Hnev je prirodzená emócia, ktorú čas od času pociťuje každý z nás. Ak sa však hneváte často a kvôli každodenným maličkostiam, pravdepodobne máte problém so sebakontrolou. V takomto prípade je vhodné vybudovať si techniky zvládania hnevu, aby ste neublížili tým najzraniteľnejším osobám - deťom. Tento článok poskytuje návody a stratégie, ako zvládať hnev konštruktívne, s cieľom budovať zdravšie vzťahy a lepšiu sebadôveru.
Prečo sa hneváme?
Každý človek má deň „blbec“. Pridajte k tomu nákup, platbu účtov, poštu, prípravu večere, upratovanie a krik dieťaťa, že ho súrodenec udrel, stratilo hračku alebo nechcete mu dať sladké pred jedlom. Rodičia sú skutoční super hrdinovia, ale s deťmi prichádza aj obrovská zodpovednosť. Hnev rodiča má pre dieťa deštruktívne následky.
Deti v nás vyvolávajú spomienky na vlastné detstvo, stimulujú intenzívne pocity z našej skúsenosti, keď sme boli sami deťmi. Psychológovia nazývajú tento fenomén ghost in the nursery (voľný preklad - duch v jasliach). Ak sú v nás vyvolané spomienky na bolestivé zážitky, podvedome reagujeme prehnane. Strach a hnev, ktoré si so sebou nesieme z bolestivých zážitkov z detstva, sú nesmierne silné a ovládnu nás, hoci sme už dospelí. Keď kričali rodičia na nás, báli sme sa a tieto momenty v nás zostali ako varovná kontrolka, ktorá nás ovláda dodnes. Priznajme si, nie sú matka a otec tými, ktorí nás dokážu najviac nazlostiť a spustiť to detinské správanie?
Dôsledky hnevu na deti
Doktorka Laura Markham, autorka knihy Pokojný rodič, šťastné deti (Peaceful Parent, Happy Kids), vysvetľuje, čo sa s deťmi deje počas nášho hnevu veľmi jednoducho: Predstavte si človeka, trikrát väčšieho ako vy sami. Skláňa sa nad vami, kričí, obviňuje vás, ukazuje prstom, schmatne za plecia a podobne. Od tohto človeka ste úplne závislí - dáva vám jedlo, strechu nad hlavou a ochranu. Je vašim hlavným zdrojom lásky a sebavedomia, informácií o svete. Spoliehate sa na neho, veríte mu. Pocit, ktorý vo vás vyvolá hnev tohto pre vás dôležitého človeka, vynásobte tisícom. Presne to sa deje vo vnútri toho malého človiečika, ktorý vás nikdy neprestane milovať.
Nie je vina detí, že stratíte kontrolu. Hnev je emócia ako každá iná. Je prirodzená, je našou súčasťou. Naučiť sa ho zvládať je však súčasťou dospelého, zodpovedného správania. Pokiaľ kričíme na deti, dokazujeme im tým, že sa nevieme ovládať. Učíme ich, že kričať na druhého človeka je normálnou súčasťou riešenia problémov; je len otázkou času, kedy takto budú riešiť problémy ony a začnú kričať nielen na iných, ale aj na nás.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Deti by sa prostredníctvom nášho príkladu mali naučiť ako zvládnuť hnev konštruktívnym spôsobom. Začnite s tým, že prevezmete zodpovednosť za svoje emócie. Mnoho rodičov si myslí, že vinou dieťaťa stratia kontrolu. Obviňujú ich, že ich trápia a môžu za to, že sa prestali ovládať (Vidíš, čo si spôsobil? Vidíš, čo som kvôli tebe urobil/a?). Vedzte, že nikto nie je zodpovedný za vaše chovanie a emócie, len vy sami. Deti nevyvolávajú vaše emócie, to staré návyky a rany z minulosti vám spôsobujú výbuchy nekontrolovateľných emócií. Ak sa snažíte kontrolovať chovanie dieťaťa (Ihneď prestaň vrieskať!) namiesto vašej emócie, dávate mu tým najavo, že ono samé sa musí zmeniť, aby ste sa vy cítili lepšie. Inými slovami mu hovoríte, že je zodpovedné za to, ako sa cítite a čo robíte.
Ako zvládnuť hnev? Praktické techniky
Hnev deťom ubližuje; ako ho zvládnuť? Tu je niekoľko stratégií, ako zvládať hnev konštruktívne:
Nereagujte v hneve: Doktorka Laura Markham radí, aby sme nereagovali, dokým sme rozčúlení. Vyjadrenie hnevu budí ďalší hnev, pretože druhá osoba má potrebu brániť sa. Napadne nás, my sa nahneváme ešte viac a začneme sa brániť tým, že kričíme ešte viac. Tak to ide dokola, nikam to nevedie a určite to problém nevyrieši. Zastavte sa, nadýchnite, napočítajte do desať. Môže sa vám to zdať ako hlúposť, ale slová a činy, vyplodené v hneve sa nedajú vrátiť späť. Ublížili mnohým našim milovaným, narušili dôveru a zničili vzťah, ktorý sme dosiaľ budovali. Niektorí psychológovia radia svojim klientom predstaviť si značku Stop-ky, ktorú vídame pri jazde autom. Môže nám pomôcť vytvoriť mentálnu stopku, vďaka ktorej pred vybuchnutím sopky hnevu zastavíme.
Čas na nádych: Čo najkľudnejšie ako viete, povedzte dieťaťu, že jeho správanie je neprijateľné, nahnevalo vás to a vrátite sa k tomu; teraz však potrebujete chvíľu na ukľudnenie sa. Dieťa si vezme ponaučenie viac z toho, keď s ním situáciu rozumne preberiete, než keď sa domácnosť stane bojovým poľom. Odíďte do spálne alebo kúpeľne a dýchajte. Dychové cvičenia sú efektívnym nástrojom na zvládnutie zlosti. Znižujú stres a navodzujú pokoj. Jednoduché dychové cvičenie: pomaly sa nadýchnite nosom na štyri sekundy, zadržte dych na štyri sekundy a potom pomaly vydýchnite ústami tiež na štyri sekundy.
Opakujte mantru: Mnohí prisahajú na účinnosť opakovania mantry. Môžete to skúsiť aj vy, stačí si vymyslieť vetu, ktorá vám pripomenie prečo je nutné zvládať hnev. Inšpirujte sa: „Zvládneš to“, „Len kľud“, „Tvoje dieťa prežíva náročný moment, si tu na to, aby si mu pomohol/hla“.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Relaxačné techniky: Zvládanie akejkoľvek negatívnej emócie ide ruka v ruke s relaxačnými technikami. Pokiaľ máte tú možnosť, pustite si obľúbenú hudbu, zacvičte si, dajte si voňavý levanduľový kúpeľ. Účinné sú prechádzky, cviky na uvoľnenie svalov (svaly tuhnú pod vplyvom negatívnych emócií), dýchacie cvičenia alebo písanie denníku. Skvelý je aj mentálny únik - myslite na čokoľvek, čo vás upokojí, vytvorte si svoje „šťastné miesto“, do ktorého môžete unikať v prípade náročných momentov dňa. Okrem dychových cvičení skúste progresívnu svalovú relaxáciu alebo meditáciu. Progresívna svalová relaxácia spočíva v postupnom napínaní a uvoľňovaní jednotlivých svalových skupín, čo pomáha uvoľniť napätie v tele aj mysli. Technika mindfulness, ktorá zahŕňa vedomé zameranie na prítomný okamih, pomáha zlepšiť schopnosť rozpoznať a zvládnuť zlosť.
Počúvajte svoj hnev, ale neriaďte sa ním: Čo vám hovorí váš hnev? Ponorte sa do svojho vnútra a premýšľajte o tom, prečo vás daná situácia nahnevala. Čo bol ten popud, vďaka ktorému vytryskol gejzír emócií? Ranila vás neposlušnosť alebo odvrávanie dieťaťa? Cítite sa ako zlá matka/zlý otec? Nedotýka sa náhodou neposlušnosť dieťaťa vašej sebahodnoty, ktorú vám vaši rodičia zničili a teraz si ju musíte kompenzovať nadvládou nad vlastným dieťaťom? Sledujte omrvinky hnevu, zavedú vás k jadru problému a pomôžu pochopiť, prečo reagujete v konkrétnych situáciách prehnane.
V najťažších časoch si pripomínajte vďačnosť a riaďte sa empatiou: Je to vaše dieťa, krásny dar, nový človiečik, ktorý vám dôveruje, miluje vás a spolieha sa na vás. Na vás závisí, akú bude mať sebaúctu, ako sa bude správať k sebe aj ľuďom naokolo. Buďte opatrní, láskaví - pripomínajte si radosť, ktorú dieťa vnieslo do vášho života. Niektorí odborníci doporučujú predstaviť si dieťa ako bábätko; zvyšuje láskavosť a pocit starostlivosti. Predstavte si vopred, ako mu odpúšťate. Neformujte sa do pozície obete. Namiesto otázok, prečo vám to neustále sťažuje, si skúste uvedomiť, aké ťažké to musí byť pre dieťa, keď sa potýka s tak silnou, strašlivou emóciou, ktorú nevie ovládať. Čo vám chce svojim správaním povedať? Deti obvykle vyvádzajú, aby upútali pozornosť rodičov, ak jej cítia nedostatok. Skúste používať empatiu a vcítiť sa do dieťaťa; nechce aby ste trpeli, ono samo trpí a obracia sa k vám so žiadosťou o pomoc.
Nacvičte si odpoveď: Predstavte si, aký vzťah by ste chceli mať so svojim dieťaťom za 10 rokov. Bude taký, ak by ste zareagovali v hneve? Aká reakcia z vašej strany vás k tomu ideálnemu vzťahu priblíži? Odpoveď na tieto otázky má veľký potenciál zachrániť mnoho dysfunkčných vzťahov v rodine.
Naučte sa používať „JA“ vyjadrenia: Výchovný moment môže nastať pokojne po pol hodine od incidentu, podstatné je prebrať ho bez bleskov a búrok. Keď nenabehnete na dieťa s prehnanými emóciami, je väčšia pravdepodobnosť, že bude počúvať. Veď to poznáte - hádky málokedy dospejú k riešeniu problému, vždy skončíte s obviňovaním a obraňovaním svojho ega. Vysvetlite dieťaťu, čo bolo na celej situácií (jeho chovaní) zlé, prečo vás to rozčúlilo a čo by bolo vhodnejšie urobiť alebo povedať. Vyjadrujte sa v JA osobe. Mnohí v návale emócií a vyjadrenia svojej bolesti začínajú vety zámenom TY - Ty nikdy (…nepočúvaš, nestaráš sa, neumyješ …), Ty vždy (… necháš tanier na gauči, odpovieš neskoro, vyčítaš …). Začnite radšej vetu s vyjadrením, ako sa vy cítite. Vaše slová nebudú pôsobiť obviňujúco, naopak podporia empatiu a pochopenie. Vypočujte aj vyjadrenie dieťaťa a podporte rovnaký spôsob vyjadrovania.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Fyzická aktivita: Uvoľnite nahromadenú energiu a znížte stres prostredníctvom fyzickej aktivity. Pravidelné cvičenie zlepšuje náladu a pomáha uvoľniť napätie. Zamerajte sa aj na zdravý životný štýl, ktorý zahŕňa dostatočný spánok, vyváženú stravu a obmedzenie konzumácie alkoholu a kofeínu.
Asertívna komunikácia: Naučte sa vyjadriť svoje pocity a potreby jasne a asertívne. Asertívna komunikácia umožňuje vyjadriť emócie bez agresie alebo pasivity. Napríklad namiesto vety "Ty ma vždy ignoruješ!" skúste povedať "Cítim sa frustrovaný, keď sa mi nedarí získať tvoju pozornosť". Asertivita nie je len o tom, čo hovoríte, ale aj ako to hovoríte. Dôležitá je aj neverbálna komunikácia, ako je očný kontakt, postoj a tón hlasu. Tréning asertivity zahŕňa schopnosť povedať "nie" bez pocitu viny a stanovenie jasných hraníc.
Ako pomôcť deťom zvládať hnev
Emócie sú prirodzenou súčasťou života. Pre dieťa je však často náročné pochopiť, pomenovať a spracovať svoje pocity. Správne zvládanie emócií pomáha deťom budovať sebadôveru, empatiu a odolnosť. Už batoľa rozpoznáva nálady rodiča a reaguje na ne. Prvé pokusy o emočné vyjadrenie - hnev, smiech, strach - prichádzajú veľmi skoro. Medzi 2. a 4. rokom života je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.
- Pomenujte emócie nahlas: Už od 1-2 rokov stačí pomenúvať pocity a byť emočne prítomný. Pomenujte emócie nahlas.
- Zachovajte pokoj: Váš vlastný pokoj je ukotvením.
- Ponúknite riešenia: Ukazujte riešenia.
- Používajte knihy a hry: Pomáhajú knihy a hry s emóciami.
Deti potrebujú cítiť, že ich pocity sú prijímané a pochopené. Ak dieťa prežíva silné emócie, namiesto trestu mu ponúknite prítomnosť a porozumenie. Ak má dieťa časté výbuchy hnevu, úzkosti či smútku, sledujte, čo ich spúšťa.
Technika 5P
Jedným z postupov ako zvládnuť u dieťaťa hnev je technika 5 P (ako päť prstov na ruke). Ako to vyzerá v praxi? Predstavme si napríklad nasledovnú situáciu. Trojročný Riško sa úporne snaží dočiahnuť macíka na hornej poličke. Dáva do toho všetky sily, až sa napokon nahnevane rozplače a odhodí z ruky i druhú plyšovú hračku. Alebo iný príklad: Desaťročná Karolínka zistí, že malý brat jej zamokril nakreslený obrázok.
- Popíš problém: V prvej fáze tejto techniky sa snažíme popísať daný problém alebo ťažkosť, s ktorou dieťa zápasí. Ak sa dieťa hnevá v dôsledku toho, že nebolo schopné hračku samo dočiahnuť, môžeme použiť vetu typu: „Chcel si dočiahnuť tvojho obľúbeného medvedíka, ktorý bol príliš vysoko, aby si ho dočiahol“.
- Pomenuj pocity: V druhej fáze pomenujeme pocity, ktoré dieťa prežíva. Pri Riškovi to môžeme skúsiť napríklad vetou „Nahneval si sa, že macka nevieš dočiahnuť a bol si taký nahnevaný, že si odhodil na zem žirafku“. V druhom prípade by sme mohli povedať: „Viem, že ťa to veľmi mrzí a hneváš sa za to na Peťka. Avšak nechcem, aby si ho udierala a nadávala mu.
- Počkaj: V tretej fáze je potrebné chvíľu počkať a dopriať tak dieťaťu čas na spracovanie emócie. Niekedy môže pomôcť, ak dieťaťu dáme najavo, že nie je jediné, komu sa toto deje. Môžeme mu povedať, že aj my sami sa občas ocitneme v situácii, kedy cítime hnev. A práve vtedy sa potrebujeme upokojiť.
- Ponúkni pomoc: Vo štvrtej fáze je dobré dieťaťu ponúknuť pomoc. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že nie je na daný problém samo. Je potrebné byť pripravení na to, že dieťa pomoc z našej strany odmietne - v takom prípade môžeme povedať, že sme tam preňho aj naďalej.
- Pohladenie/Pochvala: Netreba zabúdať ani na záver tejto techniky, na posledné P - pohladenie či pochvalu. Pre dieťa je dôležité vedieť, že sa naňho nehneváme a že oddeľujeme jeho správanie od neho samotného. A že aj keď sa nám veľakrát jeho správanie nepáči, na našom vzťahu k nemu sa nič nemení. Častokrát dieťa po takto vypätej situácie zatúži po fyzickej blízkosti, objatí, pohladení.
Počas celej situácie je dobré mať na pamäti, že aj my ako dospelí pri týchto situáciách prežívame svoje vlastné nepríjemné emócie. Snažíme sa s nimi pracovať a zostať pokojní. Môžeme dieťaťu aj popísať naše pocity. Dôležité je však vyvarovať sa kritike a hodnoteniu dieťaťa. Pri poukazovaní na chybný postup dieťaťa, môžeme situáciu ešte zhoršiť - napríklad ak sme ironickí a vo vlastnom hneve skonštatujeme: „To si to teda vyriešil!“. Ak sa chcete vyvarovať hodnoteniu a rozprávať sa s deťmi bez neho, prečítajte si tento článok. Mali by sme mali myslieť na to, že priania dieťaťa nemusia byť vždy naplnené, splniteľné.
Ďalšie tipy a odporúčania
- Stanovte si realistické ciele: Znižovanie zlosti a zlepšovanie reakcií na stresové situácie je dlhodobý proces.
- Vyhľadajte podporu: Niekedy je užitočné porozprávať sa s terapeutom alebo sa pripojiť k podpornej skupine.
- Podporujte zdravé vyjadrovanie emócií: Učte deti, že je v poriadku vyjadriť hnev, ale nie ubližovať druhým.
- Buďte trpezliví: Zvládanie hnevu je proces, ktorý si vyžaduje čas a trpezlivosť.
Špeciálna pedagogička Soňa Pekarovičová vysvetľuje, ako si poradiť s detským hnevom. Ak sa dieťa hnevá, rodič sa často neudrží a začne sa hnevať tiež. Je to taká interakcia. Ak je rodič temperamentný, tak vzniká situácia, že dieťa kričí a rodič tiež. Ale nie všetci to takto prežívajú. Žiaden extrém nie je dobrý. Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí. Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný. Väčšine rodičov totiž ani tak neprekáža, že sa ich dieťa hnevá. Asi tá najťažšia úloha pre rodiča je nájsť ten stred. Ak hnev necháme na dieťa, tak to môže ísť až do extrému. Môže byť až agresívne, keďže nedostáva žiadne hranice správania. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu. Odporúčam rodičom aj zmapovať, či nedávajú zákazy príliš často, a to aj pri správaniach, ktoré môžu byť tolerované.
Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Napríklad existuje prepojenie medzi problémami s kakaním a potlačovaným hnevom. Skôr ide o to, že tá emócia ostane preň nepoznaná a nevie s ňou narábať. Treba si uvedomiť, že hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem.
Ako rozpoznáte pasívno-agresívne správanie?
Je to správanie, s ktorým sa môžeme stretnúť u detí, ktoré sa nenaučia zrelým spôsobom včas zvládať hnev. Je nepriamym vyjadrovaním hnevu, ktorý je nasmerovaný voči autorite. Dieťa vedome koná presne naopak, ako si autorita želá. Dieťa napr. začne mať zlé známky napriek tomu, že je veľmi chytré, začne sa biť, napriek tomu, že je povahou plaché a pod. Cieľom takéhoto správania dieťaťa je nahnevať predstaviteľa autority. Môže to byť rodič, učiteľ, tréner a pod. O to, aby sa v dieťati nepoložili základy pasívno-agresívneho správania by sa rodičia mali snažiť skôr, ako dieťa dovŕši sedem rokov. Jediným obdobím, kedy je takéto správanie prirodzené, je obdobie dospievania. Preto je veľmi dôležité, naučiť deti čeliť emóciám hnevu do 17 roku života. Inak nikdy nebudú môcť vystúpiť z tohoto štádia a svoje nezrelé správanie budú používať proti partnerovi vo vzťahu, v práci alebo aj voči vlastným deťom aj v dospelosti.
Techniky pre deti na zvládanie hnevu
- Dračie dýchanie: Hnev môžeme prirovnať k ohňu, ktorý sa hromadí v našom tele. Toto je zábavný a zároveň upokojujúci spôsob, ako deti naučiť správne dýchať.
- Fúkanie bublín: Jemné fúkanie bublín im pomôže pochopiť, že príliš prudké vydychovanie spôsobí prasknutie bubliny, zatiaľ čo pomalé a kontrolované fúkanie vytvorí krásne bubliny.
- Rozpoznávanie príznakov hnevu: Je dôležité, aby sa deti naučili rozpoznať príznaky hnevu ešte predtým, než sa vymkne kontrole. Môžete s nimi hovoriť o tom, čo cítia, keď začnú byť nahnevané. Príznaky môžu zahŕňať zrýchlený tep, napätie svalov, zvieranie pästí či bolesti žalúdka.
- Slovná zásoba emócií: Deti často prežívajú hnev, pretože nevedia, ako vyjadriť svoje pocity. Naučte ich slovnú zásobu pre rôzne emócie, ako napríklad „frustrovaný“, „nahnevaný“ alebo „sklamaný“.
- Pozitívna spätná väzba: Je dôležité chváliť deti za ich snahu ovládať svoj hnev. Pozitívna spätná väzba im dodáva dôveru, že sú schopné zvládnuť svoje emócie.
Filmy a rozprávky ako nástroj na pochopenie emócií
Pomocou obľúbených filmov alebo rozprávok môžeme deti naučiť, ako rozpoznávať emócie a ako ich postavy riešia.
- V hlave: Tento animovaný film ukazuje, ako rôzne emócie (radosť, smútok, hnev, strach, odpor) fungujú v našej mysli.
- Hľadá sa Nemo: V tejto rozprávke sa Marlin, Nemo a ďalšie postavy musia vyrovnávať s rôznymi výzvami, ktoré ich frustrujú alebo nahnevajú.
- Ľadové kráľovstvo: Elsa čelí problémom so zvládaním svojich emócií, najmä hnevu a strachu, ktoré ovplyvňujú jej schopnosť kontrolovať svoje sily.
- Aladin: Genie v Aladinovi je postava, ktorá prechádza rôznymi emocionálnymi fázami, vrátane frustrácie a hnevu.
Zvládanie hnevu v rodine: Praktické rady
- Uvedomte si, že hnev nie je zlý: Je to emócia, ktorá dieťaťu signalizuje nesúhlas, nespokojnosť alebo únavu.
- Pomôžte deťom identifikovať pocity: Deti často potrebujú pomôcť s identifikáciou toho, čo cítia. „Vidím, že si nahnevaný, pretože ti nevyšlo, čo si chcel.“ „Si frustrovaný, pretože sa ti nepodarilo postaviť vežu z kociek.“
- Buďte vzorom: Ako rodič ste pre dieťa vzorom. Ak reagujete na jeho hnev krikom, učí sa, že kričanie je spôsob riešenia konfliktov.
- Emočný koučing: Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť.
- Zamyslite sa nad vlastnými reakciami: V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
- Hnev sa dieťa učí od rodiča: Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
- Neustúpte, ale empaticky počúvajte: Ak dieťa ovláda hnev, neustúpte, ale zároveň empaticky počúvajte a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
- Neriešte konflikt v návale hnevu: Dajte dieťaťu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
- Po ukľudnení sa vráťte k problému: Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
- Určujte hranice: Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.