Psychologička Jana Zemandl, spoluautorka knihy Psychológia pre milujúcich rodičov, zdôrazňuje, že mnohí rodičia hľadajú odpovede na otázky o svojich deťoch, ale zabúdajú sa ich na to spýtať priamo. Kniha spája vedecké poznatky s psychologickou praxou, pretože poznanie je oslobodzujúce. Neexistuje jediná správna cesta k dobrému rodičovstvu, ale mnohé odpovede nájdeme, keď sa pozrieme na svoje dieťa. Pre deti je dôležité, aby ich niekto videl také, aké sú, a aby mali pri sebe pokojnú a milujúcu osobu, ktorá sa snaží porozumieť ich pocitom.
Dôležitosť sprevádzania detských emócií
Keď má dieťa problém, napríklad ho zradili kamaráti, rodič má tendenciu to riešiť a chrániť ho. Dôležité je však dieťa sprevádzať, pomenovať jeho emócie smútku a sklamania, ale nedávať mu hneď rady. Napríklad, povedať: "Vidím, že ťa to veľmi sklamalo a bolí ťa to," a zostať pri tom. Všetky emócie sú dôležité, lebo hovoria o nejakej potrebe. Keď ich dokážeme pomenovať, môžeme ich naplniť. Takto dieťa lepšie rozumie samo sebe a žije spokojnejšie.
Bezpečná vzťahová väzba ako základ dôvery
Základom schopnosti dôverovať je bezpečná vzťahová väzba, ktorú si dieťa vytvorí v ranom detstve s hlavnou opatrovateľskou osobou, najčastejšie s matkou. Teória bezpečnej vzťahovej väzby hovorí o tom, že dieťa má tendenciu vytvárať si silné puto s touto osobou, čo mu umožňuje prežitie a má dosah na rôzne aspekty jeho života. Deti s bezpečnou vzťahovou väzbou sú samostatnejšie, sebavedomejšie, lepšie zvládajú sociálne interakcie a vedia sa ľahšie upokojiť po rozrušení.
Dieťa si vytvorí bezpečnú vzťahovú väzbu, ak má pri sebe stáleho človeka, ktorý reaguje citlivo a spoľahlivo na jeho skutočné potreby. Matka nemusí byť dokonalá, ale musí mať tendenciu vidieť a napĺňať potreby dieťaťa. Ak sa príliš zaoberá svojím vlastným prežívaním, má menšiu kapacitu vnímať potreby novorodenca.
Prekvapenia a výzvy v novej role matky
Mnohé matky sú zaskočené tým, že stratili samy seba, cítia sa osamelo a necítia takú lásku, akú si mysleli, že budú cítiť. Je dôležité hovoriť o tom, že tieto stavy môže prežívať aj zdravá milujúca mama. Emócie majú schopnosť vyskytovať sa súčasne, aj keď sú protichodné. Dôležité je robiť osvetu, aby tieto veci nezaskočili rodičov nepripravených. Ak pociťuje vyčerpanie, strach, zmätenosť, spokojnosť, prekvapenie, vďačnosť, nielen lásku, môže mať pocity viny a menej pozerať na svoje dieťa, a teda ho aj menej vnímať a menej mu rozumieť. Stačilo by viac hovoriť o tom, že takéto pocity sú normálne a prirodzené.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Často to nie je objektívna realita, ale naše spracovanie reality, ktoré rozhoduje o tom, ako to zvládneme a nakoľko spokojne sa budeme cítiť. Ak sa ocitneme v období neistoty vo výchove, nie je dôvod nedopriať si odbornú psychologickú pomoc. Niekedy aj jedno stretnutie dokáže rodičov upokojiť.
Vplyv skorého nástupu matky do práce
Kvalita vzťahovej väzby sa dá zmerať už vo veku 18 mesiacov dieťaťa a vytvára sa najmä v prvom roku. Ak je vzťahová väzba bezpečná, dieťa má v mame istotu a bude sa od nej ľahšie vzďaľovať, bude samostatnejšie a odvážnejšie. Mnohé matky majú potrebu pracovať počas rodičovskej dovolenky a dokážu skĺbiť starostlivosť aj prácu.
Mnohé matky sa cítia byť hodnotené, ak pracujú a zároveň sa starajú o malé dieťa. Na jednej strane sú súdené za to, že pracujú, ale iné matky sú zase posudzované okolím za to, že sú tri alebo aj viac rokov na rodičovskej dovolenke a „nič nerobia“.
Možnosť zmeny vzťahovej väzby
Ukazuje sa, že zmena vzťahovej väzby je možná, a to v obidvoch smeroch - jednak z bezpečnej na inú ako bezpečnú, ale aj naopak. Je teda možné, že pokiaľ mama v prvých mesiacoch dieťaťa nereagovala primerane, dieťa ešte môže v ďalších rokoch nadobudnúť istotu, že mama tu preň predsa len je. Že je prítomná, vníma ho, že ho prijíma také, aké je, že jej môže dôverovať, že sa oň postará, a keď bude potrebovať, pomôže mu. No zmena charakteru vzťahovej väzby nie je vždy jednoduchá.
Rodičia sa postupne učia rozumieť potrebám svojho dieťaťa, čítať jeho signály. Neexistuje niečo ako slovník plaču alebo manuál na dieťa. Aj milujúci rodičia často netrafia to, čo dieťa naozaj potrebuje, a nevedia ešte vnímať jeho signály. No ak sú rodičia obrátení na svoje dieťa a snažia sa odmalička sledovať, čo dieťa potrebuje, aký má problém, prečo plače, a majú aj snahu vyriešiť tento problém - tak to je presne to, čo dieťa pre svoj zdravý vývin potrebuje. Určite budú veci, ktoré mohli spraviť lepšie, ale pokiaľ zostanú úprimne obrátení na bábätko a zároveň v kontakte so sebou, potom ich intuícia postupne navedie k väčšiemu zladeniu sa s dieťaťom. Že mu „dopraje“ aj určitú dávku frustrácie. Určite bude robiť aj chyby, a je to tak v poriadku. Pokiaľ je vnímavá k jeho skutočným potrebám, potom ani nemá byť dokonalá.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Obdobie vzdoru a zadávanie hraníc
Rodičia za mnou často chodia vtedy, keď doma zažívajú takzvané „obdobie vzdoru“. Je to obdobie, keď dieťa začne - vývinovo správne a zdravo - prejavovať svoju vlastnú vôľu, presadzovať svoje potreby, zisťovať, čo chce. Rodičia sa však vtedy začnú cítiť neisto. Deje sa to hlavne vtedy, keď majú zadať dieťaťu hranice a narazia na to, že sa dieťa hnevá. Veľmi častá je vtedy veta: „Ja mu poviem nie, ale ono sa hnevá, plače.“
Povedzme si to na príklade malého dieťaťa, ktoré trhá izbovú rastlinu. Väčšina rodičov dnes už vie, že fyzické tresty nepomáhajú, iba škodia. Aj takéto malé dieťa už učíme pravidlám o tom, ako funguje svet; samozrejme, vekovo primerane. Pravidlá sú jednoduché oznamy, ako napríklad „Kvety neničíme“, „Umývame si ruky“ a podobne. U malých detí sú tie pravidlá iné ako u starších detí a postupne ich pridávame. U malých detí zadávame hranicu práve tam, kde ide o ničenie, ubližovanie sebe alebo niekomu inému.
Veku primerane učíme dieťa aj spoznávať prirodzené dôsledky jeho činov - práve tie vedú k zodpovednosti za vlastné konanie. Ak máme pravidlo, že dieťa si má večer pred spaním upratať veci, ktoré používalo, ale neurobí to, prirodzeným dôsledkom môže byť napríklad to, že si večer nestihneme čítať. Dieťaťu povieme: „Dnes si, žiaľ, nestihneme čítať, lebo musíme ešte upratať, keďže si to nespravil/nespravila.“ Dieťa bude pravdepodobne smutné, bude sa snažiť vyjednávať a posunúť tú hranicu. My však budeme tým láskavým a pevným rodičom, ktorý sa naň za to nenahnevá, bude rozumieť jeho sklamaniu, ale bude stáť za dôsledkom. Keď takto sprevádzame dieťa, potom sa veľmi rýchlo naučí rešpektovať pravidlá a rozumieť prirodzeným dôsledkom.
Ak ide o jedenapolročné dieťa, potom ešte nemá natoľko vyvinutú nervovú sústavu, aby sa dokázalo vždy ovládnuť. Ak je pre také malé dieťa niečo veľmi lákavé, často sa jednoducho nedokáže zastaviť. Rodič si môže myslieť, že dieťa mu to robí naschvál a že ho nerešpektuje. Ale v skutočnosti to pravdepodobne bude tak, že ten podnet prebil sebaovládanie dieťaťa. Jednoducho ten konkrétny stimul bol preň v tej chvíli oveľa dôležitejší - bolo to jediné, na čo dieťa dokázalo myslieť, a preto sa nedokázalo ovládnuť. Pre jedenapolročné dieťa môže byť tá kvetina natoľko lákavá, že ak nechceme, aby ju ničilo, najlepšie je dať ju na nejaký čas na iné miesto. My rodičia by sme mali byť pre deti sprievodcami, ktorí im pomáhajú, ako byť úspešní v bežných veciach.
Rola otca v rodine
V tejto otázke už, našťastie, vidieť obrovský posun; aspoň u mojej klientely platí, že otcovia sú dnes angažovanejší než v minulosti. Výskumy potvrdzujú, že otec a matka dávajú dieťaťu iný typ stimulácie. Hoci v našich podmienkach je hlavnou opatrovateľskou osobou väčšinou mama, otec je ten „druhý“, ale takisto veľmi dôležitý. Rola otca je teda veľmi dôležitá a výskumy potvrdzujú, že pre zdravý vývin dieťaťa je veľmi dobré, ak má obe tieto náruče a ak sa dopĺňajú. Zároveň však treba zdôrazniť, že nie je potvrdené, že by tieto roly mali byť rozdelené práve takto. Z hľadiska zdravého vývinu je dôležité, aby dieťa malo jednu stálu opatrovateľskú osobu, ale nepotvrdilo sa, že by bolo rozhodujúce, akého rodu má byť táto osoba.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Najviac sa stretávam s tým, že na prvé stretnutie príde mama alebo obaja rodičia. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby matka dala otcovi vo výchove priestor. V našom prostredí je to totiž často tak, že dieťa je od začiatku intenzívne s mamou. Mama tak má dostatočný priestor na to, aby robila „chyby“, učila, skúšala, čo funguje, čiže ona je v rodine tým „expertom“. A keď do toho vstupuje otec a interakcia s dieťaťom nemá okamžite tú kvalitu ako s mamou, mama často preberá zodpovednosť, lebo jej to ide ľahšie, rýchlejšie. Otec je takto ukrátený o to, aby skúšal a hľadal si svoju cestu s dieťaťom a mal dosť času zlaďovať sa s ním. Aj preto môže mať niekedy pocit, že nie je takým dobrým rodičom ako mama. Na to, aby dokázal sám vyhľadať pomoc, už potrebuje poriadnu dávku zrelosti a angažovanosti.
Vplyv partnerského vzťahu rodičov na dieťa
Aj novorodenec vníma nepokoj, disharmóniu a hádky, hoci sa rodičia niekedy mylne domnievajú, že také malé dieťa to ešte nemôže vnímať. Tak ako rodič dokáže upokojiť dieťa svojím vlastným pokojom, podobne naň dokáže vplývať aj rodičovský stres. Je prirodzené, že s príchodom dieťaťa sa v partnerskom vzťahu otvára množstvo tém. Môžu sa týkať toho, že mama je prirodzene viac sústredená na dieťa, jej emočné prežívanie je labilnejšie, lebo je ovplyvnené hormonálne. Otcovia často opisujú, že stratili partnerku, ako ju dovtedy poznali. Odráža sa v tom aj nedostatok spoločného partnerského času. Z mojej skúsenosti sa mnohí partneri časom zladia, no dlhodobejším problémom býva práve to, že majú na seba málo času, čím tr…
Dôležitosť prvých piatich rokov života dieťaťa
Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom. Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná.
Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá.
Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca.
Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa. Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu. Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti. V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať.
Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné. Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza.
Mnohí starí rodičia sa chcú aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach. Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.
Prečo sa deti správajú inak s mamou?
Mnohé skúsenosti i štúdie hovoria o tom, že dieťa sa pri mame cíti natoľko dobre - bezpečne, uvoľnene a samo sebou, že zo seba dostáva všetko, čo potrebuje - vrátane emócií, ktoré ním práve lomcujú. Aj my sme sa teda na túto tému porozprávali s odborníčkou na detskú dušu i myseľ a tá nám prezradila, prečo sa deti inak správajú pri mame ako pri otcovi i to, prečo a ako si stanoviť hranice.
Dieťa a matka sú ako jedenTeda aspoň spočiatku, kým je bábätko úplne maličké a pre svoje potreby potrebuje výlučne prítomnosť mamy. Neskôr prichádza obdobie tzv. separácie, kedy drobec chce byť aj sám, vytvára si svoju vlastnú identitu a nadväzuje vzťahy s ďalšími ľuďmi či deťmi v okolí. To nám potvrdzuje aj detská psychologička Mgr. Romana Mrázová :„Okolo dvoch rokov, kedy začína separačné obdobie dieťaťa od matky je dôležité, aby dieťa dostávalo hranice aj od mamy. Jasné a pevné, ale láskavé. Je to obdobie vzdoru, kedy si začína vytvárať základy vlastnej identity a preto ho musíme naučiť, čo môže a čo nie.“
Bez mamy ani na krok. Je to chyba?
Stáva sa, že dieťa nechce ísť k nikomu inému, pretože mu je dobre iba v maminom náručí. Treba to síliť, aby si dieťa zvyklo na iného človeka alebo nechať to plynúť?„Závisí to od veku. Vzťah matka - dieťa je základný, je to jedinečné puto, prepojenie, ktoré začína už počas tehotenstva a preto je úplne odlišný od vzťahov, ktoré prichádzajú neskôr. Väčšia naviazanosť na matku je preto u dieťaťa v nízkom veku prirodzená. Dieťa sa začína od matky fyzicky odpútavať približne okolo 1 - 1,5 roku života. Dovtedy ju vníma ako súčasť seba a je dôležité, aby táto potreba bola naplnená. Až po cca. tom roku a pol začína skúmať okolie a odbiehať od matky, ale aj napriek tomu ju potrebuje mať nablízku, lebo ona predstavuje jeho útočisko a istotu,“ vysvetľuje odborníčka.
Dieťa je citlivé a naviazané na maminku najmä vo chvíľach, keď cíti nejaký diskomfort, je chorľavé, idú mu zúbky, či je unavené. V týchto momentoch je prirodzené, keď nechce ísť k nikomu inému. Existuje však aj chorobné priľnutie k matke?„Také situácie sú veľmi špecifické a ťažko sa určuje, či to je v poriadku, alebo nie. Existuje niečo ako diagnostika vzťahovej väzby, počas ktorej sa dá zistiť či je väzba dieťaťa na matku v poriadku, alebo je nejakým spôsobom narušená,“ dopĺňa detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Všetko je to o hraniciach, ktoré paradoxne ujdú práve mamám
Čím to je, že pri mame sa dieťa správa inak, ako napríklad pri otcovi či starej mame? Všimli ste si, že s vami si dieťa hračky neuprace, kým pri ockovi áno? Alebo že ponúkanú stravu nechce, ale keď mu podá lyžičku stará či krstná mama, spomenie si na to, že je malý hladoš?„Aj keď si veľakrát myslíme, že dieťa je štandardne rovnaké, tak to nie je úplne tak. Dieťa dokáže veľmi pružne prepínať správanie podľa toho, ako vidí, kde má aké hranice nastavené. A to už je jedno, či ide o matku alebo o otca. Je veľa takých prípadov, kde je to práve naopak, že mamička má hranice nastavené pekne a dieťa poslúcha skôr ju, ako napríklad partnera. Takže nie je to o matke ako takej ako osobe, ale skôr o tom, ako máme nastavené hranice. Paradoxne - práve mamičkám môže to stanovenie hraníc ujsť práve preto, že starostlivosť o dieťa je veľmi náročná, trávia s ním veľmi veľa času a niekedy už človek nevládze akoby podchytiť všetko,“ myslí si psychologička.
Ako si teda určiť hranice?
Čo robiť, keď dieťa mamu či ocka neposlúcha? Najideálnejšie určite je, keď rodičia istou “prevenciou“ predídu týmto situáciám, no podľa psychologičky viac menej vždy zaregistrujú problém, až keď sa nežiadúce správanie, objaví. Treba jednoznačne stanoviť hranice skôr. Ako?„Ľudia si pod hranicami predstavujú to, že dieťa dostane po zadku, alebo mu dajú nejaký trest. Hranica je však pojem, ktorý hovorí o zadávaní pravidla, ktoré sa dodržiava bez výnimky, za každých podmienok. Minimálne v začiatkoch, kým ho dieťa ešte nemá upevnené. Čiže - ak napríklad zakážeme dieťaťu jesť pred televízorom, tak na tomto pravidle trváme. Deti vedia veľmi dobre vycítiť, kde môžu zatlačiť a kedy hranicu posúvať. A vedia to odhadnúť práve na základe našich “poľavení”,“ vysvetľuje odborníčka.
Zároveň prízvukuje, že v prípade zadávania hraníc treba postupovať opatrne a pomaly. Najskôr zaviesť jedno pravidlo, v ktorom bude rodič dôsledný, a keď ho dieťa zvládne a dodržiava, potom pridať ďalšie.„Treba však rátať s tým, že ak bolo dieťa zvyknuté, že si svoje vydobyje krikom, napríklad to, že nebude chodiť spávať v daný čas, tak teraz svoj tlak zvýši, lebo bude očakávať, že aj teraz sa mu podarí hranicu posunúť, tak ako inokedy predtým. Keď však rodič vytrvá, dieťa pochopí, že to myslí vážne a pravidlo začne akceptovať. Raz za čas si to možno ešte overí, či stále platí, netreba sa preto nechať zlákať. Pravidlá zadávame láskavo a s citom, s vysvetlením a daním najavo, že dieťa máme radi, aby nemalo pocit, že to je za trest, ale aby pochopilo, že pravidlá sú všade navôkol nás a len to, že sa ich naučíme dodržiavať, nám uľahčí život ,“ uzatvára Mgr.
Kedy navštíviť psychológa?
Psychológ a psychologička neriešia iba poruchy psychického vývinu detí. Na psychológa sa môžeme obrátiť, keď my rodičia potrebujeme podporu pre seba, alebo sa chceme poradiť ohľadom svojich detí. Keď si neviete rady s niečím vo výchove svojho dieťaťa alebo máte dojem, že nič nefunguje, rezervujte si termín u psychológa. Na konzultáciu so psychológom idete (alebo sa pripojíte, pokiaľ ju máte online) bez dieťaťa. Máte tak možnosť povedať všetko, čo vám robí starosti. Po konzultácii budete lepšie rozumieť reakciám a správaniu svojho syna alebo svojej dcéry a budete vedieť, čo od vás potrebuje.
Niekedy nás, rodičov premôžu silné pocity, ktorým nerozumieme. Sme podráždenejší, úzkostlivejší, výbušnejší a občas strácame kontrolu nad sebou. Vtedy sa nám mohli aktivovať naše nevyriešené nevedomé záležitosti z detstva. Pre pokoj a nadhľad navrhujem aspoň jednu návštevu odborníka na duševné zdravie. Mimochodom, rodičovstvo, akokoľvek sme po ňom túžili, môže byť veľmi náročné. V určitej fáze nášho života môžeme potrebovať viac podpory, ako nám môžu poskytnúť naši najbližší. Neostávajte, prosím, nikdy so svojimi pocitmi sám alebo sama.
Všeobecne platí, že ak máme akékoľvek obavy, pochybnosti alebo nezodpovedané otázky, konzultujme so psychológom. V prípade najmenších detí odporúčam Centrá včasnej intervencie (Bratislava, Trnava, Žilina, Košice) nakoľko majú tím odborníkov a odborníčok (psychológ, liečebný pedagóg, špeciálny pedagóg, logopéd, fyzioterapeut) „pod jednou strechou“ a postarajú sa o deti až do 7. veku. Dokážu včas zachytiť aj mierne odchýlky vo vývine a podporia správny vývin dieťaťa. Tým sa znižuje riziko neskorších komplikácií. Plamienok n.o. vyhľadajte vtedy, keď sa staráte o nevyliečiteľne choré deti.
Keď hľadáte psychológa pre svoje dieťa (alebo pre seba), spýtajte sa rodičov v rôznych skupinách na sociálnych sieťach, koho odporúčajú. Psychologická diagnostika detí sa skladá z veľmi podrobného rozboru vývinu dieťaťa formou rozhovoru s rodičmi. Používajú sa aj rôzne škály a dotazníky pre rodičov na posúdenie vývinu dieťaťa. Väčšina škôlkarov a školáci zvládnu psychologickú diagnostiku (rozhovor, metódy využívajúce hru a kreslenie, úlohy zamerané na posúdenie schopností a zručností dieťaťa) aj samé, nakoľko sú zvyknuté spolupracovať s dospelými. Odporúčanie dostanete aj po konzultácii (bez diagnostiky) so psychológom. Terapiu hrou môžete so svojím dieťaťom robiť aj vy, počas kurzu rodičovských zručností (poznáte to pod názvom „filiálna terapia“). Z pohľadu vývinovej psychológie pre deti do 10 rokov je najvhodnejšou a efektívnou psychologickou pomocou práve terapia hrou. Vyhľadať psychológa v žiadnom prípade neznamená to, že ste niečo pokazili alebo ste zlyhali. Znamená to, že vám záleží na vašom dieťati a chcete pre neho to najlepšie.