Strach je prirodzenou súčasťou života, a to platí aj pre deti. Od najútlejšieho veku sa deti stretávajú s rôznymi obavami, ktoré súvisia s ich vývojom a poznávaním sveta. Je dôležité, aby rodičia rozumeli detskému strachu a vedeli, ako im pomôcť ho prekonať. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na strach u detí, jeho príčiny, prejavy a stratégie, ako s ním efektívne pracovať.
Prečo sa deti boja?
Pravdou je, že každý sa niečoho bojíme, ale prečo sa boja malé deti? Či už máme strach z pavúkov, výšky alebo plazov, natíska sa otázka, čo tieto obavy vyvoláva. Je to genetická záležitosť, prirodzená ochrana pred nebezpečenstvom či naučené reakcie? Výskumy u dojčiat zistili, ako to so strachom u nich je, prečo vzniká, čoho sa boja najviac aj ako je možné to prekonať.
Strach je reakciou organizmu na hroziace nebezpečenstvo. Pre človeka je celkom prirodzené báť sa, aby sa chránil a vedel v prípade nutnosti bojovať či utiecť. Avšak sú situácie, kedy sa bojíme zdanlivo nezmyselne, bezdôvodne a v situáciách, ktoré nie sú život ohrozujúce. Prečo? Mnohí vedci riešili a riešia otázku, čo vyvoláva strach, prečo sa niekto bojí toho a iný zase iného, aj bez nepríjemnej skúsenosti z minulosti. Privádza ich to k odpovedi, že strach môže byť vrodený, prípadne sa naučíme báť sa určitých zvierat, vecí alebo situácií, pretože sme to odpozorovali od rodičov. Je veľmi pravdepodobné, že ak mama uteká pred hmyzom, naučí aj dieťa, aby sa ho bálo.
Strach u detí súvisí s budovaním samostatnosti a postupným odpútavaním sa od rodiča. Zrazu sa musia spoliehať samy na seba - v škôlke, škole, jednoducho naučiť sa fungovať vo svete bez neustálej prítomnosti a ochrany najbližšej osoby.
Podoba strachu v závislosti od veku dieťaťa
Dieťa sa vyvíja a s tým aj jeho pohľad na svet. V každom veku sa raduje z niečoho iného, rovnako tak sa mení jeho strach. Všetky veľké vývinové pokroky sú u detí sprevádzané strachom, ale platí, že po ich úspešnom zvládnutí je dieťa otvorenejšie a bojí sa menej. Často je za strachom u detí neschopnosť spracovať určitú situáciu či podnet. Strachom poukazuje na všetko nové a neznáme, pričom to môžu byť skutočné alebo vymyslené nebezpečenstvá. Preto nie je ničím neobvyklým, ak sa dieťa zrazu obáva vecí, ktorých sa dovtedy nebálo. Je za tým posun vo vývine, staršie dieťa viac pozoruje, premýšľa a uvedomuje si možné dôsledky.
Prečítajte si tiež: Kvasinky v črevách u detí: Príčiny a riešenia
Strach v prvom roku života dieťaťa
Prvý strach dieťaťa je tzv. separačný strach - bojí sa odlúčenia od najbližšej osoby. Objavuje sa v prvom polroku života dieťaťa, neskôr sa k nemu pridruží strach z neznámeho, najmä z cudzích ľudí v jeho blízkosti. Okrem toho vyvolávajú u detí v prvom roku života strach nečakané hlasné zvuky, bolesť, hromy a blesky. Bojazlivosť prejavujú najčastejšie plačom a túžbou byť v maminom náručí. Už po narodení, čelí novorodenec najrannejšej forme strachu, strachu zo straty fyzického kontaktu.
Okolo 7. až 9. mesiaca sa u detí rozvinie strach z cudzích ľudí. Ide o reakciu dieťaťa na jeho rastúcu schopnosť rozlišovať známe tváre od neznámych. Dieťa môže v tomto veku lipnúť na rodičovi a plakať, keď k nemu pristúpi pre neho neznáma osoba. Tento strach zvyčajne vymizne do konca prvého roka. Podobnou úzkosťou ako strach z cudzích ľudí je separačná úzkosť. Zvykne sa objavovať okolo 8. mesiaca dieťaťa. Separačná úzkosť patrí k zdravému citovému vývinu dieťaťa. Dieťa má v tomto veku silnú citovú väzbu na matku (alebo iného hlavného opatrovateľa). S ním sa cíti bezpečne a pociťuje istotu. Preto dieťa prepuká v plač ako náhle sa táto osoba od neho vzdiali alebo ju nevidí. Zlom môže nastať aj zo dňa na deň. Separačná úzkosť opustí väčšinu detí do konca materskej školy.
V rannom veku môže dieťa pociťovať aj strach z hlasných zvukov alebo náhlych pohybov, z veľkých predmetov a zo zmien v dome.
Obavy dieťaťa v druhom roku
V druhom roku života dieťaťa sa pridružujú ďalšie obavy - strach z tmy, zo smrti, strach zo zvierat a neznámych vecí, osôb. Je toho dosť, čoho sa malé dieťa obáva. Reakcie sú podobné - dieťa plače a hľadá istotu a bezpečie u mamy. Rozdiel je v tom, že staršie dieťa sa snaží tváriť, že sa nebojí a pôvodcom strachu sa vyhýba. Pomôcť môže obľúbená hračka či veselá pesnička.
Čoho sa bojí trojročné dieťa?
Od troch rokov majú deti strach predovšetkým z cudzích ľudí, zvierat, boja sa strašidiel, duchov a tmy - boja sa, že je niekto schovaný pod posteľou, v pivnici alebo v skrini, čo je často sprevádzané nočnými morami. Taktiež má mnoho detí v tomto veku strach z vody a z odlúčenia od rodiča. Mieša sa u nich reálny a fantazijný strach. Dôvodom sú veľké vývinové zmeny, ktorými dieťa prechádza. Deti sa boja niečoho nového, nepoznaného, pretože si to nevedia zaradiť.
Prečítajte si tiež: Zbavte dieťa nadbytočného tuku zdravo
Strach batoliat a v predškolskom veku
Vo veku 2 až 3 roky môže dieťa vystrašiť neznámy zvuk alebo obraz, ktorý zachytia. Dieťa sa môže zľaknúť neznámeho zvieraťa, ktoré sa priblíži príliš blízko alebo ohlušujúcej sirény. Deti sa zvyknú báť aj bežných vecí, napr. vysávača, odtekajúcej vody z vane, splachujúceho záchodu. Je to kvôli tomu, že aj keď dieťaťu prostredie alebo daná vec známa, tak ešte nerozumie všetkému, čo sa v tomto prostredí deje. Mnohé z týchto strachov môžu dospelým pripadať iracionálne. Dieťa tak napr. môže vedieť, že vysávač nasáva špinu, ale nie je si isté, či nenasaje aj jeho.
Deti vo veku 3 - 6 rokov sa snažia rozlíšiť to, čo je skutočné a čo nie. Pokým toto nezvládnu rozlíšiť, môžu pociťovať strach z toho, čo vidia alebo im preblesne v ich predstavivosti. Často sa preto objavuje strach z ľudí v kostýmoch (napr. čert), duchov a z nadprirodzených bytostí.
Predškoláci často pociťujú strach aj z toho, čo by sa mohlo stať. Preto často bojujú so strachom z tmy, z pivníc, zo skríň a priestrom pod posteľou, ako aj zo zvukov, ktoré počuť v noci alebo za tmy. Niet sa čomu diviť, že práve v predškolskom veku vrcholia u detí nočné mory. Vzhľadom k tomu, že nevedia rozlíšiť skutočnosť od fantázie, tak desivé nočné sny pociťuju ako reálne. Ak sa však naučia tieto strachy a obavy prekonať a budú vedieť s vekom rozlišovať realitu od fantázie, posilní sa aj ich schopnosť samostatného spania.
Strach v školskom veku
Staršie deti si uvedomujú, že zlé veci sa občas stávajú. Čo však nedokážu pochopiť je pravdepodobnosť s akou sa takéto desivé veci môžu prihodiť. Často však o nich počujú od priateľov, vidí ich v správach alebo v novinách. Dieťa sa preto môže obávať prírodných katastrof, vojny, rozvodu rodičov, zlodeja, ktorý sa dostane do jeho izbičky, výstrelov alebo choroby.
Vzhľadom k socializácii dieťaťa v škole obajvujú sa u detí v školskom veku aj obavy z neúspechu alebo z učiteľa. V puberte sa do popredia dostáva aj sociálny status a potreba sociálnej akceptácie, ktoré môžu tiež vyvolať u dieťaťa obavy. U starších detí prichádzajú aj obavy zo širšieho sveta, morálnych otázok a ich budúceho úspechu, či uplatnenia.
Prečítajte si tiež: Obnova formy po pôrode
Strachy dospievajúcich
Ak máte dospievajúce ratolesti, okrem iných hormonálnych búrok si môžete všimnúť aj viaceré bežné strachy, pozor však, aby neprerástli do škodlivých pocitov. Toto obdobie je mimoriadne háklivé. Strach z neúspechu. Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne. Strach zo správ. Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy). Strach, že niečo zmešká. Hovoríme mu aj syndróm FOMO. Dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.
Ako rozoznať fóbiu od bežných obáv?
Strach vychádza z učitého predmetu alebo situácie. Dieťa pocíti strach napríklad vtedy, ak na neho vybehne zúrivý pes. Fóbia je charakterizovaná ako strach z dôsledkov. Vedie k tomu, že sa dieťa snaží za každú cenu vyhnúť situáciám, kedy by sa mohlo ocitnúť v blízkosti predmetu, alebo javu, z ktorého má paralyzujúci strach. Fóbia sa obvykle nemení s vekom dieťaťa. Prejavy môže byť tak intenzívne do takej miery, že dieťa nie je schopné akejkoľvek inej činnosti. Napríklad ak dieťa trpí fóbiou z predstavy, že bude pohryzené psom a nie z predstavy samotného psa. Fóbiu nevieme dieťaťu vysvetliť tak, aby si ju vedelo zracionalizovať a ovládať svojou vôľou.
Bojí sa vaše dieťa, alebo trpí úzkosťou?
Úzkosť je nepríjemný duševný stav. Dieťa prežíva obavu bez zjavnej príčiny. Je úzkostlivé, nepretžite sa bojí a hlavne všetkého. Úzkostlivé dieťa je často impulzívne a rozrušené, aj keď nie je priamo pred objektom svojho strachu.
Strach:
- Myšlienkový (kognitívny) proces
- Intelektové zhodnotenie hroziacej situácie
- Je odkazom na niečo, čo sa má prihodiť v budúcnosti
- Aktivuje sa, ak je dieťa psychicky, alebo fyzicky vystavené určitej situácii
- Strach môže byť reálny alebo nereálny
Úzkosť:
- Emotívny proces, citová reakcia, osobnostná črta
- Citové zhodnotenie hroziacej situácie
- Úzkosť sa objavuje už len pri pomyslení na hroziacu situáciu
- Emocionálna reakcia, nie intelektová
- Psychosomatické problémy: búšenie srdca, potenie, bolesti žalúdka a hlavy
- Problémy so zaspávaním, či neurotické ťažkosti (časté žmurkanie očí, mimické trhanie, nutkavá potreba hrania sa s prstami).
Ako pomôcť deťom prekonať strach: Praktické stratégie
Je dôležité, aby rodičia nepodceňovali tento strach u detí, hoci ide mnohokrát o vtipné a nelogické dôvody, prečo sa boja. Aj keď dieťa celkom strachu nezbavíme, vieme ho naučiť pracovať s obavami a viesť ho k tomu, aby vedelo strach rozlišovať a prekonávať. Buďme mu oporou, poskytnime mu útechu a pocit istoty.
- Buďme dieťaťu vzorom. Strach vzniká často opakovaním a napodobňovaním.
- Vnímajme strach dieťaťa a neznižujme jeho dôležitosť. Bagatelizovanie obáv v žiadnom prípade nepomáha. Strach je prítomný a dieťa potrebuje, aby ho mohlo s niekým zdieľať. Je dôležité naozaj prejaviť úprimný záujem a dieťa si vypočuť.
- Pomenujme pocit dieťaťa. V krátkej oznamovacej vete oslovíme strach dieťaťa („zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“). Vyjadríme tým to, že mu rozumieme a chápeme ho. Uznáme, že sa cíti naozaj vystrašene. Ak chceme svoje dieťa podporiť, mali by sme sa vžiť do jeho kože (empatia), malo by cítiť našu blízkosť a úprimný záujem byť mu oporou. Pomenovanie pocitu pomôže dieťaťu zvládnuť nepríjemný pocit a zmierniť ho.
- Hovorme pokojne a empaticky so svojím dieťaťom o tom, čo ho vystrašilo - ako sa v danom momente cítilo a čo videlo. Tým, že so svojím dieťaťom hovoríme o strachu, pomáhame mu prekonať ho. V prípade pomenovania emócie strachu aj v prípade rozprávania sa o hrôzostrašnej situácii pomáhame svojmu dieťaťu upokojiť sa. V jeho mozgu totiž práve vďaka nám budú pravá a ľavá hemisféra spolu komunikovať a „racionálny mozog“ presvedčí „emocionálny mozog“, že sa nemá čoho báť.
- Konfrontácia so zdrojom strachu.
- Využitie hry a obľúbených hračiek na odbúranie strachu.
- Pozor na časté výstrahy typu „Buď opatrné!“ alebo „Ublížiš si.“ V dieťati to môže vyvolávať prehnanú bojazlivosť.
- Ak dieťa náhle prepadne strachu a nevie sa upokojiť a plače, môžeme reagovať napríklad nasledovne: „Vidím, že ti to naozaj robí starosti. Môžeme sa dieťaťa spýtať, kde ten strach v tele cíti a kde mu ten veľký ťažký chumáč sedí. Je dobré si pomáhať metaforami a snažiť sa strach opísať ako konkrétny objekt. Dieťa si ho tak bude môcť zhmotniť a zachádzať s ním ako s konkrétnou vecou. Potom ho vyzveme, aby si zatvorilo oči, aby sa sústredilo na dané miesto v tele a poriadne sa nadýchlo. Môžeme sa spoločne hlasno nadychovať spolu s ním, aby pri cvičení malo parťáka. Ďalej ho požiadame, aby strach z tohto miesta úplne vyfúklo a odfúklo ho ďaleko preč.
- Namiesto vetičky „Nemysli na to, je to len v tvojej hlave!“ môžeme vyskúšať radšej vetu: „Zdá sa, že tvoja hlava je preplnená myšlienkami. Vetičkami, ktoré deťom ponúkame, mu vždy dávame najavo, že sme tam pri ňom a s ním. Učíme teda dieťa aj to, že nie sme v strachu bezmocní, ale sami ho vieme korigovať. Dodávame dieťaťu odvahu a povzbudzujeme ho, aby sa strachu nepoddávalo.
- Namiesto vety: „Ja už fakt neviem, čo mám s tebou robiť!“ Vyzvať ho, aby aj ono popremýšľalo spolu s nami. Byť dieťaťu nablízku je užitočné. Platí pravidlo, že sa snažíme pomáhať vždy iba do takej miery, do akej dieťa pomoc ešte potrebuje. Preto je dobré dieťa povzbudzovať a podporovať aj jeho vlastné zdroje zvládania.
Kreatívne stratégie na zvládanie strachu
Autorka knihy Som rodič a čo s tým? radí, že deťom môžete pomôcť vyznať sa vo svojom strachu a pomaly ho s vašou pomocou prekonávať. Naučte dieťa hodnotiť svoj strach na stupnici od 1- 10, menšie detiformou odstupňovania po kolená, po bruško. Možno nabudúce povie, že sa bojí menej ako predtým. Terapeutka Mária Tóthová Šimčáková radí, neupriamovať sa na strachy. Napríklad ak sa dieťa bojí psov, neprechádzať na druhú stranu ulice iba preto, aby ste sa mu vyhli. Tak len utvrdíte dieťa v jeho strachu, že psov sa treba skutočne báť. Kúpte, alebo spoločne vyrobte dieťaťu talizman na ochranu pred všetkým zlým. Nič nepokazíte ani relaxačnými technikami. Vizualizácia je hra na predstavivosť. Napr. let na lietajúcom koberci, z ktorého sa dieťa díva na objekt svojho strachu a analýza jeho pocitov. Rozprávajte mu príbehy o odvážnom dieťati, alebo mu ponúknite spomienky z vlastného detstva. Kresba je často terapeutická pomôcka aj pre rodičov. Nakreslenie na papier toho, čoho sa dieťa najviac bojí a zároveň pokrčenie a vyhodenie, môže mať užitočný efekt. Pretože s papierom odišiel aj strach. Nakreslené dobré strašidlo ako plagát na stene, môže poslúžiť ako ochrana pred bytosťami, duchmi, či strašidlami. Dôležité je, že dieťa tomu uverí. Ak sa deti boja niektorých zo zvierat, kúpte mu zvieraciu encyklopédiu a predstavujte im zvieratká v rozprávkovej forme. Takto si živočícha môže pozrieť zblízka. Vytvoríte tak priestor pre pochopenie, že nie sú až také nebezpečné, alebo že možno práve oni majú väčší strach z ľudí.
Čo robiť, keď sa dieťa bojí zaspávať?
Deti sa dožadujú našej prítomnosti na spánok. zahlási, že chce piť alebo cikať. Rodičia sú unavení, že sa tešíte na moment, kedy dieťa zaspí, ale dieťa nás začne práve vtedy dožadovať rôznymi spôsobmi. Prečo to deti robia? Ako vytvoriť príjemné prostredie, aby bolo zaspávanie bez bojov? Súvisí to so strachom z tmy a tmavých priestorov?
Úzkosť je definovaná ako reakcia na hrozbu, ale bez zjavnej príčiny. Dieťa nie je schopné povedať, čoho sa obáva. Niekedy úzkosť prechádza do strachu a naopak. Dieťaťu rýchlo bije srdce, pretože sa začnú niečoho báť. Strach sa stupňuje. V hlave mu víri príbeh, ktorý v škôlke hovoril jeho kamarát alebo niečo videlo v televízii… Používa fantáziu a predstavivosť. Jeden strach odznie a iný zas príde. Toto sú ich vývinové strachy. Strach z ochorenia, či smrti (7-12r).
Je dôležité zistiť, čo presne dieťa prežíva. Prečo je pre dieťa tak zložité zaspávanie a samota? Spája si zaspávanie a samotu s nebezpečenstvom? Zaspávanie je spojené s napätím. Dieťa má potrebu kontaktu s blízkou osobou (rodičmi). Ono nevie prečo, ale vstane a beží za nami. Nám sa to nepáči. Reagujeme podráždene, ako keď nám dieťa oznámi, že sa bojí. A ono s týmito pocitmi musí bojovať samé. Rodič by mal byť jeho bezpečný prístav, ktorý znižuje napätie. Ako teda pracovať so strachom?
- Nehovorte dieťaťu, že sa nemá báť. Len to zhoršuje. To dieťa strach či úzkosť cíti. Namiesto toho sa ho snažte naučiť ho tolerovať dané pocity. To prinesie dieťaťu väčší pokoj.
- Tma je pre dieťa najdesivejšie. Nesnažte sa ho presvedčiť, že sa nemá čoho báť. Radšej mu poskytnite svoju blízkosť a kontakt.
- Vyhnite sa strašeniu dieťaťa. Vety typu „Nechoď tam, tam je strašidlo“ zbytočne vytvárame strachy.
- Rozprávajte sa s dieťaťom o jeho strachu. Spýtajte sa ho: „Povedz mi, ako sa cítiš, keď ideš spať. Vysvetlite mu: „Takže, keď niekam ideš, kde je tma, začneš sa báť. Tma je strašidelná, pretože v nej nič nevidíme. Tma môže desiť, keď nevieme, čo je okolo nás. Povedzte mu: „Som tak rada, že sa o tom zhovárame. Je to veľmi dôležité.“ Dieťa sa otvorí, cíti sa pochopene.
- Uistite dieťa, že je v bezpečí. Povedzte mu: „Je v poriadku, že som nervózny. Ale pamätaj si, že si v bezpečí. Rodičia sú nablízku.“
- Podeľte sa s dieťaťom o svoje skúsenosti. Povedzte mu, ako ste prekonali strach vy.
- Buďte trpezliví. Uvedomiť, že strach dieťaťa z tmy len tak nezmizne. Pokúste sa na dieťa napojiť a uistite ho, že ste nablízku. Povedzte mu, že aj keď vás nevidí, ste stále pri ňom a pomôžete mu zvládne prechod zaspávania. Môžete mu dať nakresliť obrázok, ktorý ho bude cez noc ochraňovať a nakoniec obrázok môžete roztrhať, zahodiť alebo spáliť. Môžete vyrobiť i vy (napr. mätu, eukalyptus na vyčistenie mysle). Dieťa môže „sprej proti strašidlám“ použiť. Strach z tmy nastupuje u detí v období 4-5 rokov.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Nie každý strach u detí je zlý. V skutočnosti, mnohé obavy slúžia ako dôležitá ochrana alebo signál k opatrnosti v určitých situáciách. Rodičia učia deti opatrnosti a istej miere úzkosti napr. pri prechádzaní cez cestu alebo pri ohni. V takýchto situáciách môže byť úzkosť užitočná, pretože chráni dieťa pred zranením alebo úrazom. Ak dietaťu strach a úzkosť bráni vykonávať bežné činnosti, môže sa jednať o úzkostnú poruchu. Úzkostné poruchy detí patria medzi najčastejšie poruchy, s ktorými sa stretávajú detskí psychiatri. Úzkostné poruchy dospelých sa častokrát prvýkrát objavili už v detstve, takže liečba detských úzkostných porúch v skorom veku má veľké opodstatnenie.
Návšteva psychológa - odborná pomoc je vítaná v momente, ak je dieťa prehnane bojazlivé a jeho strach pretrváva dlhodobo. Skúsili sme už všetko, ale obavy nie a nie zmiznúť, práve naopak, menia sa na paniku. Zbystriť pozornosť je dobré aj v opačnom prípade - keď sa dieťa nebojí absolútne ničoho. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra.
Príznaky, ktoré by mali rodičov znepokojiť:
- Psychické príznaky: strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou.
- Telesné príznaky: závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.
Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav.
Úzkostliví rodičia: Ako neochudobniť dieťa o schopnosť vysporiadať sa so životom
Mnohí rodičia veria, že strach a úzkosť sú vo výchove pozitívne veci. Svoje ochranárske konanie si ospravedlňujú tým, že predsa svoje dieťa ľúbia a chcú ho ochrániť pred nástrahami sveta. Títo rodičia si však neuvedomujú, že tým dieťa ochudobňujú o schopnosť vysporiadať sa so životom. Život nie je ľahký, a praje odvážnym a odolným - úzkostní rodičia však vychovávajú z detí presne opačný typ osobnosti.
Klinická psychologička Lisa Bookman upozorňuje, že úzkosť zhoršuje a sťažuje aj tú najjednoduchšiu rodičovskú úlohu a povinnosť. Naučiť dieťa zaviazať si šnúrky na topánkach či spoločné varenie nie je pre úzkostného rodiča príjemne strávený čas, ale stresujúca situácia, s ktorou sa nevie zdravým spôsobom vysporiadať. Boja sa, že dieťa isto rozbije hrnček, zle si nazuje topánky, nebude vedieť obliecť svetrík - skrátka, že to nezvládne a pochybí. Preto okamžite priskakujete aby k tejto tragédií neprišlo, a jeho povinnosti robíte za neho.
Akonáhle si dieťa nevie s niečím rady, okamžite pomôžete. Netuší, ako otvoriť obal hračky? Nenecháte ho skúšať a otvoríte ho radšej sami. Problém však je, že deti ochudobňujete o cenné skúsenosti a zamedzujete rozvoj kompetencií, sebadôvery a schopnosti riešenia problémov. Úzkostný rodič tiež pevne kontroluje všetky aktivity dieťaťa; nenechá ho zvládnuť vec jeho vlastným spôsobom, ale pevne dohliada, aby sa vykonala „správne“ - rodič má zaužívaný spôsob, ako majú veci fungovať a iné odmieta.
Dopad úzkosti rodiča na deti:
Prílišná ochrana a „státie deťom za zadkom“ im zabraňuje budovať odolnosť a zodpovednosť za dôsledky svojich činov. Bude pre nich náročné fungovať v situácií, ktorá je nová a nepredvídateľná, a nebudú zvládať ak niečo nepôjde podľa ich predstáv a plánov. Nebudú samostatné, naopak, bude im musieť byť povedané čo majú robiť a ako to majú robiť. Rodič navyše modeluje úzkostné správanie, čo dieťa automaticky preberie. Úzkosť vytvára nepríjemnú a napätú atmosféru domova, v ktorej sa dieťa nemôže adekvátne vyvíjať.
Podľa klinickej psychologičky Samanthy Rodman predáva úzkostný rodič dieťaťu postoj, že svet je nebezpečný a ľuďom nemožno dôverovať. To má za následok problémy vo vzťahoch (prílišná pripútanosť na partnera, žiarlivosť, nesloboda, nedôvera). Aby predišlo neistote zo sveta a vzťahov, má potrebu všetko kontrolovať.
tags: #ako #zbavit #dieta #bojazlivosti