Šikanovanie je závažný problém, ktorý môže mať hlboký a dlhodobý dopad na život dieťaťa. Psychológovia a špeciálni pedagógovia sa zhodujú, že včasné rozpoznanie a efektívne riešenie šikanovania je kľúčové pre zabezpečenie zdravého a bezpečného prostredia pre deti v školách a komunitách. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na šikanovanie, od jeho rozpoznania až po stratégie riešenia, a to s využitím odborných rád a osvedčených postupov.
Rozpoznanie šikanovania
Jedným z prvých krokov pri riešení šikanovania je jeho identifikácia. Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať.
Signály, že dieťa zažíva šikanu
Psychológ Viktor Križo upozorňuje, že dieťa, ktoré neúmerne trpí, je osamelé, stiahnuté, nechce hovoriť o svojich problémoch, je zamrznuté alebo nervózne, môže byť aj agresívne, plačlivé, nechce jesť, zle spí, bolí ho brucho a podobne. Agresívne prejavy doma a verbálne či fyzické útoky na spolužiakov v škole tiež môžu signalizovať nenaplnené potreby dieťaťa a nedostatok pocitu bezpečia a pochopenia, na ktoré sa rozhodlo reagovať útokom.
Ak má dieťa časté bolesti hlavy či brucha a vynecháva preto vyučovanie, treba spozornieť a položiť si otázku, či nie sú jeho problémy v skutočnosti psychosomatické. "Všetky tieto signály môžu mať veľa príčin a v zásade je jedno, či dieťaťu niekto ubližuje v škole, doma či trpí úzkosťami alebo depresiami, alebo traumou. Príznaky duševnej bolesti dieťaťa sú veľmi podobné," upozorňuje Viktor Križo. Či už ide o jednorazovú agresiu alebo šikanu, dôležité je, aby rodič dieťaťu poskytol pochopenie a bezpečný priestor na vyjadrenie svojich pocitov a zážitkov, ktoré v škole prežíva.
Ako motivovať dieťa, aby sa dokázalo zdôveriť
Na to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je podľa psychologičky a odbornej garantky Linky detskej istoty Kataríny Trlicovej dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. „Ak sa s dieťaťom rodič bežne rozpráva o zážitkoch, o kamarátoch, o prežívaní, o zvládaní rôznych situácií, ale hlavne dieťa počúva a dôveruje mu, dieťa zvyčajne nemá problém zdôveriť sa,“ vysvetľuje.
Prečítajte si tiež: Vývoj zákonov o potratoch
Pri každej zmene správania dieťaťa či ochoty zverovať sa nám s ťažkosťami a pocitmi treba spozornieť. Signálom, že dieťa čosi ťaží, môže byť zmena zvykov a správania. „Ak rodič vníma, že dieťa uniká z rodinných vzťahov, často ho niečo bolí, zhoršilo sa v učení, je utiahnuté alebo podráždené, nechce s rodičmi komunikovať, znamená to, že dieťa vysiela signály, že ho niečo trápi a že riešenie problému samo so svojou psychickou výbavou nezvláda,“ hovorí odborníčka. Ak je dieťa zrazu uzavreté, je dôležité ho ubezpečiť, že pri ňom stojíme a sme ochotní hľadať s ním riešenie každej zložitej situácie. Psychológovia odporúčajú na dieťa netlačiť a nesnažiť sa za každú cenu zistiť, čo sa deje. Naopak, rozrušené dieťa potrebuje, aby rodič dokázal vytvoriť pokojnú atmosféru, v ktorej sa cíti dobre a môže mu v pokoji opísať, čo ho trápi, bez rizika, že bude súdené alebo že ho rodič zahltí vlastným hnevom či smútkom.
„Rodič by nemal zabudnúť oceniť dieťa, že dokázalo problém opísať a že sa zdôverilo. Významne pomôže, ak rodič opisuje a prijíma emócie, ktoré prirodzene vyplývajú zo situácie, keď sa druhému ubližuje, teda smútok, strach, hnev,“ vysvetľuje Katarína Trlicová s tým, že deti potrebujú emóciu prežiť a až následne ju budú vedieť prijať, pomenovať a pochopiť.
Ako otvoriť dialóg s tínedžerom, ktorý komunikuje málo
Prudké zmeny správania, stravovania či záujmov by sme podľa psychológa Viktora Križa nikdy nemali brať na ľahkú váhu a vnímať dieťa v dlhodobom meradle. „To, čo si treba všímať, sú prudké a náhle zmeny a ich trvanie. V puberte je to ešte ťažšie, lebo niektoré zmeny nálad sa dejú zákonite, a preto je citlivá pozornosť namieste vždy,“ hovorí. Vek dieťaťa zohráva pri ochote otvoriť sa rodičovi a hovoriť o svojom trápení dôležitú úlohu. „Mladšie deti takmer vždy povedia, čo ich trápi, ak sú v bezpečí, ak zažívajú porozumenie a podporu. Tínedžeri potrebujú viac istoty, že dospelý, ktorý s nimi hovorí, ich nevyšetruje, neprepadá panike, ale má skutočný hlboký záujem o dieťa, nie o kuriozity šikanovania a hľadanie vinníka,“ vysvetľuje psychológ a pedagóg. Tvrdí, že ak dieťa cíti, že ho dospelý bezpodmienečne prijíma, povie mu o svojich ťažkostiach, aj keď je introvertné. Podľa psychológov nemajú zážitky dieťaťa, ktorému niekto ubližuje, špecifické symptómy. Spája ich však pocit strachu, chýbajúceho bezpečia a samoty. O to kľúčovejší je dôverný vzťah rodiča s dieťaťom.
„Dieťa nepotrebuje, aby ho rodič poučoval alebo sa ho snažil hystericky chrániť. Dieťa potrebuje stabilného dospelého, ktorý ho počúva a prežíva s ním jeho bolesť, čím vytvára pôdu pre dôveru a nakoniec i posilnenie, aby zvládalo aj náročné situácie a ubližovanie v rovesníckych vzťahoch,“ hovorí Viktor Križo.
Sociálne siete ako indikátor
Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí treba brať ako signál, že sa dieťa možno snaží ventilovať v online priestore svoj smútok alebo negatívne zážitky. „Online svet však nikdy nie je skutočným obrazom prežívania dieťaťa, takže k posudzovaniu treba pristupovať opatrne, ale ako signál to môže stačiť,“ hovorí psychológ Viktor Križo. Ak si prečítate emotívny status svojho dieťaťa, mali by ste podľa odborníkov v prvom rade zostať pokojní a nepodliehať panike a emóciám. „Ak dospelý reaguje zhurta, prudko, emotívne, tak dieťa vystraší a tínedžer si povie, že sa o dospelého, ktorý vidí jeho smútok, depresiu či ubližovanie cez seba, nemôže oprieť,“ vysvetľuje odborník.
Prečítajte si tiež: Podpora po spontánnom potrate
Po prečítaní znepokojivého statusu túžime prirodzene čo najskôr zistiť, čo naše dieťa trápi. Podľa Viktora Križa si však treba dať pozor, aby sme pri kladení otázok neskĺzli k vyšetrovaniu dieťaťa. Nezačínajte rozhovor otázkami a nechcite vedieť všetko rýchlo a hneď. „Vyšetrovanie napĺňa potreby dospelého, ktorý potrebuje vedieť, rozumieť, rozhodovať, kontrolovať, prípadne riešiť si svoju traumu z detstva a školy. Naopak, regulovaný dospelý dieťa upokojuje, nezachraňuje, nepoučuje a autenticky ponúka podporu, a najmä ho počúva,“ radí psychológ. No aj keď sa vo vypätých situáciách snažíme byť pre dieťa stabilným a milujúcim dospelým, niekedy môžu byť naše vlastné negatívne pocity predsa len príliš intenzívne. Ale to je moje. Ja by som rád počul, ako sa v tom máš ty, aké je to pre teba, ak mi o tom chceš povedať…“ Keď sa dieťa rozhovorí, môžete citlivo pokračovať vyjadrením porozumenia a podpory.
Kto je v ohrození?
Šikanovať alebo byť šikanovaný môže ktokoľvek. Avšak, existujú určité faktory, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že sa dieťa stane obeťou alebo agresorom.
Kto sa stáva obeťou?
Psychologička Katarína Trlicová z Linky detskej istoty hovorí, že objektom šikany môže byť ktokoľvek. Zároveň spresňuje, že ním často býva dieťa, ktoré je v niečom odlišné. Z fyzického hľadiska to môže byť akákoľvek odlišnosť alebo akékoľvek fyzické znevýhodnenie. „Objektom šikany bývajú častejšie aj deti s nižšími či, naopak, s nadpriemernými mentálnymi schopnosťami, deti, ktoré sú školsky úspešné či neúspešné, zdravotne znevýhodnené, deti s poruchou učenia, plaché, plačlivé alebo pre niečo neobľúbené deti, ktoré majú znížený prah citlivosti, znížené sebavedomie a sebaúctu,“ hovorí. Obeťami ponižovania a verbálnych či fyzických útokov, alebo šikany sa častejšie stávajú aj deti, ktoré sú príslušníkmi menšiny, napríklad inej národnosti či etnika, vierovyznania, špecifického statusu rodičov, či už sociálne a ekonomicky silného, alebo, naopak, zo znevýhodneného prostredia.
Kto sa stáva agresorom?
Je ťažké pripustiť si, že by moje dieťa mohlo byť „zlé“ alebo sa zle a kruto správalo k iným. Ľudská psychika je však zložitá. Podľa psychológov nemožno dospelých ani deti jednoducho rozdeliť na dobrých a zlých a ani povedať, kedy a kto sa niekedy dopustí nevhodného, agresívneho či krutého správania. „Agresormi sa môžu stať úplne všetky deti. Poprední odborníci z odboru psychológie ako Philip Zimbardo či Stanley Milgram vo svojich štúdiách upozornili na okolnosti a prípady, keď sa z dobrých ľudí situačne stali ľudia zlí,“ hovorí psychológ a garant inovačného vzdelávania v Inklucentre Viktor Križo. Z výskumov zároveň vyplynulo, že u detí je náchylnosť na obrat od dobrého k situačne zlému správaniu výrazne nižšia ako u dospelých a dá sa aj ľahšie riešiť.
„V zásade väčší predpoklad, že budem ubližovať, mám ako dieťa vtedy, keď mi niekto ubližuje alebo mi ubližoval, keď som prežil traumy, zanedbávanie či týranie,“ vysvetľuje. Podľa neho pri tom vôbec nemusí ísť najmä o deti z marginalizovaných komunít či zo slabého socioekonomického prostredia. „Ešte častejšie to môžu byť deti z dobre zabezpečených rodín či nadané deti s vyšším intelektom,“ hovorí Viktor Križo. Dieťaťu, ktoré šikanuje alebo ubližuje iným, často v domácom alebo školskom prostredí chýba pocit bezpečia, pochopenia a prijatia. Psychológ, mediátor a učiteľ Marshall Rosenberg v koncepte nenásilnej komunikácie upozorňuje, že každý prejav násilia je iba nešťastným vyjadrením nenaplnených potrieb. Deti nedokážu túto situáciu samy vyriešiť a vyrovnať sa so svojimi ťažkosťami. Z pocitu frustrácie a ohrozenia následne ubližujú druhým.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Preto je podľa psychologičky Kataríny Kožovej z Linky detskej istoty nesmierne dôležité snažiť sa zistiť všetky okolnosti, ktoré k násiliu či šikane viedli, a to zo strany dieťaťa, ktorému bolo ublížené, i zo strany dieťaťa, ktoré ublížilo. „Je vhodné zamerať sa na ubližujúce správanie a podnetným rozhovorom zisťovať, čo ním dieťa chce dosiahnuť, aké emócie ho sprevádzajú, či by to šlo aj inak a podobne,“ hovorí. „Oceňte, ak dieťa pripustí, že svojím správaním ubližuje,“ radí psychologička s tým, že priestor na vyventilovanie negatívnych emócií a pochopenie potrebujú obe strany.
Ako rozlíšiť šikanu od bežných konfliktov?
Keď sa nám dieťa otvorí a chce hovoriť o svojich negatívnych zážitkoch, je v prvom momente paradoxne nedôležité, či ide o šikanu alebo jednorazový akt násilia. Agresia a ubližovanie majú celé spektrum prejavov od ľahkých až po ťažké. „Pojem šikana je pejoratívny a skôr vyvoláva zbytočné emócie ako porozumenie problému,“ hovorí skúsený psychológ a terapeut Viktor Križo, ktorý v rámci svojej psychologickej praxe pôsobil a aj aktuálne pôsobí ako súčasť intervenčného tímu v prípadoch šikany na viacerých školách. Na to, aby sme odhalili, ako sa dieťa skutočne cíti a čo v škole reálne prežíva, je potrebné spočiatku len reflektovať jeho prežívanie a upokojiť ho. Dieťaťu zasiahnutému násilím alebo šikanou je podľa Viktora Križa spočiatku zbytočné klásť priveľa otázok. „Otázka totiž zasahuje najvyššie zložky mozgu, kde očakávame, že dieťa kognitívne premýšľa a používa reč. Lenže v emóciách sme v limbickom systéme a niekedy v mozgovom kmeni bojujeme o prežitie a bezpečie,“ vysvetľuje.
Vyjadriť porozumenie a dopracovať sa tak čo najskôr k opisu reálnych situácií možno podľa odborníka napríklad nasledujúcou alebo podobnými formuláciami: „Fú, ako to hovoríš, musíš sa v tom mať veľmi zle. Chcel si byť s nimi kamarát a teraz si sklamaný, ako to dopadlo,“ radí Viktor Križo. Zo skúseností tvrdí, že ak dáte dieťaťu, ktorému niekto ubližuje, dostatok porozumenia, nájde odvahu vám situácie opísať a samo často príde aj s ich riešením.
Čo robiť, ak máte podozrenie na šikanu?
Ak sa vám dieťa zdôverilo, že v škole zažíva násilie, alebo máte podozrenie, že je v škole objektom prejavov agresie alebo šikanovania, informujte o tom najskôr triedneho učiteľa alebo triednu učiteľku. „V rámci celoškolskej stratégie proti šikanovaniu by každá škola mala mať vypracovaný systém, ako zapracuje Smernicu o šikanovaní na podmienky školy, a preto by všetci dospelí v škole mali byť informovaní o postupoch prevencie, intervenciách a mali by vedieť, ako postupovať,“ hovorí Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
Pedagóg by mal po odhalení šikany alebo prijatí podnetu na ňu predovšetkým zachovať pokoj. Ako rodič by ste od neho nemali očakávať rozčúlenú reakciu či prísľuby, že všetko vyrieši rýchlo. „Rozčúlená reakcia učiteľa môže byť zdrojom zábavy pre agresorov, zvýšiť ich prestíž a pozíciu v triede,“ vysvetľuje odborníčka na prevenciu rizikového správania. Úlohou pedagóga je určiť, či ide o konflikt alebo šikanu, a individuálne sa porozprávať s dieťaťom, ktorému niekto ubližoval, aj s tým, ktoré ubližovalo. „Zároveň je úlohou učiteľa ochrániť obeť pred ďalším násilím, napríklad umožniť obeti skorší odchod z vyučovania, aby sa nestretla s agresormi. Škola by mala aj posilniť dozor cez prestávky na miestach, kde dochádza k šikanovaniu, a zabrániť stretnutiam útočníka a obete, pokiaľ sa problém nevyrieši,“ hovorí psychologička. Kroky, ktoré učiteľka či učiteľ podniknú, môžu podľa závažnosti prípadu konzultovať aj so školským psychológom alebo prizvať školský podporný tím. „Ak ide napríklad o ublíženie na zdraví alebo iné trestné činy, k riešeniu je potrebné oznámenie na políciu,“ dopĺňa Eva Smiková.
Kontaktovať rodičov agresorov?
„Odporúčame, aby sa situácia riešila čo najskôr priamo na pôde školy, s učiteľmi, so školským psychológom a s vedením školy,“ hovorí psychologička Katarína Kožová z Linky detskej istoty. Hľadanie riešenia na vlastnú päsť alebo konanie pod vplyvom silných emócií situáciu nevyrieši, naopak, takéto správanie môže viesť k znemožneniu ďalšej konštruktívnej komunikácie a môže zabrániť obnoveniu dobrých vzťahov v školskom kolektíve. „Neodporúčame osobné kontaktovanie rodiča, ktorého dieťa je šikanované, s rodičom dieťaťa, ktoré šikanuje, vzhľadom na silné emócie, ktoré by mohlo takéto stretnutie sprevádzať,“ radí Katarína Kožová.
Pokúste sa situáciu riešiť s chladnou hlavou. „Diskusiu s rodičmi dieťaťa, ktoré tomu vášmu ubližuje, odporúčame otvoriť napríklad na mimoriadnom rodičovskom združení, o ktoré môžete školu požiadať,“ hovorí odborníčka. Podľa psychologičky môže byť prvé stretnutie výlučne stretnutím rodičov dotknutých detí spolu so školským psychológom a s učiteľmi. Na ďalšie už možno prizvať aj deti. „Nikdy však nie s cieľom konfrontácie obete a agresora, pretože konfrontácia by znamenala ďalší potenciálne traumatický zážitok pre dieťa, ktoré je šikanované,“ zdôrazňuje. Odporúča, aby bolo rodičovské združenie, ktoré sa bude konať v prítomnosti detí, vopred pripravené v spolupráci so školským psychológom.
Prevencia šikanovania
Okrem riešenia už existujúcich prípadov šikanovania je dôležitá aj prevencia. Školy a rodiny by mali spolupracovať na vytváraní prostredia, v ktorom sa šikanovanie netoleruje a kde sa podporuje empatia, rešpekt a inklúzia.
Dôležitosť psychologického vyšetrenia dieťaťa
Vývin psychických a motorických funkcií u dieťaťa podlieha istým zákonitostiam, má svoje štádiá a tieto súvisia s dozrievaním nervovej sústavy. Rodičia svoje dieťa pozorujú denno-denne a porovnávajú ho s vrstovníkmi, preto sú zväčša prví, ktorí vyslovia podozrenie na možné zaostávanie vývinu. Podozrenie je ako červík - hlodá, vŕta, rastie a často spôsobuje bezsenné noci. A to je moment, kedy si treba povedať STOP a radšej vyhľadať radu odborníka.
Kedy je vhodné absolvovať 1. vyšetrenie
Optimálny vek na 1. vyšetrenie u detí, kde sa očakáva rizikový vývin. Psychologické vyšetrenie je vlastne manipulácia s presne predpísanými hračkami na základe štandardných inštrukcií. Úvod vyšetrenia tvorí rozhovor s matkou (rodičmi), v ktorom je potrebné zistiť všetky okolnosti týkajúce sa priebehu tehotenstva a pôrodu, ktoré by mohli mať vplyv na vývin dieťaťa. Je rozdiel, či má napr. 12-mesačné dieťa 20-ročnú matku a 21-ročného otca a žijú všetci jednej izbe, v 2-izbovom byte starých rodičov alebo má 42-ročnú matku, 50-ročného otca a bolo počaté umelým oplodnením po dlhodobej liečbe sterility…. Psychológ vypočíta vek dieťaťa s presnosťou na 1 týždeň, pričom u predčasne narodených detí sa do 12 mesiacov od narodenia odráta od fyzického veku počet týždňov, o ktoré sa narodili skôr.
Čo sleduje Gesellova vývinová škála a aký je praktický výstup z takéhoto vyšetrenia?
Vývin dieťaťa môže prebiehať rovnomerne, ale aj nerovnomerne. Ak je napríklad dieťa hypotonické a vo veku 9 mesiacov ešte nesedí a nič nerozpráva, ale sociálne správanie, adaptívne správanie a porozumenie reči sú v norme, neznamená to, že má psychomotorickú retardáciu (ako sa to bežne uvedie do diagnózy). Keďže sa škála prejavov dieťaťa dá zmapovať s presnosťou na 1 týždeň, vieme povedať, čo vo vývine zákonite bude nasledovať. Podľa toho sa dá vypracovať buď stimulačný program pre deti, ktoré v niečom zaostávajú, alebo naopak „rozvíjajúci“ program pre deti s normálnym alebo akcelerovaným vývinom, aby sa doma nenudili pri činnostiach, ktoré už dávno zvládli. Potvrdiť alebo vyvrátiť podozrenie na zaostávanie vo vývine a umožniť dieťaťu optimálny vývin s rešpektovaním jeho osobitostí . Ak poznáme vývinový či mentálny vek dieťaťa, dokážeme rodičom cielene poradiť, ako zvládnuť problémy, ktoré sa zrazu vynoria a často paralyzujú celú rodinu. Dokážeme posúdiť, či sú v norme a jednoducho patria k veku alebo je to niečo, s čím sa treba cielene zaoberať. Dúfam, že tento článok prispeje k zbúraniu mýtu, že psychológa treba vyhľadať až v prípade, keď už „horí“ a že čoraz viac rodičov využije možnosť cieleného výchovného poradenstva.
Samostatnosť dieťaťa a psychologická príprava
V každej rodine raz nastane situácia, kedy rodičia musia dieťa nechať doma samé. Tento deň D(ôvery) by mal nastať vtedy, keď je dieťa na to pripravené. Ako to zistiť?
Kedy je vhodný čas nechať dieťa doma osamote?
Je ťažké presne povedať, v ktorom veku už môže rodič nechať dieťa doma samé, na to neexistuje presné pravidlo. Vo všeobecnosti sa za akúsi hranicu pokladá 10. rok života dieťaťa, ale môžeme to rozšíriť na obdobie medzi 9. - 12. rokom. U mladších detí sa predpokladá, že nie sú dostatočné zrelé a nemajú dostatok skúseností, aby dokázali správne vyhodnotiť kritickú situáciu, a podľa toho sa zachovať. Samozrejme, existujú aj výnimky, ale nedá sa na to stopercentne spoľahnúť. Ten správny vek by ale mali vyhodnotiť rodičia, ktorí najlepšie poznajú svoje dieťa a vedia, čo dokáže zvládnuť, a čo nie.
Dieťa, ktoré nechávate doma samé, by malo v prvom rade zvládať samoobslužné aktivity ako samostatné jedenie, či návšteva WC. Malo by už vedieť telefonovať a poznať naspamäť dôležité telefónne čísla, či obsluhovať niektoré spotrebiče. Rodičia by mali nechať dieťa samé len vtedy, keď sú si istí, že sa dokáže na chvíľu o seba postarať. Inak ich ratolesť vycíti neistotu a bude sa osamote báť. Zakaždým by však mali byť rodičia opatrní a nezabúdať aj na zákony. Podľa zákona by nemalo doma bez dozoru ostávať žiadne maloleté dieťa - a to ani na hodinku. Pri nahlásení na polícii alebo sociálke by mohli mať nepríjemnosti.
Toto sa nedá veľmi presne špecifikovať. Batoľa by doma samé určite ostávať nemalo. Dieťa v mladšom školskom veku zvládne hodinku-dve, kým si odbehnete na nákup. A 12-ročné dieťa aj niekoľko hodín. Určite by však nemalo dieťa ostať doma samé celý deň alebo cez noc. Záleží aj na tom, či v dome nie sú i ďalšie deti, čo pri nízkom veku detí môže spôsobiť skôr komplikácie. A naopak - staršie dieťa by vás pri svojom mladšom súrodencovi vedelo v prípade potreby zastúpiť. Pri dlhšej neprítomnosti by mal rodič poprosiť nejakého dospelého (napr. susedku) aby pre istotu skontrolovala, či sú deti v poriadku a niečo nepotrebujú. Deti by samozrejme o tejto kontrole mali vedieť a hlavne by mali byť oboznámené s tým, kto ich príde skontrolovať. Dodá to istotu ako deťom, tak aj rodičom. Určite rodič môže - alebo by mal - dieťa skontrolovať aj telefonicky.
Parametre pripravenosti dieťaťa
Čo sa týka detí, rodič by mal vopred zvážiť, či jeho dieťa vykazuje známky zodpovednosti napr. pri učení, domácich prácach či dodržiavaní pravidiel. Je jeho dieťa pokojné alebo ho ľahko rozrušia aj maličkosti? Vie dieťa, na koho sa môže v prípade potreby obrátiť? Ako reaguje v nových situáciách? Ako sa správa pri cudzích ľudoch? Takéto veci by si na svojich deťoch mali rodičia všímať, a podľa toho sa rozhodnúť, či ich dieťa je pripravené ostať doma samé.
Dôvera dieťaťu je ako v iných prípadoch, tak aj tu, veľmi dôležitá. Dieťa vycíti obavy rodiča a môže začať o sebe pochybovať. V takom prípade môže byť čas osamote pre dieťa až traumatizujúci, v dôsledku čoho by mohlo v budúcnosti začať úplne odmietať takúto zodpovednosť a týmto sa spustí reťazec ďalších komplikácií - aj pre rodičov, aj pre dieťa samotné.
Postupná príprava
Určite je vhodné na to dieťa pripravovať postupne. Nemusí ísť o prípravu na nejakú konkrétnu udalosť, ale je nutné postupne dieťa učiť základným bezpečnostným pravidlám, prípadne učiť ich, čo robiť v rôznych modelových situáciách.
Rýchle riešenia
Ako som už spomínala, je potrebné brať ohľad na to, čo dieťa zvládne za nejakú dobu. Určite je však pred odchodom nevyhnutné skontrolovať bezpečnosť v dome - napríklad vypnúť sporák, či tečúcu vodu, zavrieť okná, balkón alebo dvere do miestností, kde by si dieťa mohlo ublížiť, atď. Je dobré pripomenúť deťom dohodnuté pravidlá, spomenúť ako dlho budete približne z domu preč a že sa k nim určite vrátite - čo je obzvlášť dôležité.
Reakcie dieťaťa
Pokiaľ učia rodičia dieťa zodpovednosti a dôverujú mu, ich ratolesť sa bude snažiť túto dôveru nesklamať. Deťom by sa mala vopred vysvetliť dôležitosť dodržiavania stanovených domových pravidiel, a takisto s nimi prebrať aj ich dôvod. Ak dieťaťu niečo zakážete len tak, je prirodzené, že ho to bude o to viac zaujímať a pokúsi sa to „zakázané ovocie“ odtrhnúť. Nikdy ale netreba zabúdať, že ide o deti. Sú hravé a množstvo nepliech nepramení zo zlého úmyslu, ale jednoducho len zo zvedavosti či nevedomosti. Ak aj v dome k niečomu dôjde, rodičia by si mali najprv v pokoji nechať od dieťaťa vysvetliť ako k nehode došlo a nie ich okamžite zbytočne alebo neprimerane trestať. Dieťa by sa mohlo cítiť ukrivdené čo môže narušiť jeho vzťah k rodičovi.
Samostatnosť
Nie je na škodu, aby dieťa bolo občas aj samé a učilo sa tak samostatnosti, samozrejme s ohľadom na vek a schopnosti dieťaťa, ktoré som už spomínala. Rodičia by sa mali vždy vopred uistiť, že dieťa nevníma samotu ako trest alebo opustenie.
Rady pre rodičov
V tomto prípade by bolo vhodné sa zamyslieť nad tým, kto je skutočne ten, čo by takúto situáciu nezvládol. Častokrát je problém práve na strane rodičov, ktorí sú voči deťom až prehnane protektívni. Je dobré zamyslieť sa, z čoho pramenia ich obavy - či zo strachu, že zlyhajú ako rodičia, alebo nemajú vieru v schopnosti svojich detí. Sú situácie, kedy ani ten najlepší rodič dieťa nie je schopný ochrániť, ale môže ho naučiť postarať sa o seba najlepšie, ako sa dá.