Rozvod a zmeny v rodinných štruktúrach môžu byť pre deti náročné. Jednou z najťažších situácií, ktorým môžu rodičia čeliť, je, keď dieťa odmieta tráviť čas s jedným z rodičov. Tento článok sa zaoberá príčinami takéhoto správania a ponúka praktické rady, ako túto situáciu riešiť.
Problém odmietania jedného z rodičov
"Moje dieťa ku mne odmieta chodiť. Už viackrát radšej zostalo s druhým rodičom a mňa to veľmi trápi. Čo mám robiť, keď nechcem o vzťah s dieťaťom prísť?" S touto otázkou sa na mňa v poslednej dobe obrátilo viacero rodičov. Úplne chápem ich paniku a strach, že o svoje dieťa prídu. Veď je to predsa moje dieťatko. Pre biologického rodiča je to veľmi ťažká situácia. Len keď o tom premýšľam, mám stiahnutý žalúdok. Hlavne, ak rodič nechápe, čo sa deje.
Pochopenie príčin odmietania
Rovnako ako sa ľudia nerozvádzajú len tak, ani vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa nedajú jednoducho zmanipulovať. Najmä ak boli predtým dobré. Je dôležité pochopiť, prečo zrazu dieťa nechce chodiť k jednému z rodičov. Príprava na styk s druhým rodičom spočíva najmä v tom, že rodič, ktorému je dieťa zverené a ktorý má k dispozícii väčšiu možnosť na dieťa pôsobiť, nerobí krivé kroky voči tomu rodičovi, ktorý je znevýhodnený. Určite nie je dobré, aby syn počúval vety typu: „Nechoď, nemusíš s ním byť, veď vieš, aký je, určite ti tam bude zle, potom mi zavolaj.“
Podľa Dohovoru o právach dieťaťa má dieťa právo vyjadriť svoj názor a je potrebné, aby ho dospelí počúvali. Ak vzťah a stretávanie otca a syna určitý čas po rozvode fungovali, nehľadajte odpoveď v stave, aký je teraz, ale hľadajte odpoveď na to, čo sa stalo medzi otcom a synom v čase, keď sa postoj zlomil.
Možné dôvody odmietania:
- Zmena dynamiky v rodine: Dieťa si nevie zvyknúť na zmenu dynamiky, menej času s biologickým rodičom. Doteraz bolo najdôležitejšou osobou pre svojho rodiča a zrazu má „konkurenciu“ v podobe nového partnera a jeho detí. Každá zmena je pre dieťa stres, ktorý musí zvládnuť. Spoločné bývanie s ďalším človekom (prípadne ďalšími deťmi) je teda zmena obrovská.
- Nové pravidlá: Pravidlá a hranice v novej rodine bývajú častou rozbuškou. Musíme rešpektovať a brať do úvahy potreby viacerých ľudí / pravidiel, ako kým rodič žil so svojim dieťaťom sám. Pre dieťa to môže byť šok.
- Pocity neprijatia: Necíti sa u vás vítané a prijaté. Dôvodov môže byť viac - vyčleňte si čas len pre vás a porozprávajte sa s dieťaťom, čo sa deje.
- Manipulácia druhým rodičom: Môže ísť naozaj o ovplyvňovanie dieťaťa druhým rodičom, ktorý sa snaží o odcudzenie a narušenie vášho vzťahu.
Čo robiť, keď dieťa odmieta otca?
Mlčanie veci nerieši. Musíte hovoriť. Nielen s exmanželom, ale najmä so synom. Mali by ste zistiť, čo sa udialo a čo mu prekáža. Ak viete pomenovať veci, viete nájsť aj dobré riešenie. Keď na to nestačíte sama, nájdite si dobrého psychológa, ku ktorému bude mať syn dôveru. Počúvajte, čo hovorí, hoci sa vám to nemusí páčiť.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Praktické kroky:
- Komunikácia s dieťaťom: V prvom rade je dôležité pochopiť, čo sa deje - prečo zrazu moje dieťa ku mne nechce chodiť? Skúste len počúvať a nehodnotiť, čo dieťa hovorí. Nezačnite mu vysvetľovať, že to tak vnímať nemôže, prípadne vybuchnúť v hneve. Viem, že sa to veľmi ľahko povie a ťažšie urobí - dieťa sa však môže zaseknúť a nič sa nedozviete. Ak má dieťa na výber, vždy si radšej vyberie istotu rodiča, ako by sa malo spoliehať samé na seba. Preto v prípade, že chcete, aby sa dieťa naučilo spať samé, potrebuje „zažiť“, že sa mu naozaj nič nestane, ak nebude s rodičmi. A to sa naučí len na základe skúseností. Opýtajte sa svojho dieťaťa, ako sa cíti a čo ho trápi, ak leží v posteli samé. Na čo myslí, čo mu prichádza na um? Nechajte ho popísať svoje obavy a definovať, čoho sa vlastne bojí. To vám pomôže zistiť, kde je problém a ako by sa dal vyriešiť. Skúste s ním prebrať to, ako by to malo vyzerať, ak by ho netrápil žiadny strach, ani obava.
- Rozhovor s druhým rodičom: Ak máte dobré vzťahy s druhým biologickým rodičom, porozprávajte sa o tom, prípadne skúste nájsť iné usporiadanie, ktoré vyhovuje meniacim sa potrebám dieťaťa.
- Úprava pravidiel: Dohodnite sa, ktoré pravidlá sú naozaj dôležité a cez ktoré nejde vlak.
- Vyhradený čas: Vyčleňte si čas len pre vás a porozprávajte sa s dieťaťom, čo sa deje.
- Odborná pomoc: Nájdite si dobrého psychológa, ku ktorému bude mať syn dôveru. Ak viete pomenovať veci, viete nájsť aj dobré riešenie. Keď na to nestačíte sama, nájdite si dobrého psychológa, ku ktorému bude mať syn dôveru. Počúvajte, čo hovorí, hoci sa vám to nemusí páčiť. Dá sa nejako dohodnúť stretnutie napr na socialke so psychológom alebo nejakým mediátorom že by mu to lepšie vysvetlili ?
- Podpora otca: Pomôcť dieťaťu, aby sa naučilo milovať otca, môže veľmi výrazne mama! Vždy som sa snažila dieťaťu pripomínať tatinka, aj keď práve nebol s nami. Deti majú s manželom „svoje hry“, ktoré sa ja s nimi zámerne nehrám a ony vedia, že ich majú očakávať jedine od neho.
- Zachovanie pokoja: Odmietaný rodič by sa nemal urážať ani panikáriť, ale ani násilím vtierať do pozornosti dieťaťa. Tým sa nič nevyrieši, naopak, mohlo by to situáciu zhoršiť.
- Zameranie na aktivity: Odmietaný otec zväčša nemá šancu konkurovať matke v starostlivosti o dieťa, lebo jednoducho nie je toľko doma ako ona. Môže však dieťa zaujať aktivitami, na ktoré matka nemá čas.
Rola nevlastného rodiča
Miešajú sa vo vás pocity viny (čo keď k nám nechce chodiť kôli mne), hnevu (je to rozmaznané dieťa), ľútosti (tak veľmi by som chcela „normálnu“ rodinu) a všetko možné dokopy? - skúste pochopiť, že pre partnera je to naozaj veľmi ťažká situácia - strach, že o svoje dieťa príde je obrovský a niekedy môže až paralyzovať. A občas proste nezvládne dieťa disciplinovať a trvať na dodržiavaní pravidiel. - nesnažte sa prevziať rolu strážcu pravidiel do vlastných rúk - môže to veľmi narušiť váš vzťah s dieťaťom i partnerom. - pochopte svoje emócie - máte v sebe hnev? Na koho? Veľakrát som pociťovala hnev na partnerove deti, že sa správajú určitým spôsobom. Ale keď som sa nad tým neskôr zamyslela, nahnevaná som bola vlastne na partnera, že tie situácie nevie zvládnuť. - napadlo vás, o koľko jednoduchšie by bolo, keby k nám partnerove dieťa nechodilo? A následne sa dostavili obrovské výčitky svedomia - ako tak môžem premýšľať? Vykašlite sa na pocity viny. - nemusíte všetko akceptovať a nechať deti vládnuť domácnosti. Naopak, kľudne si svoje hranice určiť a citlivo ich vyžadovať. Dôležité je porozumieť, prečo tú hranicu vyžadujem (ide mi o čistú podlahu alebo skôr o pocit rešpektu a autority?) a rozhodnúť sa, čo je naozaj pre mňa dôležité. Toto potom citlivo a ideálne bez emócií dodržiavať.
Príklad z praxe
Andrea nám napísala: „Pomôcť dieťaťu, aby sa naučilo milovať otca, môže veľmi výrazne mama!“ Niečo na tom asi bude… Keď si predstavím našu rodinu (máme tri deti), vždy som sa snažila dieťaťu pripomínať tatinka, aj keď práve nebol s nami. Potom sa mi v dvoch prípadoch stalo, že som bola na tatina premenovaná ja, jednoducho aj mama, aj tata boli u nás „tatík“. Deti majú s manželom „svoje hry“, ktoré sa ja s nimi zámerne nehrám a ony vedia, že ich majú očakávať jedine od neho. Každý však má svoju skúsenosť. Akú máte vy? Napíšte, aký vzťah majú vaše deti k otcovi a ako sa budoval od narodenia bábätka, či vlastne ešte pred ním. Pridajte komentár pod článok.
Odmietanie otca u malých detí
„Manžel príde domov z práce, celý natešený pribehne do izby k synovi a on začne pišťať, odvracať sa. Muž samozrejme stratí nervy, automaticky sa urazí a odíde z miestnosti. Takisto je to večer, keď si k nám chce ľahnúť manžel do postele, malý začne pišťať (nie je to plač, je to akoby také trucovanie alebo naschvál), posiela ho preč z izby a manžel je z toho totálne znechutený a nešťastný. Vidím na ňom, že ho to veľmi bolí. Ale ja si myslím, že je to len obdobie, začal to robiť odvtedy, ako sme ho dali do škôlky. 3 roky bude mat v januári, od októbra chodí do škôlky, síce len na 2 hodinky, ale odvtedy sa aj ku mne správa ináč. Neposlúchne ma, akoby sa mi mstil, ale zase na druhej strane nemôžem odísť z miestnosti, nemôžem ísť sama na toaletu a dokonca ani s babkou, dedom nezostane sám v izbe. Manželovi hovorím, že to prejde, dúfam, že to prejde, neviem, v čom je príčina jeho správania, ale pripisujem to skôr škôlke, je to pre neho veľká zmena. No neviem, prečo to robí tatinovi…“ Na otázky k tejto problematike odpovedá detská psychologička PhDr. Kornélia Dibarborová.
Faktory ovplyvňujúce vzťah dieťaťa k rodičovi:
- Akceptácia počas tehotenstva: Jeden z rodičov mohol tehotenstvo vnímať ako vytúžené, u druhého mohli prevládať obavy až nevôľa z príchodu potomka.
- Zapojenie do starostlivosti: Sú mamičky „kvočky“, ktoré si svoje „kuriatko“ žiarlivo strážia, nedôverujú nikomu a manželovi ho nezveria do rúk ani na sekundu. Ak potom otec zatúži po príchylnosti dieťaťa, tak sa jej dočká len ťažko. Nejde o to, koľko hodín otec strávi doma, ale o to, ako často je s dieťaťom v priamom kontakte. Čiže aj v tomto prípade je kvalita dôležitejšia ako kvantita.
- Vzťahy medzi rodičmi: Dieťa dokáže priam neomylne vnímať napätie medzi rodičmi. Či už je to vypovedaná alebo nevypovedaná nespokojnosť matky voči otcovi (alebo naopak), dieťa ju môže podvedome prebrať.
- Osobnosť rodiča: Či nie je príliš autoritatívny (ba až tyran), čo býva najmä u mimoriadne nadaných detí kameňom úrazu.
Povaha dieťaťa:
Sú deti, ktoré sú od narodenia výrazne egocentrické, žiarlivé a majetnícke. Takéto dieťa má tendenciu privlastňovať si matku (keďže je najčastejším zdrojom obživy, pohybu, nežnosti, atď.) a otca vnímať ako soka. Ak je takéto dieťa extrémne dlho a najmä často kojené, dôsledkom býva aj odmietanie otca. Záleží potom na empatii matky, aby situáciu správne zhodnotila a dieťa jemne a trpezlivo korigovala. Aby odmietanie otca nevímala ako svoju výnimočnosť a nenahraditeľnosť, ale sa aktívne snažila o ich zblíženie. Neurobiť to by bola veľmi krátkozraká politika a v konečnom dôsledku by na ňu doplatilo dieťa, nie otec. Mimoriadne viazané na matku bývajú aj deti introvertné, ktoré sa ťažšie prispôsobujú akýmkoľvek zmenám. Pre takéto dieťa nie je otec príjemným osviežením v dennom stereotype ale problémom, na ktorý si musí zvykať.
Vek dieťaťa:
Ak dieťa otca odmieta prakticky od narodenia, dôvodom bývajú už vyššie uvedené faktory. Ak ho napríklad do dvoch rokov akceptuje rovnako ako matku a potom sa odrazu karta obráti, býva to len jeden z prejavov vzdoru, zväčša voči autorite, ktorú otec pre dieťa predstavuje. Odmietanie je vtedy dočasné a neraz sa stáva, že zo dňa na deň začne dieťa odmietať pre zmenu matku a preferuje otca alebo babičku, deda a podobne.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Riešenie odmietania rodiča dieťaťom:
V prvom rade by sa mali rodičia zamyslieť, sadnúť si a pokojne, bez vzájomného osočovania sa pokúsiť zistiť, či nerobia v niečom chybu (majetnícka matka, ľahostajný otec…). Ak sami na nič podstatné neprídu, môžu o radu požiadať detského psychológa. V zásade však treba 2-3 mesiace počkať, či sa situácia nezlepší. Odmietaný rodič by sa nemal urážať ani panikáriť, ale ani násilím vtierať do pozornosti dieťaťa. Tým sa nič nevyrieši, naopak, mohlo by to situáciu zhoršiť.
Šanca pre otcov:
Odmietaný otec zväčša nemá šancu konkurovať matke v starostlivosti o dieťa, lebo jednoducho nie je toľko doma ako ona. Môže však dieťa zaujať aktivitami, na ktoré matka nemá čas. Opakovane sa mi stáva, že keď ku mne na vyšetrenie dieťaťa vo veku 0 do 3 roky prídu obaja rodičia a dostanú na domov úlohy, vhodné na rozvíjanie jeho psychomotoriky, chopí sa tejto iniciatívy práve ocino. Mamička to ocení a otecko, ako človek pragmatický, má konečne návod, čo rozumné sa dá s dieťaťom v danom veku robiť. No a osoh z toho celého má dieťa. Raz darmo, väčšina mužov je hravejších a pri hre tvorivejších ako väčšina žien, ktoré sú zamerané skôr na zabezpečovanie iných potrieb dieťaťa. Často už len z toho dôvodu im elán na hry neostáva. A práve v tomto by som videla pre oteckov najväčšiu šancu, ako svoje dieťa zaujať. Ale pozor, akákoľvek „výuka“ sa musí diať hravou, nenásilnou formou a vtedy, keď o ňu má dieťa záujem. Ak by si ocino zmyslel, že do športových správ ostáva 10 minút a do hry ponorenému dieťaťu zahlásil: “ No, poď Tomáško, ocino Ťa ide učiť navliekať korálky!“, tak môže rovno zabudnúť na to, že sa stretne s nadšením svojho potomka…
Keď 13-ročné dieťa nechce tráviť čas s otcom
Ahojte, máte niektorá skúsenost s tým ako postupovať keď 13r dieťa už nechce tráviť toľko času u svojho otca ?Sme 11 rokov rozvedený, na súde boli stanovené časy stretavania s tým že pár hodín cez týždeň a víkend každý druhý aj to asi od soboty do nedele ( nepamätám si a neviem nájsť rozhodnutie) , ale my sme si to prispôsobili a teda chodí jeden deň v týždni s tým že prespi a každý druhý víkend od piatku do pondelka rána. Avšak začína už veľmi vymýšľať, že tam nechce toľko chodiť. Vždy som sa snažila dbať na to aby tam chodila, je to predsa otec. Žial máme rozdielne názory na výchovu, on je veľmi striktný s má svoje zásad, ja benevolentnejšia a snažím sa vypočuť názor dieťaťa a vyjsť v ústrety. Dieťa chodí na športové tréningy 3x do týždňa a dobre sa učí. Keď ide k nemu cez týždeň berie si všetky učebné pomôcky na 2 dni + veci na tréning. Chcela by som jej vyhovieť aby teda nemusela toľko k otcovi chodiť, aspoň upustiť cez ten tyzden keďže v ten deň sa stretnú akurát tak večer o 19 a idú spať ( on má deti a tie tiež majú svoje koníčky v ten deň ) a možnosť časom skúsiť že by nechodila od piatku ale iba od soboty do nedele večera ( predsa už dieta je vo veku kedy chce čas tráviť aj s kamarátmi) Tu nastáva problem - neviem ako to s ním vykomunikovat aby nebol problém. On veľmi neberie ohľad na názor dieťaťa či jeho vlastné potreby ( napr pri diskusií o strednej škole dieťaťu zákazal ísť na vybranú školu lebo podľa neho sa mu nebude chcieť cestovať a na intrak nepustí lebo sa nebude učiť 🙄 - pritom dieťa je ľahko účenlive, šikovné, rozumné) Ako v tomto prípade postupovať? Dá sa nejako dohodnúť stretnutie napr na socialke so psychológom alebo nejakým mediátorom že by mu to lepšie vysvetlili ? Úprimne mne sa veľmi nechce ísť do rozbroju ale zároveň vidím že už to dieťa ťažšie znáša, ale rovnako nechcem aby sa s otcom prestala vídať.
Riešenie pre staršie deti:
V tomto prípade je dôležité zohľadniť názor dieťaťa. 13-ročné dieťa má už vlastné preferencie a potreby. Je potrebné:
- Komunikovať s otcom: Snažiť sa o otvorenú komunikáciu s otcom a vysvetliť mu potreby dieťaťa.
- Mediácia: Využiť mediátora alebo psychológa na sociálke, ktorý by otcovi pomohol pochopiť situáciu.
- Zohľadnenie záujmov dieťaťa: Snažiť sa o kompromis, ktorý by zohľadňoval záujmy dieťaťa, ako napríklad trávenie času s kamarátmi.
- Prispôsobenie stretávania: Zvážiť úpravu stretávania tak, aby bolo pre dieťa menej zaťažujúce, napríklad skrátenie času stretávania počas týždňa.
Problémy so spánkom
Niektoré deti majú problém zaspať samé. Iné sa v noci zobudia a dožadujú sa spania v rodičovskej posteli. Pozrime sa spolu na to, ako to vyriešiť. Prečo deti nechcú spať samé Možno sa to stalo aj vám. V jednu noc vaše dieťa z nejakého dôvodu odmietlo spať samé (dôvodom mohol byť zlý sen, nepríjemná skúsenosť v škole alebo strašidelný príbeh, ktorý počulo od kamaráta). Po takejto noci však nasledovala ďalšia a ďalšia a vaše dieťa sa začalo báť spať samo. Potrebuje, aby ste s ním zostali, kým nezaspí. No aj tak vás v noci zobudí s tým, že chce spať v posteli s vami. Tento problém je v skutočnosti veľmi častý. Čudovali by ste sa, koľko detí vo veku 7, 9, či dokonca 12 rokov nedokáže spať samé vo svojej posteli po celú noc. Dôvody pritom môžu byť rôzne. Možno dieťa trpí separačnou úzkosťou, má sklon k veľkým obavám, strach z choroby, ťažko znáša zmeny, prípadne má diagnostikované ADHD alebo nejakú poruchu učenia. Nič z toho však neznamená, že problémy so spánkom sa nemôžu zlepšiť, kým sa nezlepšia ostatné problémy. Tip: Prečo sa dieťa v noci budí + ako si s tým poradiť Čoho sa deti najčastejšie boja Pokiaľ nejde o špecifiká ako je strach z odlúčenia alebo posttraumatická stresová porucha, repertoár detského strachu zahŕňa najmä tmu, neidentifikovateľné nočné zvuky, zlých ľudí, únoscov, zlodejov, strašidlá, mátohy, búrky, hromy a pod. Pre dieťa je prirodzené, že ak sa cíti ohrozené, hľadá ochranu u rodičov. Akékoľvek rozumné zdôvodňovanie a bagatelizovanie detských obáv pritom neprináša žiadne ovocie. Prečo? Nuž, je to pomerne jednoduché. V minulosti nespočetné generácie detí naozaj spali so svojimi rodičmi (alebo v ich tesnej blízkosti). A tieto deti prežívali častejšie ako tie, ktoré boli ponechané samé na seba. V podstate ide o akýsi prirodzený pud. Ako pomôcť deťom zdolať strach Ak má vystrašené dieťa na výber, vždy si radšej vyberie istotu rodiča, ako by sa malo spoliehať samé na seba. Preto v prípade, že chcete, aby sa dieťa naučilo spať samé, potrebuje „zažiť“, že sa mu naozaj nič nestane, ak nebude s rodičmi. A to sa naučí len na základe skúseností. Napríklad, ak dieťaťu napadne nejaká strach naháňajúca myšlienka, ale počká a nič zlé sa mu nestane, úzkosť ustúpi. Ak dieťa vyčkávanie a následné uvoľnenie nevyskúša, nemá príležitosť naučiť sa, že strach dokáže zdolať aj samo. Je totiž oveľa jednoduchšie utiekať sa k rodičom ako počkať a prekonať strach, takže pre dieťa to v skutočnosti nie je ťažká voľba. Deti, ktoré potrebujú prítomnosť rodiča, aby zaspali, sa naučia byť závislé od rodičov a nenaučia sa spoliehať samy na seba. Tipy, ako naučiť deti v noci spať samé Opýtajte sa svojho dieťaťa, ako sa cíti a čo ho trápi, ak leží v posteli samé. Na čo myslí, čo mu prichádza na um? Nechajte ho popísať svoje obavy a definovať, čoho sa vlastne bojí. To vám pomôže zistiť, kde je problém a ako by sa dal vyriešiť. Skúste s ním prebrať to, ako by to malo vyzerať, ak by ho netrápil žiadny strach, ani obava. Utvrďte v dieťati pocit sily a sebadôvery, napríklad pomocou obzvlášť príjemného zážitku z minulosti. Pred spaním dodržujte „rituály“ - rovnaký čas na spánok, umývanie alebo kúpeľ pred spaním, objatie, pusa… Rutinne vykonávané činnosti pomáhajú dieťaťu navodiť pocit istoty a bezpečia. Keď bude totiž dieťa vedieť, čo ho čaká, bude sa mu ľahšie zaspávať. Všetko je to len o zvyku. Nezostávajte v izbe, kým dieťa nezaspí. Dieťa by sa malo naučiť zaspávať samé a nespoliehať sa na rodičov. Ak je to potrebné, dohodnite sa s ním, že ho budete chodiť kontrolovať každých 10 minút, až dokým nezaspí, ale nezostanete pri ňom viac ako 2 minúty. Mimo tohto času vás však nebude volať, resp. vy nebudete chodiť na jeho zavolanie. Ak chcete dieťaťu ponechať zasvietené svetlo, tak potom musí ísť len o malé, tlmené nočné svetielko, ktoré ho nebude rušiť v spánku. Nezabúdajte, že máte byť pre dieťa oporou, ale súčasne mu máte umožniť, aby si vyvinulo schopnosť postaviť sa svojim obavám zoči-voči a zvládnuť svoj strach.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Riešenie problémov so spánkom:
- Zistiť príčinu strachu: Opýtajte sa svojho dieťaťa, ako sa cíti a čo ho trápi, ak leží v posteli samé. Na čo myslí, čo mu prichádza na um? Nechajte ho popísať svoje obavy a definovať, čoho sa vlastne bojí. To vám pomôže zistiť, kde je problém a ako by sa dal vyriešiť. Skúste s ním prebrať to, ako by to malo vyzerať, ak by ho netrápil žiadny strach, ani obava. Utvrďte v dieťati pocit sily a sebadôvery, napríklad pomocou obzvlášť príjemného zážitku z minulosti.
- Spánkové rituály: Pred spaním dodržujte „rituály“ - rovnaký čas na spánok, umývanie alebo kúpeľ pred spaním, objatie, pusa… Rutinne vykonávané činnosti pomáhajú dieťaťu navodiť pocit istoty a bezpečia. Keď bude totiž dieťa vedieť, čo ho čaká, bude sa mu ľahšie zaspávať. Všetko je to len o zvyku.
- Samostatné zaspávanie: Nezostávajte v izbe, kým dieťa nezaspí. Dieťa by sa malo naučiť zaspávať samé a nespoliehať sa na rodičov. Ak je to potrebné, dohodnite sa s ním, že ho budete chodiť kontrolovať každých 10 minút, až dokým nezaspí, ale nezostanete pri ňom viac ako 2 minúty. Mimo tohto času vás však nebude volať, resp. vy nebudete chodiť na jeho zavolanie.
- Nočné svetlo: Ak chcete dieťaťu ponechať zasvietené svetlo, tak potom musí ísť len o malé, tlmené nočné svetielko, ktoré ho nebude rušiť v spánku.
- Podpora a sebadôvera: Nezabúdajte, že máte byť pre dieťa oporou, ale súčasne mu máte umožniť, aby si vyvinulo schopnosť postaviť sa svojim obavám zoči-voči a zvládnuť svoj strach.