Strach je prirodzenou súčasťou vývoja dieťaťa. Slúži ako obranný mechanizmus proti potenciálnym hrozbám a pomáha deťom učiť sa a rásť. Avšak, intenzita a povaha strachu sa mení s vekom a vývojom dieťaťa. Je dôležité, aby rodičia a opatrovatelia rozumeli rôznym typom strachu, ktoré deti prežívajú, a vedeli im pomôcť ich zvládať.
Psychologický pohľad na vývin dieťaťa a jeho potreby
Z psychologického hľadiska má hnev vo vývine dieťaťa svoje opodstatnenie. Dieťa musí žiť v dobrých podmienkach, aby sa správne vyvíjalo. Všetky deti majú určité psychologické potreby, ktoré musia byť naplnené, aby sa predišlo problémovému správaniu. Dieťa musí vyrastať v určitých podmienkach, ktoré sú nevyhnutné pre jeho dobrý život. Potrebuje mať akúsi mapu svojho osobného sveta, ktorá je čitateľná a stabilná. Všetky deti chcú byť samostatné, chcú niečo dokázať a potrebujú vidieť, že sú rodičia spokojní. Každé dieťa sa chce všetko naučiť. Dieťa má geneticky predurčené hľadať osobu, ku ktorej sa môže emocionálne privinúť. Túži po emocionálnom pute, ktoré spája ľudí v čase a v priestore. Táto citová väzba je veľmi dôležitá, pretože sa zistilo, že je to jeden z faktorov, ktorý vplýva na učenie žiakov. Ak napríklad nemá dieťa vyriešenú citovú väzbu s matkou, máva často horšie výsledky v škole.
Keď rodičia dokážu uspokojovať potreby dieťaťa, pomáhajú mu budovať si dôveru k svetu. Túto dôveru rodičia dobre vybudujú vtedy, keď v prvom roku života na potrebu dieťaťa vysielajú pozitívne signály, to znamená, splnia mu vždy, v pravidelných intervaloch jeho požiadavky. Dieťa takto cíti, že jeho nepokoj vždy niekto uspokojí. Vďaka takémuto prístupu získava pocit, že svet je bezpečné miesto. Toto je základná požiadavka na to, aby z človeka vyrástol zdravý človek. Keď dieťa vydáva signál, ale jeho potreby sa nenapĺňajú, tak postupne tieto signály povypína a naučí sa, že svet nie je bezpečné miesto. Vzniká narušené vzťahové správanie.
Hnev ako prejav dieťaťa
Hnev môže byť prejavom rôznych potrieb a emócií dieťaťa:
- Hnev ako súčasť separácie: Takýto hnev je prirodzený a je súčasťou osamostatňovania sa dieťaťa.
- Hnev vyplývajúci z potreby istoty a bezpečia: V súčasnosti existuje veľa detí, ktoré nemajú pevne stanovené hranice. Tieto deti žiadajú od rodičov väčšiu dôslednosť a pravidlá.
- Hnev spôsobený emočným preťažením: Dieťa sa môže hnevať aj vtedy, keď cíti silný stres. Týka sa to hlavne hypersenzitívnych detí, ktoré na všetky zvuky, svetlá a ďalšie podnety reagujú veľmi citlivo.
- Hnev spôsobený poruchou vzťahovej väzby: Tento hnev je spôsobený hlavne tým, že dieťa sa nevyzná vo svojich emóciách a tiež nechápe emócie iných ľudí.
Faktory ovplyvňujúce dozrievanie dieťaťa
Od prenatálneho vývinu až po pubertu na dieťa vplýva množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú jeho dozrievanie. Či tento proces bude optimálny, to všetko záleží od podmienok, v ktorých dieťa vyrastá.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Prenatálny vývin
Už v maternici dieťa komunikuje s matkou, a to pomocou krvi a hormónov. Ono veľmi dobre cíti, či ho mama chce alebo nechce. Zistilo sa, že ak matka uvažovala o potrate, môže to mať v budúcnosti vplyv na poruchy učenia. Na dieťa vplýva aj to, aký postoj k tehotenstvu má širšiu i užšia rodina. Čím lepšie a radostnejšie je dieťa prijímané, tým lepšie vyhliadky na budúcnosť má. Ak dieťa cíti, že je nevítané, tak sa prejavuje aj ako náročné bábätko.
Dôležitosť upokojenia dojčaťa
Jedna z otázok, ktorá rodičov trápi, je, či nechať dojča vyplakať alebo nie. Katarína Ontková vo svojej prednáške hovorí: „Keď sa nepodarí dojča upokojiť, prechádza až do stavu paniky. Môže sa dostať až do stavu, že jeho mozog úplne vypne vnímanie pocitov úzkosti, strachu, bolesti, navonok je dieťa akoby mŕtve, ale vo vnútri prežíva hlboké rozrušenie.“ Postupne dieťa prestáva vydávať signál, lebo sa naučí, že pomoc aj tak nepríde. V dospelosti sa tento nepochopený a neuchopený smútok ukladá ako bezdôvodná bolesť. Deti, ktoré majú takúto psychickú depriváciu, potom vo svete fungujú tak, že si zoberú to, čo im vyhovuje, ale nie sú ochotné dávať.
Separačná úzkosť v ôsmom mesiaci
V ôsmom mesiaci dieťa prežíva separačnú úzkosť. V tomto období sa dieťa naučilo odlišovať známych a cudzích ľudí, a preto sa u neho začína objavovať strach z odlúčenia od matky a strach z cudzích ľudí. Toto je veľmi dôležitá zručnosť a ak sa dieťa v ôsmom mesiaci nebojí cudzích ľudí, má poruchu vzťahovej väzby.
Dostatatočne dobrá mama
Nemusíte byť za všetkých okolností super mamy. Katarína Ontková hovorí: „Stačí byť dosť dobrou mamou, ktorá v prevažnej väčšine situácií uspokojí potreby dieťaťa. To znamená, že napríklad v 80 až v 90 percentách na dieťa zareaguje.
Dieťa vo veku 2 - 3 rokov
V tomto období sa dieťa rozhoduje, či bude na mame závislé alebo či bude autonómne. Učí sa tiež regulovať vyprázdňovanie a má z toho zážitok. Baví ho to preto, lebo je to vec, o ktorej rozhoduje ono a nie mama. Ak má s týmto problém, je to signál, že má emočné problémy. V období 2 - 3 rokov sa už dokáže na chvíľu odpútať od mamy, ale ešte stále sleduje jej výraz tváre a podľa toho cíti, či je v bezpečí alebo nie. Môže sa však stať, že keď zažije silný stres, môže sa vrátiť pocitovo do 1 roku a začne sa tak správať. Možno bude chcieť, aby ste ho hojdali na rukách, začne si opäť cmúľať prst. Psychologička radí, že dieťaťu je potrebné vyhovieť a nie mu hovoriť, že je už veľké a že také veci sa nerobia. V tomto období dieťa mamu ešte bytostne potrebuje, pretože všetko skúma a mama je jeho istota, že všetko funguje dobre. Aj keď sa na chvíľu vzdiali, vždy sa vráti. V tomto období sa vytvára aj detské ego. „Vo veku 2-3 rokov sa dieťa potrebuje na dospelých aj hnevať, pretože sa takto učí od rodičov oddeľovať. Ak to neurobí do troch rokov, neskôr má problémy nadväzovať sociálne väzby. Do dospelosti môže byť napríklad pripútané ku mame.“ Keď sa dieťa hnevá, nehneváme sa na neho ako osobu, neodmietame ho, ale len opíšeme jeho emóciu a vďaka tomu dostáva informáciu, že hnev je v poriadku a učí sa mu takto rozumieť. Môžete mu povedať: „ Vidím, že sa hneváš. Nepáči sa ti, čo teraz od teba chcem.“ Katarína Ontková tiež upozorňuje rodičov, že všetky traumy, ktoré sa udejú v rodine do troch rokov, majú na dieťa výraznejší vplyv, ako tie, ktoré sa udejú po troch rokoch.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Keď má dieťa 3 roky
V tomto období by dieťa malo mať už pocit, že sa môže od mamy vzdialiť aj na dlhšiu dobu. Môže to urobiť preto, lebo si je isté, že ho mama má rada, nemusí sa už stále na ňu pozerať a môže sa venovať aj kamarátom. Trojročné dieťa dokáže už regulovať aj svoje potreby. Nepotrebuje už ihneď jesť a spať. Dokáže chvíľu počkať. Ak je dieťa dostatočne zrelé, dokáže už vnímať aj potreby druhých. Vie sa napríklad už prispôsobiť aj mame. Vždy je lepšie, keď trojročné deti vystrájajú, pretože v opačnom prípade môžu mať veľké problémy v puberte.
4 - 6 ročné dieťa
V tomto období sa dieťa učí vnímať vzťah otca a mamy. Keď vidí, že ich vzťah je dobrý, tak si povie, že ich občas nechá spolu a že ono si začne riešiť aj svoje veci. Tiež sa dá povedať, že do vzťahu vpúšťa už aj otca, teda vzťah netvorí len dieťa a mama, ale môže k nim pristúpiť aj otec. Štvorročné dieťa už vie, či je dievča alebo chlapec. Stotožňuje sa s rodičom rovnakého pohlavia a rodič opačného pohlavia je vzor budúceho partnera. Ak v tomto období dieťa žije s mamou a s otcom, vytvorí sa u neho zdravá schéma partnerských vzťahov. V tomto období by mali viac do výchovy zasahovať otcovia. Mali by sa s deťmi blázniť, naháňať, šalieť, biť. Takto otec učí dieťa odvahe. Ak sa dieťa zdravo prosociálne vyvíja, tak vie, že iný človek nemusí mať vždy tú istú potrebu ako ono. Čiže prejavujú sa už známky empatie. S takýmto dieťaťom sa už dajú robiť dohody.
Obdobie mladšieho školského veku
Dieťa v tomto období premýšľa, či zostane stále len súčasťou rodiny alebo sa postupne zaradí medzi rovesníkov a bude s nimi skúšať rôzne veci. Je dobré, keď sú v tomto veku kamaráti pre neho dôležití. Dieťa potrebuje mamu hlavne vtedy, keď je v záťaži. Ak vidíte, že má dieťa problém, je potrebné s ním veľa komunikovať a zistiť, čo sa vlastne deje. Deti majú v tomto období veľa energie, a preto je dobré, keď veľa športujú. Začína sa vyvíjať aj schopnosť sebareflexie. Dieťa vie povedať, aké má pocity a čo prežíva.
Puberta
Dieťa sa v tomto období rozhoduje, aké vlastne bude. Pracuje s týmito pocitmi: „ Budem nadväzovať blízke vzťahy a budem vedieť, kto som alebo nebudem nadväzovať blízke vzťahy a nebudem vedieť kto som.“ Hormonálne zmeny oslabujú schopnosť regulácie. Nespracované veci z minulosti sa dostávajú do prežívania. Puberta otvára nedokončené vývinové veci. Aj v tomto období je hnev pomocníkom v procese oddeľovania sa od rodičov. Ak je vytvorená dobrá vzťahová väzba, tak sa dieťa rodičom vždy zdôverí. Nerozpráva o maličkostiach, ale väčšinou o vážnych veciach. Tie deti, ktoré sa uzatvárajú, vyhľadávajú len partie a utiekajú sa k závislostiam, tak tam je nezvládnutá vzťahová väzba. Najnebezpečnejšie na tomto období je tendencia správať sa rizikovo. Impulzy sú veľmi silné a puberťáci dokážu reagovať veľmi skratkovito. V tomto období hrozí aj nebezpečenstvo samovrážd.
Adolescenti
Toto je obdobie nadväzovania prvých partnerských vzťahov. Keď adolescent vie nadviazať vzťah, tak už vie, kto je.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Strach u detí: Bežná súčasť vývoja
Každý z nás zažíva rôzne strachy a obavy. U detí sú tieto pocity tiež potrebné. To, že sa vysporiadavajú s obavami, strachom, ba dokonca s úzkosťou, ich pripravuje na náročné životné situácie, s ktorými sa môžu kedykoľvek počas života stretnúť. Strach slúži k aktivácii obranných reakcií proti potenciálnej hrozbe. Zrejme prvý zjavný strach, ktorý sme si všetci odžili ako batoľatá, je strach z odlúčenia. Ďalšie strachy sa u detí objavujú v predškolskom veku s takzvanou „magickou fázou“, kedy deti majú veľkú fantáziu a všetko prežívajú veľmi reálne. S prichádzajúcou pubertou potom nastupujú obavy z toho, čo bude a ako ma prijíma okolie.
Rozdiel medzi úzkosťou a strachom
Úzkosť je definovaná ako obava bez zjavnej príčiny, nepríjemný duševný stav (negatívna emócia), ktorá je sprevádzaná predtuchou hrozby. Strach je negatívna emócia viazaná na konkrétny objekt. Úzkosť spôsobuje to, že človek sa z danej situácie snaží vymaniť, a to veľmi rýchlo. Je sprevádzaná aj prejavmi tela - zvýšenou činnosťou srdca, potením, „motýľmi“ v žalúdku.
Prínos strachu
Pre deti je istá miera strachu z konkrétnej veci prínosná, pretože ich učí správať sa bezpečne. Napríklad ak má dieťa strach z ohňa, nebude sa hrať so zápalkami. Povaha strachov a úzkostí sa mení v súvislosti s tým, ako dieťa rastie a vyvíja sa. Bábätká najčastejšie zažívajú strach z cudzích ľudí. Deti medzi 8 - 18 mesiacom zápasia so separačnou úzkosťou. Vo veku 4 - 6 rokov zažívajú obavy z vecí a postáv, ktoré nie sú reálne (príšery, duchovia). 7 - 12 ročné deti majú často strach z vecí, ktoré sa im môžu stať, ako sú zranenia, prírodné katastrofy a podobne.
Zdroje strachu
Za najčastejšie spúšťače budúcich strachových reakcií sa považujú konflikty v rodinnom prostredí všeobecne, nepriaznivé vzťahy najbližšieho inerpersonálneho prostredia dieťaťa, vytvorenie chybných vzorcov správania v záťažových situáciách, psychotraumatické zážitky či nevhodné výchovné prostredie.
Médiá vyvolávajú strach cez: hlasné zvuky, hudbu, hlasy, správy o katastrofách, nedobrovoľné stretnutia s vlastnými každodennými skúsenosťami, ktoré u detí vyvolávajú neistotu (napríklad hádka, rozvod, trest), imaginárne symboly a rozprávkové stvorenia, súcit s postavou, s ktorou sa dieťa identifikuje, nerozlíšiteľná zmes fantázie a reality, zobrazenie smrti, bolesť, zranenia, nedostatočný pocit bezpečia pri sledovaní filmu, skúšky odvahy, ktoré presahujú citové možnosti dieťaťa, t.j. obrazy a príbehy, ktoré deti preťažujú.
Strach dieťaťa v predškolskom veku
Pre deti v tomto období je zložité odlíšiť rozdiel medzi skutočnosťou a fikciou a nerozumejú pojmom príčina a dôsledok. V tomto veku dieťa nedokážete presvedčiť, aby sa nebálo, ale prostredníctvom pozitívnych emócií mu môžete pomôcť, aby nad strachom zvíťazilo. Ak je napríklad vaše trojčročné dieťa presvedčené, že máte v skrini staršidlo,vezmite si baterku a prečítajte mu v nej rozprávku. A tak si začne skriňu spájať s pozitívnymi emóciami a nie s pocitom strachu. Alebo ak sa bojí injekcie, urobte z návštevy lekára príjemný zážitok. Vezmite ho predtým na ihrisko a po návšteve lekára mu môžete kúpiť malú pozornosť.
Učte dieťa, aby vedelo povedať, kedy sa bojí. Skúste mu pomáhať aj napríklad takýmto vetami: „Chápem, že sa bojíš, keď zhasnem svetlo a ty zostaneš v izbe sám.“ Už len poznaním, že jeho strachu rozumiete, z neho časť obáv opadne. Veci, ktoré u dieťaťa vyvolávajú pocit strachu (napríklad obludy), neodstraňujte z jeho života, ale ich podstatu sa snažte dieťaťu vysvetliť. Neveďte dieťa k tomu, aby sa vyhýbalo bežným životným záťažiam a stresom. Najlepšia však aj v tomto smere je prevencia strachu, a tou je hlavne pokojná, dôsledná, láskavá a neúzkostlivá výchova, ktorá vedie dieťa k samostatnosti a zdravej odvahe. Dieťa nestrašte napríklad čertom, čarodejnicami, tmou, búrkou, odchodom matky, kominármi, ktorí zbierajú deti do vreca. Svoju liečivú silu má aj hra. Hru môžete využiť tak, že všedné situácie, ktoré u dieťaťa vyvolávajú strach, budete hrať a „nacvičovať“. Svoj význam má aj terapia rozprávkou. Rozprávka nie je len literárne dielo, ponúka aj návod na to, ako žiť. Každá rozprávka nesie v sebe skrytý význam, ktorý človek môže odhaliť. Odráža nielen rôzne životné situácie, ale ponúka aj riešenie. Je to nástroj na rozvoj fantázie a kreativity a môže liečiť dušu. Je vhodná pre deti v rôznom veku, s rôznymi problémami a starosťami.
Strach u školákov
Aj školopovinné deti potrebujú vedieť, že mať z niečoho strach, je normálne. Keď vám dieťa povie, že sa bojí vystupovať na vianočnom programe, neberte to na ľahkú váhu a nehovorte mu len, aby sa nebálo. Namiesto toho mu povedzte: „ Viem, že vystupovať pred ľuďmi je občas stresujúce, ale som si istá, že ty to zvládneš.“ Motivujte dieťa krok po krôčku a postupne sa bude zbavovať strachu. Ak sa hanbí rozprávať s cudzími ľuďmi, naučte ho, aby najprv nadviazalo očný kontakt a pozdravilo. Prípadne trvajte na tom, aby si samo objednalo v reštaurácii niečo na pitie. Ukážte mu, že veríte, že to zvládne. Čítajte si príbehy o statočných hrdinoch a rozprávajte sa potom o odvahe. Rozprávajte dieťaťu aj príbehy o statočných ľuďoch aj z vášho okolia. Podeľte sa aj o vlastné skúsenosti. Buďte dieťaťu vzorom. Strach vzniká aj napodobňovaním a opakovaním. Porozprávajte dieťaťu o tom, čo ste vy urobili v živote pre to, aby ste sa zbavili strachu. Povedzte mu napríklad: „Dnes som mala urobiť prezentáciu pred všetkými kolegami v práci. Veľmi som sa bála, silno mi búchalo srdce a triasli sa mi ruky. Ale v duchu som si povedala, že to zvládnem. A nakoniec sa mi to podarilo.“ Ak má vaše dieťa nejakú obľúbenú postavičku z filmu alebo z knihy, spýtajte sa ho: „ Čo by podľa teba urobil tvoj hrdina, keby mal strach?“ To vášmu dieťaťu dodá viac odvahy vo chvíli, keď ju bude najviac potrebovať.
Dodajte dieťaťu odvahu namiesto kritiky. Aj objatie zmierňuje strach už len tým, že detské telo sa dostáva do stavu uvoľnenia. Výsmech alebo vyhrážanie sa trestom strach stupňujú. Nepreťažujte dieťa a nežiadajte od neho príliš veľa, nevystavujte ho „skúškam odvahy“, ak vidíte, že dieťa nie je na ne ešte pripravené. Nevystríhajte dieťa príliš často. Nehvorte mu každú chvíľu: „Ublížiš si.“ „Pokazíš to.“ To môže spôsobiť prehnanú bojazlivosť. Zasahujte takýmito varovaniami, len ak hrozí skutočné nebezpečenstvo. Naučte dieťa relaxačné techniky. Využite napríklad vizualizáciu (letíš na lietajúcom koberci, ležíš na pláži), meditáciu a hlboké dýchanie. Môže si pri tom predstavovať, že pľúca sú balón a pomôžu mu ľahko sa vzniesť a odletieť. Ak je dieťa prehnane bojazlivé, jeho strach dlhodobo pretrváva a hraničí s panikou, tak vtedy navštívte s ním psychológa.
Dôvera voči cudzím ľuďom: Ako naučiť dieťa opatrnosti
Otázka dôvery voči cudzím ľuďom je komplexná a vyžaduje si citlivý prístup. Je dôležité, aby sa dieťa naučilo byť opatrné, ale zároveň nestratilo dôveru v ľudí.
Nedôverčivosť voči cudzím ľuďom
Niektorí rodičia sa obávajú, že ich dieťa je príliš dôverčivé voči cudzím ľuďom. Je to pochopiteľná obava, pretože chcú svoje dieťa chrániť. Avšak, je dôležité nájsť rovnováhu medzi opatrnosťou a strachom.
Ako naučiť dieťa opatrnosti:* Rozprávajte sa s dieťaťom o cudzích ľuďoch: Vysvetlite mu, že nie všetci ľudia sú zlí, ale že nie všetkých poznáme a preto musíme byť opatrní.
- Učte dieťa, aby nikdy nechodilo s cudzími ľuďmi: Zdôraznite, že nikdy nesmie ísť s nikým, koho nepozná, bez vášho súhlasu.
- Učte dieťa, aby nikdy neprijímalo darčeky od cudzích ľudí: Vysvetlite mu, že nie všetci ľudia majú dobré úmysly.
- Učte dieťa, aby vám povedalo, ak sa cíti nepríjemne: Podporte ho, aby vám povedalo, ak sa ho niekto dotýka alebo sa k nemu správa spôsobom, ktorý mu nie je príjemný.
- Buďte dieťaťu vzorom: Ukážte mu, ako sa správať voči cudzím ľuďom.
Prílišná naviazanosť na matku
Niektoré deti sú veľmi naviazané na matku a ťažko sa odpútavajú. Môže to byť spôsobené rôznymi faktormi, ako napríklad predčasným narodením, pobytom v inkubátore alebo introvertnou povahou dieťaťa.
Ako pomôcť dieťaťu:* Uisťujte dieťa o svojej láske: Dajte mu najavo, že ho máte radi a že ste tu pre neho.
- Podporujte jeho samostatnosť: Povzbudzujte ho, aby skúšalo nové veci a aby sa nebálo robiť chyby.
- Rešpektujte jeho potreby: Ak dieťa potrebuje byť s vami, vyhovejte mu.
- Hľadajte odbornú pomoc: Ak máte obavy, vyhľadajte pomoc psychológa.