodičia, smrť blízkeho člena rodina, presťahovanie, zmena školy, trauma…). Uvedené príznaky môžu taktiež súvisieť so zdravotným stavom dieťaťa, osobnostným, sociálnym a emocionálnym vývinom dieťaťa, rodinnými vzťahmi, citovou väzbou ku rodičom, ťažkosťami v školskom prostredí, ťažkosťami v učení.