Obec Jedľové Kostoľany, nachádzajúca sa v srdci Slovenska, má bohatú históriu a jedinečnú geografickú polohu. Táto štúdia si kladie za cieľ poskytnúť komplexný pohľad na obec, od jej geografických charakteristík a historického vývoja až po kultúrne a spoločenské aspekty života jej obyvateľov.
Úvod
V roku 1996 vznikla prvá štúdia "Dejiny Jedľových Kostolian" z iniciatívy stretnutia s miestnymi obyvateľmi, ktorí potrebovali podklady pre svoju prácu. Hoci som im mohol poskytnúť nesúvislé informácie o najstarších písomných prameňoch, chýbala im súvislosť a informácie o živote predkov. Táto štúdia nebola úplná, pretože mi chýbali informácie z farskej kroniky. Napriek tomu bola štúdia zaslaná starostovi obce a poslúžila ako jeden z podkladov pre knihu „Jedľové Kostoľany - história, zvyky, obyčaje“. Od roku 1996 som získal ďalšie materiály a informácie, a preto predkladám doplnenú štúdiu, ktorú však ani teraz nepovažujem za úplnú.
Geografická charakteristika
Väčšia časť chotára obce Jedľové Kostoľany sa rozprestiera na svahoch najmenšej časti horstva Tríbeč, nazývanej „Sokolec“. Toto pomenovanie dostala od najvyššieho kopca, ktorý sa nachádza v tejto časti Sokolca. Tento je vysoký 801 m. Menšia časť chotára sa nachádza aj na severných svahoch Pohronského Inovca.
Horstvo Tríbeč
Tribečské horstvo svojím pôvodom a stavbou patrí k jadrovokryštalickým horstvám Slovenska. Prekonalo viacero geomorfologických cyklov. Posledný cyklus, ktorý vymodeloval dnešnú tvárnosť horstva, prebiehal od konca neogénu v mladších treťohorách. Trval 30 miliónov rokov a skončil pred 1 miliónom rokov. Jeho jadro tvoria žula a kryštalické bridlice. Na tvárnosť Tribeča však mali vplyv aj druhohorné horniny, hlavne kremence a vápenec, ktoré pokryli jeho žulové jadro, ako hrubé sedimenty. Kremence vytvárajú kopce Sokolec (801 m), Bresov vrch (729 m), Lom (685 m), Drienová (552 m). V Razdieli a v Sokolci sa nachádzajú dolomitické vápence a čisté dolomity. Dolomitické štrky sa nachádzajú aj v kotline Jedľových Kostolian, kde sa nachádza aj kostoliansky brizolit.
Sokolec je najmenšou horskou skupinou Tribeča. Od Razdiela ho oddeľuje údolie bezmenného potoka (tento nad Hostím priberá meno Hostiansky potok), ktorého dolina však nesie meno Hlboká. Od Vtáčnika ho oddeľuje Veľkopoľská brázda a od Pohronského Inovca rieka Žitava.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Kotlina Jedľových Kostolian
Zaujímavým morfologickým celkom je kotlina Jedľových Kostolian. Je to kotlina erozívneho charakteru. Vznikla ako prepadlina pri neogénnom výzdvihu Tribeča. Prostredná kryha poklesla najnižšie, na nej leží najnižšia časť obce -- Dedina. Okolité kopce spadajú do tejto kotliny stupňovito. Na východe kotliny sa nachádzajú andezitové kopce Cigánska pažiť (523 m) a Hradište (440 m). Zložené sú z andezitu a patria k Pohronskému Inovcu. Aj Včelár (516 m) je andezitový, hoci ho od Inovca oddeľuje Žitava. Pod ním sa nachádza sloj hnedého uhlia.
Drienová (552 m) zasadá do kotliny niekoľkými stupňami. Je to príkrová doska odtrhnutá od Razdiela pri poslednom neogénnom vrásnení Tribeča. Medzi Drienovou a Razdielom je hlboké priekopové údolie doliny Hlboká. Kotlina Jedľových Kostolian bola za sopečnej činnosti Pohronského Inovca zasypaná sypkým sopečným materiálom. Tento podľahol neskôr erozívnej činnosti Žitavy, ako aj denutácii a bol odplavený. Od Malej Lehoty až po Jedľové Kostoľany je Sokolec oddelený od Inovca erozívnym údolím Žitavy, zvaným Uhliská (miestne - Drienovská dolina).
Pohronský Inovec
Pohronský Inovec je sopečného pôvodu a patrí k Slovenskému stredohoriu, od ktorého je oddelený Hronom. Po stránke morfologickej je typom reliéfu povrchového vulkanizmu (sopečnej činnosti). Pohronský Inovec, ako mladotreťohorné sopečné horstvo, sa skladá prevažne z andezitov rozličného petrografického zloženia, ako aj andezitových tufov. Toto pohorie vzniklo v časoch rozbúrených endogénnych síl začiatkom neogénu, kedy mohutné sily vyzdvihli Tríbeč. Vtedy na východnej časti Tribeča poklesli povrchové vrstvy a vytvorili väčšie koryto. Na niektorých miestach došlo k prelomu povrchových krýh a cez pukliny vyšli na povrch mocné pokrovy andezitových láv a výmety andezitových sypkých sopečných hmôt, ktoré stuhli na tuf. Na miestach výlevov sa vytvorili sopečné kužele.
Posledný výzdvih celého Slovenska koncom treťohôr spôsobil vyklenutie peneplenizovanej paroviny, ktorá bola sklonená na sever k Vojšínu, čím došlo k jej čiastočnému rozlámaniu a vzniku prvotných údolí, v ktorých sa vytvorila riečna sieť a ktorá bola stále eróziou potokov prehlbovaná. Preto aj prameň Žitavy steká vo svojej pramennej oblasti smerom na sever. V pleistocenných dobách medziľadových sa utvorili hlboké údolia dnešných potokov - prítokov Žitavy a údolie Žitavy, ktoré oddelilo Inovec od Tribeča. Pokračujúca erózia riek a potokov vyhlodala v mäkkých tufoch hlboké kotliny, ako Veľkolehotskú, Jedľovokostoliansku a iné.
Vodstvo a podnebie
Prameň Žitavy je vo veľkolehotskom chotári, pod kopcom Štamberg (720 m) vo výške 660 m. Priemerná ročná teplota vzduchu je 7,5°C. Topoľčianky majú 9,3°C. Vrcholové partie Pohronského Inovca (Veľký Inovec) majú až 950 mm. Chotár obce sa rozprestiera na 2729 ha, z čoho je 1194 ha poľnohospodárskej pôdy, na ktorej hospodárili kostolianski roľníci pred kolektivizáciou. V súčasnosti je len 857 ha poľnohospodárskej pôdy, lebo časť pasienok vysadili štátne lesy (Drienová, Kotoška, Pod Levasovskou, atď). Najnižšie položené miesto v obci je pri Mlyne, kde je nadmorská výška 340 m. Najvyššie položené miesto je Bresov vrch, vysoký 729 m.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Územie Jedľových Kostolian z väčšej časti odvodňuje Žitava prameniaca vo veľkolehotskom chotári. V oblasti Uhlísk priberá Žitava potok Žitavicu. Západnú časť chotára odvodňuje bezmenný potok, tečúci dolinou Hlboká. Žitava je dlhá 107,6 km. V Macákovom pod Boriskom vyviera studnička s minerálnou vodou, z ktorej vychádzajú bublinky. Voda obsahuje veľa sedimentačných látok.
Flóra a fauna
Horstvá Tríbeč a Inovec fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny. Oblasť je od juhu otvorená do Dunajskej nížiny a stýka sa s panónskou rastlinnou oblasťou, ktorej hranica prechádza cez Zlaté Moravce. Toto ovplyvňuje značne charakter tunajšej vegetácie. Teplomilné panónske elementy prenikajú údolím Žitavy až ku Včeláru /Poniklec/. Dominantnými drevinami v lesoch sú dub, hrab a buk. V Bresovom vrchu sa nachádzajú ešte zbytky pôvodnej jedle bielej. V Lome rastie dub cerový a v Kemenci rastú borovica obyčajná, ale aj borovica čierna. V Lome rastie jedľa - dúglaska a borovica - vejmútovka.
Zo živočíšno-zemepisnej stránky podstatnú časť chotára zatrieďujeme do zóny listnatých lesov eurosibírskej oblasti a čiastočne do lesostepnej panónskej oblasti, ktorá sa nachádza vo Včelári. Fauna Tríbeča je lokálne bohatšia ako fauna Pohronského Inovca. Okrem živočíchov žijúcich v listnatých lesoch ako sú jeleň, daniel, srnec, diviak, muflón, líška, pozornosť zasluhujú aj biotopy pasienkov a lúk. Z cicavcov tu býval rozšírený syseľ (citellus citellus) a hraboš poľný (Microtus arvalis). Z vtákov sa cez zimu medzi obydliami pohybovali veľmi často pipíšky (galerida cristata). Na pasienkoch za kravami poletoval pestrofarebný dudok (upupa epops) a trasochvosty biele (Motacilla alba). Nutné je pripomenúť, že z poľa sa vytratili jarabice, ktoré v čase žatvy poletovali v kŕdľoch. Zmizli aj prepelice. V šesťdesiatych rokoch pribudla do chotára hrdlička záhradná, ktorá sa rozšírila do Európy z Balkánu. Napr. Tok Žitavy, ako aj potok v Hlbokej, má charakter pstruhového pásma so pstruhom potočným a pĺžom. V minulosti sa v nich vyskytoval rak riečny. Podľa ústneho podania sa vyskytovala v minulom storočí v Drienovskej doline aj vydra.
Historický vývoj
Archeologické nálezy v obci dokazujú, že v chotári obce žil človek už v dobe kamennej. Podľa písomných prameňov, osídlenie katastra obce bolo už v mladšej dobe rímskej, ktorá existovala v II. až V. storočí. Obec sa spomína prvýkrát v písomných prameňoch v roku 1075 v súvislosti s potokom Feniosaunica (Jedľová Štiavnica). Týmto potokom bola označená aj hranica Beňadického opátstva kráľom Gejzom I. Podľa tejto listiny bola hranicou opátstva v katastri obce Kostoľany rieka Žitava až po jej prameň.
Stredovek
V obci bola údajne kolonizácia Sikulov, čo svedčí o strážnej funkcii obce. Pravdepodobne to bolo v súvislosti so strážnou vežou Túrňa, ktorá mala súvislosti s Hrušovom. Hrad vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr ho vlastnili Bebekovci. V XV. storočí. V inom písomnom prameni sa udáva, že Túrňa bola vybudovaná až v XV. storočí. Nepriamo sa potvrdzuje existencia obce najneskôr v XII. storočí aj tvrdením významného slovenského historika P. Ratkoša, ktorý tvrdí, že teritórium, na ktorom žilo v XI. a XII. storočí slovenské obyvateľstvo, charakterizujú zamestnanecké názvy obcí, ktoré už nevznikali po roku 1200. Sú teda staršieho pôvodu. Napr. V ďalšom prameni sa obec spomína v roku 1327, medzi príslušenstvom hradu Hrušov, ako obce s platením cla. S týmto možno stotožniť aj existenciu Túrne. V roku 1388 sa obec spomína znova, ako majetok hrušovského hradu, ktorému obec patrila až do XVII. storočia.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Prvá zmienka o existencii kostola v obci je z roku 1332. Pravdepodobne bola tu už aj fara, lebo sa v XV. storočí spomína fara zo XIV. storočia. V obci sa v roku 1424 vyberalo mýto. V roku 1536 sa spomína v obci pivovar. V roku 1537 dostal právo v obci ťažiť zlato a drevo Alexander Thurzo, o čom sa hovorí v pokonávke medzi Alexandrom Thurzom a Jánom Záblatným z Hrušova.
Turecké vpády
Turci boli pánmi Slovenska skoro 150 rokov, čo sa dotklo aj Kostolian. V roku 1543 a 1544 vznikol Ostrihomský sandžak (turecká správna územná jednotka), ktorý sa rozprestieral väčšinou na území Slovenska. Podľa zoznamu popisných obcí patriacich do sandžaku išla hranica sandžaku na hornom Požitaví nasledovne: … Svätý Martin, Topoľčianky, Lovce, Žikava, Hostie, Jedľové Kostoľany, Obyce, Tekovské Nemce …, čo znamená, že obec patrila pod tureckú správu. Po uzavretí mieru medzi Turkami a cisárom Rudolfom v roku 1606 pri ústí rieky Žitavy sa severná hranica sandžaku posunula nižšie, južnejšie. No turecké nebezpečenstvo nepominulo. Okolie Zlatých Moraviec zničili Turci v rokoch 1630-31. Topoľčianky napadli v roku 1639. V Obyciach v roku 1633 zabili 3 gazdov na lúkach a 2 živých odvliekli. Ešte pred tým zobrali 23 ľudí. Napadnutie Kostolian sa nespomína. Zlom v tureckom ťažení urobila až porážka Turkov pod Viedňou v roku 1683.
Vplyvom tureckého nebezpečenstva sa premiestnili zasadania stoličných snemov Tekovskej župy zo Starého Tekova do Topoľčianok. Stoličné snemy sa tu konali od roku 1561 do roku 1723, kedy sa preniesli zasadania do Zlatých Moraviec (vznik žúp spadá od XII. do XIV. storočia). Tekovská župa vznikla v XII. storočí.
Novovek
V XVII. storočí prešli Kostoľany pod topoľčianske panstvo. Prvým majiteľom Topoľčianok bol Haslow, ktorý ich dostal do daru od kráľa Karola I. v roku 1307. Kaštieľ do dnešnej podoby dal prebudovať jeho vtedajší majiteľ Ján Keglewich v rokoch 1818 až 1825. Významným majiteľom Topoľčianok bol František Rákoczi II., ktorý prišiel do Topoľčianok v roku 1703. Počas jeho protihabsburského povstania mal tu hlavný stan.. Pod jeho kuruckými zástavami bojovali aj poddaní z celého Tekova. Je predpoklad, že tam bojovali aj obyvatelia Kostolian, čo potvrdzuje aj priezvisko „Kuruc“, ktoré získal účastník povstania, ako prímenie k priezvisku „Lukáč“.
Spočiatku malo povstanie úspech, no neskôr zradou šľachty, ktorá postupne prešla na cisárovu stranu, povstanie upadlo. Po prehratej bitke Rákocziho pod Trenčínom 3. augusta 1708 cisárske vojsko prenasledovalo ustupujúceho Rákocziho až do Topoľčianok, kedy zničilo aj hrad Hrušov - 5. augusta 1708. Rákoczi odtiahol k Hronu, ale cisárske vojsko ho už ďalej od Topoľčianok neprenasledovalo. Potom už vojna spočívala len z drobných šarvátok. Definitívne bolo povstanie ukončené Satmarským mierom v roku 1711. Po potlačení povstania bolo Rákoczimu ponúknuté zostať v Uhorsku za podmienky, že zloží cisárovi prísahu vernosti, čo však omietol Rákoczi urobiť. Radšej zvolil emigráciu. Odišiel cez Poľsko a Francúzsko do Turecka, kde aj v roku 1735 zomrel. Jeho pozostatky sú prevezené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach.
18. storočie
Roky po Satmarským mieri priniesli ľudu ďalšie zbedačovanie. Cisárske vojsko - labanci - bolo ubytované po mestách a dedinách, kde ho museli ľudia chovať zo svojich skromných zdrojov. Podľa ústneho podania boli labanci ubytovaní aj na Kostoľanoch, kde sužovali obyvateľstvo. Jeden z labancov sa dal kolísať v izbe v plachte uviazanej o hradu. Tieto ťažké podmienky dávali podnet na zbeh. Iným prejavom nespokojnosti bolo zbojníctvo. Zbojníkmi sa stávali najmä bývalí Rákocziho vojaci. Bola to účinná forma odporu voči pánom a staronovým feudálnym poriadkom, ktoré sa udomácňovali v krajine v ešte prísnejšej podobe. Podľa ústneho podania sa spomína, že jeden zbojník pochádzal aj z Bresovho od Pavlíkov. Do tohto obdobia spadá aj obývanie Túrne zbojníkmi.
K zničeniu Túrne došlo medzi rokmi 1711 a 1796, kedy bol vysvätený súčasný kostoliansky kotol, do ktorého už bol nainštalovaný zvon pochádzajúci z Túrne. Podľa povesti bol zvon z Túrne pri výbuchu Túrne zahodený až na Cigánsku pažiť. Tam ho našli pastieri svíň - kanási, pri pasení, kde už bol zašudený v zemi a vyryli ho svine. Zvon údajne zvonil nasledovne: „Sviňa ryla nevyryla, kan rev, ten vyrev“. Zvon slúžil kostolu až do roku 1916, kedy ho zobral erár. Túrňa bola podľa dostupných prameňov 4-podlažná. Každé podlažie bolo vysoké cca 4 m. Vchod do veže bol údajne po vyťahovacom rebríku na prvom podlaží. Názory na výšku Túrne sa však rozchádzajú. Sú úvahy, že mala až 5 podlaží. Dokonca s hovorí o 40 m výške. Hrúbka múra 2,7 m v podzemí, ako aj povesť o odhodení zvona až na Cigánsku pažiť nasvedčujú, že Túrňa bola mohutná stavba.
Poznámky k dianiu v obci
V knihe „Jedľové Kostoľany - história, zvyky, obyčaje“ je nesprávne uvedené meno notára. Veliteľom Nitrianskej partizánskej brigády bol pplk. Avdejev - Smirnov a nie npor. Pre rodených kostolancov znie veľmi cudzo názov štálu Bresovo ako Brezovo. To isté platí aj pre Bresov vrch, a nie Brezov vrch. Tu nikdy nerástli brezy, ale jedle, podľa ktorých nesie aj pekné meno obec. Toto vzniklo skomoleným čítaním „s“ ako „z“ podľa nemčiny. Ale na Bresovom Nemci nikdy nežili, a preto nie je dôvod ani pre toto čítanie v nemčine. Tohto nesprávneho názvu sa treba vyvarovať. Aj v literatúre, ktorú autorky udávajú ako literárny prameň „Zlaté Moravce a okolie“, sa uvádzajú tieto názvy správne ako Bresovo a Bresov vrch. Neviem prečo sa uvádza v knihe, že cez fašiangy chodili chlapi v maskách, včítane exekútora. Masky sa na Kostoľanoch nikdy nenosili cez fašiangy a ani v regióne Horného Požitavia. Síce to bolo tiež ako nepôvodný, cudzí prvok zamiešané aj pri natáčaní kostolianskych fašiangov Slovenskou televíziou v roku 1969, ale to kostolianski pamätníci tvrdo popierajú.
tags: #dieta #na #sankach #vystrihovacky