Obdobie okolo dvoch rokov je pre dieťa obdobím intenzívneho vývoja, ale aj vzdoru. Dieťa si začína uvedomovať svoju samostatnosť a snaží sa presadzovať vlastnú vôľu, čo sa často prejavuje odmietaním, trucovaním a záchvatmi zlosti. Je to náročné obdobie pre rodičov, ktorí sa musia naučiť, ako na takéto správanie reagovať a ako ho zvládať.
Pochopenie príčin vzdoru
Je dôležité si uvedomiť, že vzdorovité správanie nie je prejavom zlej vôle dieťaťa, ale prirodzenou súčasťou jeho vývoja. Za záchvatmi zlosti sa môže skrývať únava, hlad, pocit nedostatku pozornosti, bolesť, frustrácia alebo strach. Dieťa ešte nedokáže svoje emócie správne spracovať a vyjadriť, preto sa uchyľuje k vzdoru.
- Únava a hlad: Podobne ako u dospelých, aj u detí môže únava a hlad viesť k podráždenosti a zníženej schopnosti zvládať frustráciu.
- Nedostatok pozornosti a lásky: Dieťa potrebuje cítiť, že je milované a že sa mu rodičia venujú. Ak sa cíti odstrčené, môže sa to prejaviť aj záchvatmi zlosti. Možno ste nepočuli, že aj neustále “odpinkávanie” dieťaťa je určitou formou zanedbávania. Ak permanentne na dieťa nemáte čas, právom sa cíti odstrčené a nemilované.
- Fyzický diskomfort: Akékoľvek nepohodlie, ako napríklad plná plienka, svrbenie alebo teplo, môže viesť k podráždenosti a záchvatom zlosti.
- Nepriaznivé udalosti v rodine: Hádky, rozvod rodičov alebo smrť blízkeho môžu dieťa veľmi zasiahnuť a prejaviť sa zmenami v správaní.
- Frustrácia: Keď sa dieťaťu nedarí dosiahnuť to, čo chce, môže byť frustrované a reagovať vzdorom.
- Strach: Dieťa sa môže báť nových situácií, ľudí alebo vecí a svoj strach môže prejaviť vzdorovitým správaním.
Ako reagovať na vzdorovité správanie
Pri riešení vzdorovitého správania je dôležité zachovať pokoj a trpezlivosť. Krik a tresty situáciu len zhoršia. Namiesto toho sa snažte pochopiť príčinu vzdoru a reagovať s láskou a pochopením.
Konfrontácia s hnevom
Žiaľ, niektorí rodičia sú takí vyvedení z miery zúrivosťou svojho dieťaťa, že si ani netrúfajú mu odporovať. Dieťa tak oprávnene nadobúda dojem, že si môže robiť čo chce a je centrom vesmíru. Rodičia mu však nijako nepomôžu naučiť sa s emóciami správne pracovať. Situácia je tým horšia, ak má malý tyran súrodencov, ktorí si jeho správanie odnesú a sami sú demotivovaní k slušnému správaniu a zdravému spracovaniu emócií.
Čo robiť počas záchvatu zlosti
- Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby ste vy sami zostali pokojní a nezačali kričať. Dieťa potrebuje cítiť, že ste tu pre neho a že ho podporíte.
- Ignorujte správanie: Ak dieťa nie je v ohrození, môžete jeho správanie ignorovať. Dajte mu najavo, že si ho všimnete, až keď sa upokojí.
- Ponúknite objatie: Niektoré deti potrebujú objatie a uistenie, že sú milované. Iné sa však môžu cítiť dotknuté, preto rešpektujte ich potreby.
- Odveďte pozornosť: Skúste dieťa zaujať niečím iným, napríklad hračkou, knihou alebo hrou.
- Pomenujte emócie: Pomôžte dieťaťu pomenovať emócie, ktoré prežíva. Povedzte napríklad: "Vidím, že si nahnevaný, pretože…"
- Stanovte hranice: Dajte dieťaťu jasne najavo, čo je povolené a čo nie. Buďte dôslední a neustupujte. Vy ako rodič ste ten, kto má držať kormidlo, aby dieťa netápalo v neistote. Aj pravidlá sa dajú stanoviť s láskou a bez kriku.
- Neustupujte požiadavkám: Nesnažte sa záchvatom zúrivosti predchádzať tým, že dieťaťu vždy vyhoviete. Neprospelo by to ani jemu samotnému, ani vám a dieťa by si tým menej so sebou vedelo dať rady. V žiadnom prípade nedovoľte dieťaťu, aby v záchvate hnevu ubližovalo ostatným.
Čo robiť po záchvate zlosti
- Porozprávajte sa s dieťaťom: Keď sa dieťa upokojí, porozprávajte sa s ním o tom, čo sa stalo. Vysvetlite mu, že jeho správanie nebolo správne, ale že ho stále ľúbite.
- Učte dieťa, ako zvládať emócie: Pomôžte dieťaťu naučiť sa, ako zvládať svoje emócie. Môžete ho naučiť napríklad hlboké dýchanie, počítanie do desať alebo kreslenie.
- Chváľte pozitívne správanie: Chváľte dieťa, keď sa správa dobre. Dajte mu najavo, že si ceníte jeho snahu.
Prevencia vzdorovitého správania
- Vytvorte bezpečné prostredie: Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva (príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku).
- Nastavte rodinnú rutinu: K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže napríklad prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch, rozprávanie príhod z detstva.
- Venujte dieťaťu pozornosť: Pravidelne sa dieťaťu venujte a hrajte sa s ním. Dajte mu najavo, že je pre vás dôležité.
- Komunikujte s dieťaťom: Rozprávajte sa s dieťaťom o jeho pocitoch a potrebách. Snažte sa ho pochopiť.
- Buďte trpezliví: Dieťa potrebuje čas, aby sa naučilo zvládať svoje emócie. Buďte trpezliví a podporujte ho.
- Používajte pozitívnu disciplínu: Namiesto trestov používajte pozitívnu disciplínu, ktorá je založená na pochopení, rešpekte a láske.
- Buďte príkladom: Deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov. Preto sa snažte byť pre svoje dieťa dobrým príkladom a ukazujte mu, ako zvládať emócie zdravým spôsobom. Akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám . To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom.
Preferencia jedného z rodičov
Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené! Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa!
Prečítajte si tiež: Ako prežiť obdobie vzdoru
Deti často hľadajú útechu a bezpečie u hlavného opatrovateľa, žiadajú otca o rozprávky pred spaním, ale počas dňa vyžadujú čas s matkou.
Ako sa s tým vyrovnať
- Neporovnávajte sa: Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností. Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom.
- Podporujte vzťah s druhým rodičom: Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností.
- Trávte čas spoločne: Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.
- Buďte trpezliví: Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom.
- Uznávajte emócie: Ak je vaše dieťa pevne pripútané k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou. Ak ste príliš kritickí alebo odmietaví, pravdepodobne si tento spôsob vzťahovania osvoja a stanú sa príliš kritickými alebo odmietavými voči sebe samým! Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté.
- Podporujte druhého rodiča: Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi.
- Buďte jednotní: Počas období silnej pripútanosti k jednému rodičovi môžu deti prejavovať odpor alebo preferencie týkajúce sa toho, kto plní ich potreby. V takých situáciách je dôležité, aby rodičia stáli pevne a nechali druhého rodiča riešiť požiadavky dieťaťa. Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho.
- Venujte čas sebe: Keď vaše dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy. Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu. Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.
Krik vo výchove
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Skutočne to patrí k výchove?
Na ihrisku, v obchode alebo hromadnej doprave vídavam množstvo rodičov, kričiacich na svoje deti, podľa mňa aj za maličkosti. Tí istí rodičia sa potom hrozne divia, že ich dieťa rieši akýkoľvek spor krikom, alebo sú naopak zamĺknuté a nevedia sa brániť (zakríknuté).
Prečo krik nie je efektívny
Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
- Strach namiesto rešpektu: Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia.
- Strata bezpečia: Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.
- Dočasný efekt: Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
- Narúšanie vzťahu: Často sa taktiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako ich rodič ľúbi. To je však veľká chyba. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom. Takisto je to s láskou.
- Emocionálne vydieranie: Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako - Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš! - sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže chovať prave takým spôsobom - chovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Naučí sa, že láska je podmienená plnením potrieb iných a ak niekedy niekoho neposlúchne, nebude milované.
- Komunikačná priepasť: Čím sa dostávame k tomu podstatnému - hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva.
- Napodobňovanie: Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.
Čo robiť, keď strácate trpezlivosť
- Zhlboka dýchajte: Než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy.
- Ospravedlňte sa: Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali. Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
- Buďte vzorom: Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Prečítajte si tiež: Ako reagovať, keď dieťa pije alkohol
Prečítajte si tiež: Ako pomôcť 14-ročnému dievčaťu s tehotenstvom