Uspávanie detí a zvládanie ich emócií, vrátane kriku, je výzvou, ktorej čelia mnohí rodičia. Článok sa zaoberá príčinami detského kriku a ponúka rôzne stratégie, ako na túto situáciu reagovať, pričom zdôrazňuje dôležitosť porozumenia, trpezlivosti a konzistentnosti.
Problémy so spánkom u detí
Máte doma "sedmospáča" alebo "nespavca"? Odhaduje sa, že viac ako 40% detí do 3 rokov zaspáva veľmi ťažko, spí cez deň málo alebo sa v noci často budí. Na "nespavcov" neexistuje žiaden univerzálny uspávací trik. Každé dieťa je jedinečné a každá rodina je iná. Existujú však určité všeobecné uspávacie princípy, ktoré platia pre všetkých "nespavcov" a ktoré môžu uspávanie veľmi uľahčiť.
Uspávacie techniky
- Hojdanie: Kolísavé pohyby im totiž pripomínajú pocit bezpečia, ktorí zažívali v mamičkinom brušku. Mnohí rodičia nevedia, že hojdanie vplýva aj na správny vývin nervového systému a pohybového aparátu dieťaťa. Preto je závesná hojdačka pre bábätká takou jednoduchou a rýchlou metódou uspávania. Ak aj dieťa hneď neuspí, určite ho upokojí. Jej výhodou je, že je praktickejšia ako kolíska a dá sa využiť aj na zábavu dieťaťa až do 3 rokov.
- Spánok na hrudi: Na tento spôsob uspávania nedá dopustiť mnoho mamičiek. Bábätko sa na mamičkinej hrudi cíti veľmi bezpečne a bez problémov zaspí. Mamička má tak voľné ruky na prácu. A ak hneď nezaspí, môže s ním mamička ešte pár minút poskákať na fitlopte.
- Kočíkovanie v interiéri: To je vhodné pre deti, ktoré majú rady kočíky a ktoré v nich bez problémov zaspia vonku na prechádzke. Prečo to potom nevyskúšat aj v obývačke a nasledne odparkovať kočík do spálne? Vozenie v aute neodporúčame.
- Spoločné spanie: Matky po celom svete dnes bežne spia so svojimi bábätkami v posteli. Opäť chceme zdôrazniť, že bábätkám sa páči pocit bezpečia, a ten im dáva aj rodičovská posteľ. Ak matka dojčí, je to pre ňu dokonca oveľa pohodlnejšie. Nemusí v noci vstávať a niekam chodiť. Väčšina bábätiek bez problémov zaspí pri kojení. Problém je, až keď ich od toho chceme odnaučiť. Pri spoločnom spaní sa bábätko ukladá vedľa mamy, nie medzi mamu a otca. Jednoducho sa proste dohodnite.
- Metóda Ferber: Pán Feber tvrdí, že dieťa treba uložiť do postieľky a vysvetliť mu, že rodič bude nablízku, ak by niečo potrebovalo, ale že zaspávať bude samé. Ak dieťa plače, čo je takmer isté, že plakať bude, rodič k nemu chodí v určených intervaloch, ktoré postupne predlžuje, až pokiaľ dieťa nezaspí. Vždy ho iba pohladí, prípadne uloží naspäť do postieľky a odíde. V praxi to znamená to, že minimálne prvú noc dieťa preplače, často aj niekoľko hodín. Pán Feber uznáva, že jeho prístup nebude fungovať u všetkých detí, ale mnohé mamičky si ho chvália.
- Alternatívne názory: Psychologička Laura Markham upozorňuje, že pri tejto metóde hrozí riziko trvalých zmien v mozgu dieťaťa, ak sa nechá vystresované dlho plakať. Kvôli tomuto riziku neodporúčame ani metódu nechať vyplakať za zatvorenými dverami. Starostlivá matka sa při plači dieťaťa snaží prísť na to, čo dieťa potrebuje a chce ho utíšiť. Vďaka takémuto pístupu vidí dieťa svet okolo seba ako pohostinné miesto, kde je vítané a v dospelosti je z neho zdravo sebavedomý človek. Ak však tak malé dieťa zažije ignoráciu zo strany matky, je veľmi pravdepodobné, že v budúcnosti nebude veriť sebe, ani tomu, že druhým stojí za pozornosť. Deti, ktoré dlhodobo plačú, postupne rezignujú a plakať prestanú. Nie však preto, že pominul dôvod, kvôli ktorému plakali, ale preto, že už neveria, že o ne niekto prejaví záujem.
- Biele šumy: Mnohí rodičia si myslia, že na to, aby mohlo dieťa v kľude spať, musí byť ticho. To však neplatí pre miminká. U nich je to práve naopak, pretože miminká boli už v maternici zvyknuté počúvať veľmi hlasné zvuky. Neustále ich obklopoval hluk, ktorý vydáva hučanie krvi v cievnom systéme, pravidelný tlkot srdca atď. Preto sa odporúča rodičom k utíšeniu miminiek a veľmi malých detí vyskúšať hlboké vytrvalé zvuky, tzv. biely šum (zvuk vysávača, fénu, naštartovaného auta, …). Ukázky týchto zvukov je možné nájsť aj na internete. Vynikajúco však pôsobia aj zvuky prírody (dážď, šumenie vĺn, vodopád, vietor, …), relaxačná hudba, uspávanky alebo hlasité syčanie (vytrvalé „šššššš“ hlasitosťou na úrovni plaču dieťaťa). Niektoré miminká dokážu pri bielom šume prespať aj celú noc.
Režim a rituály
Každé dieťa by malo mať režim, ktorý zodpovedá jeho veku. Uspávanie sa dá uľahčiť, ak chodí dieťa spať v približne rovnakom čase. Nemalo by byť málo unavené ani príliš unavené. Veľmi pomáha, ak má pred spaním stále ten istý spánkový rituál, či už je to kúpeľ alebo čítanie a pod. Odborníci tvrdia, že malé deti sa v noci budia okrem iných vecí hlavne kvôli tomu, že ich nervová sústava ešte nie je úplne vyvinutá. A preto, ak tento proces okolo polnoci prerušíme, tak už sa do rána nezobudia.
Príčiny detského plaču
Čo sa týka plaču, ten má vždy svoju príčinu. Choroba, bolesť, zúbky, upchatý nos, zima, príliš teplo, hlad, strach, separačná úzkosť, truc…. Preto je dobré vždy zistiť príčinu plaču.
Obdobie vzdoru
Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste. Nie ako tie nevychované deti od susedov, ktoré to robia a ich matky a otcovia si s nimi nevedia rady….. Родители iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Príklady situácií
- Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
- Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Charakteristika obdobia vzdoru
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Riešenia pre zvládanie vzdoru
- Nekričať: Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
- Bezpečnosť: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde.
- Utešovanie: Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili).
- Odvedenie pozornosti: Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
- Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
- Stanovenie hraníc: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Naučiť ich povedať, čo chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
- Vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
- Mentálny vek: Určiť mentálny vek dieťaťa. Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
- Partnerský prístup: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Osobná skúsenosť
Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom. Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním. Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo). Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblyslo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame… Ehm… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť….“ Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu. Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Rozťahujem mu sedačku, ukladám ho. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu. Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku. Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli. Ráno sa ho potom pýtam, čo sa to v noci stalo… A on mi hovorí (a zrejme sa aj hanbí): „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“
Útecha pre rodičov
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Záchvaty zlosti
Snáď každý rodič už videl dieťa, ktoré sa hodí o zem, bezdôvodne udrie iné dieťa, bezmyšlienkovito zúrivo rozhadzuje všetko naokolo či neovládateľne vrieska. V mnohých rodičoch sa mieša pocit zmätenosti, hanby, hnevu a zlyhania. Čo robiť a ako tieto chvíle zvládnuť?
Ako zvládnuť záchvaty zlosti?
Možno ste skúšali dohováranie, možno jednu výchovnú “na reset”, možno obliatie studenou vodou, krik či prostú ignoráciu. Nie vždy však je dôležité, či to “zaberie”. Ide aj o zvládanie vašich vlastných emócií a jednoduché pomenovanie toho, čo sa deje.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Konfrontácia s hnevom
Žiaľ, niektorí rodičia sú takí vyvedení z miery zúrivosťou svojho dieťaťa, že si ani netrúfajú mu odporovať. Dieťa tak oprávnene nadobúda dojem, že si môže robiť čo chce a je centrom vesmíru. Rodičia mu však nijako nepomôžu naučiť sa s emóciami správne pracovať. Situácia je tým horšia, ak má malý tyran súrodencov, ktorí si jeho správanie odnesú a sami sú demotivovaní k slušnému správaniu a zdravému spracovaniu emócií.
Čo sa skrýva za záchvatom zlosti?
Ako rodičov by nás však vždy malo zaujímať, čo sa v skutočnosti skrýva za prehnanou reakciou dieťaťa. Zvyčajne nejde o samotný podnet, ktorý záchvat zlosti akože vyvolal. Ide o viac.
- Únava
- Hlad
- Pocit nedostatku pozornosti a lásky
- Bolesť
- Akýkoľvek fyzický diskomfort
- Nepriaznivá udalosť v rodine - hádky či rozvod rodičov, smrť
- Frustrácia
- Strach
Možno ste nepočuli, že aj neustále “odpinkávanie” dieťaťa je určitou formou zanedbávania. Ak permanentne na dieťa nemáte čas, právom sa cíti odstrčené a nemilované. Záchvaty zlosti môžu byť jedným z prejavov, že dieťa tieto pocity nemá spracované.
Čo je za tým naozaj?
Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu “chce ma strápniť” skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná. Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme je, že dieťa je v strese. Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva (príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku).
K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže napríklad prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch, rozprávanie príhod z detstva.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Prevencia
Nesnažte sa záchvatom zúrivosti predchádzať tým, že dieťaťu vždy vyhoviete. Neprospelo by to ani jemu samotnému, ani vám a dieťa by si tým menej so sebou vedelo dať rady. V žiadnom prípade nedovoľte dieťaťu, aby v záchvate hnevu ubližovalo ostatným.
Vy ako rodič ste ten, kto má držať kormidlo, aby dieťa netápalo v neistote. Aj pravidlá sa dajú stanoviť s láskou a bez kriku.
Konkrétne prípady a rady
Prípad 2,5-ročného dieťaťa
Prosím o radu ako si poradiť s 2,5r dieťaťom, čo denne niekoľko krát vrieska … akože nie že plače ale to je taký vresk, že človek túži ohluchnúť🥺 od malička je taká náročnejšia, temperamentná, veľa kričí, ešte nerozpráva úplne dobre ale čo chce vie povedať. Je šikovná, múdra ale nervózna a niekedy to vážne vyzerá že vrieska bez príčiny. Uvediem teraz večerný príklad. Okupana, pije mliečko v posteli, pozerá macka uška. Ideme spať, dám jej vak, lahneme si, pomojkame , všetko ok. Leží prekladá veci, hľadá polohu, nájde, hladkam ju po chrbatiku a zrazu to začne, príšerný rev, nepovie prečo, ukludnim, o minútu zas a tak dookola niekedy je to aj 20min čo to robí. Som z toho vycerpana, robí to často aj počas dňa, väčšinou si nájde dôvod prečo vrieskat. Nepomáha mojkanie, odpútať pozornosť na niečo iné, odmena, ani zvýšený ton ani ignorovanie, nič. Trvá to už asi mesiac, jasne ze má aj vzdor ale ten sa prejavuje u nej inak.
Učíme sa zvládať hnev
U ľudí existujú rôzne spúšťače hnevu. Keďže v minulosti som mala niekoľko nástrojov na to, ako zvládnuť kričanie, častokrát som tým skutočne dosiahla taký, či onaký výsledok. I keď nedostanú to, čo tým chcú, vedia ma stále rozčúliť, čo sa prejaví tomu zodpovedajúcim úderom moci - a to všetko spolu vedie k dlhodobej situácii s ešte horším krikom. Dlho som pracovala na zneškodnení svojho tlačidla hnevu. Cítim, že sa na mňa útočí - cítim, ako vo mne stúpa napätie a veľakrát prípadne proste vylepím facku v snahe zastaviť útok.
- Táto zručnosť sa dá vybudovať.
- 3. 4. 5. 6. Nie, toto nie je čarovné „Ostaň v kľude riešenie“.
- Snažte sa byť neutrálnymi. „Minulú noc si bol skutočne zlostný a kričal si na mňa. Čo sa dialo? Môžete sa vrátiť späť k situácii, ktorá sa vám vymkla z rúk a porozprávať sa o tom, ako by ste ju každý z vás zvládli lepšie. Páčil sa vám tento článok?
Ďalší prípad a rady
Dobrý deň, prosím Vás o radu ohľadom môjho 2,5ročného syna. Prežívame obdobie vzdoru, trvá to už niečo okolo 2 mesiacov. Medzi tým sme už aj absolvovali nástup do jasiel, čo prijal vcelku dobre, ráno síce plač, no v jasliach je spokojný, papká, spinká, nieje neposlušný. No doma akoby nám ho vymenili 🙁 Stále musí byť po jeho, na všetko odpovedá opačne, trieska sa o zem, odmieta utíšenie, nechce si nechať vysvetliť, ignorovať ho aby sa vybúril sa nedá, pretože mi je neustále v pätách, čiže ani ja nemám priestor na predýchanie. Teraz sme 2týždne pre chorobu mimo jasiel a u malého sa to len stupňuje (určite nie pre chororbu), nevieme si dať s manželom rady. Kým nedosiahne svoje tak nenormálne vrieska, až je zachrípnutý - tým si len ubližuje, nakoľko máva časté problémy s hrdielkom a mandľami. Má výdrž „revať“ aj 2 hodiny. Som z toho veľmi zarmútená, neustále vyhľadávam články o podobných ťažkostiach, no žiadne rady nezaberajú. Mám obavy aby sa nestala nejaká chyba, ktorá by mala neskôr nepríjemné následky. Mám pocit zlyhania 🙁 Napadol ma príklad, vyžaduje nosenie na mojich rukách, no ja už ho nevládzem nosiť, tak odmietam, ak sa mu ponúkne manžel, toho nechce, napriek vysvetleniam, že je veľký, šikovný, vie krásne bežkať a podobne. Začne vrieskať, vešať sa po mne, a to sa s ním často ľúbim a mojkám, aby nemal pocit, že mi na ňom nezáleží. Kým je po jeho, všetko je ok, ale akonáhle potrebujem niečo ja či manžel, tak máme dom hore nohami.
Dôležitosť psychologickej podpory
V Reedukačnom centre v Tornali má ako psychologička na starosti asi 40 tínedžerov. Ide o chlapcov, ktorí pochádzajú poväčšine z patologického prostredia. V rozhovore reaguje na prípad sexuálneho zneužívania, ktorého sa opakovane dopustil klient v centre, kde pracuje. „Je mi ľúto, že sa to stalo. V uzavretom režime sa vieme, žiaľ, ťažko vyhnúť takýmto situáciám. Systémové nedostatky vidí v nedostatočnej práci s rodinami klientov. „Keď od malička vyrastáte v tom, že ste dílermi drog, lebo ako dieťa vás nemôžu trestať, robíte to v rodine, kde vás za to pochvália a dostanete za to ešte nejaké peniaze, stane sa to pre vás normálne.
Rola psychológa
Pracujete ako psychologička v reedukačnom centre, v ktorom máte okolo 40 problémových chlapcov vo veku od 15 do 18 rokov. Osobne si myslím, že je to málo. Už len keď čerpám dovolenku, nemá ma kto zastúpiť. Aj keď som na dovolenke alebo niekam odcestovaná, stále musím byť na horúcej linke. Psychológ má odporučiť využitie ochrannej miestnosti, keby „horelo“. Určite by som odporúčala mať dvoch psychológov. V detskom domove, kde som pracovala predtým, som mala najprv na starosti 70 detí. Chceli sme to, pán riaditeľ na tom trval. Treba na to však zmenu v systéme. Generálna prokuratúra pri svojej kontrole zistila, že niektoré centrá nemajú žiadneho psychológa. Psychológ by mal byť sprevádzajúcou osobou dieťaťa počas celého jeho pobytu v zariadení. Spolu riešime ťažkosti, komunikujeme s rodinami, priateľkami, riešime rozchody s partnerkami, osobné konflikty, konflikty medzi rovesníkmi a ťažké traumy z detstva.
Práca s problémovou mládežou
Po závažných zisteniach generálnej prokuratúry sme oslovili riaditeľov reedukačných centier. Väčšinou ide o klientov s poruchami správania a tých, ktorí už robili nejakú trestnú činnosť. Ide o mladých, ktorí majú príliš patologické zázemie a majú veľakrát neprimerané reakcie. Mnohí majú za sebou viac útekov z domu a nerešpektujú nikoho. Vo väčšine prípadov už kuratela spolupracovala s rodinou, centrom poradenstva a prevencie alebo boli predtým umiestnení napríklad v diagnostickom centre. Okrem prípadu závažného trestného činu, keď sudca rozhodne o umiestnení u nás hneď v tom momente, prebehol s daným dieťaťom už nejaký proces. Keď však nie sú postačujúce dovtedajšie metódy, aby došlo k náprave v správaní, vtedy nastupujeme my. Predchádza tomu súdne pojednávanie. Áno. Ešte môže súd nariadiť ochrannú výchovu. To sa deje vo vážnejších prípadoch, je to akoby stupeň pred umiestnením do väzenia. V takom prípade u nás zostáva chlapec do osemnástky alebo prípadne do devätnástky a nedá sa to zrušiť. Čo sa týka záškoláctva, v drvivej väčšine sa k nám dieťa nedostane len za to, že chodí poza školu.
Prípad sexuálneho zneužívania
Nešťastný prípad, keď sa nepodarilo ochrániť vašich chovancov, spomína vo svojej správe z kontroly generálna prokuratúra. Išlo o Samuela, ktorý počas pobytu sexuálne zneužil tri osoby. Išiel od vás rovno do väzby. Ten chlapec bol k nám umiestnený skôr z dôvodu šikany. Mal v zázname to, že bolo podané oznámenie za sexuálne obťažovanie. My sme nemali informácie, že by páchal predtým sexuálne násilie. Samozrejme, že sme ho sledovali. Je mi ľúto, že sa to stalo. V uzavretom režime sa vieme, žiaľ, ťažko vyhnúť takýmto situáciám. Násilníci nepotrebujú na svoj čin veľa času. Z môjho pohľadu je dôležité, ako sme postupovali potom. Hneď sme to postúpili polícii, riešili sme to s kriminálnou políciou a s prokurátorom.
#