Násilie páchané na ženách je závažný spoločenský problém, ktorý si vyžaduje komplexný prístup a právne riešenia. Tento článok sa zameriava na trestnoprávne aspekty znásilnenia a sexuálneho násilia, s osobitným dôrazom na ochranu zraniteľných osôb a zložitosť kvalifikácie týchto trestných činov.
Domáce násilie a jeho formy
Domáce násilie má rôzne podoby, vrátane fyzického, sexuálneho, psychického a ekonomického násilia. Fyzické násilie je často sprevádzané psychickým nátlakom a verbálnou agresiou. Trestný zákon SR osobitne definuje násilie na blízkej a zverenej osobe v § 208 ako "týrania blízkej osoby a zverenej osoby", čo je vhodné využívať pri trestnom stíhaní. Osobitnú ochranu poskytuje Trestný zákon chránenej osobe, ktorou je okrem blízkej osoby aj každé dieťa, tehotná žena, odkázaná osoba, osoba vyššieho veku a ďalšie, a to vyššou trestnou sadzbou. Zámerom je prísnejšie trestať takéto činy v prostredí vzájomnej dôvery a previazanosti.
Správna kvalifikácia trestného činu je dôležitá, pretože z nej vyplýva kvalifikácia trestného činu ako prečinu alebo zločinu so všetkými dôsledkami pre trestné konanie až po uloženie trestu v odsudzujúcom rozsudku. Ustanovenie § 208 Trestného zákona bolo zmenené od 1.9.2002 a následne od 1.1.2016.
Sexuálne útoky na osoby s mentálnym postihnutím
Sexuálne útoky na osobách s mentálnym postihnutím predstavujú jednu z najzávažnejších a najmenej viditeľných foriem násilia v spoločnosti. Zraniteľnosť týchto osôb ich robí ľahkým terčom, pričom mnohé prípady zostávajú nenahlásené alebo sú ignorované. Osoby s mentálnym postihnutím sú bezpochyby vystavené vyššiemu riziku sexuálneho útoku z viacerých dôvodov, či už je to závislosť na druhých, neschopnosť rozpoznať nebezpečenstvo, čo im bráni adekvátne reagovať alebo vyhľadať pomoc, sociálna izolácia, ktorá ich robí viac zraniteľnými voči útokom, ľahšia manipulovateľnosť s nimi atď.
V zmysle § 2 ods. 1 písm. c) bod 3. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o obetiach trestných činov“) spadajú takéto osoby do kategórie obzvlášť zraniteľných obetí. V tomto ustanovení síce nie je vyslovene uvedený pojem „osoba s mentálnym postihnutím“, ale „osoba so zdravotným postihnutím“, čo predstavuje širší pojem zahrňujúci i mentálne postihnutie. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými (317/2010 Z. z., čl. 1). Takisto je okrem iných obzvlášť zraniteľnou obeťou aj obeť niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti (zahrňujúce tzv. sexuálne trestné činy) podľa § 2 ods. 1 písm.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Zvýšenie povedomia o problematike sexuálnych útokov na osoby s mentálnym postihnutím je kľúčové pre zmenu spoločenského postoja a zvýšenie citlivosti voči tejto téme. Ide o závažný problém, ktorý si vyžaduje špeciálny prístup nielen z pohľadu sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ale aj z právneho hľadiska.
Trestný čin sexuálneho zneužívania
Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený v druhej hlave v druhom diele pod názvom trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Okrem tohto trestného činu sú jeho súčasťou aj trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia a súlože medzi príbuznými. Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený až v štyroch paragrafových ustanoveniach ̶ § 201, § 201a, § 201b a § 202 Trestného zákona. Na to, aby mohla byť naplnená objektívna stránka, musí dôjsť k súloži alebo k inému spôsobu sexuálneho zneužitia[2] na osobe mladšej ako pätnásť rokov, a to bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti.
Ak je obeťou osoba s mentálnym postihnutím a má viac ako pätnásť rokov, ale rozumovo je na úrovni napríklad päťročného dieťaťa, absentuje predmet útoku, ktorý je v tejto skutkovej podstate stanovený obligatórne. Z toho dôvodu nemôže byť naplnená skutková podstata trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, keďže sa vyžaduje skutočný vek osoby.[3] Za predpokladu, že by išlo o maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím a dobrovoľne súhlasila s vykonaním súlože s osobou opačného pohlavia staršou ako pätnásť rokov,[4] je potrebné na správnu kvalifikáciu skutku zistiť, či chápala význam páchateľovho konania, resp. si uvedomovala protiprávnosť jeho závažného konania. Ak tomu tak nebolo, potom páchateľ zneužil stav jej bezbrannosti[5] v dôsledku čoho takéto konanie nevykazuje prvok sexuálneho zneužívania, ale môžeme hovoriť o znásilnení.
V stave bezbrannosti sa nachádzajú aj osoby, ktoré síce vnímajú danú situáciu, ale ich duševné a rozumové schopnosti nie sú na takej úrovni, aby si ju dokázali dostatočne vyhodnotiť (konanie páchateľa nevnímajú ako niečo, čo by im ubližovalo) a primerane, logicky a účinne na ňu reagovať.[6] V takom stave zrejme nebola poškodená maloletá A. M., s ktorou vykonal pohlavný styk druh jej matky, hoci vedel, že maloletá ešte nedovŕšila pätnásť rokov svojho veku a že trpí duševnou poruchou trvalého charakteru ̶ mentálnou retardáciou stredne ťažkého stupňa s významnou poruchou správania. Samosudca Okresného súdu Pezinok skutok kvalifikoval ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), písm. f) Trestného zákona, pretože išlo o blízku osobu a zároveň aj o chorú osobu.[7] Obdobne posúdil skutok v bode 2 aj samosudca Okresného súdu Stará Ľubovňa, kde iným spôsobom sexuálne zneužil maloletú V. Č. brat napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že je jeho sestrou, že v čase skutku nedovŕšila pätnásť rokov svojho veku a trpela duševnou chorobou, a to stredne ťažkou mentálnou retardáciou.[8] Na základe týchto súdnych rozhodnutí nemáme informácie o povahe vykonaných dôkazov predovšetkým z hľadiska riešenia otázky zneužitia stavu bezbrannosti. Preto možno len veriť a nádejať sa, že súdy správne vyhodnotili situáciu berúc do úvahy aj eventuálnu možnosť prítomnosti tzv.
Záverom k tejto časti článku môžeme konštatovať, že predmetom útoku sexuálneho zneužívania môže byť aj osoba mladšia ako pätnásť rokov s mentálnym postihnutím, pokiaľ nebola v stave bezbrannosti s ohľadom na jej mentálny postih (zneužitie bezbrannosti je súčasťou trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia).
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Znásilnenie: Násilie, hrozba a zneužitie bezbrannosti
Znásilnenie, ako si možno vyvodiť z názvu tohto trestného činu obsahuje v sebe znak násilia, okrem toho je súčasťou spôsobu konania aj hrozba bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti. Na naplnenie objektívnej stránky sa teda vyžaduje donútenie ženy k súloži násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitie jej bezbrannosti na taký čin. Dôležité je pripomenúť, že pri zneužití bezbrannosti je nevyhnutné, aby sa žena do tohto stavu dostala sama alebo pod vplyvom okolností, ktoré páchateľ sám nevyvolal. Takou okolnosťou je aj duševná porucha, v dôsledku ktorej žena nechápe zmysel konania páchateľa a nie je tak schopná posúdiť potrebu odporu proti súloži, resp. iným sexuálnym praktikám (v prípade sexuálneho násilia).
Je potrebné rozlišovať medzi sexuálnym zneužívaním spáchanom vo forme súlože a znásilnením, kde následkom konania je tiež súlož. Ako sme už uviedli, pri sexuálnom zneužívaní ide o dobrovoľnú súlož, teda bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. V rámci trestného činu znásilnenia sa zameriame na problematiku zneužitia bezbrannosti, pričom stále vychádzame z rámca, že predmetom útoku je maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím. Ak ide o taký stupeň mentálneho postihnutia, že v dôsledku tejto trvalej duševnej poruchy poškodená osoba nevníma konanie páchateľa tak, že by jej ubližoval, že by robil niečo, čo je v rozpore so záujmami spoločnosti, a preto sa mu ani neprieči, dokonca aj keď s páchateľom spolupracuje, nemožno to hodnotiť ako dobrovoľnú súlož. K násiliu síce nedošlo, ani k hrozbe bezprostredného násilia, ale bola zneužitá bezbrannosť, keď je preukázaný páchateľov úmysel vykonať súlož na maloletej poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia. Preto neprichádza do úvahy trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, ale skutok má byť kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona, keďže ide o dieťa[11] a zároveň aj o chorú osobu.[12] Oporou je aj český judikát v znení: „Jednání pachatele spočívající ve vykonání pohlavního styku na dítěti mladším patnácti let při současném zneužití bezbrannosti této oběti naplňuje znaky trestného činu znásilnění podle § 185 tr. zákoníku, a nikoli jen znaky trestného činu pohlavního zneužití podle § 187 tr. zákoníku. V případě znásilnění spáchaného zneužitím bezbrannosti dítěte mladšího patnácti let není použití kvalifikované skutkové podstaty podle § 185 odst. 1 alinea 2, odst. 3 písm. a) tr. zákoníku vyloučeno, neboť nejde o případ, na který dopadá zákaz dvojího přičítání téže okolnosti. Tento zákaz podle § 39 odst. 4 tr.
Sexuálne násilie: Iné sexuálne praktiky a zneužitie bezbrannosti
Tak ako znásilnenie i sexuálne násilie je sprevádzané násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitím bezbrannosti. Pri sexuálnom násilí však nie je následkom donútenie k súloži, ale donútenie k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám. Opäť treba zisťovať, či poškodená osoba je alebo nie je schopná prejaviť dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo, či vôbec chápe význam páchateľovho konania z dôvodu svojho mentálneho postihu. Ak pôjde o maloletú osobu (o čom má páchateľ vedomosť), ktorá je schopná napriek takémuto postihnutiu pochopiť konanie páchateľa a svoj prípadný nesúhlas s týmto konaním dať dostatočne zreteľne najavo, v tom prípade nepôjde z tohto hľadiska o stav bezbrannosti. Ak absentovalo aj násilie alebo hrozba bezprostredného násilia, bude potrebné takýto skutok kvalifikovať ako zločin sexuálneho zneužívania (spáchaného vo forme iného spôsobu sexuálneho zneužívania) podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona. Ako sme už uviedli, kvalifikovanú skutkovú podstatu v rámci ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona použijeme len v prípade, keď páchateľ spáchal trestný čin v súvislosti s jej zdravotným stavom. Ak sa dokazovaním preukáže páchateľov úmysel vykonať konanie zodpovedajúce sexuálnemu násiliu na poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia, v dôsledku ktorého nechápe význam páchateľovho konania, a zároveň bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jej vekom, skutok potom treba kvalifikovať ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm.
Vylúčený nie je ani jednočinný súbeh trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia. Takto vo svojom rozhodnutí postupoval napríklad Krajský súd v Prešove,[14] keď obžalovaného A. B. uznal za vinného zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona. V tomto prípade obžalovaný - opatrovateľ v ústavnom zariadení zneužil mentálne postihnutie poškodenej J. G., ktorá bola právoplatným rozsudkom okresného súdu pozbavená spôsobilosti na právne úkony, tak, že v spoločenskej miestnosti, kde boli v tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož. Na spáchanie týchto dvoch trestných činov v jednočinnom súbehu obžalovaný zneužil bezbrannosť ženy, pretože skutok bol spáchaný na chránenej osobe - chorej osobe. Krajský súd v Prešove postupoval v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“), kde obsahom právnej vety je: „Znásilnenie a sexuálne násilie je síce motivačne homogénnym konaním páchateľa, ktoré je zamerané na dosiahnutie vlastného sexuálneho uspokojenia, a to prostredníctvom prinútenia (násilím, jeho hrozbou, alebo využitím bezbrannosti) poškodenej osoby k sexuálnym praktikám alebo k súloži, a narúša druhovo rovnaký objekt, no tento objekt je diferencovaný ochranou jeho špecifických foriem v dvoch rôznych ustanoveniach, čo nemožno prehliadať. Preto ak páchateľ prinúti násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ženu k súloži a tiež k inej sexuálnej praktike alebo ak na tento čin zneužije jej bezbrannosť, a tieto sexuálne praktiky (zahŕňajúce súlož) strieda, kumuluje alebo ich vykonáva v bezprostrednej nadväznosti, ide o jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov, čo napokon vyplýva aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (R 119/2014 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2014)… Ad marginem (na okraj) dovolací súd poznamenáva, že zákonodarca vymedzením skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho násilia v trestnoprávnej norme jednoznačne vyjadril potrebu chrániť spoločnosť nielen pred konaním, ktoré znamená najvyššiu formu zásahu do slobody sexuálneho života (teda donútením k súloži), ale tiež pred donútením k iným sexuálnym praktikám, ako kvalitatívne a možnými následkami odlišnej (nie však menej významnej) formy takéhoto zásahu. Rešpektujúc uvedené nemožno tak závažné narušenie ľudskej dôstojnosti, k akému došlo aj v prejednávanej veci, bagatelizovať jeho prehliadaním, resp.
Pojem bezbrannosti v Trestnom zákone
Pre komplexnosť si bližšie objasníme, čo treba rozumieť pod bezbrannosťou, pretože, ako sme už uviedli, Trestný zákon tento pojem nedefinuje. V rámci výkladových pojmov sa zmieňuje o stave bezbrannosti len v súvislosti s definovaním násilia v § 122 ods. 7 Trestného zákona: „Trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.“ Stav bezbrannosti je v uvedenom ustanovení ponímaný len ako forma násilného konania za predpokladu, že páchateľ do stavu bezbrannosti uviedol obeť trestného činu ľsťou. Z uvedenej definície vyplýva, že ak páchateľ napríklad ženu opije alebo jej nebadane nasype do nápoja uspávací prášok, jeho konanie treba posúdiť tak, že konal násilím, pretože uviedol ženu do stavu bezbrannosti ľsťou. Ak je žena napríklad v stave opitosti v dôsledku nadmernej konzumácie alkoholu bez pričinenia páchateľa, pričom nevládze klásť odpor, keď na nej vykonáva súlož, tak zneužil stav jej bezbrannosti.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Komentár k Trestnému zákonu uvádza, že o zneužitie bezbrannosti ide vtedy, ak sa žena bez pričinenia páchateľa nachádza v takom stave, v ktorom vzhľadom na okolnosti činu nie je schopná prejaviť svoju vôľu, prípadne nie je schopná klásť odpor voči páchateľovmu konaniu, napríklad z dôvodu bezvedomia, hlbokého spánku, nadmernej konzumácie alkoholu alebo omamných látok alebo ide o ženu trpiacu duševnou chorobou, pre ktorú nechápe význam páchateľovho konania.[16] Podľa judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR) je definícia bezbrannosti chápaná tak, že: „V případě této skutkové podstaty je pojem bezbrannosti chápán v jejím nejširším smyslu. Jednak se může jednat o bezbrannost, která předpokládá celkovou odevzdanost se pachateli bez jakýchkoli známek projevu vlastní vůle či schopnosti na požadavky obviněného jakkoli reagovat. Jedná se zde o takový stav bezbrannosti, kdy se oběť nachází v situaci, již sama nevnímá, a tudíž není schopna jakéhokoli vlastního úsudku, a tedy ani jakkoli ovlivnit jednání pachatele. V takovém stavu se nachází člověk, který je např. v bezvědomí…
Znásilnenie muža: Medzery v legislatíve
Značná časť spoločnosti i v 21. storočí zastáva názor, že nie je možné donútiť muža k súloži bez toho, aby to on chcel. Znásilnenie muža je tak vnímané buď ako nemožné (nerealizovateľné) alebo sa pod znásilnením rozumie sexuálne násilie vykonané mužom voči mužovi, čo však nezodpovedá zákonnému zneniu podľa Trestného zákona, keďže pod znásilnením možno pokladať len donútenie k súloži, resp. zneužitie bezbrannosti obete na takýto čin. Aktuálne platný Trestný zákon poskytuje ochranu pred nekonsenzuálnou súložou ustanovením § 199 výlučne ženám a to tým, že v skutkovej podstate znásilnenia zakotvuje ako zákonný znak hmotný predmet útoku - ženu. Tento príspevok má za cieľ dokázať, že konanie ženy voči mužovi môže rovnako dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia (okrem zákonného znaku hmotného predmetu útoku), inými slovami, že i žena môže donútiť muža k nekonsenzuálnej súloži. Subjekt skutkovej podstaty znásilnenia sa priamo viaže na hmotný predmet útoku (ako znak objektívnej stránky trestného činu). Skutková podstata znásilnenia predpokladá konanie (ako súčasť objektívnej stránky trestného činu) spočívajúce len v súloži, ktorou sa v zmysle judikatúry rozumie spojenie pohlavných orgánov muža a ženy. A tak v prípade, ak možno znásilnenie spáchať len (nekonsenzuálnou) súložou a zákon priamo zakotvuje, že hmotným predmetom útoku je žena, páchateľom môže byť len osoba mužského pohlavia.[1] V súlade s ustanovením § 22 ods.
Individuálnym objektom v prípade trestného činu znásilnenia je právo ženy slobodne rozhodovať o svojom pohlavnom živote.[2] V odbornej literatúre[3] sa ako druhový objekt trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia ako sexuálnych trestných činov uvádza právo osoby rozhodovať o vlastnom pohlavnom živote. Takáto osoba je teda pri druhovom objekte týchto trestných činov koncipovaná všeobecne, bez ohľadu na pohlavie. Pri druhovom objekte je to tak preto, lebo pri trestnom čine sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona, je osobou, ktorú chráni druhový objekt, osoba bez ohľadu na pohlavie. V prípade objektívnej stránky skutková podstata trestného činu znásilnenia v sebe zahŕňa dve alternatívy konania. V prípade dokázania najzásadnejšej skutočnosti pre naplnenie cieľov tohto príspevku, teda že i žena môže naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia, najproblematickejším znakom je práve objektívna stránka trestného činu. Hmotný predmet útoku ako znak objektívnej stránky trestného činu je fakultatívnym znakom objektívnej stránky v prípade, ak ho zákon priamo nezakotvuje. Ustanovenie § 199 Trestného zákona, ako už bolo zdôraznené, však zákon priamo hmotný predmet útoku zakotvuje, a teda znásilnenia sa možno, podľa tohto ustanovenia, dopustiť výlučne voči žene, čím sa z inak fakultatívneho znaku objektívnej stránky stáva znak zákonný, teda obligatórny.
V spoločnosti prevláda názor, že u muža je možná erekcia len v dôsledku vzrušenia. S týmto názorom však nemožno súhlasiť, čo dokazujú početné výskumy, predovšetkým z oblasti medicíny, ktoré vyvracajú spojenie erekcie výlučne so vzrušením a vzrušenie považujú len za jeden zo stimulov spôsobujúcich erekciu. Muž podľa výskumov môže dosiahnuť erekciu i bez toho, aby si túto skutočnosť uvedomoval. Vyššie sme uviedli, že mužská erekcia ako fyziologická reakcia môže u muža nastať v dôsledku strachu, stresu, či dokonca v spánku, teda v stave, kedy nie je schopný prejaviť odpor a vyjadriť nesúhlas s konaním páchateľky. Na základe vyššie uvedeného sa javí ako jediný problematický prvok v skutkovej podstate trestného činu znásilnenia zákonný znak hmotného predmetu útoku - žena. Okrem toho tiež treba poukázať na vyššie uvedený výklad, v ktorom sme dokázali, že je možné zneužiť stav bezbrannosti, ako ho chápe judikatúra, i voči mužovi. Keď sa však pozrieme na skutkovú podstatu trestného činu vydierania (ustanovenia, ktorým má byť nekonsenzuálna súlož vykonaná na mužovi postihovaná) zistíme, že toto ustanovenie chráni len pred nedobrovoľným vykonaním (opomenutím) niečoho vynúteným násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy. Toto ustanovenie teda nezahŕňa prípady zneužitia bezbrannosti. Ak by žena zneužila erekciu muža počas spánku na vykonanie súlože, na ktorú nemala autorizáciu zo strany muža, vyvstáva jedna závažná otázka. Podľa akého ustanovenia potom má byť posudzovaný takýto prípad. Pre úplnosť uvádzame, že okrem názoru, že nekonsenzuálna súlož, ktorej obeťou je muž, má byť postihovaná ako trestný čin vydierania, sa možno stretnúť s názormi, že donútenie muža k nekonsenzuálnej súloži má byť posudzované ako sexuálne násilie.
Odborná literatúra však vylučuje, aby takýto skutok bol posudzovaný ako trestný čin sexuálneho násilia. Ak dôjde k súloži medzi mužom a ženou, pričom žena donúti násilím k súloži muža, nie je možné súlož, ani v tomto prípade, posudzovať ako inú sexuálnu praktiku v zmysle § 200 Trestného zákona. Ustanovenie § 200 Trestného zákona je potrebné vykladať v kontexte s § 199.[16] Z daného vyplýva, že Trestný zákon rozlišuje štyri základné skupiny konania, ktorými možno spáchať sexuálne trestné činy, a to súlož, orálny styk, análny styk, iné sexuálne praktiky. Práve z tohto dôvodu nie je možné subsumovať súlož pod inú sexuálnu praktiku, a to ani v prípade, ak ochranu pred nekonsenzuálnou súložou muža nechráni ani § 199 Trestného zákona. Možno sa však i napriek vyššie uvedenému stretnúť s názormi, že donútenie muža k nekonsenzuálnej súloži má byť posudzované ako sexuálne násilie, lebo povahovo ide o najbližšie ustanovenie, podľa ktorého by sa dal tento skutok posudzovať. Domnievame sa, že v tomto prípade ale táto teória naráža na zákaz analógie in malam partem ako prejavu zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege. V danom prípade, podľa nás, tiež neprichádza do úvahy uvažovať nad tým, že ak by sme posudzovali nekonsenzuálnu súlož vykonanú na mužovi ženou, mohli by sme hovoriť o použití argumentum a simili aj napriek tomu, že zákonodarca hovorí v skutkovej podstate sexuálneho násilia o iných sexuálnych praktikách, a to práve vzhľadom na už vyššie uvedené a to, že súlož nemožno vykladať v zmysle § 200 ako inú sexuálnu praktiku. Domnievame sa, že zákonodarca nemyslel na prípady, kedy môže byť muž donútený k nekonsenzuálnej súloži ženou (alebo popieral možnosť spáchania takéhoto skutku) a teda ide o „dieru“ v Trestnom zákone, resp. o prípad, ktorý nie je Trestným zákonom upravený, čo je práve podklad pre použitie práve analógie a nie argumentum a simili.