Určite ste si všimli, že niektoré deti majú pozitívny vzťah ku škole a iné nie. Poďme sa pozrieť na to, čo vplýva na úspech žiaka v škole. Tento článok sa zaoberá komplexným vzťahom medzi rôznymi faktormi, ktoré ovplyvňujú žiaka v školskom prostredí, pričom kladie dôraz na rodinné zázemie, vzťah učiteľ-žiak a psychologické aspekty. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku, ktorý môže byť nápomocný rodičom, učiteľom a ďalším odborníkom pracujúcim s deťmi a mládežou.
Socioekonomické Zázemie Rodiny a Orientácia na Študijné Výsledky
Po niekoľkých mesiacoch zistili, že najdôležitejšie je socioekonomické zázemie rodiny a orientácia na študijné výsledky potomkov. Z výsledkov britského výskumu teda vyplýva, že existuje paralela medzi výkonom detí a úsilím rodičov ich pri štúdiu podporovať. Podľa odborníkov nie je potrebné, aby ste so svojimi deťmi celé hodiny sedeli v izbe a učili sa s nimi. Väčšinou takúto pomoc potrebujú prváci.
Ešte pred nástupom do školy prváčikovi zmeňte detskú izbu tak, aby sa stredobodom izby stalo miesto na učenie. Izba prváka by mala mať tri zóny - miesto určené na učenie, na hranie a na spanie. Tiež by malo byť v izbe dostatok svetla, čerstvý vzduch, príjemná teplota a poriadok. Keď príde malý školák domov, nechajte ho, aby sa odreagoval hrou alebo športom. Ak nemá dieťa v škole problémy a učenie ho baví, dajte mu od druhej triedy viac slobody. Stále ho intenzívne kontrolujte a povzbudzujte. Od tretej triedy ho občas preskúšajte a pravidelne sa o jeho úspechy a neúspechy zaujímajte.
Ak rodina nie je spokojná so školou, vždy je lepšie dieťa preradiť na inú školu, ako neustále pred dieťaťom ohovárať a kritizovať učiteľov. V prípade, že dieťa doma počuje, aká je škola zlá, rodina kritizuje postupy učiteľov, príp. vedenie školy, ťažko od neho čakať, že bude do školy chodiť rád, bude rešpektovať triedneho učiteľa alebo samotnú školu. Postoj rodičov môže ovplyvňovať i rovesnícke vzťahy ich dieťaťa. Často sa stáva, že rodičia v jeho prítomnosti hovoria o jednotlivých spolužiakoch, príp. o ich rodičoch ponižujúco, zdieľajú informácie často i v neprimeranej forme. Z uvedeného vyplýva, že samotné správanie dieťaťa je v prvom rade ovplyvnené rodinným prostredím.
Dôslednosť vo Výchove a Význam Pravidiel
Každý prípad je individuálny. Také isté prejavy správania môžu jedni rodičia vnímať ako bezproblémové, iní rodičia však ako výrazne problémové. Žiaľ, často sa stáva, že rodičia nedodržiavajú základnú zásadu dôslednosti vo výchove. Tzv. demokratický štýl výchovy totiž neznamená, že dieťa môže robiť, čo chce. Každé dieťa potrebuje pravidlá, hranice, ktoré mu prinášajú do života pocit bezpečia a istoty. Pri nich dieťa vie, aké reakcie rodičov môže na jednotlivé prejavy správania očakávať. Na druhej strane chýbajúce pravidlá a hranice prinášajú chaos do života dieťaťa, keďže tu nikdy nemôže vedieť, ako v danej situácii rodičia zareagujú. Často reagujú na také isté prejavy správania dieťaťa odlišne - raz si neprimerané správanie nevšímajú, inokedy zas potrestajú. Vtedy nevie, prečo bolo potrestané, keď predtým to isté správanie takúto reakciu rodičov nevyvolalo. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že zaradenie pravidiel a hraníc do života dieťaťa má za dôsledok pozitívnu zmenu v správaní dieťaťa, upokojí sa a prijíma zásady zo strany rodičov.
Prečítajte si tiež: Vzdelávací Program pre Materské Školy
Rodinné Prostredie ako Primárne Prostredie Socializácie
Viacej výskumov potvrdzuje, že rodina je najdôležitejším faktorom pôsobiacim na dieťa, podieľajúcim sa výraznou mierou na utváraní jeho osobnosti. E. Rodinné prostredie sa všeobecne považuje za primárne prostredie socializácie a edukácie dieťaťa a za najdôležitejší činiteľ formovania správania človeka. So svojimi determinantmi výrazne ovplyvňuje rozvoj osobnosti dieťaťa. Máme na mysli: vzťahy v rámci rodiny, kultúru jej členov, akým vzorom sú pre svoje deti, aká je ich starostlivosť o deti, aké sú prejavy vzájomnej úcty, ako sa stavajú k riešeniu problémov, aké majú hodnoty, ako sa správajú k iným ľuďom, k majetku svojmu a k cudziemu, aký je ich postoj k svojmu okoliu atď.
Vzťah Učiteľ - Žiak: Komunikatívny, Interakčný a Participačný Prístup
Duch školy je vytváraný osobnosťou U, ktorí v nej pôsobia. Na osobných vlastnostiach pedagógov záleží, aký vzťah si k školským povinnostiam a škole vytvoria žiaci. Dôležité je, aby U už od vstupu dieťaťa do školy utváral priaznivé podmienky pre zdravý rozvoj dieťaťa a pre uplatnenie sa každého žiaka. Preto je nevyhnutné, aby bol U vyrovnaný, trpezlivý, láskavý, taktný, spravodlivý a ochotný. Z pracovných vlastností by nemali chýbať usilovnosť, schopnosť organizovať prácu, zodpovedne pristupovať k výchove i vzdelaniu detí v triede. Nezanedbateľná je i schopnosť U mať rád deti a mládež.
U nepôsobí na svojich ž len odovzdávaním vedomostí, ale aj vnútornou stránkou vyučovacieho procesu, ktorá vyplýva z intímneho vzťahu medzi U a ž. Tento vzťah nemožno chápať ako mechanický vplyv U na ž, preto U celou svojou osobnosťou, všetkými vlastnosťami vplýva na žiakov. Tým napomáha vývinu žiakovej osobnosti. Na druhej strane však aj postoj U k ž je ovplyvnený názormi a vlastnosťami ž. Ak má U záujem o budúcnosť ž, začína si pozorne všímať ich individuálne zvláštnosti a osobitosti. Podrobnejšie sa zaujíma o vekové osobitosti jednotlivých vývinových období a nadobudnuté informácie uplatňuje pri pôsobení na ž. Tak sa stávajú U aj psychológmi.
Stáva sa však, že časť U na o psychologické vlastnosti zaujíma iba vtedy, keď sa ž prejaví záporne. Svoju energiu vynakladajú najmú na rozpracovanie didaktických metód. Očakávať zvýšenie účinnosti vyučovania iba skvalitňovaním vyuč. metód nemožno. Potrebné je spájať otázky metodiky s prístupom k žiakom. Vzťah žiakov k učiteľovmu pôsobeniu je jednou z významných mier úspešnosti u vo výchovnom i vzdelávacom procese.
Štefanovič uvádza 4 zložky vzťahu:
Prečítajte si tiež: Problémy vo vzťahu počas diéty: Riešenia
- oficiálna - U je reprezentant spoločnosti zodpovedný za efektívnosť. Je nevyhnutný odstup
- rodičovsko - synovská - U supľuje cit funkcie rodiča
- priateľská - vzájomná dôvera. Dôvera - tam, kde sa cítime bezpečne
- ľudská - U vystupuje ako človek so svojimi emóciami, pocitmi. Nemal by pred žiakmi vystupovať s maskou, anonymne. Byť sám sebou. Používa metódy, kt. Kladný vzťah medzi U a ž umožňuje vytvoriť v triede istú sociálnu klímu, najpriaznivejší predpoklad pre úspešnú pedagogickú prácu. Takáto sociálna interakcia navodzuje priaznivú komunikáciu, kde sa problémy riešia bez zbytočných konfliktov.
Vzťah U k ž sa javí ako viac - nemej vedome volený prístup, postoj U k ž, ktorý vyplynul zo stupňa ohodnotenia žiakovej osobnosti. Navonok sa prejavuje v citovom postoji k ž, vo volených metódach a formách práce s ním …
Vzťah U - ž má interakčnú podobu a môže sa pohybovať v priestore medzi vyslovene kladným a úplne záporným. U aj ž si už od prvých chvíľ zložitou cestou vzájomnej komunikácie, poznávania a prežívania obrazu toho druhého formujú predstavy a postoje, ktoré utvárajú základ formovania vzájomného vzťahu.
Pozitívne vzťahy k ž utvárajú predpoklady na zvýšený záujem o starostlivosť o ž s možnosťou kladnejšieho hodnotenia jeho výsledkov. Odrazia sa predovšetkým v zlepšení výchovno-vzdelávacích výsledkov, v obľube predmetu svojho U, čím sa výraznejšie zvyšuje vplyv U osobnosti na žiaka.
Negatívne vzťahy neraz vedú k menšej starostlivosti o žiaka a navodzujú tendencie k zápornejšiemu hodnoteniu ž. Okrem uvedených vyhranených vzťahov existujú mnohé kvalitatívne rozmanité a indiferentné postoje, a to tak so strany U, ako aj ž. Mohli by sme ich charakterizovať ako menej vyhranené, málo diferencované medziľudské vzťahy, v ktorých viac alebo menej chýba emocionálna stránka sociálnych postojov, keď sa medziľudská komunikácia uskutočňuje prevažne na báze racionálneho poznávania a hodnotenia.
Ďalšie kvality vzťahu možno vydeliť na základe určitých opozícií kvality vzťahu:
Prečítajte si tiež: Strava a vzťahy: Prepojenie
- uvoľnenosť - napätosť
- dôvera - nedôvera
- súčinnosť - nesúčinnosť
- pochopenie - nepochopenie
- priateľstvo - nepriateľstvo
- sympatia - antipatia
- kontakt - dištanc
Interakcia:
- kooperatívna spolupráca
- kompetitívna - súťaženie medzi účastníkmi
- konfliktná - sleduje odlišné ciele
Činitele vzťahu:
Učiteľ - žiak
- U postoj k vlastnej roli
- U postoj k roli žiaka (má predstavu aký by mal byť žiak)
- typologická vyhranenosť U
- stupeň U adjustovanosti (soc.
- stupeň U adjustovanosti na škole
- U vlastnosti, stupeň sociability, aká je jeho frustračná tolerancia, temperament, prevládajúce citové stavy, vek, pohlavie, schopnosť poznať ž, poruchy U osobnosti.
Kvalitu vzťahu U - ž v podstatnej miere ovplyvňuje osobnosť U, jeho celkové správanie sa voči ž, odborná erudícia a schopnosť primeraným spôsobom sprostredkovať informácie z hľadiska vekových a individuálnych osobitosti ž. Rovnako je to i mravný profil U osobnosti, kde výrazne vystupuje do popredia jednota slov a skutkov.
žiak - učiteľ (vzťah sa vyvíja s vekom)
- ml. ž - pozitívny vzťah
- neskôr sa vzťah diferencuje
- v puberte - neg. vzťah
- SŠ - niekedy neutrálny (t.j. citovo sa neviaže)
- motívy pre vzťah sa menia (tzv. napr. či dobre vykladá látku)
Učiteľova láska k žiakom vytvára silné odvetné city u detí, nezriedka dokonca silnejšie než k rodičom. Na rodičovskú lásku sa deti často dívajú ako na niečo povinné, čo je samozrejmé, dokonca sa ja správajú k vrúcne prejaveným citom rodičov s určitým pohŕdaním, ignorovaním. Ináč je to vo vzťahu medzi U a ž. Aj jednoduchá pozornosť k deťom vyvoláva silný cit z ich strany. Jedinou podmienkou pritom je U úprimnosť. Každú falošnosť a neúprimnosť, snahu ukázať cit, ktorý nejestvuje, deti hneď vybadajú.
Pri utváraní vzťahu je dôležité vedieť správne komunikovať so žiakom, vyjadrovať sa jasne a zreteľne, vedieť načúvať žiakovi, umožniť mu vyrozprávať sa a byť opatrný v záveroch. Citová pripútanosť žiaka k U sa prejavuje mierou ochoty prijímať alebo odmetať U vplyv a plniť U príkazy. Pozitívne spôsobí na deti najmä demokratický vzťah U k ž . Je to vzťah, pri ktorom U spolupracuje so žiakmi , povzbudzuje ich a pomáha im, čo u žiakov vyvoláva radosť a cit zodpovednosti. Na druhej strane záporne pôsobí prísne autokratický vzťah, pri ktorom U prejavuje egocentrické správanie: chce byť stredobodom, vládcom triedneho kolektívu, prehnane zdôrazňuje svoju dôležitosť, žiakov si prísne podriaďuje (zákazmi, príkazmi, trestami), nedôveruje im, napätie, podráždenosť, vyhýbanie sa práci a podobne. Takisto negatívne môže pôsobiť liberálny vzťah U k ž, pri ktorom U prejavuje nerozhodnosť, nedôveruje ž, nepovzbudzuje ich, ale ani neznechucuje, potláča ich samostatnosť, čo u žiakov takisto vyvoláva nerozhodnosť v tom, čo treba urobiť, chýba im ochota spolupracovať a nadšenie, radosť z práce.
Vzťah U k ž má správnu podobu vtedy, keď sa realizuje, vyvíja v zmysle rovnováhy medzi slobodou a zodpovednosťou a medzi právami a povinnosťami. U, ktorý má rád svoje povolanie a žiakov, dokáže rýchlo získať správny pedagogický takt, ktorý znamená úctu k osobnosti každého žiaka a nežný otcovský vzťah k nemu.
Vzťahy medzi U a ž ovplyvňujú tieto činitele:
- umiestnenie triedy (poschodie, susedné miestnosti)
- veľkosť školy (malá, veľká, dedinská, mestská, jednotriedka)
- blízkosť prírody, rušnej ulice, atď
Klíma - dlhodobý stav, charakteristický pre celú triedu (psychické ovzdušie v tiede)
Atmosféra - vzájomný vzťah U a ž sa vytvára v určitej atmosfére
Atmosféra je krátkodobý stav, ktorý sa môže počas vyučovacej hodiny aj niekoľkokrát meniť (skúšanie, koniec hodiny). Môže byť pozitívna alebo negatívna
Atmosféru vytvára: a) učiteľ (cholerik, nervózny, …) b) trieda (žiaci) c) učiteľ aj žiaci
Na atmosféru vplýva: Učiteľ, žiak, učivo, prostredie
Vzťah učiteľa k žiakovi sa vytvára na rozličných úrovniach:
- inštitucionálna (škola)
- osobnostno-ľudská (osobnostné a ľudské vlastnosti učiteľa a žiaka)
- rodičovská
- priateľská
- individuálna
- kolektívna
Typológia učiteľa osobnosti: logotrop - vyznačuje sa dôrazom na vedu, vedomosti, vzdelanie, nedoceňuje výchovupaidotrop - uprednostňuje výchovu, vo vyuč. vychádza z dets pohľadu, potrieb a záujmov detí
Typy učiteľa podľa amerického psychológa Andersena:
- jeho postoje vylučujú dobrú spoluprácu
- nerešpektuje názory žiakov, ich záujmy, želania
Integratívny (zlaďujúci) - má dobrý vzťah k deťom
- rešpektuje žiaka a jeho individualitu
- zvyšuje spontánnosť, iniciatívu žiaka
- vedie k ústupu agresívnych a negatívnych foriem správania
Typy U podľa poľského autora Zaborowskeho:
Prísno - autokratický - sústavne kontroluje ž, vyžaduje bezpodmienečnú disciplínu a podriadenosť
- nepoužíva pochvalu ani odmenu
- žiaci sa vyhýbajú práci
- nedôveruje žiakom
Pracujúco autokratický - žiaci sú na ňom celkom závislý
- myslí si, že len on môže byť inšpirátorom učenia, tvorivej práce
- žiaci sú málo iniciatívny a podnety čakajú od U
Kríza v Rodine a Jej Vplyv na Žiaka
V príspevku sa venujeme pocitom žiaka, s ktorými sa potrebuje vyrovnať v situácii, kedy si jeho rodina prechádza krízou. Opisujeme vývinové fázy a uvádzame rozdiely v prežívaní konfliktu v závislosti od pohlavia detí. Rozoberieme konflikt lojality a dopad manipulácie rodičov na správanie žiaka. Poznatky mediátora, rodičov, pedagogických a odborných zamestnancov školy o prežívaní rozchodu rodičov v jednotlivých vývinových etapách dieťaťa sú dôležité pre hľadanie najlepšieho porozchodového modelu úpravy styku s dieťaťom, ale aj pre pochopenie správania sa žiaka v školskom prostredí v procese rozpadu rodiny.
Dieťa získava najdôležitejšie základy pre budúcnosť počas prvých troch rokov jeho života. Je to veľmi dôležité obdobie, kedy si dieťaťa začína formovať postoj k dobru a zlu. Začína prejavovať súcit k iným osobám, k hračkám. U batoliat sa objavujú pozitívne a negatívne reakcie a strach u dieťaťa môže vyvolať aj krik, hádka a náhla zmena situácie. Končeková (2014) hovorí, že batoľa je aktívne zamerané na dospelých, vyhľadáva ich prítomnosť a k dospelým si vytvára veľmi intenzívne citové väzby. V tomto veku má dieťa silný citový vzťah k matke, k otcovi, prípadne k starým rodičom a bezvýhradne im dôveruje. Španhelová (2010) odporúča, aby sme deti sledovali pri hre. Nepokojný spánok, zlosť a vzdor u detí sú tiež signálom, že sa s nimi niečo deje. Úloha otca a matky má pre dieťa v tomto veku veľký význam.
Deti v predškolskom veku reagujú na problémy v rodine veľmi citlivo. Záleží od temperamentu dieťaťa, či sa bude hnevať, alebo bude veľmi smutné. V tomto období sa dieťa formuje ako osobnosť, individualita s vlastnými potrebami a sebauvedomovaním. Ustaľujú sa uňho a vyhraňujú už konkrétne vlastnosti osobnosti, charakter, temperament a záujmy. Dieťa dokáže odlišovať niekoľko základných emócii, snaží sa identifikovať s jedným z rodičov, ktorému prikladá „menšie zlo“. Na druhej strane je aj „ochrancom“ toho rodiča, ktorému sa ubližuje.
Dieťa je v tomto veku ovplyvnené rodičom, blízkou osobou, má veľkú fantáziu a nedokáže vyhodnotiť informácie. Treba sa s dieťaťom rozprávať a uisťovať ho o tom, že ho rodičia ľúbia. Deti sú značne neisté. Primárna reakcia detí na problémy v tomto veku sa prejavuje smútkom a plačlivosťou. Teyber (2007) porovnáva dokonca reakcie deti na rozvod z pohľadu pohlavia. Chlapci trpia viac ako dievčatá. Túžia po rodičovi, ktorý odišiel. Chlapcom veľmi chýba otec, prežívajú pocit odmietnutia rodičom. Majú zníženú sebaúctu, objavujú sa depresie, prudké zhoršenie prospechu. Deti sa všemožne snažia zabrániť rodičom, aby sa rozišli.
Dôležité a náročné obdobie pre dieťa v tomto veku je prechod z materskej školy do základnej školy. Deti majú nové školské povinnosti, musia sa začleniť do nového kolektívu, pribudnú im povinnosti vo forme krúžku. Ak sa rodičia rozídu a uvažujú nad úpravou styku s dieťaťom, ktoré nastúpilo do školy, mali by zvážiť, aký to bude mať dopad na dieťa. Ak by sa k tomu pridali ešte aj dve domácnosti, mohlo by to spôsobiť veľkú emocionálnu a psychickú záťaž pre dieťa. Dieťa sa musí zároveň adaptovať na novú domácnosť a keď v domácnosti žije rodič aj s partnerom alebo aj inými členmi, je náročné preň nájsť si svoje miesto. Zaujímavé je, že učiteľ je pre dieťaťa v tomto období väčšou autoritou ako rodičia. Vzťah dieťaťa je vo vzťahu k rodičovi stále veľmi silný. Pociťuje lásku, úctu a rešpekt. Stotožňuje sa s nimi. Chce byť ako oni, pracovať v rovnakom zamestnaní a pripisuje si rovnaké vlastnosti, aké majú jeho rodičia. Podľa Vágnerovej (2014, str. 160) rola otca nadobúda väčší význam. Otec je modelom mužskej roly ako pre chlapcov tak aj pre dievčatá. Rozpad rodiny v tomto období predstavuje pre nich záťaž aj v tom, že strácajú pocit bezpečia a istoty z rodinného prostredia. Deti sú dezorientované a nevedia, komu majú veriť. Zhoršujú sa vzťahy aj s partnermi rodičov.
Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa obdobie malej puberty vyznačuje hnevom a zlosťou, ktorý sa prejavuje navonok voči svojmu okoliu. Prevládajú negatívne emócie nad pozitívnymi. Intenzívne vo vnútri však dieťaťa prežíva hlboký smútok, strach a cíti sa osamelé a nemilované. Typickým pocitom je pocit bezmocnosti. Dieťa má problém aj so svojimi rovesníkmi a prichádza s nimi do konfliktov.Potrebuje poznať fakty, pravdu a všetko mať vysvetlené. Veľmi reálne vníma, čo sa v rodine deje. Sprievodnými prejavmi tohto obdobia sú vety: „Ste hrozní, nenávidím vás“. Hnevajú sa na rodičov, že sa rozchádzajú, najmä na toho, kto dal podnet k rozchodu. Dieťa sa aktívne zapája do deštruktívnych konfliktov rodičov. Odmieta tráviť čas s rodičom, ktorý odišiel. Hnev a obavy sa miešajú so smútkom. Smúti za rodičom, ktorý odišiel a objavujú sa zvýšené somatické problémy - bolesti hlavy, brucha (Tragalová, D. 2016). Rodičia by si mali uvedomiť, že problémy s rozpadom vzťahu sú ich problémom a nemali by svoje deti oberať o detstvo. Deti sú už dostatočné zrelé nato, aby sa dokázali vcítiť do pocitov dospelých. Štatistický v tomto veku detí sa rodičia rozvádzajú najmenej.
Pubertálny vek je obdobím hľadania samého seba, dospievajúci sú citovo nestabilní. Rozpad rodiny v období puberty deti vnímajú ako zradu rodičov. Najväčšie obavy majú z vlastnej budúcnosti. Dištancujú sa od problémov rodičov, alebo rýchle dospievajú, preberajú role odídeného rodiča. Reakcie adolescentov sa veľmi líšia. Práve orientácia a zameranie sa na seba samého im pomáha zvládať rozchod rodičov ľahšie. Deti sa snažia tráviť doma čo najmenej času. V puberte častejšie vyhľadávajú rovesnícke skupiny a tie vždy nemusia byť len pozitívne. Konflikty v rodine tak dieťa môže riešiť delikventným správaním.
Končeková (2014) v období dospievania hodnotí vzťah pubescentov a dospelých ako vzťah napodobňovania dospelých. Dospievajúce deti sa stavajú voči dospelým ako k rovnocenným partnerom či súperom. Snažia sa o nezávislosť a odmietajú plniť povinnosti a bezvýhradne rešpektovať príkazy dospelých. Poznajú aj svoje práva a snažia sa ich všemožne uplatniť. Dospievajúcim deťom nevyhovuje, že sa rodičia snažia rozhodovať za nich, s kým budú tráviť svoj voľný čas. Preto pri starších deťoch, ak rodičia dokážu aspoň minimálne komunikovať, navrhujeme rodičom v mediácii neupravovať striktne plán stretávania sa rodičov s dieťaťom. Dospievajúce deti si žiadajú slobodu rozhodovania o svojom čase, o tom, s kým sa budú stretávať. Postoj rodičov k ich dospievajúcim deťom je častokrát skreslený. Vnímajú ich stále ako malé deti. Z toho potom plynú rôzne výchovne problémy, o ktorých sa rodičia snažia porozprávať s deťmi občas aj v mediácii. Rodičom odporúčame prečítať si literatúru o vývinovej psychológii, aby lepšie poznali, ako sa dieťa postupne mení a vyvíja. Dokážu tak lepšie pochopiť zmeny v správaní dieťaťa aj v bežnej rodine, kde nie je konflikt rodičov.
Na Slovensku platí, že súd zveruje dieťa vo väčšine prípadov do starostlivosti matke. Dohodou rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zväčša dochádza k dohode rodičov o tom, že deti budú žiť prevažne v domácnosti matky. Aj keď existujú organizácie podporujúce otcov a ich práva, treba si priznať, že slovenskí otcovia striedavú starostlivosť o dieťa odmietajú. K dobrej adaptácii detí na novú porozchodovú situáciu prispieva, keď obaja rodičia citovo podporujú svoje deti a ubezpečujú ich o svojej láske.
Keď rodičia prvýkrát počujú slovo rozchod, zostanú veľmi prekvapení. Snažia sa tomu neprikladať význam. Odmietajú skutočnosť, že práve ich rodina nemá budúcnosť. Veď predsa hádky sú v každej rodine, napriek tomu sa na problémy nedokážu pozerať racionálne. Telesne tento moment odborníci porovnávajú s fyzickou bolesťou. Jelenová, Ocisková a Praško (2015) vo svojej štúdii popisujú pocity, akoby nám z vnútra malo roztrhať hrudník, silné zovieranie žalúdka, hlboké vzdychanie, ochabovanie svalstva, pocit prázdnoty a pod. My tomu hovoríme, že nás bolí srdce, a to doslova. Žiaľ, takmer vo všetkých vysoko sporových rodinných konfliktoch sa rodičia zaoberajú výlučne sebou a orientujú sa na partnera v konflikte. Kým predtým sa všetko „točilo“ okolo detí, v konflikte už rodičia vôbec nezohľadňujú potreby svojich detí. Nesnažia sa ich od konfliktu ochrániť, ale často deti do konfliktu zapájajú. Nútia ich zaujať pozíciu voči jednému z rodičov. Pre deti sú už samotné hádky, ktorým veľakrát nerozumejú, veľkým utrpením. Prežívajú tzv. konflikt lojality. Stoja pred rozhodnutím vybrať si jedného z rodičov, napriek tomu, že ich milujú oboch. Pre deti celé toto obdobie je veľmi traumatizujúce. Prežívajú strach zo straty, smútok, pocit ohrozenia, hnev, ale aj hanbu pred kamarátmi, či pocit menejcennosti. Neraz obviňujú samých seba za rozpad rodiny.
Konflikt lojality radíme medzi intrapersonálne konflikty spojené s vnútorným prežívaním konfliktu. Vždy sa dieťa dostáva do konfliktu lojality, ak si má vybrať, ktorý z rodičov je „lepším“ rodičom. Môže dať prednosť rodičovi, ktorý si ho dokáže lepšie „kúpiť“ tým, že mu bude tolerovať jeho nevhodné správanie, nebude striktne dbať na plnení povinnosti, či nadmieru ho materiálne podporovať. Iné dieťa môže uprednostniť rodiča, ktorý potrebuje ochranu a z pocitu viny, aby mu neublížilo, sa nechá citovo vydierať. Môže nastať aj ten najhorší variant manipulácie s názorom dieťaťa v teórii a medzi psychológmi označovaný ako syndróm zavrhnutého rodiča. Neustálym presvedčovaním, vytrvalým očierňovaním jedného rodiča a idealizovaním toho druhého môže dôjsť k trvalému poškodeniu psychického vývoja dieťaťa. Výpoveď takého dieťaťa je veľmi racionálna a emocionálne veľmi presvedčivá, aj keď je dieťa veľmi malé.
Násilie páchané na deťoch je definované najmä ako týranie, sexuálne zneužívanie a zanedbávanie. Podľa nášho názoru o násilí páchanom na dieťati možno hovoriť aj v prípadoch, ak je dieťa vystavované psychickému nátlaku rodičov, konfliktu lojality a zámerne alebo z ľahostajnosti voči duševnému vývoju dieťaťa ho vystavujeme pasívnemu násiliu páchanému na jednom z rodičovi. Pedagogický, ale aj odborný zamestnanec je ten, kto prichádza do kontaktu so žiakmi denne. Mal mať dostatočné znalosti o vývinových štádiách detí a byť vždy pozorný k zmenám v správaní sa jeho žiakov, pretože neraz to môže byť signál, že dieťaťa prežíva ťažké obdobie a neraz sa obáva zdôveriť najbližším so svojimi pocitmi.