Rodina je základná jednotka spoločnosti, ktorá zohráva kľúčovú úlohu vo vývoji jednotlivcov. Poskytuje deťom zázemie, uspokojuje ich potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať mimo rodiny. V rodine si dieťa osvojuje vzorce správania, ktoré sa stávajú súčasťou jeho identity. Táto spoločensky schválená forma spolužitia rodičov a detí plní v ľudskej spoločnosti mnoho funkcií a vyžaduje si zabezpečenie optimálneho vývinu jednotlivcov.
Funkcie rodiny a ich význam
Rodina plní určité úlohy voči sebe samej, ako aj voči spoločnosti. Tieto úlohy sa označujú pojmom funkcie rodiny. Stabilný emocionálny vzťah rodičov a detí je základom utvárania osobnosti dieťaťa. Od kvality tohto vzťahu závisí, či z dieťaťa vyrastie vyrovnaná osobnosť. Cieľom ochrannej funkcie rodiny je vytvoriť pre dieťa bezpečné miesto, kde sa cíti chránené pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta a kde nájde útočisko na riešenie svojich ťažkostí. Táto funkcia je významná v útlom veku dieťaťa, ale nestráca na význame ani v neskorších rokoch.
Keď je matka dostatočne nežná, láskavá, potešujúca a povzbudzujúca, vytvára trvalé citové puto matka - dieťa. Bez tohto emocionálneho puta dieťa prejavuje znaky citovej deprivácie s dôsledkami na správaní po celý život. Funkcia matky a otca je nezastupiteľná, uspokojujú potreby bezpečia a istoty dieťaťa. K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie všetkých vyššie uvedených funkcií voči svojim členom a uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii. Harmonická rodina s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty vzbudzuje u členov rodiny pocit istoty a bezpečia.
Zdeněk Matějček a jeho pohľad na rodinu
Uznávaný český detský psychológ Zdeněk Matějček venoval svoj život svetu detí a rodine. Na rodinu sa díval ako na najužšie a najbližšie spoločenstvo, ktoré ako jediné môže dať dieťaťu životné istoty. Dieťa nevnímal ako modlu, ale ani obeť výchovného poslania rodičov, pretože výchovu chápal ako tvorivé dielo umenia žiť. Výchova dieťaťa je podľa neho predovšetkým jedinečná príležitosť, ktorá ak je naplnená, ďaleko presahuje náš osobný život.
Matějček zdôrazňoval vplyv a úlohu rodiny v živote dieťaťa a uvádzal niekoľko dôležitých bodov:
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Šťastný vzťah rodičov ako základ šťastnej rodiny: „Dobre sa zamilovať je pre život dôležitejšie, ako urobiť maturitu. Rodina stojí a padá v závislosti na manželstve. Rodinu nedržia pokope deti, ale kvalitný vzťah.“ Aby sa dieťa mohlo dobre vyvíjať, rodina musí tvoriť kvalitné spoločenstvo, prostredie, ktoré je citovo zrelé a stabilné.
- Tradičné normy v rodine: Rodina je konzervatívny spoločenský útvar a niektoré tradičné normy sú dodnes uplatňované a sú k nim vedené aj deti. Ľudia budú mať vždy radi svoje deti, budú po nich túžiť a deti svojou prítomnosťou budú uspokojovať ich základné potreby.
- Čas strávený s deťmi: Matějček upozorňoval, že ľudia, ktorí sa naháňajú za kariérou alebo sa stále viac ponárajú do práce a chcú robiť čokoľvek iné, len aby nemuseli realizovať svoju rolu v rodine, tí to robili v každom režime a za všetkých okolností. Dnes to len viac vidíme. Hovorí tiež, že dnes vidno aj niektoré pozitívne zmeny, napríklad koľko otcov veľmi aktívne pomáha pri výchove detí.
- Sexuálna výchova v rodine: Sexuálna výchova v rodine má tri vrstvy: vrstvu vzťahov, vrstvu modelov alebo príkladu a vrstvu poučení. V prvej vrstve vzťahov rodina vychováva deti k sexualite od narodenia. Druhá rovina je individuálnejšia a v každej rodine iná, podľa toho, ako rodičia a ďalší ľudia v rodine svoju sexualitu prejavujú. Tretia rovina znamená poučenie o určitých veciach, ako sú napríklad názvy pohlavných orgánov, vývoj organizmu dieťaťa a podobne.
- Rodičia ako vzor: „Deti najviac zo všetkého potrebujú, aby ich rodičia boli ľudia, ktorí za niečo stoja a môžu im byť vzorom.“ To najkrajšie a najdôležitejšie dávajú rodičia svojim deťom vtedy, keď s nimi zdieľajú svoj život.
- Psychohygiena pri výchove dieťaťa: Dieťa potrebuje predovšetkým dostatok voľného, spontánneho a radostného pohybu. Tento pohyb je oveľa dôležitejší a prospešnejší ako pohyb zameraný na výkon, pod tlakom predpisov a disciplíny v nejakom šprotovom klube.
- Šťastná matka: Matkám, ktoré sa nevedia rozhodnúť, ako dlho majú zostať s dieťaťom doma, odporúča, aby urobili to, čo im spôsobí šťastie a spokojnosť. „Ak vám zamestnanie prinesie uspokojenie a lepšiu náladu, tak to bude pre dieťa oveľa lepšie, ako by ste ostali doma s pocitom, že vám v živote niečo uniká. Starajte sa o to, aby ste bola šťastnejšia, ale nezabúdajte potom to šťastie priniesť aj svojmu dieťaťu.“
- Spoločné aktivity a ciele: Veľmi dôležité sú spoločné aktivity detí a rodičov, to ich navzájom veľmi zbližuje. A dôležité je myslieť aj na spoločné ciele, aby rodina spoločne niekam smerovala. Deti by mali byť aktívne pri plánovaní podujatí a akcií, to im dáva pocit dôležitosti.
- Úprimnosť a statočnosť rodičov: Deti nezaujíma bohatstvo, inteligencia, postavenie a krása rodičov. V skutočnosti ich zaujíma hlavne ich úprimnosť a statočnosť. Na týchto vlastnostiach sa zakladá úcta k rodičom.
- Zmysluplný svet pre dieťa: Deti sa najlepšie učia vtedy, keď vidia, že to, čo sa naučili, má pre ne nejaký zmysel. Potrebujú teda adekvátnu spätnú väzbu pre to, čo robia, čo sa naučili. Potrebujú istotu, že idú správnym smerom.
Vplyv poradia narodenia na vývoj dieťaťa
Poradie, v akom sa dieťa narodí, má na jeho ďalší vývoj istý vplyv. Samozrejme, záleží aj na tom, v akom veku dostane dieťa súrodenca alebo či vôbec dostane súrodenca. Tou hranicou je piaty rok života, keď sa buduje celá naša osobnosť, charakter, emocionalita, spôsob, akým pristupujeme k svetu, ako sa adaptujeme.
- Prvorodené deti: Majú veľa spoločné s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. Rodičia pri prvom dieťati uplatňujú najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú zodpovedné a stávajú sa dobrými vodcami. Sú zodpovední a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia, lekári. Prvé deti bývajú konformné a veľmi konzervatívne. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Veľmi si zakladajú na svojej špeciálnej pozícii a zle znášajú kritiku.
- Druhorodené deti: Bývajú opakom prvorodeného. Sú to dobrí pozorovatelia a niekedy sa snažia toho prvého aj dobehnúť. Druhorodený je typický rebel, ktorý sa nebojí ísť proti autorite, bojkotuje pravidlá. Druhorodení majú veľa kamarátov, sú spoločenskejší.
- Prostredné deti: V rodinách s tromi deťmi je druhé dieťa stredné, teda takzvané sendvičové. Stredné dieťa je ťažké charakterizovať, lebo ono je v niečom podobné tomu staršiemu a v niečom tomu mladšiemu. Môže mať pocit, že je prehliadané, málo dôležité a niekto mu šliape na päty.
- Najmladšie deti: Sú vždy zlaté, malé, vyvolávajú prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé.
- Jedináčikovia: Tým, že nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. V práci mávajú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba. Na druhej strane vedia byť veľmi osamelí a nevedia pracovať v tíme.
Je potrebné nájsť každému dieťaťu špeciálne miesto v rodine, oceniť od malička jeho prínos pre rodinu a dať si pozor, aby sme stredné dieťa neprehliadali. Dôležitá je otázka spravodlivosti, aby sme deti neporovnávali. Porovnávanie je vo výchove škodlivé, lebo vedie k súpereniu a silná rivalita môže byť demotivujúca.
Rodina s postihnutým dieťaťom
Narodenie dieťaťa, ktoré sa javí ako zdravé a bezproblémové je radostnou udalosťou. Po počiatočnom období zžívania sa s novým človiečikom sa väčšinou mamičke môžu zdať niektoré potomkove prejavy trochu „iné“ alebo v porovnaní s rovesníkmi či súrodencami mierne fyzicky zaostávajúce. Niekedy je pri návšteve pediatra ukľudňovaná oneskoreným vývojom dieťaťa alebo je „chyba“ pripisovaná jej precitlivenosti. Pozorný pediater si odchýlky všimne a zareaguje odoslaním dieťaťa spolu s rodičmi na špecializované pracovisko - ku detskému neurológovi. Vtedy sa začne rodičom rúcať ich doterajšia optimistická predstava rodinného života. Sú vystavený enormnej psychickej záťaži a je do hĺbky preverená kvalita a trvácnosť ich vzťahu. Detský neurológ po vykonaní potrebných vyšetrení oznámi rodičom závažnú diagnózu, ktorá v nich môže vyvolať hnev, úzkosť, strach a beznádej. Preto je mimoriadne dôležité aby si oznámenie o stanovenej diagnóze vypočuli obaja rodičia súčasne. Predíde sa tak neúmyselným dezinformáciám a laickým dezinterpretáciám.
Rodičia prechádzajú niekoľkými fázami vyrovnávania sa s diagnózou dieťaťa:
- Fáza šoku: Sprevádza ju iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia.
- Fáza popretia: Rodičia môžu až vytesniť nepríjemnú skutočnosť (informáciu o diagnóze).
- Fáza smútku: Pocity viny, zlosti, úzkosti - tu sú už rodičia schopní racionálne uvažovať nad konkrétnou skutočnosťou.
- Fáza rovnováhy: Dochádza k ústupu depresií a úzkosti a dochádza k čiastočnému prijatiu situácie. V tejto fáze sú rodičia schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa.
- Fáza reorganizácie: Rodičia sú zmierený a hľadajú cesty do budúcnosti.
Obdobie vyrovnávania sa so situáciou je individuálne a môže prebiehať v rôznej intenzite. Racionálnemu spracovávaniu často bráni smútok, depresia, zlosť alebo zúfalstvo rodičov. Úroveň vyrovnávania sa so závažnou situáciou závisí od zrelosti osobnosti rodičov, od ich životných skúseností. Správanie sa rodičov vo fáze akceptácie reality sa môže javiť ako nepochopiteľné ale má veľmi dôležitú funkciu - udržuje psychickú rovnováhu rodiča. V rámci týchto psychických obrán rodičia hľadajú zázračný liek alebo liečiteľa, vinníka, alebo dieťaťu venujú nadmernú starostlivosť, unikajú do fantázie, izolujú sa, alebo idú do regresu.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah rodičov je veľký. Vyskytujú sa štúdie ktoré zdôrazňujú zvýšenú súdržnosť a pevnosť týchto rodín ale zároveň poukazujú na obrovské riziko narušenia stability až rozpad manželského/partnerského vzťahu.
- Rodičia môžu svoj vzťah „otráviť“ neustálymi výčitkami alebo obviňovaním partnera.
- Postihnuté dieťa narúša chod a organizáciu domácnosti a vyžaduje od partnerov zvýšenú schopnosť spolupráce a dobré organizačné schopnosti. Ak sa niektorý z partnerov odmieta zúčastňovať na rodinnom živote aspoň približne rovnako ako partner, môže dôjsť k postupnému odcudzeniu.
- Postihnuté dieťa a problémy spojené s jeho opaterou a výchovou sú živnou pôdou pre manželský/partnerský konflikt. Partneri sa dostávajú - oveľa častejšie než v bežných vzťahoch - do ťažko riešiteľných situácií. U partnerov je potrebná súhra postojov a konania ale aj tolerancia vzájomných odlišností a chýb a obojstranná schopnosť komunikácie. Na spôsob komunikácie a interakcie v páre má hlboký vplyv predovšetkým únava a dlhodobý stres. Nemáme na mysli len psychickú vyčerpanosť ale aj obrovskú fyzickú záťaž spojenú s celodennou opaterou postihnutého dieťaťa.
- Zvýšená finančná záťaž spojená s opaterou, liečebno-rehabilitačnými procedúrami, nároky na špeciálnu výživu a výživové doplnky či vitamíny a individuálnu dopravu.
- Zvýšená časová záťaž spojená s častými návštevami lekára. Ale aj zvýšená časová náročnosť bežných úkonov: obliekanie, jedenie a pod. Uvedené dôvody redukujú čas ktorý by rodičia mohli tráviť spoločne alebo by ho za normálnych okolností venovali na odpočinok či regeneráciu. Ďalším dôsledkom časového stresu je spánková deprivácia , ktorej sú rodičia dlhodobo vystavení. Je dokázané, že kvalita spánku sa zreteľne premieta do celkového zdravotného stavu a vzájomných manželských/partnerských vzťahov.
- Sociálna izolácia partnerov a rodiny od priateľov a známych. Je čiastočne vynútená vonkajšími okolnosťami , ale zároveň je podmienená aj vnútorne: predsudkami, zábranami rodičov. V súvislosti s manželským/partnerským vzťahom je dôležité pochopiť, že prílišná izolácia a uzavretosť vyvoláva „únavu“ vo vzťahu a môže spôsobiť postupné narušenie partnerskej atmosféry.
Príčina vzniku (etiológia) ochorenia zohráva významnú úlohu pri akceptácii dieťaťa a má tiež vplyv na rodičovské postoje. Okrem rozsahu postihnutia a dopadu na organizmus dieťaťa má aj hlboký psychosociálny význam. Napríklad DMD (Duchenova muskulárna dystrofia) je ochorenie ktoré vzniká na základe genetickej odchýlky a patrí medzi tzv. stigmatizované poruchy. Skutočnosť, že ochorenie vzniká na základe dedičnej záťaže, zasahuje jednu z najzákladnejších potrieb človeka - potrebu sebarealizácie prostredníctvom rodičovskej role a splodenie plnohodnotného potomstva. Neschopnosť splodiť zdravého potomka je vnímaná ako vlastná nedokonalosť a sprevádzajú ju pocity bezmocnosti, viny a hanby.
V súvislosti so závažným, progredujúcim a nevyliečiteľným ochorením jedného z detí je potrebné spomenúť aj rolu súrodenca či súrodencov. Zdravý súrodenec často prijme ochranársku úlohu a podporuje chorého súrodenca, pričom musí čeliť poznámkam ostatných detí. Ak u rodičov dochádza ku príliš veľkému sústredeniu na dieťa s postihnutím a vyžadujú súčasne od zdravých súrodencov väčšiu pomoc, tak to môže byť zdravým súrodencom vnímané ako preťažovanie. V opačnom prípade sa môžu rodičia extrémne sústrediť na zdravé dieťa. V oboch prípadoch sú na zdravých súrodencov kladené neprimerané nároky. Vzťah medzi rodičmi a deťmi i postihnutým súrodencom sa môže narušiť a následky sa môžu prejavovať po celý ďalší život jedinca.
Pri výchove dieťaťa ktoré je postihnuté závažným degeneratívnym ochorením vznikajú rôzne náročné výchovné situácie ktoré sa pri nesprávnom výchovnom vedení môžu z drobných komplikácií premeniť až do neznesiteľného stavu ktorý negatívne vplýva na chod celej rodiny. Inak sa pri ochorení prejavuje dieťa ktoré je dobre vychované, zvyknuté na spoluprácu, než dieťa ktoré je rozmaznané, nevychované a zvyknuté na okamžité uspokojenie všetkých svojich prianí.
Medzi nevhodné výchovné štýly patria:
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
- Príliš úzkostná výchova: Rodičia nezdravo ľpejú na svojom dieťati, bránia mu v určitých činnostiach a tým ho obmedzujú v jeho aktivite a bránia sociálnemu dospievaniu.
- Rozmaznávajúca výchova: Rodičia sú vedení snahou vynahradiť dieťaťu to, o čo bolo v živote ochudobnené. Podriaďujú sa jeho želaniam a náladám. Strácajú tým prirodzenú autoritu a nie sú schopní poskytnúť dieťaťu dostatok istoty a sebadôvery.
- Perfekcionistická výchova: Rodičia uplatňujú na dieťa neprimerané nároky a netrpezlivo očakávajú výsledky nápravných pokusov. Sústavným preťažovaním je dieťa neurotizované a tento stav bráni utváraniu jeho osobnosti.
- Protekčná výchova: Rodičia vo všetkom pomáhajú, vlastne „zametajú mu cestičky“ a tým dieťaťu nedovoľujú povahovo vyspieť a osamostatniť sa.
- Zavrhujúca výchova: Vyskytuje sa u rodičov u ktorých dieťa vyvoláva pocity nešťastia. Táto forma sa objavuje prevažne v skrytej podobe. Rodičia môžu svojim chovaním - často nevedome - posilňovať závislosť chorého dieťaťa na sebe a obmedzujú tým jeho autonómiu. Následkom takéhoto prístupu môže byť infantilizmus ťažko chorého dieťaťa, ktoré sa postupne vo svojej chorobe tzv. zabýva , lebo mu to prináša určité výhody.