Už vo veku od pár mesiacov až do troch rokov nie je nezvyčajné, že dieťa telesne ublíži iným deťom, ale aj rodičom. Možno hryzie, štípe, škriabe, trhá vlasy, či udrie. Rodičia vtedy môžu mať rôzne pocity: zľaknú sa, nahnevajú sa, ostanú prekvapení, bezradní alebo šokovaní. Tento článok sa zaoberá príčinami takéhoto správania a ponúka praktické rady, ako na ne reagovať a ako deťom pomôcť zvládať svoje emócie.
Príčiny Štípania a Hryzenia u Detí
Bábätká a deti do troch rokov nám ubližujú z rôznych dôvodov. Pochopenie týchto dôvodov je kľúčové pre nájdenie správneho riešenia. Medzi najčastejšie príčiny patria:
- Príliš unavené, nevyspaté: Nedostatok spánku môže viesť k podráždenosti a zvýšenej reaktivite.
- Prestimulované: Príliš veľa podnetov môže spôsobiť, že dieťa je preťažené a reaguje fyzicky.
- Málo stimulované: Naopak, nedostatok podnetov môže viesť k frustrácii a potrebe upútať pozornosť.
- Choré alebo ho niečo bolí: Bolesť a nepohodlie môžu viesť k podráždenosti a agresívnemu správaniu.
- Plné nadbytočnej energie, ktorú nemalo kde uvoľniť počas dňa pohybom: Nedostatok pohybu a aktivity môže viesť k nahromadenej energii, ktorú dieťa uvoľňuje fyzicky.
- Nedostatočne schopné a rozvinuté, aby stresovú situáciu riešilo inak ako fyzicky: Deti v tomto veku ešte nemajú dostatočne rozvinuté komunikačné schopnosti na vyjadrenie svojich pocitov a potrieb.
- Preťažené a vystresované z nejakej veľkej zmeny alebo viacero zmien v jeho živote: Zmeny v živote dieťaťa, ako je napríklad narodenie súrodenca, sťahovanie alebo zmena škôlky, môžu viesť k stresu a úzkosti.
- Frustrované, vystrašené, bezmocné a bezradné: Pocity frustrácie, strachu a bezmocnosti môžu viesť k agresívnemu správaniu.
- Nahnevané, lebo mu niečo zakazujeme alebo prikazujeme: Obdobie vzdoru je charakteristické tým, že dieťa testuje hranice a reaguje negatívne na príkazy a zákazy.
- Práve v období vzdoru, keď porušuje pravidlá, aby zistilo, nakoľko sú pravidlá konzistentné a my dôslední a spoľahliví: Deti v období vzdoru skúšajú, čo si môžu dovoliť a ako budú rodičia reagovať.
- Snaha upútať pozornosť: Hryzenie a štípanie môže byť spôsob, ako dieťa upúta pozornosť dospelých alebo iných detí.
- Hlad: Batoľatá a dojčatá niekedy hryzú, keď sú hladné.
- Rast zubov: Dojčatá môžu hrýzť, keď im rastú zuby, aby si uľavili od bolesti.
- Predchádzajúca skúsenosť: Deti tiež môžu hrýzť, pretože sa im táto taktika v určitej situácii pomohla.
- Zábava: Hryzenie vnímajú ako formu zábavy.
- Strach: Hryzením môžu prejavovať strach. Väčšina z detí prejavuje svoj strach plačom, avšak existujú deti, ktoré to dávajú najavo napríklad hryzením.
- Neznáma situácia: Niektoré deti hryzú, keď sa nachádzajú v neznámych situáciách a nevedia ako reagovať.
- Prejav emócií: Hryzením môžu prejavovať svoje emócie. Z tohto dôvodu napríklad hryzú svoje matky. Aj takto im chcú prejaviť lásku.
- Experimentovanie: Niektoré deti hryzenie vnímajú ako súčasť experimentovania. Batoľatá sa učia, ako funguje ich telo, a tak vkladajú si veci do úst. Je to impulzívne a nechcú ublížiť.
Ako Reagovať, Keď Dieťa Štípe alebo Hryzie
Dôležité je reagovať pokojne, ale dôrazne. Malo by platiť pravidlo: dôrazne, ale láskavo. Keď dieťa ubližuje, zabránime mu v tom. Chytíme teda ruky alebo nohy dieťaťa, či dáme svoju ruku pred ústa dieťaťa, ktoré hryzie. Môžeme zakryť svojou rukou aj miesta na svojom tele, do ktorého dieťa hryzie. Keď je nutné, ideme od dieťaťa ďalej, alebo ho pevne držíme, aby nám čo najmenej ublížilo.
- Zabráňte v pokračovaní: Keď nám akokoľvek naše deti ubližujú, zabránime im v tom. Chytíme teda ruky alebo nohy dieťaťa, či dáme svoju ruku pred ústa dieťaťa, ktoré nás hryzie. Môžeme zakryť svojou rukou aj miesta na svojom tele, do ktorého dieťa hryzie. Keď je nutné, ideme od dieťaťa ďalej, alebo ho pevne držíme, aby nám čo najmenej ublížilo.
- Používajte jednoduché a rázne slová: Skúste povedať: „Toto, čo si urobil, je hryzenie! A to je zlé!“ Alebo prísne povedzte NIE!
- Odveďte dieťa zo skupiny: Ak sa dieťa nachádza v skupine detí, odveďte ho zo skupiny.
- Ponúknite alternatívy: Ak dieťa hryzie kvôli rastúcim zubom, ponúknite mu hračky na žuvanie a hryzenie.
- Učte dieťa vyjadrovať pocity: Keď sa situácia upokojí, pokúste sa pomôcť svojmu dieťaťu pochopiť svoje pocity a nájsť menej bolestivý spôsob, ako ich vyjadriť. Ak vaše dieťa vyjadruje lásku hryzením, naučte ho radšej objímať, ako hrýzť vždy, keď cíti silné emócie. Podobne, ak vaše dieťa hryzie v obrane, ukážte mu, ako niekomu povedať, že ho nechce pri sebe príliš blízko. Môže napríklad naznačiť rukou, že nechce iných ľudí pri sebe.
- Chváľte za dobré správanie: Chváľte svoje dieťa, ak sa správa dobre. Napríklad za to, keď hrá bez problémov v skupine detí, nehryzie, aby si presadilo svoje požiadavky a podobne. Chváľte konkrétnymi slovami: „ Dnes si sa pekne hral.
- Buďte dôslední a vytrvalí: Uistite sa, či všetci v rodine pôsobíte na dieťa jednotne. Dieťa nereaguje správne aj vtedy, keď dostáva nejasné správy. Dobré výsledky sa dostavia hlavne vtedy, keď je pôsobenie jednotné. Vydávajte jasné príkazy a buďte pozitívne naladení. Malé deti nedokážu pochopiť negatíva. Snažte sa nezvyšovať hlas a hovorte rozhodným tónom. Nepreháňajte to s množstvom viet pri vysvetľovaní. Jednou z najväčších chýb je hovoriť upozornenia znova a znova. Ak pokračuje dieťa v hryzení, nezaoberajte sa tým, prečo je to zlé, len povedzte, že hryzenie je skutočne veľmi zlá vec.
Význam Empatie
Významným krokom je aj povedať niečo o motivácii dieťaťa k danému správaniu. Keď máme malé bábätká, ktoré ešte nedokážu slovami vyjadriť, čo potrebujú, tak ich usmerňujeme neverbálne. Keď nám ublížili, zabránime im, aby v tom pokračovali. Hovoríme s nimi jasne a veľmi stručne. Používame výrazy a citoslovce, ktoré poznajú. Svoju mimiku a gestikuláciu prispôsobíme danej situácii. Máme mať na mysli aj to, že bábätká ešte nevedia dostatočne ovládať svoje pohyby a intenzitu pohybov, takže niekedy ublížia práve z tohto dôvodu. Nemáme ich preto trestať.
Empatia je schopnosť vidieť, cítiť a počuť to isté, čo vidí, cíti a počuje druhá osoba. Znamená to chápať pocity druhého. Keď dieťa bije iné dieťa alebo vás, povedzte mu, prečo to nie je správne. Veďte ho k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva. „Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?“ Empatia je vlastnosť, ktorú dieťa bohato využije aj v dospelosti. No čím skôr sa uňho začne budovať, tým lepšie. Pri deťoch so sklonmi k agresivite je práca na empatii ešte dôležitejšia.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Obdobie Vzdoru a Hranice
Deti, ktoré sa práve osamostatňujú, chcú si presadiť svoj názor a potreby, stávajú sa nezávislými od rodičov, môžu byť aktuálne v období vzdoru. Obdobie vzdoru je kľúčovým vývinovým obdobím a našou úlohou je dopriať deťom dostatok slobody, a zároveň im zadávať hranice, keď prekračujú spoločenské normy. Naučme ich správne nasmerovať svoju energiu, alebo ventilovať svoje silné nepríjemné pocity. Keď máme ročné a staršie deti, tak ich učíme, ako inak vyjadriť svoje pocity a potreby. Môžeme im navrhnúť, aby nabudúce búchali radšej do koberca alebo vankúšov, aby kopali skôr do plyšových hračiek, aby kričali, že im niečo vadí, aby roztrhali papier alebo krabice, keď chcú niečo ničiť.
Rituály a Predvídateľnosť
Dieťa plače/hnevá sa, keď zrazu nie je tak, ako zvykne byť! Dieťa plače, keď mu na raňajky nalejete čaj do iného pohára. Plače, keď mu obliekate ponožky pred nohavicami. Plače, keď nestlačí ono gombík na výťahu. Plače, keď nezasvieti svetlo ono, ale vy. Plače, keď idete do škôlky inou cestou. Keď si sadnete v aute zrazu na inú sedačku …Je to tým, že dieťa sa sústredí na postup a my rodičia na obsah činnosti. Približne v dvoch rokoch sa u dieťaťa objavuje myšlienková predstava. Dieťa vo svojej hlave vidí obrazy. A zrazu sa vonkajšok musí podobať predstave, inak dieťa vyhodnocuje situáciu ako chaos. A toto je obdobie, kedy každá vec a každá osoba má svoje miesto a to všetko má svoj systém.
Pokiaľ je dieťa jazykovo zdatné, vie povedať, čo sa mu nepáči. No niektoré deti v 2 rokoch ešte nevedia vyjadriť svoju potrebu a tak sa prejavia krikom, hnevom, či plačom. Keď je jeho rituál narušený (jeho vonkajší svet nie je v súlade s jeho vnútorným svetom), jeho mozog zaplavia hormóny úzkosti. Preto sú pre malé deti dôležité rituály. Rituál dáva dieťaťu pocit istoty, bezpečia, dáva mu pocit kontroly. Často tieto detské rituály rodič vníma ako podivné požiadavky alebo rozmary. Avšak tým, že budeme opakovať určité rituály, vyvarujeme sa množstvu konfliktov. Pre 2-ročáka sú rituály tak dôležité, že ich stačí ohlásiť a on ich s radosťou vykoná a ochotne vám ich pripomenie.
Ako Pomôcť Deťom Pri Zvládaní Emócií
Zvládanie emócií u detí je pre rodičov často výzvou, najmä počas obdobia vzdoru. Ako reagovať, keď dieťa nechce odísť z ihriska, ignoruje vaše volanie, bije, hryzie alebo kričí pre „malichernosti“? Pochopením detského sveta a jeho potrieb môžete urobiť z každodenných situácií pokojnejšie a radostnejšie chvíle.
Dieťa žije prítomnosťou: „Tu a teraz“. Oznam „Ideme domov,“ značí určitý plán do budúcnosti, ktorý si dieťa bude schopné predstaviť až okolo 2 až 2.5 roka. Darmo dieťaťu v takto malom veku povieme: „Neplač, vyspinkáš sa a prídeme poobede znova.“ Pojmom ako: „poobede“, „pozdejšie“, „zajtra“, „dnes“, „o chvíľu“, dieťa ešte nerozumie. V prvom rade myslime na to, že deti nemajú rady presuny. Obliecť sa a ísť von a cesta ako dieťa dostať domov, vie byť poriadne náročná a zdĺhavá.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Avšak vieme, že dieťa sa rado hrá a rado počíta. „Už musíme ísť. Trikrát sa šmykneme na šmýkačke a dvakrát prejdeme tunelom, dobre? Dokážeš do toľko napočítať? Odchodu môže napomôcť i možnosť dať dieťaťu na výber. Dieťa tak staviame do pozície aktéra (ono má situáciu pod kontrolou a ono rozhoduje): Rodič: „Už musíme o chvíľu ísť. Chceš sa 3x šmyknúť na šmýkačke alebo skákať na trampolíne, kým napočítame do 10?“ Dieťa: „ 3x sa šmyknúť.“ Rodič: „Dobre, 3x šmyknúť. Budeš počítať ty alebo ja?“ Buďme hraví a zapojme fantáziu: Rodič: „Je čas ísť. Môžeme sa zahrať, kto bude prvý pri aute alebo pôjdeme k autu cúvaním?“ Dieťa: „Kto bude prvý pri aute.“ Rodič: „Pripraviť sa, pozor, štart!“
Počuť slovný rozkaz, je však zložitejšie, ako sa môže zdať. Najskôr dieťa musí rozkaz alebo oznam počuť. A keďže dieťa žije prítomnosťou, je často pohltené svojou prácou. My dospelí detskú hru neberieme ako robotu, avšak práve hravá činnosť je pre dieťa zdroj učenia a vytvárania neurónových sietí. Následne si tento oznam/rozkaz musí zapamätať, kým ho nevykoná. V poslednom rade musí vidieť súvislosť medzi slovom a konaním. A tu je podstatný rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom. Kým u dievčat sa oblasť spracovania jazyka vyvíja skôr a skôr nadväzuje spojenie s motorickou oblasťou, mozog chlapcov ešte nie je prepojený, aby mohol tak rýchlo spracovať oznam a prepojiť ho s mobilizáciou daného zámeru. Kvôli rozdielu vo vývine mozgu, dievčatá rýchlejšie reagujú na slovné požiadavky. Chlapcom však môžeme pomôcť očným a fyzickým kontaktom (pri oslovení mu položíme ruku na plece, poprípade sa zohneme na jeho úroveň, aby nás začal vnímať). So staršími deťmi sa môžeme dohodnúť, aby nám na oznam jednoslovne odpovedali: „Počujem.“
Pri takomto správaní je dôležité uvedomiť si, že malé dieťa robí všetko pokusným spôsobom. Vo väčšine prípadov dieťa nemá v úmysle ubližovať a neuvedomuje si dobre súvislosť medzi svojím konaním a bolesťou druhého. Ono totiž dokáže vnímať veci z iného uhla pohľadu až okolo 5 roku života. To je rok, kedy sa dieťa začína správať empaticky a dokáže sa vcítiť do pocitov druhých a pochopiť ich bolesť. Správanie ako bitie a hryzenie sa vyskytuje i vtedy, keď deťom niekto prekáža v ich činnosti. Napríklad, keď chce dieťa vyliezť na šmýkačku a je pred ním iné dieťa. Keď chce vedierko, ale má ho niekto iný. Najčastejšie sa to objavuje u detí, ktoré ešte nie sú rečovo zdatné, aby vyjadrili svoje potreby slovami. V takýchto prípadoch je dobré, aby rodič bol prostredníkom, popísal situáciu a slovne vyjadril potreby dieťaťa. Tak učí svoje dieťa sformulovať svoje potreby do slov. Toto správanie sa môže objavovať i keď chce dieťa zaujať, aby si ho druhé dieťa všimlo alebo to môže byť spôsob, akým dieťa nadväzuje kontakt s druhými. I tu platí, že rodič by mal byť prostredníkom. „Zuzka, vidím, že si išla za Jankou. Chcela si sa s ňou hrať, že? Ak chceš niekoho osloviť, skús mu položiť ruku na rameno, pozdrav ho alebo ho oslov menom. Štípanie bolí. Pozri na Zuzku, ako sa tvári. Mali by sme sa jej ospravedlniť a povedať jej, že sme sa chceli s ňou hrať a nie jej ublížiť.“ Menšie deti naopak fascinuje výraz tváre ľudí, keď ich uhryznú, či uštipnú. Rozšíria sa im oči, ústa otvoria dokorán a vydajú pritom pre dieťa smiešny pazvuk. Chcú vedieť, či sa tak ľudia zatvária znova, keď sa správanie zopakuje. I keď je to ťažké, odporúča sa, aby rodič zachoval neutrálnu tvár a tón hlasu.
Tieto situácie môžeme brať ako príležitosť naučiť dieťa spoločenským pravidlám a sociálnym zručnostiam. Je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Či to dieťaťu vrátime, či naňho nakričíme alebo ho budeme učiť, ako si toho druhého vypočuť a vžiť sa do jeho cítenia. Julka vytrhla vlasy Viktorke. Je dobré, keď ako rodič utíšim najskôr zranené dieťa. Rodič: „Bolí ťa to, že?“ Viki: „Áno, veľmi.“ Uteším staršiu dcéru a potom idem za mladšou. Rodič: „Vidím dievčatko, ktoré drží chumáč blonďavých vlasov a vidím Viktorku, ktorá plače. Čo si myslíš, prečo Viki plače?“ Juli: „Neviem.“ Rodič: „Poď, opýtame sa jej na to. Viki, chceš Julke povedať, prečo plačeš?“ Viki: „Pretože mi Julka vytrhla vlasy. Bolí to….“
Kričí, keď mu sestra zoberie hračku. Kričí, keď mu niečo odmietneme. Hnevá sa, keď sa mu nedarí obliecť. Keď nevie nájsť obľúbenú hračku. Keď, nedokáže zavrieť fixku…Nám sa tieto situácie zdajú malicherné. Avšak detský nevyvinutý mozog vníma tieto situácie ako veľmi závažné. Pri reakcii, v ktorú dúfal, si jeho mozog vytvoril dopamín a enkefalín (molekuly radosti). Akonáhle sa to nenaplnilo, hladina týchto molekúl prudko klesla a spustila agresívnu reakciu proti najbližším predmetom alebo ľuďom. Dieťa tak búcha alebo kričí ako protest. Tieto reakcie volí kvôli nevyzrelosti obehu medzi zónami radosti, agresie a tými, ktoré ovládajú impulzy. To, že mu niečo odmietneme, vezmeme, alebo niečo nedostane - teda strata aktivuje v mozgu centrum bolesti a vyvoláva prudký pokles hladiny opiatových peptidov. Našou úlohou nie je dať dieťaťu všetko, len aby nezažilo stratu, ale naučiť dieťa prežiť tieto emócie bez toho, aby z nich malo strach. Dieťa má v týchto situáciách právo plakať. A my ako rodičia mu pomôžeme tým, že mu prejavíme empatiu. Uvedomme si, že dieťa to skutočne bolí a jeho mozog je v strese. Plač uvoľňuje napätie. Pokiaľ je dieťa emóciou pohltené, pomôžeme mu tým, že ho vezmeme do náručia. Objatia uvoľňujú do tela oxytocín a upokojujúce opiáty, ktoré dieťa v danom okamihu potrebuje.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Keď Dieťa Udlrie Rodiča
Vidieť detskú bitku v škôlke či škole je pomaly každodennou súčasťou profesie učiteľov. Rovnako tomu býva medzi súrodencami bežne aj doma. Rodičia často vidia svoje deti ako sa navzájom hádajú, kopú, bijú a nezvládnu svoje konflikty riešiť iným spôsobom. Nejedného rodiča ale zaskočí, ak si niečo také dieťa dovolí voči nemu samému. Kopnúť mamu do členku? Udrieť otca po ruke? Prečo sa deti takto správajú? Prečo deti bijú, hryzú a kopú?
Deti prežívajú denne kokteil rôznych pocitov - dobrých i zlých. Občas ale nemajú slová na to, ako vyjadriť čo cítia. Namiesto toho, aby nazvali veci pravým menom vo chvíľach, keď sa im niečo nepáči, sú unavené, chcú viac pozornosti alebo majú niečoho práve dosť, použijú päste. Snažia sa tak dať najavo, čo chcú alebo potrebujú. Okolo troch rokov je agresívne správanie u detí obzvlášť bežné. Žijú v akomsi svete fyzickej komunikácie, kde často chýbajú slová. Keď dieťa dosiahne vek 4 - 7 rokov, je tiež často viditeľné správanie s agresívnymi prvkami.
Zostať pokojný v situácii, keď vám dieťa zámerne udrie po hlave autíčkom, kopne vás do členku alebo uhryzne do ruky, nie je úplne jednoduché. Bolesť nám vysiela signál, že sa máme nahnevať, zaútočiť fyzicky alebo zvýšiť hlas a brániť sa. Akákoľvek z reakcií však nie je v danom momente dobrá ani pre jedného z nás. Je takmer isté, že situácia by nabrala ešte rýchlejší spád a končila násilím. Klinická psychologička Laura Markham hovorí, že detská agresia pochádza zo strachu. Hoci sa zdá, že sa dieťa nemá čoho v daný moment báť, dieťa nám ukazuje jeho strach. Ak odpovieme agresiou, tento strach len vystupňujeme. Preto je dôležité, aby sme sa naučili, ako v danej situácii reagovať a nechať hnev odísť. Aby sme sa aj my sami naučili vybrať si vždy lásku a láskavo, hoci rázne, aj reagovali.
- Natiahnite ruku ako bariéru: Dieťa musí pochopiť, že úder nie je prijateľný voči žiadnemu dieťaťu, ale ani voči vám.
- Pomenujte, čo vidíte: Pomenujte, čo práve vidíte. Dajte dieťaťu pri tom slovne jasne najavo, že vás to bolí a dôrazne ho upozornite, že ľudí nebijeme za žiadnych okolností. „Peťko, vidím, že si nahnevaný, no neviem, prečo ma udieraš. Bolí ma to a nepáči sa mi to.
- Poskytnite dieťaťu možnosť na uvoľnenie nahromadenej zlosti: Dajte dieťaťu napríklad vankúš a povedzte mu, že pokiaľ si chce vybiť svoju zlosť, nech udrie do neho a nie do vás alebo súrodenca či iných detí naokolo. Prípadne nech poriadne dupe. Keď poskytnete dieťaťu alternatívu, vytvoríte tak bezpečie pre vás i deti naokolo. Samozrejme, dieťa by si nemalo na podobné alternatívy zvykať. Malo by sa postupne hnev naučiť regulovať konštruktívnym spôsobom.
- Pomenujte silné stránky: Oceňte dieťa za niečo, čo robí dobre. Samozrejme, najprv mu vysvetlite, prečo sa nezachovalo pekne a prečo sa takéto správanie nemôže opakovať. No hneď potom ho skúste za niečo oceniť. Ak dieťa rozhnevalo, že sa mu zrútila veža, ktorú stavalo, spomeňte mu napríklad, ako rýchlo ju dokázalo postaviť.
- Budujte u detí empatiu: Empatia je laicky povedané schopnosť vidieť, cítiť a počuť to isté, čo vidí, cíti a počuje druhá osoba. Znamená to chápať pocity druhého. Keď dieťa bije iné dieťa alebo vás, povedzte mu, prečo to nie je správne. Veďte ho k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva. „Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?“ Empatia je vlastnosť, ktorú dieťa bohato využije aj v dospelosti. No čím skôr sa uňho začne budovať, tým lepšie. Pri deťoch so sklonmi k agresivite je práca na empatii ešte dôležitejšia.
- Počúvajte ich: Bitie či hryzenie druhých môže byť spôsob, akým dieťa dáva najavo svoju moc, ale aj bezmocnosť. Zároveň netreba zabúdať, že je to istá forma komunikácie, ktorou interaguje so svetom. Venujte preto svojmu dieťaťu priestor a čas. Každé dieťa komunikuje iným spôsobom. Je ale naozaj potrebné, aby ste deti viedli k správnemu pomenovávaniu a riešeniu problémov. Fyzická agresia nikdy nikomu nepomohla a nevyriešila žiaden problém či konflikt.
Čo Robiť, Keď Vysvetľovanie Nepomáha
Mnohé mamičky sa snažia aj najmenšie deti vychovávať vysvetľovaním. Ak dieťa bije alebo hryzie iné dieťa, chcú v ňom vyvolať súcit. Trojročné dieťa síce môže opakovať formulky, ktoré ho naučíte a môže sa tváriť, že im rozumie, v skutočnosti to ale nedokáže precítiť. Najlepšie je vždy riešiť konkrétnu situáciu a to hneď, kým je ešte dieťa v obraze.
Ak malú odstrkujú od šmykľavky, pokojne tam s ňou choďte a agresívnemu dieťaťu povedzte: Tomáško je dobrý chlapček a pustí na šmykľavku aj Kristínku, však Tomáško? Tým ho odzbrojíte, udriete na jeho dobrú strunku a možno Kristínku začne ochraňovať. Ak malú pustí, pohladkajte ho a poďakujte mu. Po dobrom sa vždy dá dosiahnuť viac ako po zlom. Samozrejme, že existujú aj výnimky, ale v zásade agresia plodí agresiu a deti potom iné nerobia, len sa bijú.
Iná mamička sa radí, pretože jej dcérka hryzie iné detičky: „Vy ste síce dcérke opakovane vysvetlili, že hrýzť detičky je zlé, škaredé, ale pohrýzlo ju niekedy poriadne nejaké dieťa? Pocítila niekedy na vlastnej koži, ako to bolí? Ak nie, vôbec nechápe, čo jej to vlastne rozprávate. Jediné, čím sa môžete pokúsiť ovplyvniť jej správanie je, že s ňou odídete v tom momente, ako niekoho uhryzne, dôvodiac: Zlá pusa hrýzla detičky, ideme preč! 20-mesačné dieťa má ešte veľmi obmedzenú slovnú zásobu i porozumenie na to, aby chápalo siahodlhé vysvetľovanie.