Výchova detí je komplexná a náročná úloha, ktorá si vyžaduje intuíciu, lásku a pevné hranice. V súčasnej dobe, kedy sme zahltení množstvom rád, príručiek a výchovných metód, je ľahké stratiť sa a zabudnúť na to najdôležitejšie - počúvať svoje dieťa a dôverovať svojej intuícii. Ako teda vychovávať deti harmonicky, bez toho, aby sme podliehali tlaku okolia?
Montessori metóda: Pomôž mi urobiť to sám!
Montessori metóda je filozofia výchovy, ktorá vychádza z pozorovania potrieb detí. Pomocou vhodne upraveného prostredia a špeciálnych pomôcok rozvíja ich potenciál. Podstatu metódy vystihuje známy výrok Marie Montessoriovej: „Pomôž mi urobiť to sám!“ Deti od narodenia skúmajú svet a túžia po samostatnosti. Ak im to umožníme, veľmi skoro dokážu zvládnuť základné samoobslužné činnosti a vďaka tomu budú samostatné a sebavedomé.
Väčšinu času z vyučovania tvorí samostatná práca detí podľa výberu, deti si vyberajú činnosť, miesto činnosti, formu činnosti a čas, ktorý jej venujú. Len menšiu časť času tvorí práca riadená učiteľom. Navyše, deti majú k dispozícii špeciálne pomôcky, vďaka ktorým sa dokážu samy skontrolovať, či úlohu urobili správne. Vždy majú možnosť opravy, ak je aktivita primeraná veku a schopnostiam, na riešenie sú schopné prísť samy, pretože každá pomôcka má v sebe zabudovaný mechanizmus chyby. Poučky a pravidlá takýmto spôsobom objavuje dieťa v práci s pomôckami, neprezentuje ich učiteľ. Montessori výchova nevyužíva metódu odmien a trestov alebo prehnané chválenie, ale zameriava sa na vnútornú motiváciu dieťaťa.
Dôverujte deťom, nechajte ich skúmať a skúšať. Namiesto chválenia ich povzbudzujte. Nezakazujte im činnosti iba preto, lebo sa môžu zamazať alebo môžu niečo vyliať. Je dôležité nepremeškať citlivé obdobia na vývin určitej schopnosti. Ak dieťa nemá možnosť vyvíjať sa podľa senzitívnych období, premrhá príležitosť rozvinúť danú schopnosť bez väčšej námahy.
Problémy dnešných rodičov: Intuícia, hranice a preťaženie
Rodičia zabúdajú počúvať vlastnú intuíciu vo výchove a naladiť sa na dieťa. Na jednej strane sa chcú vyhnúť direktívnemu spôsobu výchovy zažitému z detstva, na druhej strane nevedia dieťaťu nastaviť pravidlá a hranice. Niektorí majú toľko práce, že sa dieťaťu nestíhajú venovať, a aj keď sú s ním, mysľou sú niekde inde… Mnohí sú zas presvedčení, že úlohou rodiča je dieťaťu vyplniť každú voľnú chvíľu a neustále sa mu venujú, robia všetko zaňho, vozia ho na množstvo krúžkov, na úkor seba, ale aj dieťaťa… Je doba, v ktorej máme poruke množstvo rád, príručiek, hračiek, rozvíjajúcich prístupov, metód, „zaručených“ výchovných tipov a trikov… a rodičia sa v tom strácajú. Rodičia v súčasnosti súperia s časom a so svojou pohodlnosťou.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Deti, ktoré sú zahlcované veľkým množstvom hračiek a aktivít, môžu byť preťažené. Z preťaženia môžu byť unavené, nervózne, a navyše môžu mať problémy s pozornosťou. V každom období života dieťaťa zaznamenávame rozkvet určitej funkcie či schopnosti. Napríklad, pozornosť sa intenzívne rozvíja v prvom roku života dieťaťa. Ak bude dieťa preťažené veľkým množstvom zrakových alebo sluchových podnetov, bude pozornosť vypínať, a tá sa mu vyvinie nedostatočne, bude oslabená. To, že je dieťa preťažené, vidíme na jeho správaní.
Experimenty a hry: Cesta k poznaniu a dospelosti
Deti sa najrýchlejšie učia názorným príkladom zážitkovou formou, keď môžu zapájať viaceré zmysly a samy si aktivitu zažijú a vyskúšajú. Rozvíja sa ich tvorivosť, predstavivosť, rozvoj poznania a vedomostí o fyzikálnych a chemických vlastnostiach predmetov. Zároveň uvidia príčinu a následok. Deti experimenty veľmi obľubujú.
Ponúknite dieťaťu aktivity, o ktoré prejavuje záujem. Ak dieťa začne pri stole vylievať vodu, tak mu ponúknem aktivity s prelievaním vody. Ak sa bude pýtať na to, čo sú hviezdy a planéty, ponúknem mu aktivity o vesmíre a slnečnej sústave, alebo ak sa bude zaujímať o písmenká a čísla, treba sa uberať aktivitami týmto smerom. Deti nám ukážu, čo ich zaujíma a ktorú schopnosť si potrebujú precvičiť. Ak tento moment správne podchytíme vhodnými aktivitami, budú sa schopnosti dieťaťa rozvíjať harmonicky. Nezabúdajme, že základom je ponúknuť aktivity, pri ktorých dieťa zapája viacero zmyslov. Tak sa naučí a zapamätá si. Napríklad záujem o písmená. Je vhodné, keď mu ponúkneme drevenú abecedu a kartičky so šmirgľovou abecedu a ohmatá a poobťahuje si každé písmeno.
Hry a hračky pripravujú dieťa na dospelý život. Jednak si deti osvojujú rôzne zručnosti a pomocou určitých hier si precvičujú aktivity bežného dňa. Cvičia si samoobslužné činnosti a vedia sa tak postarať samy o seba, sú samostatnejšie. Počas hry si prehrávajú rôzne situácie, s ktorými sú konfrontované, pomocou hry ich spracujú a naučia sa vyriešiť ich aj v bežnom živote. Navyše, vhodné hry a hračky rozvíjajú ich tvorivosť, fantáziu, motoriku, pozornosť, myslenie aj reč.
Sebectvo, sebaúcta a sebaláska: Rovnováha medzi dávaním a dostávaním
Z každej strany sa na nás valia články o tom, ako myslieť hlavne na seba, na svoje osobné záujmy, ako byť trochu sebecká - vo vzťahu k partnerovi, ale aj k deťom. V akej miere je sebectvo ešte v poriadku? Bez toho, aby sme dostávali, nemôžeme dávať. A sebeckosť je hlavne o tom, nevidieť prepojenie medzi ja a ostatnými. Ak ubližujem svojmu bytostnému ja, ubližujem aj ostatným, ak ubližujem ostatným, ubližujem aj svojmu najvnútornejšiemu ja.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Dôležité je udržať rovnováhu medzi tým, čo musím a čo chcem. Aby nedošlo k vyhoreniu, vyprahnutiu. Žena bola odjakživa tá, ktorá sa starala o teplo domova, o domácnosť. No dnes už to funguje trochu inak. Muži si sami varia, perú, žehlia, ženy zas zvládajú chlapské práce a nie sú ochotné sa potom partnerovi prispôsobovať. Mali by sme sa snažiť žiť spolu, a nie vedľa seba.
Je to však o skreslenej predstave toho „starať sa“. Inak to vníma žena a inak muž. Muž, ak sa nestará o rodinu, o dedinu, o krajinu, tak to nedopadne dobre. Žena, keď sa nestará o svoje deti, o svojho muža a nestará sa o to, aby v nej a jej krbe nevyhasol oheň, tak to nedopadne dobre.
Žena sa nechá využívať a väčšinou sa nechá využívať preto, lebo očakáva, že to, čo robí, bude ocenené a že rovnako bude dávať do toho vzťahu aj partner. A keď sa to neudeje, je nahnevaná, ale pritom si myslí, že je lepšia ako muž, lebo ona dáva. Ale vo vzťahu nikto nie je lepší a horší. Vzťah je o tom, či a ako dovolím tomu druhému robiť veci, ktoré mi ubližujú. Celé to súvisí so sebaúctou a žiaľ, to nie je otázka sto rokov, ale otázka tisícročí, že ženské sebavedomie, ženská sebaúcta trpí. Byť mužom je už niekoľko tisícročí viac ako byť ženou. No toto uvedomovanie si rozdielov nesmie ísť do extrému. Nesmie to prerásť do toho, že muži sú zlí a ženy sú dobré. Potrebujú sa navzájom, aby sa mohli vyvíjať k radostnejším bytostiam.
Keď si však žena uvedomí, že ona je tá, ktorá sa stále prispôsobuje, stále ustupuje, len ona dáva, dá sa to aj po rokoch zmeniť? Aj keď už si partneri vytvorili nejaký vzorec fungovania? Dá, ale nie je to jednoduché a často to nedokáže sama. Preto ženy potrebujú, aby ich sprevádzal odborník, aby im pomohol znova nájsť stratenú sebaúctu, ale aj sebadôveru, že dokáže prežiť bez muža, ktorý nevidí, čo on musí zmeniť a jeho doterajšie riešenie je vidieť problém inde. Prejaví sa to v nespokojnosti a kritike ostatných, a najmä vlastnej ženy. Žena však od neho nemusí hneď odchádzať a často ani neodchádza. Podľa odborníkov, ktorí sa venujú rodinným systémom, iniciátorom zmeny je žena. Zmena sa môže udiať, ale aj nemusí. Záleží, či je muž ochotný vypočuť si ženu a pochopiť, že má vlastný problém, ktorý za neho nik nevyrieši, iba on sám . Šancou pre vývoj oboch vo vzťahu je uvedomenie si toho, čo je predstierané, hrané, falošné a zneužívajúce.
Ak muž fyzicky svojej žene ubližuje, môžeme tiež povedať, že sa to deje pre nedostatok jej sebaúcty, sebalásky, sebavedomia? Vo svojej podstate áno, ale je to omnoho zložitejšie. Ak žena dovoľuje mužovi páchať na nej násilie, zrejme bola už ako dieťa emocionálne zneužívaná. Teda už vstupuje do vzťahu s vedomím, že si lásku musí zaslúžiť a ak nebude dobrá, môže jej byť odoprená. Tento vzorec sa má šancu zmeniť a ona nemusí zostať celý život obeťou. Učí sa starať o seba. Učí sa prijímať príjemné veci, nielen kritiku. Učí sa prežívať samu seba ako cennú bytosť, a tak si môže pritiahnuť k sebe niekoho, kto je starostlivý a láskavý.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Ak je žena týraná a dôvodom toho, prečo zostáva, sú len deti. Čaká, kým vyrastú, a možno dúfa, že sa počas tých rokov niečo zmení, že sa ten jej muž spamätá, zmení… Rozhodnutie je na nej. My všetko vidíme len zvonka, nie sme v jej koži. Nevieme, prečo koná tak ako koná a kde je jej hranica, kedy vzťah ukončí, aký je ten skutočný dôvod, prečo nemôže odísť, prečo ten vzťah neukončí. Keď dozrie čas, ona to spraví a ak nie, bude niesť následky. Stali sa aj prípady, keď sa už dospelé deti pýtali svojej mamy: Mama, prečo si vtedy neodišla? Prečo si neodišla skôr? Ale ona vie, že nemala kam odísť. Ísť k rodičom? To by brala ako prehru. A nie všetci rodičia podporia rozvedenú ženu s deťmi. Ešte stále sa to berie tak, akoby tá žena niečo nezvládla. Nehovorí sa, že muž niečo nezvládol, žena niečo nezvládla.
Dieťa preberá správanie svojich rodičov, nasáva atmosféru. Vidí, ako to doma funguje. Závisí to od toho, s ktorým z rodičov si vybuduje vzťah, ktorého z nich bude považovať za svoj vzor. Takže sa môže stať, že chlapec bude chrániť mamu, alebo sa k nej môže správať rovnako agresívne ako jeho otec. Dcéra môže byť na strane otca, hoci mame je ubližované, alebo môže byť na strane mamy, no zároveň sa na ňu môže hnevať a pohŕdať ňou preto, že neodišla. Je to veľmi individuálne, s kým sa dieťa v rodine bez vzájomnej úcty rodičov, identifikuje. Ak sa identifikuje s osobou, ktorá je silnejšia, potom bude mať problém v hľadaní partnera. Je veľmi pravdepodobné, že si bude hľadať niekoho silného, ale zároveň ho bude chcieť ovládať.
Čiže to, čo je nejakým spôsobom nedokončené, alebo tam chýba úcta, bude pokračovať ďalej. Či už je to úcta voči sebe alebo úcta voči druhým, voči partnerovi. Buď žena bude pokračovať v úlohe obete, ako jej mama, alebo sa z nej stane opačný extrém, bude veľmi direktívna a bude mať tendenciu ovládať.
Rovnováha v rodine: Dávanie a dostávanie
Ak sa šestnásťročné dieťa stane matkou, je nenasýtené. Najskôr je nenasýtená preto, lebo nedostávala v detstve toľko pozornosti, koľko potrebovala. Jej mama, ktorú opustil manžel, sa venovala skôr deťom v materskej škole a pocitu krivdy z opustenia. Dospieva, ale na dospievanie má krátky čas, ešte dosť nedostala, odrazu má úlohu starať sa a dávať, ale ona nie je pripravená, ešte si potrebuje užiť. Má v sebe polohu, že potrebuje blízkosť, aj blízkosť dieťaťa, ale nie ako dcéry, ako kamarátky, zaťažuje ju, ak sa má niekomu venovať a pomáhať mu, je ďaleko od napĺňania potrieb svojej vlastnej dcéry. Čiže nie je to o tom, či je dobrá alebo zlá. Ale nevie dávať ako zrelá dospelá žena, lebo ešte sama dosť nedostala, lepšie povedané, nedostala to, čo potrebovala v správnom čase. Každý máme v sebe obe polohy, potrebu dávať aj dostávať. Vo vývinovej psychológii je známe, že ak sa určitá potreba nenaplní v správnom čase, tak sa táto potreba stáva skoro nenaplniteľnou. Ak niečo nedostaneme v správnom čase, tak…
Dieťa by malo mať detstvo, aby mohlo byť dospelým. Úlohy, keď je za niečo zodpovedné, prichádzajú postupne. Tak, aby nebolo ukrátené o hry. Potom je šanca, že sa nebude brániť byť dospelým a dokáže robiť aj to, čo treba, nie len to, čo sa mu chce. Neprestane v ňom žiť vnútorné dieťa, ktoré vymýšľa, tvorí, vie si užiť, voľkať si, mať sa dobre. Znova sa vraciame k tomu, čo sme si povedali na začiatku. Tá rovnováha je o dávaní a dostávaní.
Vzor otec - mama: Vplyv neprítomnosti jedného z rodičov
Veľmi záleží na tom, ako je tam ten druhý partner prítomný. Nemyslím fyzicky, ale ako sa o ňom hovorí. Ak sa o ňom hovorí zle alebo sa o ňom nehovorí vôbec, tak je to väčší problém ako keď sa o niekom hovorí a dá sa mu zodpovedajúci podiel viny a možno raz aj adekvátny podiel zásluh. Chybou je, ak sa v rodine o mužoch hovorí len zle. Táto nespracovaná bolesť sa tak osudovo prenáša na ďalšie generácie. Život však dáva šance, tak aby sme si z toho životného mínusu vedeli vytvoriť plus. Bude dieťa zakvačené v bolesti, hneve, nenávisti a v strachu, alebo bude vidieť aj to, v čom bolo obdarované. Aj keď na prvý pohľad sú to viac prekážky a je otázne, či vôbec mala aspoň krátky čas na výživný vývoj, šancou pre zmenu je, ako sa dostane k tomu, čo potrebuje.
Nežná mama a pevný otec: Dva základné piliere výchovy
Ako vyzerá dobrá výchova dieťaťa? Jednoduché návody na ňu neexistujú. Dieťa však potrebuje dve základné veci: nežnú mamu a pevného otca. Dieťa potrebuje zabaliť do nehy a vykúpať v priazni. Potrebuje limit, poriadok, požiadavku. Dieťa musí vedieť, že otec a mama sú pevný pár. Akonáhle toto vytvorím, potom dieťa iba necháte, aby objavovalo a ovoniavalo svet. To, čo vy musíte vo výchove zvládnuť, je nechať dieťa skúšať. Dieťa musí ochutnať celú paletu života, pretože musí nájsť svoj talent. Každý ho máme, to je evolučná nevyhnutnosť. Keď je dieťa v tom bezpečnom prostredí, niečo ho začne baviť. Bezpečné prostredie, pevný, silný otec a nežná mama sú teda veci, ktoré potrebuje každé dieťa.
Dieťa potrebuje pocit bezpečia a lásky. V dlhých časoch. Dieťa je zrkadlom rodiny. V zlom slova zmysle „smetiakom“ rodiny. Aby dieťa prežilo, mama musí byť v poriadku. Žena potrebuje istotu v dlhých časoch. Muž nie, u neho to je iné. Žena, keď vstupuje do života, dáva všetko, pretože hrá o všetko a v dlhých časoch. Ak mám neistotu, tak to vo mne je a to dieťa mi to odzrkadlí.
Muž bude dobrým otcom, ak ho správne formujú štyri veci: Jeho vlastná mamička, jeho otec, musí na sebe sám zamakať a musí sa vedieť partnerke oddať s dôverou. Partnerke vraj muži musia bezvýhradne dôverovať, pretože, ako tvrdí: „Ja viem mechanicky fungovať, viem zarábať peniaze, viem zmontovať nábytok, ale nepoznám tajomstvo života. Ak do 3 rokov nedostanete to, čo by ste mali dostať, tak emočné systémy budete mať nenávratne poškodené. Vždy to na vás bude mať nejaký vplyv a vždy sa s tým budete nejako vyrovnávať. Je to síce nenávratné, ale to neznamená, že sa tomu nedá nejako pomôcť. Budete ale zlyhávať v záťaži, budete to mať ťažšie. Pomôžu vám vaše vlastné deti a veľké životné krízy. Krízu by som doprial každému. To vás ohlodá na kosť a zistíte, čo je dôležité a čo nie. A pomôže aj dobrá partnerka. Ak máte niekoho rád, druhý človek vás vie posunúť. Ale to najdôležitejšie je sebapoznanie, musíte nájsť to vaše doma. Keď sa budem poznať, nájdem sa, zistím, čo ma bolí, čo mi chýba a môžem na tom zamakať.
Prílišná voľnosť a technológie: Najväčšie problémy súčasnej výchovy
Dnes sme vo výchove príliš voľní a liberálni. Ak dieťa posadíte na trón, je to cesta do pekla. Spoznáte to podľa zjednávania, vymýšľania, rozčuľovania sa. Dieťa si s vami robí, čo chce, myslí si, som kráľ, som na tróne a má strach, že ste slabší ako ono. Ak si dieťa myslí, že rodičia sú slabší, má strach, že ho neochránia, preto je agresívne a zvyšuje svoju silu. Keď má dieťa ten klasický záchvat hnevu, prakticky vám hovorí, prosím vás, zakážte mi už niečo a trvajte na tom. Dieťa podľa neho jednoducho musí vedieť, kto je silnejší a kto slabší. Nikdy by sme sa mu nemali vo výchove prispôsobovať, pretože ono sa prispôsobuje nám. Dieťa potrebuje nehu, potrebuje sa mať dobre, ale zároveň potrebuje aj limity, poriadok. Na nastavenie poriadku však potrebujete otca. Úlohou mamy a zároveň aj jej problémom je to, že musí odpúšťať. Mama má dieťa rado, lebo je jej, otec ho má tiež rád, ale s podmienkou.
Ak budete žiť vo veľkom meste, keď bude otec večne preč a mama bude stále sama, ak budete mať pocit, že sa dieťaťu treba neustále bez prestávky venovať, ak si mamička myslí, že musí byť dokonalá a takisto, ak vašu domácnosť ovládnu technológie, budete mať veľké problémy. Dieťa do 3 rokov nedokáže rozlíšiť virtuálnu realitu a realitu. To, čo dieťa vidí v tablete, berie ako skutočné, a potom to opakuje. Ešte viac ako televízie sa bojím smartfónov a tabletov. Pre vzťah potrebujem dotyk a vôňu. Dieťa potrebuje dotyky, zabaliť do nehy, takto sa ale dotýka len obrazovky a môže sa stať na telefóne či tablete závislým.
Mamičky nemôžu byť stále na telefóne, dieťa vidí, čo robíte. Nároky na mamičky sú v dnešnej dobe obrovské, až šialené. Žena má mať vysokú školu, fungujúci vzťah, dve vychované deti, vedieť po anglicky, má mať pekný prerobený byt a chatu za Bratislavou, kam chodí na víkendy. A pri tom všetkom aj sľubnú kariéru. Žena má obrovské zdroje energie, ale keď sa rozhodnete byť super mama, nemá to zmysel, to nezvládnete. Ten vlak narazí do steny. Najčastejšie je to okolo 40. roku. Okolo 50-ky už musíte robiť len tie správne veci. Nemáte energiu na iné. Nesnažte sa byť supermamy. V rodine je na prvom mieste vždy mama. Prvá schopnosť ženy je ochrániť sama seba. Spokojná mama, znamená spokojné deti a spokojnú rodinu. Mamička môže byť nežná, len keď je odpočinutá.
Návrat do práce po pôrode: Dieťa potrebuje mamu
Médiá a rôzne organizácie dnes stále častejšie vyzývajú matky, aby sa čo najskôr po pôrode vrátili do práce. V iných krajinách je to predsa len pár týždňov či mesiacov, čo matky odchádzajú od detí a nevznikajú z nich žiadni sociopati. Diskusiou o rovnoprávnosti a úpravou legislatívy sme otvorili komnatu, kde sa hovorí len o partneroch - rovnoprávnosti muža a ženy v kariére a rovnocennom príjme. Akosi sme však v týchto diskusiách pozabudli na deti. Naozaj nevidím jediný dôvod, prečo by sme sa mali tváriť, že je normálne, ak otcovia budú chodiť na materskú. Je to typický výmysel dnešnej doby, kedy si všetci myslia, že môžu všetko a nebude to mať žiadne následky. Ale ono to, samozrejme, následky mať bude! Muži by sa v prvom rade mali postarať o to, aby fungovali ako skutoční chlapi. Niektorí otcovia to teoreticky môžu zvládnuť, ale má to jeden háčik: zvládnu to len chlapsky. A to je presne to, čo dieťa nepotrebuje. Dieťa predsa v prvom rade potrebuje vľúdnu a nežnú mamu. A potom spoľahlivého a pevného otca.
Väzba medzi mamou a dieťaťom je vrodená. Vzniká od prvej sekundy po počatí. Väzba medzi otcom a dieťaťom je len získaná. Otec sa otcom musí naučiť byť. Ak rodičia uvažujú o takejto výmene v útlom veku dieťaťa, odporúčala by som, aby si zistili čo najviac o vývinových obdobiach dieťaťa, pretože nie všetky sú rovnako vhodné na odlúčenie od matky. V prvých mesiacoch života dieťaťa, až do konca prvého roka, sa dôraz kladie hlavne na výživu dieťaťa. Nedostatočná výživa spomaľuje zrenie centrálneho nervového systému, telesný rast a tak i vývin psychických funkcií a procesov. Väčšina matiek v tomto období dojčí svoje dieťa. Pri dojčení si dieťa vytvára emocionálny vzťah s matkou prostredníctvom fyzického kontaktu, verbálnej, neverbálnej komunikácie. Rozlišuje známe tváre od cudzích, vytvára si špecifické putá. Je to obdobie otvárania sa okoliu a získania dôvery. Tento stav však možno kvalitne zabezpečiť len ak je saturovaný pocit istoty, bezpečia a starostlivosti o dieťa. V tomto vývinovom období sa to očakáva hlavne od matky, ktorá sa stáva najdôležitejším sociálnym objektom pre dieťa, s ktorým spája pozitívne skúsenosti.
Pre optimálny osobnostný vývin dieťa by bolo dobré, keby otec nastúpil na materskú až v druhom roku dieťaťa. Takisto ako matka aj otec môže v tomto období poskytnúť svojmu dieťaťu pocit bezpečia, istoty, zakotvenia. Ponúknuť model mužského vzoru správania sa, iné hry, iné podnety.
Z hľadiska starostlivosti o novorodenca po pôrode je dôležité zvážiť ako rozhodujúci faktor dojčenie. Dojčenie je kľúčové pre zdravie dieťaťa ako aj pre zdravie ženy a tiež pre celkové zdravie spoločnosti a náklady za zdravotnú starostlivosť. Má ochranný vplyv z hľadiska mnohých civilizačných ochorení ako aj množstva akútnych ochorení. Vplyv dojčenia na život dieťaťa i matky a na ich zdravie je závislý od každej jednej "dávky" dojčenia, ktorá sa uskutoční. A nielen to, pre dieťa slúži ako univerzálny prostriedok na utíšenie, upokojenie, uspávanie, zahriatie, odstránenie bolesti, reguláciu srdcovej činnosti a dýchania a rozvoj mozgu a tráviacej sústavy, vrátane správneho zloženia mikrobiómu, čo má vplyv na zdravie dieťaťa v dospelosti. Taktiež pre psychické zdravie dieťaťa je dojčenie podstatné. Dojčenie sa rozvíja a ustanovuje v prvých mesiacoch života, keď sa rozhoduje o tom, či bude fungovať z dlhodobého hľadiska. Dojčenie priamo z prsníka nie je rovnocenne nahraditeľné inými spôsobmi kŕmenia či inou výživou. Navyše iné spôsoby kŕmenia, ako napríklad podávanie fľašky, sťažujú až znemožňujú dojčenie, a prinášajú so sebou mnoho rizík, vrátane zmien vo vývoji ústnej dutiny či zuboradia. Dojčenie predstavuje komplexný spôsob starostlivosti a starostlivosť o dieťa nie je len otázkou toho, či dieťa vyrastie, ale tiež otázkou toho, či sa pri starostlivosti maximálne naplní potenciál pre fyzické a psychické zdravie dieťaťa a tiež matky, ktorá vďaka dojčeniu chráni svoje zdravie pred množstvom chorôb. Matka a dieťa navyše v prvých mesiacoch života fungujú ako neoddeliteľná biologická jednotka a separácia matky a dieťaťa spúšťa procesy, ktoré zvyšujú v tele dieťaťa hladinu stresových hormónov ako napríklad kortizol, zhoršujú imunitu a náchylnosť na infekcie, zhoršujú reguláciu príjmu potravy a využívanie živín z potravy, menia biológiu spánku a spôsobujú v kritickom rannom období vývoja štrukturálne zmeny v mozgu, ktoré sú už dnes dostatočne zdokumentované.
Odchod mamy do práce po pôrode z pohľadu dieťaťa a rozvoja primárnej vzťahovej väzby je neprijateľný do 12- 18 mesiacov. Rodina funguje ako systém vzájomne prepojených vzťahov medzi jednotlivými členmi, každý z nich tu má svoje jedinečné postavenie, a teda aj úlohu. Z pohľadu dieťaťa, mama je prvá základná orientačná väzba vo vzťahoch a vnímaní života. Stáva sa prirodzene aj prvotnou istotou a bezpečím. Veď od zrodu, a počas celého prenatálneho vývoja, spolu okamžite komunikujú v pevnom spojení. Preto, aj po príchode na svet, pokračuje ako exkluzívna podpora.
Otcovia sa v dnešnej dobe oveľa viac snažia vytvárať kontakt, komunikáciu už počas tehotenstva, snažia sa byť v úzkom kontakte s dieťaťom hneď od narodenia, a prirodzene sa zapájajú do potrebnej starostlivosti. Tým samozrejme tiež výrazne prispievajú k citovému vývoju dieťaťa. Vstupujú do jeho života najmä tým , že zabezpečujú osamostatňovanie a nezávislosť. U otca ide viac o zisťovanie, čo dieťa už dokáže, vyvolávanie aktivity, reagovanie a stavanie dieťaťa do náročnejších a neznámych situácií. Otec je viac uvádzačom do vonkajšej spoločnosti, nabáda dieťa k odvahe do nových vecí, a teda aj čeliť riziku. Z titulu odlišnosti maminej a otcovej role, ide prirodzene o mamu, ktorá po pôrode ľahšie chápe a rozumie, čo sa s dieťaťom deje. Tým účinne poskytne ukľudnenie, pretože dieťatko viac pozná, je s ním pevne spojená. Preto odchod mamy po pôrode do pracovného pomeru by pre mňa znamenalo, v prípade udržania kojenia a celkového harmonického prospievania dieťatka, najskôr po 12 mesiacoch. Tam už dieťa má aj oveľa viac nažitého času a doladeného porozumenia s otcom. Vďaka mamou poskytovanému bezpečiu, dieťa získalo odolnosť na výraznú premenu v prevládajúcej starostlivosti smerom od maminej k otcovej, ktorú môže zvládnuť. Je však potrebné pravdivo sledovať a empatizovať sa s dieťaťom, aby sa proces separácie od mamy citlivo nastavil, podľa jeho aktuálnych potrieb. Aj keď všetko prebehne hladko, mama by nemala dieťatko opúšťať na viac ako 8 hodín, a to preto, aby dieťa malo priestor dostať potrebnú dávku starostlivosti a lásky naďalej aj od mamy. Pri korigovaní situácie podľa potrieb dieťaťa by odchod mamy do práce nemal mať negatívne účinky. Pre otca v úlohe opatrovateľa vzniká možnosť výrazného upevnenia si vzťahu s dieťaťom. Mama sa však naopak môže dostať do väčšieho stresu, jednak zo separácie od dieťaťa, ako aj z nadobudnutých pracovných povinností. Ak sa k tomu pridá aj časť domácich povinností, ktoré muž popri dieťati nie vždy zvláda, časový stres ženy výrazne narastá.