Transplantácia srdca predstavuje pre mnohých pacientov jedinú nádej na prežitie a návrat do plnohodnotného života. Hoci ide o náročný zákrok, s modernou medicínou a správnym prístupom je možné viesť aktívny a kvalitný život aj po transplantácii. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty života s transplantovaným srdcom, od prípravy na transplantáciu až po každodenné výzvy a radosti, ktoré tento nový život prináša.
Príprava na transplantáciu srdca
Proces transplantácie srdca je komplexný a začína sa dôkladným vyšetrením pacienta. Lekári posudzujú celkový zdravotný stav, funkciu ostatných orgánov a psychickú pripravenosť na zákrok. V prípade, že je pacient vhodným kandidátom, zaradia ho na čakaciu listinu. Čakanie na vhodné srdce môže byť stresujúce, no počas tohto obdobia je dôležité dodržiavať lekárske odporúčania, udržiavať si fyzickú kondíciu a psychickú pohodu.
Príbeh Michaely: Už v útlom detstve, bola som len bábätko. Diagnózu mi určili, keď som mala pol roka. Brala som lieky na podporu činnosti srdca, oficiálne som mala mať pokojový režim. Po jednej z kontrol mi dokonca odporúčali invalidný vozík, aby som sa fyzicky nenamáhala. Každý polrok som chodila na kontroly, bola som sledovaná v kardiologickej ambulancii. Dilatačnú kardiomyopatiu, čo znamenalo, že mi nepracovala polovica srdca - jedna komora a jedna predsieň. Nik netušil, prečo nefunguje správne, prečo nedokáže vytlačiť von krv. V praxi sa to prejavovalo tým, že som bola často chorá, nechodila som ani do škôlky. Nemalo to význam, lebo vždy, keď ma tam mama dala, skončila som doma na antibiotikách. K tomu som mala časté angíny, vyvrcholilo to zápalom pľúc. Vtedy sa mama rozhodla, že ostane so mnou doma. Vnímala, ale je vecou vnútorného nastavenia človeka, ako sa s tým vyrovná. Som cieľavedomý a húževnatý typ. Mama sa ma aj snažila skrotiť, ale nepomohla si. Bola som hyperaktívna, s bratom sme nikde neobsedeli, stále sme sa naháňali, preto vymýšľala rôzne logické, spoločenské a kreatívne aktivity, aby mi zamestnala myseľ. Bez ohľadu na zdravie som sa chcela vyrovnať aj deckám na sídlisku. Dvakrát - keď som mala pol roka a keď som mala desať rokov. Lekári odhadovali, že najväčší zlom nastane na začiatku puberty, lebo srdce vtedy bude zaťažené ešte viac. Prognózy zneli, že to asi neprežijem. Áno. Stalo sa to v strede júna, keď už som mala takmer uzavreté známky. Z ničoho nič mi v škole prišlo zle, a keďže som bývala neďaleko, vypýtala som sa domov. Pustili ma, ale cesta, ktorá mi štandardne trvala desať minút, sa vtedy natiahla na dve hodiny. Keď som prišla domov, naši boli hotoví. Mama si svoje dieťa pozná, a tak sa s tým neuspokojila. Zapriahla otca, aby nás odviezol do kardiologickej ambulancie, kde ma mali na starosti. Vyšetrili ma a mame vytkli, kde so mnou tak dlho bola, lebo mi namerali také hodnoty srdca, až nechápali, že vôbec žijem. Začali mi dávať podporné silné lieky na činnosť srdca do žily, čo boli 24-hodinové infúzie. Po mesiaci bol teda známy verdikt, že existuje posledná možnosť - transplantácia srdca. Tá sa na Slovensku nerobila. Keby sa srdce rýchlo nenašlo, ktovie, či by som tu dnes bola, lebo mi už bili hodiny. Dospelý človek vníma súvislosti, vie, že nový orgán síce znamená smrť niekoho iného, ale záchranu jeho samého. Všetko mi vysvetlila mama, ona bola mojím anjelom. Keď mi prvýkrát povedala, o čo pôjde, rezolútne som transplantáciu odmietla, že ja si svoje srdiečko nedám. Vysvetľovala mi to aj cez vieru, že je to vlastne dar od Boha, od mojich strážnych anjelov. Áno, od toho kolapsu som sa už domov nedostala, musela som byť neustále pod dozorom, na liekoch a prístrojoch. Zároveň sa riešilo, kde by mohla prebehnúť transplantácia. V Prahe ma odmietli, lebo s tým nemali skúsenosti, tak oslovili Rakúsko a USA. Jasné, prevážali ma vrtuľníkom z Kramárov do nemocnice v Brne. Tam som už potom čakala na vhodné srdce, bola som prvá na čakacej listine. Srdce sa našlo o šesť týždňov. Medzitým však prišlo jedno sklamanie. Po štyroch týždňoch v Brne za mnou prišli, aby som už ďalej neobedovala, lebo mám darcu. Bol to však planý poplach, nezhodovala sa nám krvná skupina. Áno, lebo som bola dosť zhovorčivá a pri každej príležitosti som sa dala do reči s pacientmi alebo zdravotníkmi. Na to, v akom som bola stave, som bola celkom pozitívna. Chodili však lekári, sestričky aj pacienti. Po čase ma tam všetci poznali. Keď ma potom brali na operáciu, bolo to veľmi zlaté - ležala som na vozíku a celé oddelenie, teda lekári, pacienti aj sestričky, vytvorilo zástup a každý ma pozdravil a zaprial mi, aby som sa im vrátila.
Samotná transplantácia a pooperačná starostlivosť
Transplantácia srdca je zložitý chirurgický zákrok, ktorý trvá niekoľko hodín. Po operácii nasleduje obdobie intenzívnej starostlivosti, počas ktorého lekári monitorujú funkciu nového srdca a zabezpečujú, aby telo pacienta orgán neodvrhlo. Súčasťou pooperačnej starostlivosti je aj podávanie imunosupresív, liekov, ktoré potláčajú imunitný systém a zabraňujú odmietnutiu transplantovaného orgánu.
Michaela po transplantácii: Mala som problémy s mozgom, zrejme nezvládol narkózu. Pár dní som bola v kóme, pár dní ma držali v umelom spánku. Prebrala som sa až na šiesty deň večer. Súčasťou vášho života sú dnes imunosupresíva, ktoré musíte brať do konca života. Zabezpečujú, aby vaše telo neodvrhlo cudzí orgán. Ani nie. Bola som mentálne nastavená na to, že hneď budem môcť vhupnúť do bezstarostného a zdravého života bez bolestí a obmedzení, rekonvalescencia však bola mimoriadne náročná. Vtedy som znovu na dva týždne skončila na ARO. Bolo to najhoršie obdobie z celého polročného pobytu v nemocnici. Pre tú tekutinu mi hrozila ďalšia operácia, našťastie sa ju podarilo dostať von - síce bolestivo, ale predsa - tak, že mi do hrude zboku napichali hadičky a vytiahli ju. A keďže mi museli znížiť imunitu, aby ma mohli nastaviť na imunosupresíva, ešte v nemocnici som dostala plesne na pľúca a musela som ostať na kyslíku. Tým, že som bola dlho pripútaná na lôžko, telo stratilo fyzickú silu. Moje očakávanie bolo, že hneď po návrate vybehnem na ulicu medzi kamarátov, ale nevládala som urobiť ani dva kroky po schodoch a vzhľadom na zníženú imunitu som sa spočiatku nemohla stretávať ani s priateľmi. Lenže telo si postupne zvykalo, chodila som čoraz viac, až som sa zo všetkého dostala. Na vyšetrenia som už nechodila výťahmi, ale zámerne po schodoch, aby som čo najviac zvýšila svoju kondíciu.
Prečítajte si tiež: Ako podporiť uhniezdenie embrya po IVF
Život s transplantovaným srdcom: Každodenné výzvy a radosti
Život po transplantácii srdca si vyžaduje disciplínu a dodržiavanie určitých pravidiel. Pacienti musia pravidelne užívať imunosupresíva, chodiť na kontroly a dodržiavať zdravý životný štýl. Medzi časté vedľajšie účinky imunosupresív patria infekcie, vysoký krvný tlak, problémy s obličkami a zvýšené riziko vzniku nádorov. Napriek týmto výzvam, transplantácia srdca umožňuje pacientom návrat do aktívneho života, plného radosti a nových možností.
Michaela a jej aktívny život: Už v pätnástich rokoch som v lete začala brigádovať v tlačiarňach, teda robiť za pásom od piatej ráno, aby som si niečo navyše zarobila, v brigádach som pokračovala počas celej strednej školy. A hoci som mala úplne zdravých spolužiakov, privyrobiť si chodil len málokto. Michaela Hatalová. Od transplantácie ubehlo už 23 rokov. Len bežné ako ostatní ľudia, možno raz ročne potrebujem antibiotiká. Po transplantácii už nemám žiadne problémy so srdcom, mimoriadne zaťažené sú však obličky a pečeň, mám aj vysoký tlak, občas gynekologické problémy, čo súvisí s vedľajšími účinkami liekov, ktoré musím brať doživotne. Lekári odporúčajú pokojnejší režim, veľa vecí mi zakazovali najmä na začiatku, ale v tomto som si vždy šla svoje. Chodila som do posilňovne, pravidelne som vynechávala MHD a išla pešo, aby som mala pohyb, lebo svoje telo poznám, viem, čo mi robí dobre, a idem až na hranu. Nemôžem žiť tak, že si budem neustále pripomínať, že som pacient s transplantovaným srdcom. Snažím sa žiť ako zdravý človek, ktorého nič nelimituje, a zatiaľ sa mi to osvedčuje. Keď mám chuť, tak športujem, hýbem sa. Srdce je sval a ten treba zaťažovať, cvičiť, trénovať. Preto som si aj začala plniť svoje sny. Vždy som sa chcela naučiť angličtinu a zároveň vidieť Kanadu. Tak som si to spojila a vycestovala tam. Keď sa o tom nápade dozvedeli najbližší, snažili sa ma zastaviť. Zvážila som si však všetky pre a proti a riskla som to, lebo to bol môj sen. Prežila som, a tak odmietam sedieť so strachom doma. Kanada bola super, všetko som zvládla. Rovnako sa snažím športovať, niekedy mám pocit, že napriek diagnózam zvládnem viac ako niektorí zdraví ľudia. Vedie ma odhodlanie nesklamať samu seba. Najbližší ľudia áno, ostatní skôr nie. Sama od seba o svojej diagnóze nehovorím. Nie preto, že by som sa za to hanbila, ale preto, že sa nechcem nechať ľutovať. Bežne o tom nevedeli ani moji kolegovia. Niektorí sa to dozvedeli od iných ľudí, niektorí z médií, prípadne si všimli ranu a pýtali sa, ako vznikla. Nikdy mi však samej nenapadne otvárať to a prezentovať sa tým, čo všetko som prežila. Odmietam mať nálepku, že som nejaká iná. Iné to je, keď idem na pohovor do práce - vtedy to netajím, aby firma vedela, na čom je. Michaela Hatalová. Hovoril som s jedným pánom, ktorý je už 18 rokov po transplantácii srdca. Tvrdil, že si na to tak zvykol, že ak mu to niekto nepripomenie, sám si na to už nespomenie. Ja si samotný fakt, že mám nové srdce, uvedomujem pomerne často. Je za tým akási vďačnosť za ten dar, že tu ešte môžem byť, že môžem žiť a radovať sa, že mi to umožnil niekto, kto vtedy odišiel na druhý svet. V podstate je to celé zázrak a skoro každý deň po prebudení úprimne poďakujem za to, že som tu. Ľudia si neuvedomujú, aký dar vlastnia v prípade, že sú zdraví a bez fyzických obmedzení. Už len raz za desať mesiacov až raz za rok. Kedysi som chodila častejšie, ale po viac ako dvoch desaťročiach to nie je nutné. Pred rokom som si tiež dala veľkú výzvu - spolu s inými ľuďmi sme sa rozhodli zvládnuť súťaž Spartan, z ktorej sa vstupné venuje na charitatívne účely. Chodia tam najmä trénovaní ľudia, ale riskla som to aj bez prípravy s tým, že ak prestanem vládať, odstúpim. Narodila sa v Bratislave, má ekonomicko-informačné vzdelanie, pracuje vo finančnom sektore. Od roku 1996 žije s transplantovaným srdcom.
Prečítajte si tiež: Návrat k prirodzenosti pri pôrode
Prečítajte si tiež: Aspekty vaginálneho pôrodu