Úzkosť a strach sú prirodzené emócie, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v našom živote. Umožňujú nám vyhodnotiť nebezpečenstvo a adekvátne naň reagovať. Problém nastáva, keď sa úzkosť a strach objavujú príliš často, trvajú príliš dlho alebo sú neprimerané danej situácii. V takých prípadoch môžu negatívne ovplyvňovať náš život a viesť k vzniku úzkostných porúch. Čoraz viac detí trpí úzkosťami, a to často aj tie, ktoré vyrastajú v úplnej a šťastnej rodine.
Čo je úzkosť a kedy sa stáva problémom?
Mierne obavy a úzkosť sú celkom normálne a prežíva ich v živote každý. Sú užitočné a dôležité, pokiaľ neprerastú určitú mieru. Úzkosť je nepríjemný emočný stav, ktorého príčinu nie je možné presne definovať. Je to pocit, akoby sa malo stať niečo ohrozujúce, ale postihnutý si neuvedomuje, čo by to vlastne malo byť. Je v stave pripravenosti na nebezpečenstvo.
Úzkostné poruchy by sa dali zjednodušene definovať ako rôzne kombinácie telesných a psychických prejavov úzkosti, ktoré nie sú vyvolané žiadnym reálnym nebezpečením. Úzkosť sa u týchto porúch môže objavovať buď v náhlych záchvatoch, alebo ako trvalý stav. Úzkosť sa stáva pre človeka nepríjemnou hlavne vtedy, keď miera príznakov je taká veľká, že obmedzuje pracovný život, rodinné spolužitie alebo prežívanie voľného času. S opísanými pocitmi v dnešnej dobe zápasia často aj deti.
Príčiny úzkosti u detí
Existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k vzniku úzkosti u detí. Niektoré z nich súvisia s vonkajšími vplyvmi, iné s vnútornými predispozíciami.
Boja sa čeliť svojmu strachu: Z nudy, osamelosti alebo zo smútku sa súčasné deti často ukrývajú do sveta virtuálnej reality.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Od detí sa vyžaduje, aby boli šťastné: Dieťa všade počúva, že zo všetkého je najdôležitejšie, aby bolo šťastné. Dieťa nadobúda postupne dojem, že ak je nešťastné, asi niečo nie je v poriadku. Nechápe, že keď je človek smutný, rozčúlený alebo sklamaný, je to celkom normálne.
Rodičia vyžadujú od detí obrovské výkony: V súčasnosti je na deti vyvíjaný obrovský tlak v oblasti výkonu. Každý rodič chce, aby jeho dieťa malo jednotky, aby bolo najlepším športovcom, umelcom a podobne. Dieťa sa snaží všetky požiadavky rodičov plniť, len aby bolo milované. Prichádza však nervozita z toho, či to bude všetko vládať neustále plniť.
Deti majú veľké množstvo povinností: V súčasnosti mnohé deti chodia každý deň na nejaký krúžok. A niektoré z nich majú aj dva krúžky za sebou. Samozrejme, celá rodina očakáva, že práve ich dieťa bude vynikať v každom krúžku, bude mať len dobré známky a popri tom bude šťastné, usmievavé a plniť všetky príkazy na povel.
Deti nikto neučí pracovať so svojimi emóciami: Súčasný svet sa rýchlo mení. V škole deti nasávajú predovšetkým množstvom vedomostí, ale takmer nikto ich neučí, ako pracovať s emóciami a ako sa vyrovnávať s tlakom súčasného sveta.
Rodičia sa považujú za ochrancov a nie za sprievodcov: Mnohí rodičia si vôbec neuvedomujú, že keď vo veľkej miere pomáhajú svojim deťom, že im viac škodia, ako robia dobrú službu. Kvôli tomuto prístupu sa môže dieťa stať pasívne a nebude pripravené na reálny život.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Dospelí nevedia, ako majú dieťaťu pomôcť vyrovnať sa so strachom: Niektorí rodičia v takejto situácii ešte viac na dieťa tlačia, iní sa snažia deti chrániť pred ich vlastnými chybami. Obidve metódy sú nesprávne. Dieťa by sa malo naučiť spracovať strach postupne a pomaly.
Rodičia si volia nesprávne stratégie výchovy: Niektorí sú zástancami maximálnej tolerancie. Svojmu dieťaťu nikdy nič nezakážu. Iní zase svoje dieťa nikdy nespustia z dohľadu a svojou prehnanou starostlivosťou im zväzujú ruky i nohy.
Deti majú nedostatok voľného času: Dnešné deti sú dopoludnia v škole, potom idú na krúžky, niektoré majú ešte súkromné doučovanie a večer si píšu domáce úlohy. Takáto je realita dnešných dní. Takmer vôbec sa s rovesníkmi nehrajú voľné hry.
Stres z rodiny sa prenáša aj na deti: Súčasné rodiny žijú pod veľkým tlakom. Hlavne ekonomické zabezpečenie je čoraz ťažšie. Rodičia sú vystresovaní a prepracovaní. Často svoje problémy prenášajú aj na deti. Deje sa to hlavne vtedy, keď majú medzi sebou zlé vzťahy a nekvalitnú komunikáciu. Takíto rodičia si potom z detí urobia bútľavé vŕby a zdôverujú sa im aj s tým, čomu deti nemôžu vôbec rozumieť. Často si neuvedomujú, že deti majú množstvo vlastných problémov a nevládzu premýšľať ešte aj nad problémami rodičov.
Okrem týchto faktorov môžu k vzniku úzkosti prispievať aj genetické predispozície, špecifické chemické látky uvoľňované mozgom (neurotransmitery) a vážne poranenia mozgu. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia.Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Ako sa úzkosť prejavuje u detí?
Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Medzi najčastejšie prejavy úzkosti u detí patria:
- Častý plač - na prvý pohľad bez jasného dôvodu.
- Neustále smútok a strata záujmu o aktivity, ktoré predtým dieťa bavili.
- Izolácia a vyhýbanie sa kamarátom či blízkym.
- Odmietanie vstávania z postele.
- Problémy s dokončením bežných školských úloh.
- Ťažkosti so spoločenským začlenením.
- Riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
- Výrazná emocionálna úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky (prejavy PTSD - posttraumatickej stresovej poruchy).
- Výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania (prejavy bipolárnej afektívnej poruchy).
- Neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť.
- Problémy s účasťou na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
- Posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek (prejavy porúch príjmu potravy).
Psychické príznaky: strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou.
Telesné príznaky: závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.
Špecifické strachy u detí v rôznom veku
Deti prežívajú rôzne strachy v závislosti od ich veku a vývojového štádia. Je dôležité rozlišovať medzi bežnými strachmi, ktoré sú súčasťou vývoja, a úzkosťami, ktoré si vyžadujú odbornú pomoc.
Medzi 2. a 4. rokom: deti majú strach zo všetkého neznámeho - z pavúkov, z tmy, zo zlodejov. Okolo 4. roku sa najviac rozvíja fantázia, preto by mal strach z ľudí postupne ustupovať.
Bežné strachy u batoliat a predškolákov:
- Strach z hlasných zvukov.
- Strach zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly (búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb, príliš rýchle položenie).
- Strach z oddelenia od matky.
- Strach z cudzích ľudí.
- Strach z niečoho, čo nevedia ovplyvniť (rozvášnené psy, splachovací záchod, hromy).
- Strach z nezvyčajných situácií.
- Strach z kostýmov, duchov, čarodejníc, príšer žijúcich pod posteľou, zlodejov…
- Strach z tmy.
Bežné strachy u detí školského veku:
- Strach z oddelenia od matky, opatrovateľa.
- Strach z príšer.
- Strach byť sám doma.
- Strach z choroby a smrti.
- Strach z odmietnutia rovesníkmi.
Bežné strachy u dospievajúcich:
- Strach z neúspechu.
- Strach zo správ.
- Strach, že niečo zmeškajú (syndróm FOMO).
Sociálna fóbia u detí
Sociálna úzkostná porucha je druh úzkosti, ktorý môže u detí vyvolať extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú alebo potrebujú. Odmietnu rozprávať sa so spolužiakmi, so vzdialenejšími príbuznými alebo jesť v reštaurácii, pretože sa boja toho, čo by si o nich mohli myslieť. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. Ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. Pozor - veľmi často súvisí aj so šikanovaním. Vyhľadajte odbornú pomoc. Nemusí vám ako rodičovi byť jasné, z čoho má dieťa extrémny strach, ale pri týchto príznakoch spozornejte a vyhľadajte odborníka.
Deti so sociálnou fóbiou nemajú problém v komunikácii s blízkou rodinou a kamarátmi. Problém nastane vtedy, keď sa stretnú s novými ľuďmi, alebo majú rozprávať na verejnosti. Rovnako ako ostatné fóbie, aj sociálna fóbia je strach alebo reakcia na niečo, čo v skutočnosti nie je nebezpečné. Organizmus reaguje, ako keby išlo reálne o nebezpečenstvo. V krvi sa zvýši hladina adrenalínu, hormónu, ktorý je zodpovedný za rýchlejší tlkot srdca a zrýchlené dýchanie, pociťovanie strachu alebo nervozity.
Príčiny vzniku sociálnej fóbie:
- Málo bezpečný vzťah k matke.
- Úzkostné matky, ktoré majú strach z vlastných chýb a z kritiky okolia. Začnú sa o dieťa nadmerne starať a tak tlmia vlastnú úzkosť.
- Dedičnosť - úzkostný temperament sa dedí od rodičov.
- Rôzne stresy - zneužívanie, zanedbávanie ovplyvňujú psychiku dieťaťa a zvyšujú riziko vzniku psychickej poruchy (úzkosť, depresie).
- Povahové črty - sociálnou fóbiou trpia častejšie deti s plachou povahou.
Prejavy sociálnej fóbie u malých detí: úzkosť, plač, vyhýbanie sa cudzím, obmedzenie styku s rovesníkmi, odmietanie verbálnej komunikácie s cudzími, poruchy spánku, lipnutie na rodičoch, emočná labilita.
Prejavy sociálnej fóbie u školákov: odmietanie chodenia do školy, vyhýbanie sa športovým aktivitám v triede, nadmerná úzkosť z písomky, z kritiky, strach z použitia toalety v škole, strach zo stravovania v školskej jedálni, obeť šikanovania, nadmerný čas strávený pri počítačových hrách, deti sú bez priateľov, často sa kamarátia s mladšími.
Ako pomôcť dieťaťu prekonať strach?
Je dôležité potvrdiť, čo vaše dieťa cíti, naučiť ho stotožniť sa s týmto pocitom a ukázať mu, že ho chápete. Taktiež je však dôležité, aby ste na strach nereagovali prehnane. Prehnanou reakciou a vydesenou tvárou len a len neúmyselne posilníte strach. Pomenujte, čo vidíte, a udalosť vysvetlite. Opakom sú rodičia, ktorí si myslia, že strašiť deti je zábava alebo ich klamstvami utešujú aj vtedy, keď je skutočne problém.
Ak sa dieťa bojí napríklad tmy, je vhodné mu povedať: „Viem, ako sa cítiš. V tme nič nevidíme a môžeme si teda predstavovať hrozné veci.“ Ak sa dieťa bojí psa, tiež nie je dobré presviedčať ho: „Aký nádherný psík, skús ho pohladkať, neboj sa.“ Radšej teda potvrďme detské obavy: „Je to veľký pes. Bojíš sa ho? Snaha dieťa upokojiť za každú cenu mu bráni sa od úzkosti oslobodiť. Dokonca situáciu ešte zhoršuje, vytvára akýsi strach zo strachu. Tým, že sa snažíme zastaviť u dieťaťa vyjadrenie strachu, ukazujeme mu svoj nepríjemný pocit z jeho strachu a dieťa je podľa rodičovskej poradkyne vystrašené ešte viac. Navyše o sebe začne pochybovať, že by sa nemalo báť, ale keďže sa bojí, tak s ním zrejme nebude niečo v poriadku… Naopak, ak dieťaťu umožníme slobodne o obavách rozprávať, strachy postupne prirodzene zoslabnú. „Načúvajte dieťaťu a uznávajte jeho emocionálne prejavy. Je to vlastne podobný postup ako pri terapiách dospelých.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Ak úzkosti zasahujú do každodenného života dieťaťa, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc.
Diagnostika: Diagnóza sa stanoví podľa veku a na základe symptómov, ktoré popíšu rodičia, učitelia. Deti robia u psychológa rôzne dotazníky, ktoré pomôžu určiť diagnózu.
Liečba: Liečba zahŕňa psychoterapiu a farmakoterapiu. Rodičia sú poučení o úzkostnej poruche ich dieťaťa.
Psychoterapia: V terapii sa dieťa naučí zvládať strach, rozvíja si sebavedomie a prestane sa vyhýbať veciam, z ktorých si robí starosti. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Farmakoterapia: Lieky sú indikované vtedy, ak zlyhá psychoterapia, veľmi sa zhoršia výsledky v škole a zhorší sa aj správanie. Farmakoterapiu indikuje detský psychiater. Najčastejšie sa používajú lieky zo skupiny antidepresív a benzodiazepínov. Liečba je dlhodobá.
Prognóza: Pri včasne stanovenej diagnóze je prognóza dobrá. U detí s neliečenou sociálnou fóbiou je prognóza zlá. Tieto deti sú v dospelosti sociálne izolované, s vysokým rizikom vzniku alkoholizmu, depresie alebo samovraždy.
Fóbie u dospelých
Na rozdiel od bežného strachu je fóbia pretrvávajúci iracionálny panický strach alebo extrémna úzkosť z rôznych objektov, ľudí či situácií, ktorý nie sme schopní racionálne zvládnuť. Človek, ktorý ňou trpí, môže pociťovať intenzívnu úzkosť, a pritom ani nemusí byť v kontakte s príčinou, ktorá ju vyvolala. Príde mu nevoľno, už len keď na ňu pomyslí. Príčinou môžu byť určité genetické faktory alebo vplyvy vonkajšieho prostredia. Ľudia, ktorí sú sami postihnutí úzkostnou poruchou, alebo ľudia, ktorí majú v rodine príbuzného s takouto poruchou, majú vyšší sklon k vzniku fóbií. Fóbiu môže vyvolať stresová životná situácia, napríklad uštipnutie včelou, nepríjemné vyšetrenie u lekára či zubára alebo pohryznutie zvieraťom.
Druhy fóbií:
- Sociálna fóbia: typická silná úzkosť, ktorú jedinec pociťuje, keď sa na neho zameriava pozornosť iných ľudí, a ktorá mu komplikuje rozličné spoločenské situácie. Tie sa pre neho stávajú ťažko zvládnuteľnými, čo môže viesť k sebaizolácii.
- Agorafóbia: úzkostná porucha, ktorá sa prejavuje silným strachom v situáciách, kde sa nachádza veľké množstvo ľudí.
- Špecifické fóbie: charakteristické nadmerným a nezmyselným strachom spojeným s určitým objektom, zvieraťom alebo situáciou.
Príznaky fóbií:
Človek, ktorý trpí fóbiou, má hlboký pocit hrôzy alebo panický strach, ktorý môže byť sprevádzaný zvýšeným srdcovým tepom, nepravidelným dýchaním, problémami s rečou, suchom v ústach, nevoľnosťou, vysokým krvným tlakom, triaškou, nadmerným potením, točením hlavy či plačom. Nadmerný strach núti človeka, aby sa intenzívne vyhýbal miestam, ľuďom, predmetom, okolnostiam, ktoré by mohli fóbiu vyvolať.
Liečba fóbií:
Najúčinnejšou formou pomoci je psychoterapia, ktorá postihnutému pomôže získať kontrolu nad myšlienkami a činmi. Kognitívno-behaviorálna terapia je metódou prvej voľby pri zvládaní špecifických fóbií. Pracuje s myšlienkami, ktoré spôsobujú úzkosť. Terapeut vedie rozhovor s pacientom o tom, čo si myslí, pričom ovplyvňuje spôsob, akým sa pacient cíti a správa. Veľmi dobré výsledky v liečbe špecifických fóbií priniesla expozičná terapia.