Priateľstvá zohrávajú kľúčovú úlohu vo vývoji dieťaťa. Učia deti sociálnym zručnostiam, empatii a pomáhajú im budovať sebaúctu. Avšak, nie všetky priateľstvá sú rovnako prínosné a rodičia často stoja pred dilemou, ako zasiahnuť do výberu kamarátov svojich detí. Tento článok preskúma rôzne aspekty detských priateľstiev, úlohu rodičov a ponúka pohľady psychológov na túto komplexnú tému.
Význam priateľstiev pre deti
Vzťahy sú dôležitou súčasťou života a schopnosť nadviazať a udržať vzťah je neoceniteľnou zručnosťou. Deti sa najefektívnejšie učia napodobňovaním a experimentovaním. Prostredníctvom interakcií s kamarátmi sa učia riešiť konflikty, zdieľať a spolupracovať. Detské priateľstvá zanechávajú celoživotnú stopu na spôsoboch, ako nadväzujeme vzťahy s inými ľuďmi a ovplyvňujú aj vlastný pocit sebaúcty.
Podľa Zicka Rubina, autora knihy "Children's Friendships", deti prechádzajú štyrmi štádiami, v ktorých sa učia umeniu vytvárania priateľstiev:
- Egocentrické štádium (3-7 rokov): Deti definujú priateľov ako tých, s ktorými sa venujú rovnakej činnosti. Priateľom sa stáva to dieťa, ktoré býva najbližšie. Deti sa domnievajú, že ich kamarát uvažuje rovnako ako ony.
- Štádium potreby naplnenia (4-9 rokov): Deti si cenia kamarátov kvôli nim samým, nie preto, čo majú a kde bývajú. Priateľstvo sa stáva prostriedkom, ako uspokojiť svoje potreby mimo rodiny.
- Štádium reciprocity (6-12 rokov): Deti sú schopné v priateľskom vzťahu zvážiť obidve hľadiská a sú zaujaté spravodlivosťou. Posudzujú kvalitu svojich priateľov na základe porovnávania toho, čo kto pre koho urobil.
- Štádium dôvernosti (9-12 rokov): Deti sú pripravené vstúpiť do skutočne dôverného priateľstva. Sústreďujú sa na bytosť kamaráta ako takú. Toto štádium sa považuje za základ všetkých ďalších dôverných vzťahov.
Úloha rodičov: Zasahovať alebo nezasahovať?
Psychologička Dana Comas z Alma centra pre zdravý vývin pripomína, že dieťa je samostatná osobnosť, ktorá si vyberá priateľov podľa svojej preferencie. Rodičia by mali do kamarátstva medzi deťmi zasahovať iba v extrémnych prípadoch, ak je priateľstvo nebezpečné alebo toxické a ohrozuje telesné alebo duševné zdravie dieťaťa.
"Nemáme právo a často ani možnosť diktovať dieťaťu, s kým sa má a nemá kamarátiť. Dieťa si vyberá na základe toho, čo priťahuje jeho, čo mu niečo prináša, čo je pre neho práve dôležité," vysvetľuje psychologička.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Ako citlivo komunikovať s dieťaťom o kamarátoch
Ak rodičia cítia potrebu niečo povedať, môžu citlivo vyjadriť svoje odporúčanie. Dôležité je kritizovať správanie, nie človeka. Rodičia môžu využiť situáciu na odovzdávanie hodnôt, ktoré vyznávajú. Napríklad, ak má dieťa kamaráta, ktorý rád rozkazuje, rodič môže zistiť, či dieťaťu prekáža, keď je submisívne a pomôcť mu presadiť sa.
"Môžeme skúsiť zahrať malé divadielko, kde budeme predstavovať jeho kamaráta. Môžeme hovoriť o tom, ako to vyzerá v správnom kamarátstve, že ide o spokojnosť oboch strán a ak to tak nie je, tak to ozajstné kamarátstvo nie je," vysvetľuje Dana Comas.
Zvlášť citlivý prístup je potrebný v puberte, kedy striktné zákazy alebo pohrdlivé vyjadrovanie môžu vyvolať opačný efekt. Je dôležité rozlišovať medzi kritikou osoby a kritikou správania. Namiesto "Tvoj kamarát Juro je fakt grázel" je vhodnejšie povedať "Počuj Juro je asi veľký srandista, som rada, keď sa zabávate. Ale viem, že on má problém so záškoláctvom. Spolieham sa, že budeš mať v tomto vlastnú hlavu a budeš sa držať našich pravidiel."
Sklamanie ako príležitosť na rast
Rodič môže citlivo povedať svoje odporúčanie, ale výsledok nie je zaručený. Ak sa dieťa naučí vyrovnať sa so sklamaním v mladšom veku, získa tým oveľa viac, ako keby sme sa za každú cenu snažili dieťa od sklamania uchrániť. Úlohou rodiča nie je ovplyvňovať kamarátstva detí, ale učiť ich, aby vedeli vidieť a odhadnúť, čo správne je a čo nie. Je dôležité vedieť sa vymedziť voči veciam, ktoré oni cítia ako nesprávne a vedieť dôverovať vlastnému pocitu.
Ak sa dieťa v kamarátovi sklame, rodič by mu mal byť oporou. Nemá ale význam očierňovať kamaráta, skôr skúsiť objasniť, čo ho k tomu mohlo viesť, hľadať kľúč a signály, ktoré hovoria o tom, že to možno nebol naozaj pravý kamarát.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Keď sa dieťa cíti osamelo
Je prirodzené, že rodič je znepokojený, ak vidí svoje dieťa osamelé. Dôležité je zistiť, či je dieťa odmietané alebo sa len cíti osamelo. Rodičia by sa mali pozrieť na situáciu objektívne a zistiť, či dieťa nemá problém nadviazať kontakt s ostatnými.
Ak má dieťa problém s nadväzovaním kontaktov, rodičia môžu:
- Učiť dieťa, ako sa správať k druhým ľuďom s úctou.
- Rozvíjať sociálne zručnosti dieťaťa prostredníctvom hier a aktivít.
- Pomôcť dieťaťu nájsť záujmy a mimoškolské aktivity, kde sa môže stretnúť s deťmi s podobnými záujmami.
- Podporovať sebavedomie dieťaťa.
- V prípade pretrvávajúceho problému vyhľadať pomoc odborníka.
"Zákaz kamarátov": Je to správne riešenie?
Často sa stáva, že rodičia sú frustrovaní z vplyvu, ktorý majú niektorí kamaráti na ich deti. Ako príklad je uvedená situácia 12-ročného syna, ktorý sa pod vplyvom kamaráta dopúšťa rôznych "prkotín". Rodičia sa pýtajú, či je správne zakázať dieťaťu kontakt s takýmto kamarátom.
Odpoveď nie je jednoznačná. Zákaz kamarátov môže byť krátkodobé riešenie, ale nerieši podstatu problému. Dôležité je, aby si dieťa bolo isté samo sebou, nebálo sa vyjadriť svoj názor, nebálo sa nesúhlasiť, videlo svoju vlastnú hodnotu a dôležitosť, vedelo sa samo rozhodovať, vedelo si stáť za svojím rozhodnutím a niesť jeho dôsledky.
Namiesto príkazov, zákazov, hrozieb a trestov je dôležité s deťmi hovoriť o tom, čo sa stalo, ako to napraviť a ako tomu nabudúce predísť. Je dôležité nechať, aby na ne dopadli dôsledky a nemusíme im dávať nesúvisiace tresty. Ak syn popíše lavicu, mal by ju očistiť. Ak vyhodí mikinu z okna, mal by pre ňu ísť a prípadne ju oprať, ak sa zašpinila a ospravedlnením vyjadriť úmysel neopakovať to.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Vzťah so spolužiakom, ktorý navádza na rôzne „prkotiny“, je možno tou najlepšou príležitosťou, ako sa naučiť byť sebaistým.
Bezpečnosť a dôvera: Kľúčové faktory
Univerzita v Michigane robila prieskum na vzorke rodičov, ktorí majú deti vo veku 4 až 9 rokov. Prieskum ukázal, že takmer polovica rodičov nesúhlasí s tým, aby sa ich deti hrali s kamarátmi u seba doma alebo v domove ich rodičov. Hlavným dôvodom je stres a obavy o bezpečnosť.
Rodičia sa najviac boja hrania sa bez dozoru, nevhodných rozhovorov iných rodičov, prístupu k liekom alebo iným nepovoleným látkam a zranení.
Tri štvrtiny rodičov by dokázali zmeniť svoj názor, ak by mali možnosť položiť ostatným rodičom niekoľko otázok, ktoré by ich mohli upokojiť. Chceli by vedieť, či na nich bude niekto po celý čas dohliadať, či majú doma zbrane alebo iné nebezpečné predmety a uistiť by sa potrebovali aj v prípade používania bazénov alebo trampolín.
Podpora samostatnosti a socializácie
Odborníci odporúčajú, aby rodičia v tomto smere prehodnotili svoje názory. Pre deti je to totiž ďalší krok k samostatnosti, v ktorej by ich mali podporovať. Ak zostávajú u svojich kamarátov, tak im tým prejavujete dôveru. Vedia, že sa tam majú spoľahnúť najmä na seba a nebudú čakať, že všetky situácie budete riešiť za nich. Takto na seba prevezmú väčšiu zodpovednosť a začnú si viac veriť.
Pre deti je spoločné hranie s kamarátmi dôležité aj z hľadiska ich socializácie. Je niečo úplne iné, ak sa hrajú na ihrisku a je to odlišný pocit, ak ich pozvú k sebe domov a budú ich mať vo svojom prostredí. Je to pre nich dôležitá súčasť vytvárania si silnejších priateľstiev, o ktorú by ste ich nemali oberať.