Hanblivosť u detí: Objavte, ako ju pochopiť a efektívne podporiť!

Hanblivosť je bežná vlastnosť, ktorá sa vyskytuje u mnohých detí. Hoci je úplne normálne, že deti sú hanblivé, niekedy to môže byť zdrojom obáv pre rodičov, ktorí sa obávajú o ich sociálny rozvoj. Je dôležité pochopiť, čo hanblivosť znamená, ako ju rozpoznať a ako deťom pomôcť, aby sa s ňou vyrovnali.

Čo je to hanblivosť?

Väčšina detí sa z času na čas cíti hanblivo, no život niektorých je výrazne obmedzený ich hanblivosťou. Hanblivosť je jednou z mnohých osobnostných čŕt, vďaka ktorým sú deti jedinečné a výnimočné. Aj keď je úplne normálne, že deti sú hanblivé, niekedy je to zdrojom obáv pre rodičov, ktorí sa môžu obávať o ich sociálny rozvoj. Ale introvertné alebo prirodzene tiché deti majú svoje vlastné superschopnosti, vrátane výnimočných schopností počúvať, empatie a ohľaduplnosti. Hanblivosť sa stáva problémom, keď robí vaše deti nešťastnými alebo sa stáva prekážkou v ich živote, osobnostnom raste.

Ako rozpoznať hanblivosť u detí

Hanblivosť sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Niektoré deti sa môžu skrývať za rodičmi, keď sa stretnú s novými ľuďmi, iné môžu byť tiché a utiahnuté v skupinách. Medzi bežné znaky hanblivosti patria:

Vyhýbanie sa očnému kontaktu
Nízka sebaúcta
Ťažkosti s nadväzovaním rozhovorov
Strach z kritiky alebo odmietnutia
Pocit úzkosti v sociálnych situáciách

Čo spôsobuje hanblivosť?

Hanblivosť môže mať rôzne príčiny. Môže byť ovplyvnená genetickými faktormi, temperamentom dieťaťa, výchovou a skúsenosťami. Niektoré deti sú jednoducho prirodzene opatrnejšie a potrebujú viac času, aby sa cítili pohodlne v nových situáciách.

Ako pomôcť hanblivým deťom

Existuje mnoho spôsobov, ako môžete pomôcť svojim hanblivým deťom, aby sa cítili istejšie a prekonali svoju plachosť.

Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa

Vyhnite sa označovaniu

Najdôležitejšie je neoznačovať ich ako „plachých“ alebo „nervóznych“. Radšej si pamätajte, že slová vyslovené nad deťmi sa držia a môžu ich ovplyvniť na celý život. Nekritizujte svoje deti pred ostatnými. Nenazývajte ich plachými verejne spôsobom, že hanblivosť je zlá vec. Deti uveria, že sú od prírody hanblivé a nikdy sa to nepokúsia zmeniť. Veľmi to poškodí ich sebavedomie.

Pochopte povahu hanblivosti vašich detí

Deti sú v konkrétnej situácii hanblivé a v inej nie. Pochopenie toho, čo spúšťa ich plachosť, vám pomôže vytvoriť plán, ktorý im pomôže sa toho zbaviť.

Vcíťte sa do svojich hanblivých detí

Skúste sa vcítiť a uznať, čo vaše deti cítia, namiesto toho, aby ste zavrhli ich emócie. Hanblivým deťom nepomôže, keď sa im povie „nebuďte hlúpi a choďte sa pridať k ostatným“. To v nich vyvoláva len pocit hanby a väčšej úzkosti. Namiesto toho im ukážte, že viete, ako sa cítia. Označte ich emócie, aby ste im pomohli lepšie pochopiť sami seba.

Rozvíjajte emocionálnu oblasť ich osobnosti

Doprajte im veľa maznaní a nezabudnite im často hovoriť, ako veľmi ich máte radi a akí sú pre vás výnimoční.

Dajte im príklad, ktorý majú nasledovať

Deti sa učia pozeraním, takže im musíte ukázať, ako sa to robí. Vidieť, ako sami zdravíme, ako sami družne konverzujeme so susedmi, prehodíme pár slov vo výťahu s cudzím človekom alebo sa prihovoríme panej, ktorá stojí za nami v rade pri pokladni a má len zopár drobností, a pustíme ju pred seba.

Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa

Zapojte do svojho plánu aj učiteľa v škole vašich detí

Rodičia by mali byť vždy v kontakte s učiteľmi svojich detí. Môže to byť dôležitý nástroj na pomoc vašim hanblivým deťom. Porovnajte výkon svojich detí doma s tým v škole, porovnajte ich poznámky s ostatnými deťmi v triede.

Vyhnite sa pokušeniu chrániť svoje plaché deti

Keď ste so svojimi deťmi v situácii, o ktorej viete, že je pre nich ťažké, je ľahké ich chrániť a robiť veci za nich. To však vedie k tomu, že sa stanú viac závislými od iných. Namiesto toho trochu ustúpte. Buďte tam, aby ste ich podporili a povzbudili, no poskytnite im priestor na učenie sa prostredníctvom ich vlastných interakcií.

Objavte silné stránky svojich detí

Mnohé deti sú plaché len preto, že im chýba motivácia a sebadôvera. Pomôžte svojim deťom nájsť ich vlastné silné stránky poukázaním na ich dobré vlastnosti. Motivujte ich k pokroku v oblasti ich záujmu.

Ďalšie stratégie pre rodičov

Rodičia môžu povzbudiť svoje deti, aby boli viac otvorené. Stratégie závisia od konkrétneho dieťaťa a okolností, ale môžu zahŕňať:

Podeľte sa o osobné stratégie zvládania, ktoré ste sa naučili v priebehu rokov pri prekonávaní hanblivosti. Cvičte tieto stratégie so svojimi deťmi.
Povedzte im o mnohých výhodách toho, že sa nemusíte hanbiť.

Strach u detí

Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom. Niektoré deti a mládež prežívajú intenzívnejší a rušivejší strach, čo môže byť v konečnom dôsledku poškodzujúce pre ich psychiku.

Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM

Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad úplne banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. Dieťa, ktoré sa bojí balónov, prežíva pri prasknutí balóna desivú paniku. Je to hrozný pocit, našťastie rýchlo prejde a malý tvor sa postupne naučí hrať s balónom tak, aby nepraskol. O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť.

Bežné strachy u detí podľa veku

Strach z hlasných zvukov: Strach zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly (búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb, príliš rýchle položenie).
Strach z oddelenia od matky: Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým „si myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete. Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu.
Strach z cudzích ľudí: Vo veku 6 až 8 mesiacov začnú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta, a to nielen podľa toho, ako vyzeráte, alebo podľa zvuku vášho hlasu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte. Veľa rodičov rieši v tomto období silnú dvojicu: separačná úzkosť a úzkosť z cudzieho človeka.
Strach z niečoho, čo nevedia ovplyvniť: (rozvášnené psy, splachovací záchod, hromy). Okolo prvého roku života, keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím. Strach z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel.
Strach z nezvyčajných situácií: Čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé (napríklad aj strýko, ktorý sa objaví s novou bradou, či nová farba vlasov tety).
Strach z kostýmov, duchov, čarodejníc, príšer žijúcich pod posteľou, zlodejov: Predstavivosť detí je v tomto veku úžasne bohatá. Niekedy majú problém rozoznať rozdiel medzi fantáziou a realitou. Rovnako sa môžu báť niečoho, čo videli v televízii, vo filme.
Strach z tmy: Temnota v tomto veku pôsobí desivo. Predstavivosť sa rozbieha na plné obrátky a k zvláštnym nočným zvukom alebo tieňom si deti pridávajú vlastné vysvetlenia. Neraz také, ktoré by vydesili aj dospelého. Strach z oddelenia od matky, opatrovateľa. Nastáva obdobie druhej separačnej úzkosti, ktoré súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí. Navyše, uvedomujú si, že ľuďom, ktorých milujú, sa môžu stať zlé veci.
Strach z príšer: Stále „fungujú“ aj duchovia, príšery a čarodejnice, podobne aj strach z tmy. Dôvod? Predstavivosť stále tvrdo pracuje. Strach byť sám doma. Deti v tomto veku sa stále len učia dôverovať okolitému svetu a svojej schopnosti vyrovnať sa s časom stráveným bez vás.
Strach z choroby a smrti: „Prvostupniari“ začínajú chápať, že smrť v určitom okamihu postihne každého a že je trvalá. Môžu sa obávať, že sa im alebo vám, prípadne domácim miláčikom, niečo stane.
Strach z odmietnutia rovesníkmi: Prejavuje sa v akomkoľvek veku, ale najväčšie obavy mávajú 10 až 11-ročné deti. Je to príprava na dospievanie. Ak máte dospievajúce ratolesti, okrem iných hormonálnych búrok si môžete všimnúť aj viaceré bežné strachy, pozor však, aby neprerástli do škodlivých pocitov. Toto obdobie je mimoriadne háklivé.
Strach z neúspechu: Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne.
Strach zo správ: Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy).
Strach, že niečo zmešká: Hovoríme mu aj syndróm FOMO. Dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.

Určite je dôležité potvrdiť, čo vaše dieťa cíti, naučiť ho stotožniť sa s týmto pocitom a ukázať mu, že ho chápete. Taktiež je však dôležité, aby ste na strach nereagovali prehnane. Prehnanou reakciou a vydesenou tvárou len a len neúmyselne posilníte strach. Pomenujte, čo vidíte, a udalosť vysvetlite. Opakom sú rodičia, ktorí si myslia, že strašiť deti je zábava alebo ich klamstvami utešujú aj vtedy, keď je skutočne problém.

Sociálna fóbia a agorafóbia

Okrem týchto bežných strachov v posledných rokoch výrazne rastie počet mladých ľudí so sociálnou fóbiou alebo s agorafóbiou. Sociálna úzkostná porucha je druh úzkosti, ktorý môže u detí vyvolať extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú alebo potrebujú. Odmietnu rozprávať sa so spolužiakmi, so vzdialenejšími príbuznými alebo jesť v reštaurácii, pretože sa boja toho, čo by si o nich mohli myslieť. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. Pozor - veľmi často súvisí aj so šikanovaním. Vyhľadajte odbornú pomoc. Nemusí vám ako rodičovi byť jasné, z čoho má dieťa extrémny strach, ale pri týchto príznakoch spozornejte a vyhľadajte odborníka.

Psychické a telesné príznaky úzkosti

Psychické príznaky: strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou.
Telesné príznaky: závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.

Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav.

Čo robiť, keď u svojho dieťaťa vypozorujete, že je hanblivé?

Hanblivosť je jedna z prirodzených ľudských vlastností. Vychádza z nášho temperamentu, zo spôsobu, akým nás vychovávali rodičia a aj z toho, v akom kolektíve sme vyrastali.

Ako sa vyhnúť fixovaniu nesprávnych vzorcov

Také veľké dievčatko a hanbí sa! Chlapci sa nesmú hanbiť! Taký veľký chlapček a schováva sa za maminu sukňu… Tieto vety asi počúvate často najmä od staršej generácie v prípade, že máte hanblivejšie alebo plaché dieťa. Vymažte ich zo slovníka, napomínajte tých, ktorí sa dieťaťu takto prihovárajú a fixujú mu do života nesprávne vzorce. Hanbiť sa môže každý. Dievčatká, chlapci, malé aj veľké deti, dospelí. Kým niektorí z toho vyrastú alebo to dokážu zmeniť v dospelom veku a pretransformovať sa z introverta pokojne aj na exhibicionistu, niektorí zostanú plachí.

Nehovorte mu čo má a čo nemá, čo musí a čo nesmie - v oblasti komunikácie (hranice sú, samozrejme, na mieste, ide len o sféru hanblivosti). Zabudnite na vetičky, ako musí pozdraviť, ako musí poďakovať, ako si samo musí ísť vypýtať jedlo od čašníka… Takéto vystavovanie stresu dieťa dokáže ešte viac zablokovať. Pre hanblivé dieťa je „prekonanie sa“ obrovskou záťažou. Síce je po prekonaní sa hrdé na seba, páči sa mu pochvala od rodičov aj obdivné komentáre okolia, nesmie to však byť jeho motiváciou. Dieťa by sa malo učiť nápodobou a trpezlivým prístupom okolia.

Učenie nápodobou

Najskôr choďte s dieťaťom, čupnite si ich výškovú úroveň a povedzte: Ahoj, Miško by si chcel od teba požičať autíčko, môže, prosím?
Na ďalší deň alebo pri druhej príležitosti povedzte svojmu dieťaťu, čo sa bude diať: Teraz pôjdeme spolu k tomu chlapcovi, pekne ho obaja pozdravíme a požičiame si autíčko. Chceš, aby som ťa držala za ruku?
V štvrtom kroku môžete dieťa nabádať, aby si hračku išlo vypýtať síce spolu s vami, ale samo skúsilo povedať, čo si prosí. Takýmito postupnými krokmi, keď dieťa bude stále cítiť oporu vo vás a vo vašich gestách, zároveň sa bude cítiť bezpečne, keď ho budete držať za ruku, to postupne pôjde.

Rozhovoriť ho môžete aj správnymi otázkami. Nie je vhodné napríklad pýtať sa, čo ste robili v škôlke, ale sústrediť sa skôr na emócie. Vidím, že dnes ste mali na obed zemiakovú polievku. Chutila ti viac ako včerajšia mrkvová? S akou hračkou si sa dnes najviac hral, čo ťa bavilo? Aj ste si kreslili?

Ak dieťaťu robí hanblivosť problém v bežnom živote, napr. nedokáže komunikovať, je v strese, bojí sa, máva nočné mory, skúste sa obrátiť na psychológa. Odborná pomoc dokáže v tomto smere zázraky už po pár stretnutiach.

Hanblivosť u starších detí

Obdobím hanblivosti prechádza každé malé dieťa. I keď ste dovtedy mali doma uvraveného drobca, ktorý sa nemal problém prihovoriť komukoľvek na ulici a získať si tak svojím šarmom okolie, zrazu nastane obdobie, počas ktorého sa začne ukrývať poza vás a kontakt s inými mu bude nepríjemný. Z toho si však netreba robiť ťažkú hlavu. Postačí malé posmelenie a prejde ho to rovnako, ako aj obdobie vzdoru, či odmietania nejakého obľúbeného jedla. Ťažšie sa však už táto situácia rieši so staršími deťmi, pre ktoré môže znamenať takýto blok oveľa väčšie problémy.

Skúšajte to najprv na rodine

Ako inak začať odstraňovať tieto komplikácie, ako za spolupráci širokej rodiny. Dieťa sa toho nezbaví dovtedy, pokiaľ ho k tomu takpovediac neprinútite. Snažte sa ho preto vždy zakomponovať do vašich rodinných rozhovorov. Niekedy to chce skutočne veľkú dávku trpezlivosti, no ak chcete vaše dieťa navnadiť ku zlepšeniu komunikácie, istotne to za to bude stáť. Inak by ste mohli dospieť do situácie, keď sa bude hanbiť rozprávať pred ostatnými ľuďmi, čo bude veľmi nepríjemné najmä počas skúšania v škole.

Testujte postupne

Nehovoriac o tom, ak by v štúdiu pokračoval a nedokázal by sa s tým vysporiadať ani počas vysokej školy, kde sú potrebné aj osobné prezentovania prác. Takže rozprávajte sa a i keď to niekedy bude vyzerať ako ťaženie informácii z kamenného dolu, pretože len tak sa naučí viac odpovedať a postupne bude viac nadväzovať komunikáciu.

Keď sa naučí lepšie komunikovať s vami, vašim partnerom, prípadne so svojimi súrodencami, potom to testujte i na širšej rodine. Práve prostredníctvom ľudí, ktorým dôveruje, sa môže osmeliť a nacvičiť sa i na kontakt s inými.

Hrajte sa spolu

Mnoho vecí dokážete vyriešiť nebadane, prostredníctvom hry. Dohodnite sa so susedmi alebo známymi, že by ste potrebovali pomôcť trošku prelomiť hanblivosť vášho dieťaťa. Využite zároveň aj ich zvedavosť. Známe hranie pokladov spestrite tým, že lístočky ho navedú postupne ku týmto ľuďom. Ďalšiu indíciu dostane len vtedy, ak sa s nimi trošku porozpráva a vzájomne sa o sebe niečo dozvedia.

Istotne sa vám podarí zohnať aspoň pár ľudí, ktorí ochotne strávia päť minút zo svojho času s niekym, kto im tiež zároveň oživí možno trošku nudné dni. Drobca môžete nalákať aj na nejakú odmenu. Povedzte mu, že nový peračník do školy dostane až potom, ak vám zistí nejakú informáciu od vašej dobrej priateľky. S ňou sa dohodnite, aby mu ju nedala až tak ľahko a aby sa s ním najprv o niečom porozprávala.

Práve takéto cvičenia ho osmelia, aby sa nemusel obávať kontaktu s inými. Občas v tom všetkom môže totiž zohrávať úlohu i nedôvera. A keď pochopia, že títo ľudia nie sú zlí, nerobia si z nich posmech, pretože prekážkou v komunikácii môže byť i nejaká rečová vada vášho potomka, tak zistia, že sa nemusia ničoho obávať a pôjdu do toho podstatne smelšie.

Občas stačí malé postrčenie

Pretože za všetkým môže byť len niekto podstatne komunikatívnejší v rodine, kto vášho drobca zahriakne a preto radšej sedí ticho a neangažuje sa v rozhovoroch. Pomaly si však uberá zo sebadôvery a spokojne zostane v jeho vyhovujúcom svete ticha.

Často sa to stáva najmä pri súrodencoch, keď jeden z nich je veľmi výrazný a berie na seba i dominanciu v komunikácii. Vnímajte tieto súvislosti a podajte im komunikačnú barličku, vďaka ktorej sa dostanú častejšie k slovu.

Získať sebaistotu

Prerušte toho dominantnejšieho, spýtajte sa toho tichšieho a takto ho naučte spolu s vami komunikovať. Niekedy naozaj postačí len to, že sa dostanú tieto deti k slovu a budú vám mať čo povedať. Treba im k tomu však vytvoriť priestor. Občas len bude potrebovať oporu niekoho blízkeho, komu dôveruje. Ak sa s ním bude nachádzať v rovnakej miestnosti, bude sa cítiť istejšie. Takéto malé pomôcky ho spravia sebaistejším a komunikácia sa podstatne zlepší.

Nie je za tým niečo iné?

Tento problém však môže mať oveľa hlbšie korene. Dieťa sa do tejto pozície nedostane kvôli hanblivosti, ale preto, že je mu neustále znižované sebavedomie. Stať sa tak môže keď sa dostane do podmania spolužiakov, ktorí ho istým spôsobom šikanujú. Nemusí ísť pritom o fyzické ubližovanie, ale i o psychické.

Hanblivosť a rola v rodine

Hanblivosť môže mať rôzne príčiny: môže ňou byť rola v rodine, kedy musí dieťa bojovať o svoje miesto, napríklad so svojím súrodencom. Možno sú súrodenci „machri“ v rodine, nájdu si spojencov vždy a všade vďaka svojej otvorenej povahe. Aby sa dieťa vyhlo konkurencii, uniká radšej do roly hanblivca, aby sa mu takisto dostalo pozornosti. Najväčší faktor pri hanblivosti však predstavujú gény dieťaťa, hanblivosť je totiž vrodená. Testy na bábätkách ukázali, že približne 20 % z nich reaguje na neznámo negatívne. Centrum strachu v mozgu u nich volá oveľa silnejšie na poplach.

Hanblivosť u detí v predškolskom veku

Bojí sa vaše dieťa podísť k ostatným deťom v materskej škole? Stojí na ihrisku obďaleč a hrá sa najradšej samo? Skrýva sa, správa sa bojazlivo a sotva riekne nejaké slovo? Rodičia majú často obavy, že ich hanblivé dieťa sa nepohne od „ich sukne“ a že ho na cestu životom nevyzbroja dostatočnou sebadôverou.

Hanblivosť v puberte

Hlavne v čase puberty sa môže stať, že deti sa za svojich rodičov hanbia. Pocit hanby môže pretrvávať kratšiu, ale i dlhšiu dobu a niekedy sa prenáša až do obdobia dospelosti. Mnoho odborníkov sa zhoduje v tom, že pocit hanby za rodičov môže súvisieť s často problémovým obdobím dospievania a vyskytuje sa hlavne v západnej civilizácii. Je to preto, lebo v čase dospievania sú deti veľmi fixované na vrstovníkov a tí sú pre nich často viac ako rodičia. Na jednej strane sa chcú veľmi od rodičov oddeliť, prijať hodnoty kamarátov, ale na druhej strane si uvedomujú, že sú na rodičoch emocionálne i finančne závislé. A toto v deťoch vyvoláva rozpor.

U iných národov sa tento problém vyskytuje menej, pretože vo viacerých spoločenstvách sa uskutočňujú rituály súvisiace s prechodom z detstva do dospelosti. V týchto komunitách dieťa presne vie, že detstvo končí.

Dôvody, prečo sa deti hanbia za rodičov

Deťom v puberte najviac prekáža to, keď rodičia do nich na verejnosti kričia, nadávajú im, kritizujú ich alebo zosmiešňujú pred kamarátmi. Deti toto prežívajú veľmi ťažko. Takéto správanie útočí na pocit bezpečia a dôvery dieťaťa k rodičovi a väčšinou poškodzuje vzťahy medzi deťmi a rodičmi.
Mnohým deťom vadí, ako sa ich rodičia obliekajú a mnohé sa kvôli tomu za rodičov hanbia. Niektorým deťom vadí, keď sa ich rodič oblieka príliš mladistvo. Ďalší spočíva zase v tom, že rodič nie je dostatočne moderne oblečený. Rodičia by mali v tejto oblasti nachádzať zlatú strednú cestu, aby deti zbytočne ničím výrazne nerozčuľovali.
Deti sa za rodičov hanbia aj vtedy, keď sa hádajú v obchode alebo keď sa snažia rozprávať vtipy napríklad v dopravnom prostriedku. Hanbia sa za všetko, čo je extrentrické a čo priťahuje pozornosť. Dieťa má v takejto situácii pocit, že ľudia sa nepozerajú len na rodiča, ale aj na na neho.
Deťom niekedy vadí, keď sa rodič o seba nestará.
To, čo vie dieťa najviac raniť, je to, keď verejnosť a hlavne kamaráti či spolužiaci vidia rodiča opitého a nadrogovaného. Veľkou ranou pre dieťa je aj to, keď jeho rodič má za sebou nejakú kriminálnu činnosť alebo je vo väzení.

Ako získať späť dôveru a lásku dieťaťa?

Najťažšie sa rodičom získava dôvera dieťaťa vtedy, keď majú za sebou kriminálnu minulosť alebo majú problémy s rôznymi závislosťami. Najlepšie zo všetkého, čo môže rodič urobiť, je otvorene sa o svojich problémoch s dieťaťom porozprávať. Môže napríklad povedať: „Mám problém s alkoholom, bojujem s tým, je to pre mňa ťažké, ale to neznamená, že ťa nemám rád.“ Otvorenosť v komunikácii prispieva k tomu, aby sa vzťah dal udržať aj napriek tomu, že je v ňom veľa problémov. Ak sa s dieťaťom o probléme rodič nerozpráva, pocit hanby narastá stále viac.

Čím je dieťa staršie, približne po 18 roku, sa postupne prestáva za svojich rodičov hanbiť, pretože jednak má už lepšie vyvinutú empatiu a tiež už lepšie vníma svet. Vidí, že život prináša rôznorodé situácie, a tak dokáže lepšie pochopiť aj správanie rodičov, ktorí často museli konať určitým spôsobom práve kvôli dôvodom, ktoré v puberte ešte dieťa nevedelo pochopiť, ale v dospelosti ich už chápe.

Keď rodičia aj o tomto úskalí dospievania vedia a vnímajú ho ako prirodzenú súčasť vývinu dieťaťa, lepšie svoje dieťa chápu. Informovaný rodič je potom menej zraňovaný a neberie si niektoré útoky dieťaťa príliš osobne.

tags: #dieta #ktore #sa #hanbi