Pavol Barabáš je slovenský režisér, ktorého meno rezonuje vo svete dobrodružných dokumentov a filmov o Vysokých Tatrách. Jeho tvorba je plná objavných expedícií, od hľadania civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch Novej Guiney, cez spoluobjavenie megajaskýň na stolových horách vo Venezuele, až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Dosiahol Severný i Južný pól, žil s Pygmejmi v Kongu i s kmeňom Suri v Etiópii. Prešiel najťažšie kaňony sveta ako Trou de Fer či Bras Magasin. Jeho filmy získavajú ocenenia na medzinárodných festivaloch a divákov oslovujú silnými príbehmi ľudí a prírody.
Cesta k prírode a horám
Barabáš hovorí, že nevie, ako sa získava vzťah k prírode a k horám. Myslí si však, že je šťastie pre každú mladú generáciu, aby sa našla osobnosť, ktorá strhne jej záujem správnym smerom. Jeho ovplyvnili knihy Jaroslava Foglara a snažil sa žiť podobne ako hrdinovia z nich. Vyrastal v Prievidzi a svoj voľný čas trávil v prírode. Cez víkendy chodievali na Kľak, ktorý zažili za každého počasia. Vnímali jeho meniace sa farby, poznali, ako vyzerá za brieždenia, za hmly i búrky. Magicky ho priťahovalo pozorovať z jeho vrcholu západ slnka, keď súčasne vychádzal mesiac. Hlavne v zime. Zažíval pocity nekonečna, slobody, voľnosti i prítomného okamihu. Už ako mladý chlapec pociťoval zmenu vo svojom vnútri. Tento zážitok sa stal pre neho drogou. Od tých čias ho skúšal stále hľadať. Najsilnejší ho mal, keď ho od nášho sveta oddeľovali inverzné oblaky. Stojac nad nimi ešte viac pociťoval, že je súčasťou niečoho väčšieho. Stojí na vrchole, ale v danom okamihu sa cíti byť uprostred. Uprostred celého univerza. Neskôr sa tieto pocity snažil zachytiť kamerou.
Bol vo veku, keď chcel objavovať svet sám. Zjednodušene povedané, cítil sa v horách dobre. Postupne sa stávali jeho druhým domovom a útočiskom, keď si potreboval zrovnať niektoré veci v hlave. Postupne bol hôr natoľko plný, že sa o ne a o svoje pocity z nich potreboval podeliť. Keď prišiel na strednú školu na Oravu, organizoval prechody pohorí pre spolužiakov a ľudí okolo neho. Túžil spoznať celé Slovensko, všetky jeho horské hrebene.
Zvečnenie emócií a videnia sveta
Veľkým zlomom v jeho živote bolo, keď počas prázdnin na strednej škole začal brigádovať ako nosič vo Vysokých Tatrách. Bolo to obdobie, keď nielen veľa kreslil, ale aj fotil. Neskôr viedla jeho cesta na bratislavskú vysokú školu technickú, kde absolvoval štúdium zvukovej a obrazovej techniky. V tom období v Tatrách aj dosť liezol. Hromadili sa v ňom nové a nové emócie a zážitky a zároveň rástla vnútorná potreba dať to všetko zo seba nejakým spôsobom von. Podeliť sa o prežité poznanie s ostatnými.
Pobyt na Zbojníckej chate, keď na ňu celé leto vynášal potrebný náklad, ho jednoznačne ovplyvnil najviac. Bol najmladší medzi uznávanou nosičskou generáciou. Naučil sa, že ak dá slovo v horách, tak ho musí aj dodržať. Buď je chlap a komunita ho berie, alebo len táraj. Naučil sa, že si môže naložiť vždy len určitú hranicu a keď ju zvládne, môže ju postupne posúvať smerom nahor. Pomaly.
Prečítajte si tiež: Gynekologická starostlivosť na Slovensku
Sloboda pod nákladom: Osobná spoveď o svete nosičov
Dlhé roky v sebe riešil dilemu, ako čo najautentickejšie, najdôveryhodnejšie zachytiť život nosičov. Chcel ho vykresliť bez príkras, taký, aký je, očami ľudí, ktorí ho prežívali a prežívajú už desiatky rokov. Bez veľkých slov. Akurát ho nevedel uchopiť. Roky bežali. Medzitým urobil desiatky dokumentov, prešiel viaceré horské krajiny na všetkých kontinentoch. Stretával sa v nich s ľuďmi, ktorí taktiež vynášali náklady. V Karakorame či v Himalájach im nosiči odniesli maximálne 15 až 25 kilogramov hmotnosti. Je to stanovené miestnymi úradmi. U nás nosia chlapi na pleciach niekoľkonásobne viac. Toľko, na čo si trúfajú, aby posunuli svoje hranice.
Tatranskí nosiči sú v podstate poslednými európskymi endemitmi. Prečo? Všade navôkol, v poľských Tatrách či v Alpách, už neexistujú, lebo tam na horské chaty vynášajú autá, lanovky i helikoptéry. Je to rýchlejšie, pohodlnejšie a možno efektívnejšie. Doba ide dopredu. Hľadajú sa lacnejšie riešenia. Ale je tu ešte dôležitý faktor, a tým je rozmer ľudskosti. Nosenie je totiž filozofia. Časom sa stáva pre nosiča drogou. Vyčistí hlavu, usporiada myšlienky. Čím dlhšie človek nosí, tým viac tomu rozumie, tým viac sa stotožňuje s obyčajným bytím. Preto si vybral najstaršiu generáciu tatranských nosičov, ktorí ešte nosia. Niektorí už vyše 50 rokov.
S ekonomikou prevádzkovania chát a ich zásobovania súvisí zrejme zánik nosičského remesla v neporovnateľne väčších Alpách. U nás majú chatári horské chaty v prenájme, pričom sa im nájmy len zvyšujú. Na druhej strane poteší, že napríklad tento rok výrazne vzrástol záujem mladých ľudí robiť tatranských nosičov, hoci už bolo obdobie, keď ich bolo naozaj málo. Možno ich prilákalo to, čo oslovilo kedysi jeho: byť v divokej prírode, v komunite, spoznať horské kamarátstva a česť, ľudí, ktorí majú potrebu nasávať energiu hôr a ktorí sú bohatí úplne inak, než „ľudia tam dole“. Vyniesť náklad nepomôžu konexie, ani konto v banke. To musí nosič pretrpieť. Na druhej strane aj viesť chatu v extrémne náročných podmienkach je neľahké. Veľa chatárov bolo spisovateľmi napríklad Tóno Marec či Belo Kapolka. Neskutočne sčítaný bol Jaroslav Sláma. Aj preto je presvedčený, že pokiaľ sa nezmení vnímanie života a medziľudských vzťahov na chatách, o ktorom hovoril, nosičstvo v Tatrách prežije.
Sloboda je stav vedomia
Viktor Beránek z Chaty pod Rysmi v dokumente Sloboda pod nákladom uviedol: „Ja som sem prišiel kvôli horám. A nielen pre ich krásu, ale hlavne preto, že som sa tu cítil slobodný. Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel. Tá sloboda sa nedá nahradiť ničím. Ničím.“ Všetci do Tatier či hôr utiecť nemôžeme. Sloboda je stav vedomia. To materiálne ostáva dole. Tituly, dom, auto. A hory nás učia. Odkrývajú, čo máš v sebe. Citlivý človek tu dosahuje akýsi stav beztiaže. Vôkol ohromná diaľka, ničím neobmedzená. Človek z nadhľadu vidí v pravdivejších proporciách nielen domy, ulice, lesy, ale i celok svojho života, dokonca dejín osobných i spoločnosti. Dokonca nad mrakmi môže svet získavať akúsi svojráznu, jednoduchú krásu a pravdu, ktorá akoby dvíhala ducha. Diaľka, sloboda, voľnosť - to je zážitok bytia. To sú hory. A slobodný si vtedy, pokiaľ dokážeš byť slobodný vo svojom vnútri. So slobodou, ktorú človek načerpá na horách, môže v doline ešte dlho žiť.
Výchova k prírode v dobe technológií
V dnešnej dobe počítačov, sociálnych sietí a virtuálneho života sa dá prirodzene dostať mladú generáciu do hôr a do prírody a naučiť ju vnímať to, čo sa naučil vnímať aj on? Ako povinný predmet? To je, akoby sme sa mali učiť v školách, že je dobré mať rád vlastnú matku. A ešte tomu predmetu vymyslieť nezrozumiteľný názov. Všetci sme vzišli z prírody. Sme jej súčasťou. Podstatné nie je deti učiť environmentalistiku. Už len to slovo znie pre deti čudne a neosobne, ako z inej planéty. Deti sú naším zrkadlom. To, čo vychováva, je príklad, ako sa správame k našej Zemi. Čo vidia? Vnímajú, čo robia vlastní rodičia v mene pokroku, konzumu, zisku a zvyšovania HDP. Deti nepostavili obchodné centrá na úkor parkov. Vidia život rodičov v klimatizovanom svete kancelárií, áut, obchodných domov, sú svedkami, ako ich rodičia zatvárajú oči pred vedľajšími produktmi našej existencie. Ako po tomto všetkom môžu učitelia v škole ešte vychovávať? Niekedy má pocit, že skôr by o vzťahu k našej Zemi mali "neznečistené" deti predškolského veku učiť nás.
Prečítajte si tiež: Analýza postojov k potratu
Expedície a symbióza s prírodou
Nevyhľadáva svetové národné parky, ale skôr expedície, kde sa môže stať súčasťou prapôvodného sveta prírodných ľudí. Keď vidí, ako žijú a ako sa cítia, žijúc v symbióze s prírodou, znova ho to učí, ako sa dá tešiť z každej maličkosti, z každého prežitého dňa, z každej kvapky vody, z každého plodu a vlastne zo všetkého, čo prináša príroda. Vtedy si uvedomí rozsah biodiverzity navôkol, ktorej súčasťou môže byť aj človek. Fascinujú ho tieto geniálne prepojené prírodné väzby.
Vzťah k Slovensku a Tatrám
Hoci tematický záber dokumentov z jeho ciest zachytáva nám známy svet v celej jeho podstate, od severu na juh a od východu po západ, predsa len má najsilnejší a najemotívnejší vzťah k Slovensku a k jeho Tatrám. Je všeobecne známe, že len vtedy, keď nám niečo chýba, alebo stratíme to, na čo sme boli zvyknutí, len vtedy si dokážeme uvedomiť, akú to pre nás malo skutočnú hodnotu. Myslí si, že každý mladý človek by mal čo najviac cestovať a spoznávať svet. Pretože pokiaľ neodíde od toho, čo má a vidí doma, nebude schopný oceniť pravé hodnoty a naopak, obohatiť vlastnú kultúru postrehmi zo sveta. Pochodil takmer všetky významnejšie hory na všetkých kontinentoch. Bol ohromený ich mohutnosťou, krásou i ladnými krivkami. No naše Tatry, hoci sú oproti nim maličké, inde nenájde. Každý štít či stena majú svoju históriu. Prihovárajú sa pozornému návštevníkovi svojimi príbehmi. Často aj jeho. Potom sa z toho stáva dialóg.
Tatry ako divočina a mesto Vysoké Tatry
Chcel by mať z Tatier ťažko prístupnú zachovalú divočinu. Aby Tatranský národný park mal aspoň tie isté pravidlá ako Yellowstonský národný park, ktorý rozumne riadi štát. Lebo je „národný“. A funguje to tam. Bohužiaľ, v tom našom národnom parku sa nachádza mesto Vysoké Tatry, ktoré patrí rozlohou k najväčším na Slovensku. A je tu rozpor, zdroj problémov pre samotný park. Je prirodzené, že sa mesto bude naďalej rozrastať a modernizovať. Vždy, keď sa začne hovoriť o výstavbe v Tatrách, kladie si otázku, akú hodnotu má obyčajná, ničím neporušená krása? Ten úžasný zdroj, z ktorého čerpali a čerpajú energiu milióny návštevníkov. Kedysi boli Tatry útočiskom množstva umelcov. Bolo to obdobie tatranského romantizmu. V dolinách sa potulovali maliari, básnici, spisovatelia, hudobníci, aby ľuďom sprostredkovali svoje očarujúce pocity, aby im ukázali svet Tatier za hranicou videného. Aj im vďačíme za vznik národného parku i symbolického cintorína, lebo ochraňovať sa dá len to, čo máme radi. Sú to oni, ktorí sa podieľali na zjemňovaní a kultivácii národa. Má pocit, že v súčasnosti akoby zdroj strácal silu. Umelci, ktorí transformujú krásu ľuďom, sa z Tatier vytratili. Prečo? Väčšina návštevníkov preto už nevie, čo v Tatrách robiť. Namiesto hľadania ticha, vyhľadajú atrakcie. A tak sa stavia. Žiaľ, aj tu platí, že „ryba smrdí od hlavy“.
Nárast turistov a systém značenia turistických chodníkov
Na to, že slovenské hory a veľhory v súčasnosti zažívajú enormný nárast turistov, stavitelia vlekov, hotelov či majitelia stánkov s hotdogmi a s kebabmi sa radujú, by reagoval malým postrehom: keď robil na Zbojníckej chate, tak prvý nápor turistov sa začal okolo deviatej hodiny. Dnes sa penzióny a hotely v podhorí prispôsobili návštevníkom a raňajky bývajú neskôr. O to neskôr sa vyráža na túry, čo následne môže pôsobiť, že sú Tatry preplnené. Na druhej strane to paradoxne nahráva turistom, ktorí majú radi pokoj. Ľudia by mali cestovať a vidieť, ako to funguje inde, v „civilizovaných“ krajinách, všímať si aj to, v čom sme odlišní a jedineční, na čom by sme mohli stavať. Vtedy zistia, že aj na Slovensku máme niečo, čo je pozitívne. Napadá mu napríklad neskutočne dobrý a dômyselne prepracovaný systém značenia turistických chodníkov. Slovensko je výnimočnou krajinou aj v tom, že ešte stále si môžete kdekoľvek vybehnúť do prírody, slobodne sa túlať po celej krajine, čo v mnohých západných štátoch, kde je krajina rozparcelovaná a ohradená, už nie je možné. Vie, že podobná strata slobody hrozí aj nám, ale zatiaľ ide o fenomén, ktorý tu ešte máme a pritom si ho vôbec neuvedomujeme a nevážime. Vieme si Slovensko zadefinovať? Poznáme jeho „genius loci“? Zrejme nie. Inak by sa nestávalo, že ponúkame a predávame Vysoké Tatry na obraz lyžiarskych Álp. V tom nie je výnimočnosť Tatier. Nehovorí, že by sa nemali modernizovať už existujúce lyžiarske strediská, keď sme ich už zdedili, len to chce uviesť ako príklad, že najhoršia je klamlivá reklama. Aj preto sa nemôžeme čudovať, keď takmer každý zahraničný návštevník, ktorý do Tatier príde, nadáva, že si nezalyžuje tak ako v Alpách. Pritom sú Tatry jedinečné a krásne hory v tom, že tu môže rodina s deťmi prejsť v priebehu dňa všetkými vegetačnými stupňami prírody. Spoznávať prírodu od lesa až po vysokohorské oblasti. Prejsť jednou nádhernou dolinou s množstvom plies a zísť druhou. To v Alpách, pre ich mohutnosť, nie je možné.
Náročné expedície a čistota prírody
Absolvoval expedície, ktoré boli také náročné, že si pri nich siahol až na svoje dno. Pri mnohých cestách si povedal, že už nikdy viac cestovať nebude. Boli to azda všetky výpravy na Novú Guineu. Stojac po pás v „bačorine“ sme pozerali, ako na nás mieria vystrašení domorodci jedovatými šípmi, lebo videli prvýkrát bieleho človeka. Často bol ich sprievodcom hlad a často sa nemali čoho napiť. Boli to cesty do neznáma, ktoré ich prirodzene zmenili. Neskutočne náročný prechod kaňonom Trou de Fer na ostrove Réunion v Indickom oceáne v ňom rezonuje dodnes. Po jeho absolvovaní sa ešte mesiace triasol z fascinujúcej krásy a divokosti prírody. Rád spomína na prechod Zemou kráľovnej Maud v Antarktíde, pri ktorom si uvedomil, že je na absolútne neporušenom mieste sveta. Tá bielo-biela čistota, ktorá ho obklopovala, sa prenášala aj do jeho vnútra. A potom zistí, že práve čistota je tým jedinečným, nemenným a zázračným, po čom v duši prahneme.
Prečítajte si tiež: Dno Sily a jednoduchosť pohľadom Barabáša
Kolízia sveta prírodných ľudí s civilizáciou
Bohužiaľ, sú to miesta kolízie sveta prírodných ľudí s civilizáciou. Na Novej Guinei v tropických pralesoch, v nadmorskej výške takmer 4000 metrov, vidí ťažobné technológie, po ktorých ostáva taká devastácia, o akej sa nám tu ani len nesníva. Je mu z toho smutno. Ešte smutnejšie je, keď vidí, ako pod zámienkou pokroku nenásytná civilizácia pľundruje ich krásne pralesy, len aby z ich zeme vyťažili čo najviac zlata…
Salto je kráľ a Everest - najťažšia cesta
Svoj osobitý pohľad na fascinujúce prírodné scenérie zachytil režisér Pavol Barabáš vo svojom filme Salto je kráľ. Témou ocenenej snímky je zlaňovanie najvyšších vodopádov sveta. Skupina kamarátov, fanatikov a bláznov prekonáva vertikálne vodné živly v rôznych častiach sveta. Ich cesty sú často výpravami do neznáma, kde ani najdôslednejšia príprava negarantuje tušený cieľ. Film Pavla Barabáša Everest - najťažšia cesta rozpráva príbeh štyroch Slovákov, ktorí zdolali najvyššiu horu sveta najťažšou cestou, ale pri zostupe zomreli.
Veľký kaňon a ocenenia pre Pavla Barabáša
Dokumentárny film Veľký kaňon režiséra Pavla Barabáša získal hlavnú cenu na Pakistan Mountain Film Festivale (PIMFF). Film rozpráva príbeh slovenských vodákov, splavujúcich veľké rieky sveta, vrátane rieky Colorado. "Rieky Zeme vnímam nielen ako nositeľky života, ale aj ako možnosť dostať sa do ťažko prístupných oblastí našej planéty," povedal Barabáš. "Ich splavovanie mi prinieslo aj pár hlbokých priateľstiev, akým bolo to s Jožkom Černým, ktorý za svoj krátky život pritiahol asi najviac ľudí k vodáctvu i kaňoningu. Jeho snom bolo splaviť veľké rieky sveta, najmä Colorado. A hoci sa Jožko Černý tohto splavu nedožil, jeho sen sme sa snažili zrealizovať," dodal oceňovaný režisér. Barabášov Veľký kaňon rozpráva príbeh slovenských vodákov, ktorí sú aj napriek prekážkam odhodlaní splniť si svoje sny. Prežívajú adrenalínové chvíle v perejách indickej Brahmaputry a nepálskej Karnali, aby nakoniec objavili tajomstvo mágie a dávnej histórie Zeme skrytej v Grand Canyone, z ktorého sa dá čítať ako z otvorenej geologickej knihy. Dva filmy slovenského režiséra Pavla Barabáša ocenili na 38. ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov BBVA v španielskom meste Torelló. Dokumentárny film Salto je kráľ o zlaňovaní najvyšších vodopádov sveta získal Strieborný plesnivec za Najlepší športový film. Druhým oceneným filmom, ktorý získal Strieborný plesnivec, je dokument Everest - najťažšia cesta.
Polárnik: Príbeh Petra Valušiaka
Slovenský dokument režiséra Pavla Barabáša Polárnik dostal Cenu Ruskej akadémie vied a Ruskej geografickej spoločnosti za najlepší film s geografickou tematikou. V úspešnom 57-minútovom filme Polárnik ponúka režisér príbeh človeka, ktorého pozná takmer 20 rokov. Dokument odhaľuje život Petra Valušiaka, ktorý je vo svete uznávaný, ale doma o ňom vie len málokto. Podľa režisérových slov je to slovenský mimozemšťan s vášňou pre najtvrdšie prostredie v okolí pólov našej planéty. Valušiak má za sebou zhruba dve desiatky výprav do polárnych oblastí sveta. V roku 1998 sa mu s tromi Rusmi podaril (ako prvým v histórii) výkon z kategórie snov: prejsť bez cudzej pomoci od brehov Ruska naprieč zamrznutým morom Arktídy cez Severný pól až k brehom Kanady. Dlhé roky ho vábi ďalšia výzva, o ktorú sa už niekoľkokrát pokúšal. Chce prejsť zo stanice Novo naprieč Antarktídou cez Južný pól. Dokument je portrétom človeka, ktorý sa snaží prežiť sám pri prechode najchladnejším kontinentom.
Zimný prechod hlavného hrebeňa Tatier a film Salto je kráľ
Západné, Vysoké a Belianske Tatry spája krásny, logický, dlhý hrebeň. Je na ňom viac než 130 vrcholov, veží a štítov. Dvaja kamaráti tu zažijú príbeh, ktorý sa doposiaľ nepodaril žiadnemu družstvu. Je to príbeh odvahy i strachu, silnej túžby i beznádeje, vytrvalosti ale aj bolesti. Je to príbeh priateľstva. Biele miesta na mapách ľudí od nepamäti fascinovali. Stále ich môžeme hľadať. V nás samotných. Zimný prechod hlavného hrebeňa Tatier je obrovská výzva. Kondične, technicky i psychicky. Podaril sa iba Pavlovi Pochylému v roku 1979. 34 rokov po jeho prekonaní sa o to pokúsili traja priatelia. Ostré hrany hrebeňa obalené ľadom dobre preveria ich odhodlanie. Kamaráti začali prechod na západe v Hutianskom sedle, prešli Roháčmi i celými Západnými Tatrami a nastúpili už len dvaja na ostrý hrebeň Vysokých Tatier. Svoj osobitý pohľad na fascinujúce prírodné scenérie zachytil režisér Pavol Barabáš vo svojom filme Salto je kráľ. Snímka zaujala odbornú porotu na Medzinárodnom horskom festivale Ladek Zdrój. Témou ocenenej snímky je zlaňovanie najvyšších vodopádov sveta. Skupina kamarátov, fanatikov a bláznov prekonáva vertikálne vodné živly v rôznych častiach sveta. Ich cesty sú často výpravami do neznáma, kde ani najdôslednejšia príprava negarantuje tušený cieľ.