Úvod
Téma nepriznaných detí matkou je často obklopená tichom a nepochopením. Tento článok si kladie za cieľ prelomiť toto ticho a priniesť porozumenie a súcit tým, ktorí túto skúsenosť zažili, ako aj tým, ktorí si to nevedia predstaviť. Inšpiráciou pre tento článok je osobná skúsenosť matky siedmich detí a ôsmeho na ceste, ktorá prežila stratu troch detí a zdieľa svoju cestu uzdravovania a zmierenia.
Čierny tieň nad rodinou
Nepriznané deti, či už v dôsledku potratu, spontánneho odchodu alebo iných okolností, môžu vrhať čierny tieň na rodinu. Ticho, ktoré túto tému obklopuje, môže byť zraňujúce a izolujúce. Hovoriť o týchto stratách je však liečivé a môže priniesť úľavu a porozumenie.
Osobná skúsenosť
Autorka článku sa podelila o svoju osobnú skúsenosť so stratou detí. Štyri roky trvalo, kým prvýkrát prehovorila s manželom o prvom potrate. Odvtedy sa trápila výčitkami a otázkami. Pred počatím Mateja sa udiali ďalšie dve straty, ktoré opäť oživili jej smútok a potrebu hovoriť o svojich pocitoch.
Cesta poznania a uzdravenia
Rodinná kríza spred piatich rokov nakopla autorku na cestu poznania, ktorá jej ukázala dokonalosť života, rovnováhu a zmysel v každom momente žitia. Verí, že deti si vyberajú svojich rodičov, spôsob príchodu na svet a svoju cestu životom. Odchod duše spod srdca matky má svoj hlboký význam.
Systém rodinných konštelácií podľa Berta Hellingera
Systém rodinných konštelácií podľa Berta Hellingera ukazuje, že tieto detičky v rodine zostávajú a majú svoje miesto, aj keď nikdy nezaplakali. Bert Hellinger je nemecký psychoterapeut, ktorý zaznamenal podobné traumy u svojich pacientov, ktoré sa viazali na vojnové časy, aj keď klienti vojnu už nezažili. Prišiel na to, že traumatizujúci zážitok prežitý až šesť generácií dozadu môže ovplyvniť konanie človeka. Jeho terapeutický prístup je založený na liečení prostredníctvom rodinných konštelácií, kde sa zadá problém klienta a rieši sa vybraním rodinných zástupcov spomedzi účastníkov skupiny a ich rozložením v priestore.
Prečítajte si tiež: Ako zmierniť bolesť prsníkov v tehotenstve
Vďačnosť za možnosť
Autorke pomohla myšlienka, že má byť vďačná za to, že dala dušičke možnosť prísť aspoň na pár týždňov a vyskúšať si život pod srdcom matky. Túto teóriu jej potvrdil aj učiteľ etikoterapie Vladimír Červenák, ktorý hovoril o tom, aké liečivé je dieťatká, aj tie, ktoré medicína označuje len za embryá, priznať.
Rituál odpustenia a zahrnutia
Vladimír Červenák odporučil autorke, aby si spravila rituál, kúpila malého anjelika za každú dušu a pridala ho k rodinným fotografiám svojich detí. Taktiež jej odporučil hoponopono, havajskú techniku odpustenia. Autorka si vybrala do mesta kúpiť štyroch malých anjelov a s údivom zistila, že ich našla len v obchode so vzácnymi kameňmi. Každý anjel mal popis ku kamienku, ktorý presne vystihoval jej pocity a situáciu v čase straty.
Technika odpustenia
Autorka nahlas hovorila: „Milujem ťa, ospravedlňujem sa ti, prosím, odpusť mi, ja ti odpúšťam a odpúšťam i sebe. Ďakujem ti za všetko.“ Predstavila si svoju babku, ktorá je už na druhej strane a odovzdala jej svoje detičky s prosbou, aby sa o ne postarala. Jej vnútrom sa rozprestrel silný pocit lásky a pokoja.
Podpora a pochopenie
Autorka sa podelila o svoju skúsenosť so ženami v jednej skupine na sociálnej sieti a veľa žien zareagovalo. Jedna z nich napísala, že jej mama každé Vianoce vytiahla okrem Betlehema aj troch malých anjelov. Každý máme svoj spôsob, ako sa s bolestivými situáciami vyrovnať. Každý z nich je dobrý, ak pomôže a neposunie bolesť ešte viac do úzadia.
Rodinná dynamika a emocionálna závislosť
Rodičovská láska je prirodzená, silná a často bezpodmienečná. Ale čo ak sa z nej stane niečo iné? Čo ak sa vzťah medzi rodičom a dieťaťom obráti, a dieťa začne niesť emocionálne bremeno za svojho rodiča? Hoci sa o tom často nehovorí, existujú prípady, keď rodič nie je schopný fungovať bez svojej dcéry či syna. Nejde o lásku, ale o emocionálnu závislosť, ktorá sa môže prejavovať ako nadmerná kontrola, manipulácia a nepriznané očakávania.
Prečítajte si tiež: O diéte uväznenej v ľudskom tele
Rodič, ktorý nie je schopný spracovať vlastnú osamelosť, neistotu či nenaplnené potreby, môže začať používať svoje dieťa ako emocionálnu oporu. Vina, citové vydieranie a neschopnosť nastaviť hranice sú častými prejavmi tejto dynamiky. Dieťa nie je zodpovedné za emocionálne potreby svojho rodiča. A najmä nie v dospelosti. Keď sa takéto nezdravé väzby vlečú celé roky, bránia dieťaťu žiť vlastný život. To neznamená, že máme rodičov opustiť. Ale je zdravé nastaviť hranice. Povedať „nie“. Uvedomiť si, čo sa deje. To je prvý krok. Nie, nie ste zlí. Nastaviť hranice. Hľadať podporu. Psychológ, terapeut, alebo aj priateľ, ktorý rozumie. Prijať, že rodič sa možno nezmení. Byť dobrým dieťaťom neznamená obetovať svoj život. Vaša hodnota nespočíva v tom, ako veľmi dokážete uspokojiť potreby iného človeka.
Stav detskej psychiatrie na Slovensku
Košická detská psychiatrička Terézia Rosenbergerová opisuje súčasnú situáciu ako zlú. Na Slovensku existuje iba jediná detská psychiatrická liečebňa, čo je na počet cca 1 300 000 detí veľmi málo. Chýbajú detskí sexuológovia, adiktológovia aj detenčné lôžka, nemáme kde robiť ochranné liečby, deti odchádzajú z oddelení nedoliečené.
Chýbajú ambulancie, lekári. V súčasnosti máme cca 47 ambulancií, na východnom Slovensku nemá 13 okresov pedopsychiatra, rodičia musia s deťmi na vyšetrenie veľmi ďaleko, čo je v súvislosti s niektorými diagnózami náročné, často nezvládnuteľné.
Pedopsychiatria bola voči psychiatrii pre dospelých vždy menšinová. Na Slovensku chýbajú ambulancie, lekári a študenti nemajú možnosť vidieť detského pacienta. Z chorého alebo nejakým spôsobom zmeneného, vývinovo narušeného dieťaťa nevyrastie zdravý dospelý človek.
Práca s detským pacientom je komplikovanejšia ako s dospelými. V pedopsychiatrii sa s deťmi pracuje dobre, ale problémom pri spolupráci je častejšie rodič, tlak sociálneho prostredia, rovesníci… Každý má vysokú školu rodičovskú, ťahá si so sebou nánosy zo svojej výchovy alebo je v negatívnej interakcii s partnerom. Pri anamnéze, stanovení diagnózy rodič prechádza všetkými fázami prijatia stresu. Veľmi častý je hnev a útok na lekára.
Prečítajte si tiež: Dovolenka s deťmi zadarmo
Vysoký podiel na zlepšení alebo zhoršení stavu má škola. O tlaku sociálneho prostredia rovesníkov ani nehovorím. Je potrebné vyvrátiť fámu, že psychiater napíše takzvané psycholieky a dieťa bude ako zombík. Na liekoch, ktoré sa podávajú deťom, sa vykonávajú štúdie s tisíckami detí, liek je odskúšaný a musí byť bezpečný. Lekár si nedovolí predpísať ho len tak, je kontrolovaný rodičmi, poisťovňou. Len dávať lieky dieťaťu nestačí. Najdôležitejšia je práca s rodinou, „preznačkovanie“ zlých vzorcov správania, eliminácia nežiaducich vzorov správania.
Na psychiatrické vyšetrenie nie je potrebný výmenný lístok. Každý môže prísť aj sám alebo ho odošle akýkoľvek lekár, učiteľ, rodina, deti si často odovzdávajú informácie a hľadajú pomoc aj samy. Liečbu jednoznačne vyžadujú duševné choroby ako schizofrénia, bipolárna porucha, ťažšie formy ADHD, stav agresivity pri pervazívnych - autistických poruchách, pri mentálnej anorexii, stredne ťažkej a ťažkej depresii, OCD poruchách.
Rodičia sú v bežnom systéme fungovania so svojimi deťmi málo. Lockdown priniesol so sebou veľkú krízu vzťahov, nárast problémového správania nevídaných rozmerov. Rodičia ostali s deťmi doma, boli konfrontovaní s novým správaním a novou podobou svojho dieťaťa, ktoré odrazu nemalo voľný čas vyplnený školou. Rodičia nevedeli zvládať deti, ktoré nevedeli rešpektovať zákaz stretávania, utekali z domu, vyhrážali sa. Tým, že rodičia nechali deti celé hodiny tráviť čas na sociálnych sieťach a tie so sebou priniesli veľa nežiaducich podnetov, anonymný priestor dal okrem iného aj veľký priestor na šikanovanie. Veľa detí sa začalo sebapoškodzovať, mnohé iba zo zvedavosti, veľa detí začalo experimentovať s liekmi, často až fatálne. Zvýšila sa miera agresivity, násilia.
Zlo predstavuje napríklad aj nadbytočné sýtenie dieťaťa materiálnymi vecami. V detských izbách sa kopia hromady šiat, hračiek, s ktorými sa deti nehrajú. Byť krásny navonok znamená pre mnohých potvrdenie bezchybnosti. Väčšina detí s poruchou príjmu potravy - mentálnou anorexiou - prichádza neskoro, v stave extrémneho vychudnutia. A rodičia sú často tí poslední, ktorí si to všimnú. Deti je teda potrebné viac zamestnať. Rodičia všeobecne málo zapájajú deti do domácich prác, vedia všetko urobiť lepšie a rýchlejšie. Dieťa tak nemá šancu zvládnuť rutinné drobné práce, niektoré neznášajú ani sebaobslužné činnosti, odmietajú sa umývať, sprchovať. Zaspávajú neskoro, vstávajú pred obedom, zobudené sú agresívne, nervózne. Keby si rodičia viac všímali aj takéto prejavy v správaní, dalo by sa predísť mnohým problémom v budúcnosti.
Mnohí považujú poruchové správanie dieťaťa za svoje zlyhanie, teda ho riešia po svojom. Obviňujú sa navzájom, trestajú alebo, naopak, problémy si nevšímajú, nechávajú ich narásť do rozmerov, ktoré už potom nezvládajú. Dieťa je často rukojemníkom v sporoch rodičov, pre rozídených sa stáva korisťou. Aj rodič sám môže mať viac problémov, okrem sociálnych a existenčných aj nárast závislosti, depresie, pocity osamelosti. Dospelí nehľadajú nikoho, kto im kvalifikovane pomôže. Mnohí sa uspokoja s radami na sociálnych sieťach, ktoré nemusia byť zaručene vhodné práve na ich problémy.
Mnohí sa prídu porozprávať, poradiť, často prichádzajú sami, hlavne rodičia detí s autizmom. Iná skupina rodičov je tá, ktorá prísť musí, napríklad po intoxikácii dieťaťa, keď ani netušili, že ich dieťa je závislé. Rodičia detí v porozvodovej situácii reagujú hnevlivo, často agresívne, svoju frustráciu otáčajú voči psychiatrovi, najmä ak má iný názor. Mnohí sa utiekajú k písaniu sťažností na všetky možné inštitúcie.
Je potrebné, aby rodič prijal problém. Rodičov by som rozdelila na tri skupiny: návštevníkov, ktorí sa prídu porozprávať, sú spokojní, že boli, no neurobia nič. Druhá skupina sú sťažovatelia a iba jedna časť sú skutoční záujemcovia o dieťa, terapiu. Tínedžeri sa sebapoškodzujú, pretože sú to deti depresívne, deti s vážnymi problémami, osamelé. Hľadajú definitívu. Mnohé však experimentujú z nudy, z potreby zapadnúť do partie alebo ich k tomu v rámci šikanovania niekto núti. Rodiča riešia problémy za svoje deti, veľmi často im predkladajú hotové veci. Samotní rodičia nevedia konštruktívne komunikovať, hádky a agresivita sú časté formy zvládania stresu. Frustračná tolerancia detí je potom veľmi nízka, aj najmenší problém deti riešia ako niečo veľmi zlé a sebapoškodenie je pre ne jediným riešením.
Vo všeobecnosti sa u chlapcov objavujú všetky poruchy vo väčšom percente. Viac ADHD, viac pervazívnych, autistických porúch, viac problémov v správaní. Pri závislostiach ich dievčatá dobiehajú. U dievčat je viac afektívnych porúch, depresií, úzkostných stavov, ale aj psychosomatických problémov.
Deti neprichádzajú s tým, že majú imposter syndróm, prídu s depresiou, úzkosťou, rôznymi bolesťami, brucha, hlavy a podobne. Pri vyšetrení zisťujeme, že dieťa rodičia často tlačia do veľkého výkonu, na ktorý nemá. Mnohé deti si samy sebe kladú vysoké ciele, ktoré nie sú schopné splniť. Niekedy bojujú so súrodencami, niekedy chcú vyhovieť rodičom, inokedy súperia v kolektíve.
V zahraničí nastáva boom v oblasti nárastu transsexuality u tínedžerov. Na Slovensku nemáme ani jedného detského sexuológa, jedna pani doktorka sa na toto povolanie pripravuje. Tejto problematike sa venujú toho času viac psychológovia.
Pandémia sa zrejme najviac dotkla tínedžerov, ktorí sa učili z domu, hoci zúfalo potrebovali kolektív rovesníkov. Z hľadiska veku je 15. až 19. rok života mimoriadne dôležitý. Ide o zásadné vývinové obdobie, ktoré ovplyvňuje budúcu osobnosť človeka. Zároveň sa počas neho rozvíja to, čo dnes tak veľmi potrebujeme rozvíjať - komunikačné zručnosti, charakter, hodnoty, postoje, morálka či kritické myslenie.
Najväčší dosah majú médiá na psychický stav detí a mládeže a na ich hodnotový systém. Na rôznych stránkach začali objavovať výzvy pre deti a adolescentov, navádzanie na život ohrozujúce adrenalínové alebo hrdinské aktivity. Deti si posielali názvy liekov, ktoré bolo potrebné zjesť, aby ukázali odvahu, ohrozovali svoj život skokmi, vyliezaním na nebezpečné miesto, posielali si snímky svojich zmrzačených tiel s presnými návodmi. Medzi tínedžermi prebieha súťaž v predávkovaní, kto to ešte prežije.
Umelé prerušenie tehotenstva a adopcia
Umelé prerušenie tehotenstva je v Slovenskej republike legálne do 12. týždňa tehotenstva na žiadosť ženy. Po tomto období je možné vykonať interrupciu len zo zdravotných dôvodov. Adopcia je právny proces, ktorým sa osoba stáva zákonným rodičom dieťaťa, ktoré nie je jej biologickým potomkom. Na Slovensku je adopcia upravená Zákonom o rodine.
Rodičovstvo a právne aspekty
Rodičovstvo sa určuje podľa zákonných zásad uvedených v Zákone o rodine. S určením materstva spravidla nie je problém, aj keď Zákon o rodine pamätá aj na takúto situáciu, kedy v prípade pochybností určí materstvo súd. Problém vzniká pri určení otcovstva k mal. dieťaťu, spravidla vtedy, keď jeden z rodičov nie je presvedčený otcovstvom k mal. dieťaťu. Správne určenie otcovstva je pritom zásadnou otázkou pre oboch rodičov, ale najmä pre mal. dieťa, ktoré má právo rozvíjať svoj vzťah so svojim biologickým otcom.
Pokiaľ teda vzniknú pochybnosti s určením otcovstva, odporúčame tieto pochybnosti čo najskôr odstrániť. Mnohí rodičia z rôznych dôvodov úmyselne nezapíšu otca mal. dieťaťa do rodného listu mal. dieťaťa. Ide za každých okolností o nesprávny postup. Pokiaľ nie je biologický otec zapísaný v rodnom liste mal. dieťaťa ako jeho otec, tak nemá žiadne rodičovské práva a ani povinnosti k mal. dieťaťu.
Otcovstvo k mal. na základne tzv. domnienky otcovstva manžela matky mal. súhlasným vyhlásením oboch rodičov mal. V závislosti od toho, akým spôsobom bolo otcovstvo k mal. podaním návrhu na súd na zapretie otcovstva v trojročnej lehote, ak návrh podáva matka mal. dieťaťa, resp. podaním návrhu na súd na zapretie otcovstva bez obmedzenia lehoty, ak návrh podáva mal.
Ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky. Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom.
Ak nie je otcovstvo určené podľa domnienky otcovstva manžela matky, možno ho určiť súhlasným vyhlásením oboch rodičov. Ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd.
Na rozdiel od rodičov mal. dieťaťa, dieťa môže vždy bez obmedzenia zákonnej lehoty podať na súd návrh na prípustnosť zapretia otcovstva. Ešte predtým, než súd bude konať o samotnej otázke zapretia otcovstva, musí súd rozhodnúť, či je vôbec v záujme dieťaťa, aby sa začalo konanie vo veci zapretia otcovstva. Pokiaľ súd rozhodne o tom, že je v záujme dieťaťa, aby sa konalo o zapretí otcovstva, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať na súde návrh na zapretie otcovstva.
Návrh na určenie, príp. zapretie otcovstva sa podáva na okresnom súde, v obvode ktorého má žalovaný - domnelý rodič svoje bydlisko. Z návrhu musí byť zrejmé, že sa domáhate určenia alebo zapretia otcovstva spolu s odôvodnením. Pokiaľ sa domáhate určenia otcovstva, je potrebné uviesť, v ktorom období došlo k predpokladanému splodeniu dieťaťa, príp. opísať, odkedy a dokedy sa udržiaval intímny pomer s druhým rodičom.
Po podaní návrhu, súd vo veci nariadi ústne pojednávanie, na ktorom predovšetkým vykoná výsluch účastníkov konania a ďalšie dokazovanie vo veci. Súd spravidla ustanoví v konaní znalca z odboru genetiky, ktorý vypracuje znalecký posudok, v ktorom na základe testov DNA účastníkov konania a mal. dieťaťa určí pravdepodobnosť otcovstva k mal. dieťaťu.
Pokiaľ súd na základe vykonaného dokazovania určuje otcovstvo k mal. dieťaťu, zároveň v rozsudku upraví aj výkon rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu (zverenie, výživné a styk).
Vzťah matky a dcéry
Špecializáciu vo vzťahu matka - dcéra si autorka vybrala v 90. rokoch, pretože tento vzťah je dôležitý pre to, aby ženy porozumeli samy sebe. Vzťah s matkou formoval to, kým je, a keď sa jej pred 30 rokmi narodila dcéra, vedela, že musí zmeniť škodlivé cykly, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu. Matky a dcéry priznávajú, že sa hanbia za to, že majú medzi sebou spory a nedorozumenia a cítia sa za to vinné, nakoľko spoločnosť očakáva, že si matky s dcérami budú vychádzať a budú si blízke.
K ich konfliktu vo vzťahoch prispieva celospoločenská dynamika. Často počujeme, že za príčinu problémov vo vzťahoch sú obviňované „hormóny“, či už sú to hormóny dospievajúcej dcéry alebo tehotnej dcéry alebo hormóny menopauzálnej matky. Ďalším častým dôvodom, ktorý matky a dcéry vysvetľujú, prečo spolu nevychádzajú, sú ich odlišné alebo podobné osobnostné vlastnosti.
Matky a dcéry často nepriznajú pravý a hlavný dôvod svojich nezhôd. Katka bola mladá študentka, ktorá žila doma. Jej rodičia sa prisťahovali do Anglicka z Indie skôr, ako sa ona narodila. Katka mala troch bratov, bola jedinou dcérou rodiny. Katka prišla, pretože mala depresiu z toho, aká kritická bola jej matka. Snažila sa skĺbiť úlohy na vysokej škole s domácimi prácami, ktoré od nej očakávala matka a rodina. Chcela, aby Katka pochopila viacgeneračné sociokultúrne prostredie, v ktorom ona a jej matka žili. Mapovala skúsenosti, ktoré tieto tri ženy mali v živote, vrátane rodových rolí, ktoré definovali ich život a obmedzili ich možnosti a moc. Tiež zisťovala, ako sa muži v rodine správajú/správali k svojim manželkám a dcéram.
Katkina matka vnímala dcérinu nezávislosť ako hrozbu. Po prvé: Katka chcela žiť iný život, ako žila jej matka a babička, a to spôsobilo, že sa jej matka cítila sama a opustená. Jej matka považovala za hlavnú úlohu v živote ženy byť opatrovateľkou a „dobrou dcérou“, ktorá bude pokračovať v šľapajách jej matky a opakovať tento cyklus. Katkino želanie iného života a iných vzťahov bolo pre matku odmietnutím. Po druhé: Katkina matka mohla žiarliť na slobodu a príležitosti svojej dcéry, aj keď si pravdepodobne neuvedomovala, že jej kritika a hnev vychádzajú zo žiarlivosti. Po tretie: Pokusy matky zabrániť Katke v dokončení školy a odchode z domu mohli súvisieť s jej vlastným bojom o emočné prežitie.
Katka mala len veľmi nejasnú predstavu o tom, čo chce pre seba po ukončení štúdia. Nevedela vyjadriť, čo si myslí, cíti alebo čo potrebuje, pretože tento rozhovor a priestor pre jej vlastné sebavyjadrenie v jej rodine nikdy nebol. Autorka pomohla odhaliť Katke zdedený (osvojený) sexizmus, ktorý prebrala od matky a tá zas od jej matky, ktorý umlčal ich hlas. Po terapii sa Katka snažila nasledovať autorkine rady. Jej rodičia však nereagovali dobre na to, že sa správala inak, ako očakávali od „poslušnej dcéry“. Po tom, čo odišla z rodičovského domu, sa stal hnev jej rodiny a obvinenia z toho, že ich rodinu zneuctila alarmujúce a dohnali ju k vybaveniu si súdneho zákazu priblíženia sa jej rodičov a súrodencov k nej.
Autorka opäť dodáva, že ju klienti naučili, že popieranie toho, čo ženy potrebujú, najmä pokiaľ ide o emočné potreby žien, sa skrýva za väčšinou konfliktov matiek a dcér. Ak sa rodina nepýta na (nezaujíma o) to, čo ženy cítia a čo potrebujú, matky a dcéry sú automaticky postavené a predurčené ku konfliktu. Umlčanie potrieb žien poškodzuje emočné blaho žien, obmedzuje ich schopnosť obhajovať sa vo svojich vzťahoch a na pracoviskách a pomáha zachovávať rodovú nerovnosť. Ak sa od dcéry očakáva, že má naslúchať a vyhovieť nevysloveným a nepriznaným potrebám matky, dcéra sa učí stať sa odborníčkou na porozumenie toho, čo potrebuje jej matka, nie na to, čo potrebuje ona sama.
Generačné skúsenosti žien s emocionálnym umlčaním a emocionálnym zanedbávaním sú spoločnou témou medzi matkami a dcérami. Našťastie vidím obrovský posun od dospelých dcér v ich 20., 30. a 40. rokoch, ktoré sa prebúdzajú k tejto patriarchálnej téme a chcú zmenu. Tieto dcéry uznávajú, že sa od svojich matiek a všeobecne od spoločnosti naučili byť príliš tolerantnými k tomu, aby boli ticho a praktizovali svoje sebazanedbávanie. Keď pochopíme, že narušenie alebo konflikt pripútania matky a dcéry rozprávajú príbeh o tom, ako sexistické viery a stereotypy rodových rolí poškodzujú hlasy a práva žien, vzťah matky a dcéry sa stáva nezastaviteľnou silou zmien na celosvetovej i rodinnej úrovni.
Vydedenie potomka
Ak chcete vydediť svojho potomka musí nastať jedna zo zákonom predvídaných skutočností. Vydedenie musí spĺňať rovnaké formálne náležitosti ako závet. Tzn. vydedenie musíte napísať vlastnou rukou (prípadne inak, avšak pred svedkami alebo formou notárskej zápisnice), musí byť uvedený deň, mesiac a rok podpísania a tiež musíte uviesť presný dôvod vydedenia.
Vydedenie potomka je podľa § 469a Občianskeho zákonníka možné len zo zákonom presne stanovených dôvodov, napríklad ak potomok neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, neprejavuje o neho opravdivý záujem, vedie trvalo neusporiadaný život alebo bol odsúdený za úmyselný trestný čin. Vydedenie musí byť urobené písomne a musí jasne uvádzať dôvod. Ak dôvod nie je dostatočne konkrétny alebo nie je pravdivý, vydedený potomok môže vydedenie napadnúť na súde. Súd potom skúma, či dôvod na vydedenie skutočne existoval. V praxi sa často stáva, že vydedenie je napadnuté a nie vždy je úspešné, ak nie sú splnené všetky zákonné podmienky .
Darovacia zmluva je alternatívou, ktorá umožňuje previesť majetok na syna už počas života. Ak by ste darovali majetok synovi, tento majetok už nebude predmetom dedičského konania. Avšak, ak by nebola dcéra vydedená a domáhala sa svojho práva na povinný podiel, mohla by žiadať započítanie daru na dedičský podiel Vášho syna ako potomka poručiteľa (tzv. kolácia darov podľa § 484 Občianskeho zákonníka).
Dedenie nemanželského dieťaťa
Na dedenie sú povolané všetky deti poručiteľa, bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve alebo mimo manželstva. Deti či manželské alebo nemanželské dedia rovnako. Môžete sa ale v dedičskom konaní dohodnúť na takom usporiadaní, že sa s tým dieťaťom (zastúpeným rodičom) dohodnete, že komu pripadne majetok.
Nemanželské dieťa má rovnaké postavenie v dedičskom konaní ako deti z aktuálneho manželstva. Tieto deti (bez ohľadu na, či ste zosobášený alebo nie) majú nárok iba na majetok, ktorý bude predmetom dedičstva v dedičskom konaní. Tzn. že nárok budú mať na majetok, ktorý je vo Vašom výlučnom vlastníctve a prípadne majetok, ktorý Vám bude patriť z titulu vyporiadania BSM v dedičskom konaní (BSM v tomto prípade zaniká Vašou smrťou). Ak má Vaša súčasná manželka majetok (dom) vo svojom výlučnom vlastníctve (nadobudla ho pred uzavretím manželstva a Vy na LV nie ste vedený ako vlastník), tento majetok nebude patriť do dedičského konania, a preto nebude môcť Vaše nemanželské dieťa nadobudnúť k tomuto majetku žiadny podiel.
Ak váš brat zomrie, jeho majetok vrátane podielu na nehnuteľnosti, ktorú vám matka darovala, prejde do dedičského konania. Podľa slovenského dedičského práva má nemanželské dieťa rovnaké dedičské práva ako dieťa narodené v manželstve. To znamená, že nemanželský syn vášho brata je oprávnený dediť jeho majetok.
V prípade, ak nezanechá závet, dedičstvo po ňom prechádza na jeho dedičov zo zákona. Prvá dedičská skupina zahŕňa jeho deti a manžela či manželku, ak však nie je zosobášený, jeho podiel zdedia výhradne jeho deti, pričom každý dedí rovnakým dielom.
tags: #co #znamena #nepriznane #dieta #matkoua