Úvod
Rodina a výchova zohrávajú kľúčovú úlohu vo vývoji dieťaťa. Od prvých rokov života až po dospievanie, rodinné prostredie formuje osobnosť, hodnoty a správanie dieťaťa. Táto článok sa zameriava na vplyv rodiny a výchovy na dieťa, pričom zohľadňuje rôzne vývinové štádiá a špecifické situácie, ako sú krízy v rodine a rozpad rodičovského vzťahu. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku a ponúknuť poznatky pre rodičov, pedagógov a odborníkov, ktorí sa venujú výchove a rozvoju detí.
Rané detstvo (0-3 roky): Formovanie základov
Dieťa získava najdôležitejšie základy pre budúcnosť počas prvých troch rokov jeho života. Je to veľmi dôležité obdobie, kedy si dieťa začína formovať postoj k dobru a zlu. Začína prejavovať súcit k iným osobám, k hračkám. U batoliat sa objavujú pozitívne a negatívne reakcie a strach u dieťaťa môže vyvolať aj krik, hádka a náhla zmena situácie. Končeková (2014) hovorí, že batoľa je aktívne zamerané na dospelých, vyhľadáva ich prítomnosť a k dospelým si vytvára veľmi intenzívne citové väzby. V tomto veku má dieťa silný citový vzťah k matke, k otcovi, prípadne k starým rodičom a bezvýhradne im dôveruje. Úloha otca a matky má pre dieťa v tomto veku veľký význam.
Španhelová (2010) odporúča, aby sme deti sledovali pri hre. Nepokojný spánok, zlosť a vzdor u detí sú tiež signálom, že sa s nimi niečo deje.
Predškolský vek (3-6 rokov): Rozvoj osobnosti a emócií
Deti v predškolskom veku reagujú na problémy v rodine veľmi citlivo. Záleží od temperamentu dieťaťa, či sa bude hnevať, alebo bude veľmi smutné. V tomto období sa dieťa formuje ako osobnosť, individualita s vlastnými potrebami a sebauvedomovaním. Ustaľujú sa uňho a vyhraňujú už konkrétne vlastnosti osobnosti, charakter, temperament a záujmy. Dieťa dokáže odlišovať niekoľko základných emócii, snaží sa identifikovať s jedným z rodičov, ktorému prikladá „menšie zlo“. Na druhej strane je aj „ochrancom“ toho rodiča, ktorému sa ubližuje.
Dieťa je v tomto veku ovplyvnené rodičom, blízkou osobou, má veľkú fantáziu a nedokáže vyhodnotiť informácie. Treba sa s dieťaťom rozprávať a uisťovať ho o tom, že ho rodičia ľúbia. Deti sú značne neisté. Primárna reakcia detí na problémy v tomto veku sa prejavuje smútkom a plačlivosťou.
Prečítajte si tiež: Rozvojové aspekty hry
Školský vek (6-12 rokov): Vplyv rozvodu a rola otca
Dôležité a náročné obdobie pre dieťa v tomto veku je prechod z materskej školy do základnej školy. Deti majú nové školské povinnosti, musia sa začleniť do nového kolektívu, pribudnú im povinnosti vo forme krúžku. Ak sa rodičia rozídu a uvažujú nad úpravou styku s dieťaťom, ktoré nastúpilo do školy, mali by zvážiť, aký to bude mať dopad na dieťa. Ak by sa k tomu pridali ešte aj dve domácnosti, mohlo by to spôsobiť veľkú emocionálnu a psychickú záťaž pre dieťa. Dieťa sa musí zároveň adaptovať na novú domácnosť a keď v domácnosti žije rodič aj s partnerom alebo aj inými členmi, je náročné preň nájsť si svoje miesto. Zaujímavé je, že učiteľ je pre dieťaťa v tomto období väčšou autoritou ako rodičia.
Vzťah dieťaťa je vo vzťahu k rodičovi stále veľmi silný. Pociťuje lásku, úctu a rešpekt. Stotožňuje sa s nimi. Chce byť ako oni, pracovať v rovnakom zamestnaní a pripisuje si rovnaké vlastnosti, aké majú jeho rodičia. Podľa Vágnerovej (2014, str. 160) rola otca nadobúda väčší význam. Otec je modelom mužskej roly ako pre chlapcov tak aj pre dievčatá. Rozpad rodiny v tomto období predstavuje pre nich záťaž aj v tom, že strácajú pocit bezpečia a istoty z rodinného prostredia. Deti sú dezorientované a nevedia, komu majú veriť. Zhoršujú sa vzťahy aj s partnermi rodičov.
Teyber (2007) porovnáva dokonca reakcie deti na rozvod z pohľadu pohlavia. Chlapci trpia viac ako dievčatá. Túžia po rodičovi, ktorý odišiel. Chlapcom veľmi chýba otec, prežívajú pocit odmietnutia rodičom. Majú zníženú sebaúctu, objavujú sa depresie, prudké zhoršenie prospechu. Deti sa všemožne snažia zabrániť rodičom, aby sa rozišli.
Malá puberta (12-15 rokov): Hnev, smútok a hľadanie identity
Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa obdobie malej puberty vyznačuje hnevom a zlosťou, ktorý sa prejavuje navonok voči svojmu okoliu. Prevládajú negatívne emócie nad pozitívnymi. Intenzívne vo vnútri však dieťaťa prežíva hlboký smútok, strach a cíti sa osamelé a nemilované. Typickým pocitom je pocit bezmocnosti. Dieťa má problém aj so svojimi rovesníkmi a prichádza s nimi do konfliktov. Potrebuje poznať fakty, pravdu a všetko mať vysvetlené. Veľmi reálne vníma, čo sa v rodine deje.
Sprievodnými prejavmi tohto obdobia sú vety: „Ste hrozní, nenávidím vás“. Hnevajú sa na rodičov, že sa rozchádzajú, najmä na toho, kto dal podnet k rozchodu. Dieťa sa aktívne zapája do deštruktívnych konfliktov rodičov. Odmieta tráviť čas s rodičom, ktorý odišiel. Hnev a obavy sa miešajú so smútkom. Smúti za rodičom, ktorý odišiel a objavujú sa zvýšené somatické problémy - bolesti hlavy, brucha (Tragalová, D. 2016). Rodičia by si mali uvedomiť, že problémy s rozpadom vzťahu sú ich problémom a nemali by svoje deti oberať o detstvo. Deti sú už dostatočné zrelé nato, aby sa dokázali vcítiť do pocitov dospelých. Štatistický v tomto veku detí sa rodičia rozvádzajú najmenej.
Prečítajte si tiež: Depresia a problémy s otehotnením
Puberta (15-19 rokov): Dištancovanie sa a vplyv rovesníkov
Pubertálny vek je obdobím hľadania samého seba, dospievajúci sú citovo nestabilní. Rozpad rodiny v období puberty deti vnímajú ako zradu rodičov. Najväčšie obavy majú z vlastnej budúcnosti. Dištancujú sa od problémov rodičov, alebo rýchle dospievajú, preberajú role odídeného rodiča. Reakcie adolescentov sa veľmi líšia. Práve orientácia a zameranie sa na seba samého im pomáha zvládať rozchod rodičov ľahšie. Deti sa snažia tráviť doma čo najmenej času. V puberte častejšie vyhľadávajú rovesnícke skupiny a tie vždy nemusia byť len pozitívne. Konflikty v rodine tak dieťa môže riešiť delikventným správaním.
Končeková (2014) v období dospievania hodnotí vzťah pubescentov a dospelých ako vzťah napodobňovania dospelých. Dospievajúce deti sa stavajú voči dospelým ako k rovnocenným partnerom či súperom. Snažia sa o nezávislosť a odmietajú plniť povinnosti a bezvýhradne rešpektovať príkazy dospelých. Poznajú aj svoje práva a snažia sa ich všemožne uplatniť.
Dospievajúcim deťom nevyhovuje, že sa rodičia snažia rozhodovať za nich, s kým budú tráviť svoj voľný čas. Preto pri starších deťoch, ak rodičia dokážu aspoň minimálne komunikovať, navrhujeme rodičom v mediácii neupravovať striktne plán stretávania sa rodičov s dieťaťom. Dospievajúce deti si žiadajú slobodu rozhodovania o svojom čase, o tom, s kým sa budú stretávať. Postoj rodičov k ich dospievajúcim deťom je častokrát skreslený. Vnímajú ich stále ako malé deti. Z toho potom plynú rôzne výchovne problémy, o ktorých sa rodičia snažia porozprávať s deťmi občas aj v mediácii. Rodičom odporúčame prečítať si literatúru o vývinovej psychológii, aby lepšie poznali, ako sa dieťa postupne mení a vyvíja. Dokážu tak lepšie pochopiť zmeny v správaní dieťaťa aj v bežnej rodine, kde nie je konflikt rodičov.
Kríza v rodine a jej dopad na dieťa
V príspevku sa venujeme pocitom žiaka, s ktorými sa potrebuje vyrovnať v situácii, kedy si jeho rodina prechádza krízou. Poznatky mediátora, rodičov, pedagogických a odborných zamestnancov školy o prežívaní rozchodu rodičov v jednotlivých vývinových etapách dieťaťa sú dôležité pre hľadanie najlepšieho porozchodového modelu úpravy styku s dieťaťom, ale aj pre pochopenie správania sa žiaka v školskom prostredí v procese rozpadu rodiny.
Keď rodičia prvýkrát počujú slovo rozchod, zostanú veľmi prekvapení. Snažia sa tomu neprikladať význam. Odmietajú skutočnosť, že práve ich rodina nemá budúcnosť. Veď predsa hádky sú v každej rodine, napriek tomu sa na problémy nedokážu pozerať racionálne. Telesne tento moment odborníci porovnávajú s fyzickou bolesťou. Jelenová, Ocisková a Praško (2015) vo svojej štúdii popisujú pocity, akoby nám z vnútra malo roztrhať hrudník, silné zovieranie žalúdka, hlboké vzdychanie, ochabovanie svalstva, pocit prázdnoty a pod. My tomu hovoríme, že nás bolí srdce, a to doslova. Žiaľ, takmer vo všetkých vysoko sporových rodinných konfliktoch sa rodičia zaoberajú výlučne sebou a orientujú sa na partnera v konflikte. Kým predtým sa všetko „točilo“ okolo detí, v konflikte už rodičia vôbec nezohľadňujú potreby svojich detí. Nesnažia sa ich od konfliktu ochrániť, ale často deti do konfliktu zapájajú. Nútia ich zaujať pozíciu voči jednému z rodičov.
Prečítajte si tiež: Bezpečnosť lietania a tehotenstvo
Pre deti sú už samotné hádky, ktorým veľakrát nerozumejú, veľkým utrpením. Prežívajú tzv. konflikt lojality. Stoja pred rozhodnutím vybrať si jedného z rodičov, napriek tomu, že ich milujú oboch. Pre deti celé toto obdobie je veľmi traumatizujúce. Prežívajú strach zo straty, smútok, pocit ohrozenia, hnev, ale aj hanbu pred kamarátmi, či pocit menejcennosti. Neraz obviňujú samých seba za rozpad rodiny.
Konflikt lojality radíme medzi intrapersonálne konflikty spojené s vnútorným prežívaním konfliktu. Vždy sa dieťa dostáva do konfliktu lojality, ak si má vybrať, ktorý z rodičov je „lepším“ rodičom. Môže dať prednosť rodičovi, ktorý si ho dokáže lepšie „kúpiť“ tým, že mu bude tolerovať jeho nevhodné správanie, nebude striktne dbať na plnení povinnosti, či nadmieru ho materiálne podporovať. Iné dieťa môže uprednostniť rodiča, ktorý potrebuje ochranu a z pocitu viny, aby mu neublížilo, sa nechá citovo vydierať. Môže nastať aj ten najhorší variant manipulácie s názorom dieťaťa v teórii a medzi psychológmi označovaný ako syndróm zavrhnutého rodiča. Neustálym presvedčovaním, vytrvalým očierňovaním jedného rodiča a idealizovaním toho druhého môže dôjsť k trvalému poškodeniu psychického vývoja dieťaťa. Výpoveď takého dieťaťa je veľmi racionálna a emocionálne veľmi presvedčivá, aj keď je dieťa veľmi malé.
Násilie páchané na deťoch je definované najmä ako týranie, sexuálne zneužívanie a zanedbávanie. Podľa nášho názoru o násilí páchanom na dieťati možno hovoriť aj v prípadoch, ak je dieťa vystavované psychickému nátlaku rodičov, konfliktu lojality a zámerne alebo z ľahostajnosti voči duševnému vývoju dieťaťa ho vystavujeme pasívnemu násiliu páchanému na jednom z rodičovi.
Výchovné štýly a ich vplyv na dieťa
Rodičovský výchovný štýl či výchovná metóda je spôsob, akým rodičia vychovávajú a vedú svoje deti. Existuje hneď niekoľko výchovných štýlov a každý z nich má svoje jedinečné charakteristické rysy, ktorými sa odlišuje od ostatných. Všetky z rodičovských štýlov majú na deti a ich rozvoj rôzny vplyv a neexistuje jediná správna a univerzálna výchovná metóda, ktorá by sadla všetkým. Voľba štýlu by mala byť založená na individuálnych potrebách a hodnotách rodiny.
Medzi najznámejšie rozdelenia rodičovských štýlov výchovy patrí delenie podľa psychologičky Diany Baumrind, ktorá na konci 60. rokov 20. storočia uskutočnila výskum na základe dôkladného pozorovania rodičov a ich detí. Vďaka tomuto výskumu pomenovali štyri výchovné štýly v rodine, ktoré sa dodnes používajú v psychológii.
Autoritatívna výchova
Autoritatívna výchova je založená na kombinácii vysokých očakávaní a bohatej podpory zo strany rodičov. Rodičia stanovujú jasné hranice a pravidlá, ktoré od dieťaťa vyžadujú. Zároveň ale podporujú detskú samostatnosť a dbajú na úprimnú a dôvernú vzájomnú komunikáciu. Autoritatívni rodičia dávajú prednosť vzájomnému otvorenému dialógu, kde sa o prípadnom probléme porozprávajú, než aby svoje deti trestali alebo inak využívali svoje postavenie a problémy riešili zákazmi. Takýto prístup vie byť dobrým nástrojom najmä u detí, ktoré si prechádzajú obdobím vzdoru.
Z detí, ktoré majú v detstve autoritatívnu výchovu často vyrastú dospelí, ktorí sa vedia samostatne rozhodovať a dokážu vyhodnocovať riziká svojho konania. Sú samostatní, spoločenskí a majú kladný vzťah s rodičmi.
Autoritárska výchova
Autoritárska výchova je založená na prísnych pravidlách a disciplíne, kedy sú požiadavky na dieťa nastavené často príliš vysoko. Deti vychovávané autoritárskym štýlom môžu často zažívať pocity úzkosti z neschopnosti sa rozhodovať sami za seba a nedostatočného priestoru sa vyjadriť. Vo väčšine prípadov sú poslušné a vzorne nasledujú pravidlá, ktoré im autoritárski rodičia nastavili. To môže v budúcnosti vytvoriť problémy so samostatným rozhodovaním.
Podľa Národného centra biotechnológií (NCBI) deti autoritárskych rodičov majú často výborné študijné výsledky, ktoré si však berú svoju daň v spoločenskom živote. V spoločnosti majú problém nadviazať nové vzťahy a vyjadrovať svoje pocity, pretože na to nikdy nemali priestor. Často majú tiež nízke sebavedomie a nie sú schopní sa sami rozhodovať, pretože sú od detstva zvyknutí iba na jasne dané hranice a pravidlá bez možnosti vyjadriť svoj názor.
Permisívny štýl
Permisívny štýl je charakteristický svojím voľným prístupom, vysokou autonómiou a obmedzeným dohľadom rodičov. Rodičia nekladú na deti príliš veľa pravidiel, naopak im dávajú veľkú dávku slobody. Deti z permisívnych rodín môžu mať problémy s určovaním hraníc. Permisívny štýl výchovy je známy aj pod pojmom benevolentný či zhovievavý.
Deťom permisívnych rodičov často chýba disciplína, čo sa môže odraziť na ich študijných výsledkoch. Rovnako tak postrádajú úctu a rešpekt voči autoritám. NCBI taktiež upozorňuje, že deti sú tiež oveľa viac vystavené riziku obezity, pretože od nich rodičia nevyžadujú pravidelnú stravu, ktorá sa opiera o základy zdravého stravovania.
Nezúčastnené rodičovstvo
Nezúčastnené rodičovstvo je charakteristické nedostatočnou angažovanosťou rodičov vo výchove detí, na ktoré sa môže často pozerať až ako na zanedbávanie. Nezúčastnené rodičovstvo môžete poznať aj pod pojmom zanedbávajúce či ľahostajné rodičovstvo, ktoré ale môže nechtiac vrhať zlý obraz na tento rodičovský prístup. Rodičia praktizujúci nezúčastnené rodičovstvo môžu občas zanedbávať základné potreby dieťaťa, tento nezáujem je často spojený s psychickými problémami samotného rodiča, ktorý nie je schopný správne vyhodnotiť situáciu.
Deti sú často odkázané samé na seba, preto im chýba disciplína, čo môže viesť k horším študijnym výsledkom. V dospelosti deťom, ktoré boli vychovávané nezúčastnenou výchovou, často chýba zdravé sebavedomie a sebadôvera.
Socioekonomický status rodiny a jeho vplyv
V rámci rodinného prostredia existuje celý rad činiteľov, ktoré ovplyvňujú vývin detskej osobnosti, jeho súčasný i budúci životný štandard. Socioekonomický status významne koreluje s radom ukazovateľov osobnosti, výkonu, kariérneho sebapresadzovania a životnej úspešnosti (aj školskej). Jeho základ tvorí sociálna vrstva, ku ktorej jedinec patrí, a to najmä na základe: prestíže svojho povolania, príjmu (bohatstva), vzdelania (Helus, Z., 2007, s. 167). Postavenie človeka v ekonomickej a sociálnej štruktúre spoločnosti určuje jeho ekonomické zdroje, sociálny status, životný štýl, ako aj vzdelávaciu dráhu jedinca (Průcha, J. a kol., 1995, s. 167).
Na rozdiely v kvalite rodinného prostredia - v jeho kultúrnej úrovni, majetkových pomeroch či v sociálnom kapitále rodiny poukazuje sociológ I. Možný (2006, s. 103-104), ktorý uvádza tri dôležité rodinné faktory ovplyvňujúce životné šance jednotlivcov. V prvom rade je to kultúrny kapitál rodiny (vzdelanie a kultivovanosť rodičov), ktorý sa prejavuje v schopnosti rodičov stimulovať a podporovať deti pri príprave do školy a v celkovom rozvoji ich schopností. Druhým je ekonomický kapitál, spočívajúci v tom, že bohatá rodina má možnosť kúpiť deťom stimulujúce hračky, dopraje mu zaujímavé a obzor rozširujúce prázdniny a trávenie voľného času, poskytne mu kvalitnejšie stravovacie návyky (a tým i základ pre lepšie zdravie), lepšie podmienky bývania a prostredie na štúdium. Posledným faktorom je sociálny kapitál, ktorý pozostáva z kontaktov, známostí či priateľstiev, teda zdrojov, ktoré má rodina uložené vo svojich konexiách a stykoch.
S problematikou sociálneho a kultúrneho kapitálu rodiny korešponduje teória kultúrneho kapitálu, ktorú sformuloval francúzsky sociológ P. F. Bourdieu. Podľa neho kultúrny kapitál predstavujú súbory kultúrnych vedomostí a jazykových zručností jedincov, ktoré získali v rámci príslušnosti k určitej sociálnej vrstve, čiže aj k rodine.
V súvislosti so socioekonomickým statusom rodiny sa hlavným problémom javí chudoba. Jej zdrojom je vo všeobecnosti nezamestnanosť, nízky príjem zo zamestnania, nízke vzdelanie a nedostatočná úroveň vlastnených zdrojov.
V kontexte s chudobou J.C.Gersten (1993, In Vajda, Zs. - Kósa, E., 2005, s. Rizikové faktory môžu byť prítomné už pred narodením dieťaťa. Matky z chudobnejších štvrtí majú horšiu zdravotnú starostlivosť, častejší je u nich výskyt fajčenia a alkoholizmu, stiesnené bytové podmienky zvyšujú riziko stresu a interpersonálnych konfliktov. Podľa zdravotných štatistík majú ich deti nižšiu pôrodnú hmotnosť. V chudobnejších rodinách je vyšší výskyt osamelých, mladistvých matiek, s nižším vzdelaním, ktoré otehotneli neplánovane, ostali bez pomoci a podpory partnera, v horšom prípade bez pomoci orientačnej rodiny. V dôsledku absencie citovej a sociálnej opory počas tehotenstva nie sú často schopné primeranej starostlivosti o dieťa, dôsledkom je často odmietanie vlastného dieťaťa.
Na ekonomickú situáciu rodiny má často vplyv i tá skutočnosť, že chýba jeden z rodičov. Zvyšovanie podielu neúplných rodín so závislými deťmi, resp. jednorodičovských rodín prináša so sebou nutnosť riešiť problematiku ich životnej úrovne.
Socioekonomické faktory pozitívne korelujú s rodičovskými investíciami do budúcnosti detí. Existuje vyššia pravdepodobnosť, že rodiny s vyšším socioekonomickým statusom investujú do svojich detí viac času, peňazí, energie, budú klásť vyššie nároky na akademický úspech svojich detí, vytvoria podnetne bohatšie prostredie, ktoré sa pozitívne odrazí v školskej úspešnosti dieťaťa, vo výške dosiahnutého vzdelania (Conger, R.- Donnellan, M. B, 2007, In Bomba, L. - Zemančíková, V., 2011).
Rodina ako systém: Zdravé a nezdravé aspekty
Rodinný terapeut Murray Bowen na základe mnohých svojich skúseností zistil, ktoré faktory sú súčasťou zdravej rodiny a ktoré nie. Najväčší dôraz pripisuje predovšetkým vzájomnej podpore. Tvrdí, že vzájomná podpora členov rodiny môže pozitívne ovplyvňovať akýkoľvek výkon. Jedinci, ktorí pociťujú vysokú mieru podpory svojich najbližších, boli schopní zo seba vydať maximum i v čase najväčšieho stresu. Podľa Murraye Bowena zdravú rodinu poznáme aj podľa toho, že nebráni svojmu potomkovi postaviť sa na vlastné nohy. Vďaka tomuto mu pomáha aj v tom, aby spoznával aj sám seba. Je dôležité, aby si každý mladý človek urobil jasno v sebe, vo svojich cieľoch alebo v tom, čo v živote chce a čo naopak nechce. Len vďaka tomuto môže neskôr nadobudnúť vlastnú spokojnosť.
Pre nezdravú rodinu je zase typické, že problémy nepriznáva, ale potláča ich a „zametá pod koberec“. Nič sa v rodine nehovorí priamo. Ani to, čo dieťa urobilo dobre a čo zle.
Praktické aspekty výchovy
Výchova je ako keď sa k stromu priviaže z jednej aj z druhej strany palica. Obidve sú dôležité, aby mohol strom začať rásť rovno. Pri výchove je jedna palica nahradená láskou a druhá trestom. Ani bez jednej palice, nemôže byť človek správne vychovaný. Ak by sa vychovával bez lásky, vyrastie z dieťaťa bezcitný človek. Ak zasa bez trestu, môže z neho vyrásť človek, ktorý si nikdy nič v živote nebude vážiť.
Ak je dieťa neposlušné, správny rodič by si mal položiť otázku, „prečo to tak je?“ a pátrať po jej odpovedi. Pre správnu výchovu je podstatné, aby sa dieťa naučilo pochopiť, čo znamená ÁNO a čo NIE. Situácia, kedy sa rodičia nevedia zhodnúť na jednom spôsobe výchovy, kde matka tvrdí jedno, otec zasa druhé, spôsobuje u dieťaťa nerozhodnosť. Nevie koho má poslúchať a upadá do obrovského smútku.
Jednorodičovské rodiny a ich špecifiká
V súčasnej spoločnosti sa jednorodičovské domácnosti stali bežnou realitou. Približne jedno z troch detí žije v jednorodičovskej rodine v Spojených štátoch, pričom až 83 percent týchto rodín je vedených matkou. Aj na Slovensku sa počet takýchto rodín v posledných desaťročiach výrazne zvýšil.
Výchova v jednorodičovskej domácnosti zanecháva na deťoch špecifické psychologické stopy, ktoré sa môžu prejaviť rôznymi spôsobmi. Výskum ukazuje, že deti vyrastajúce bez otca majú väčšiu pravdepodobnosť agresívneho správania a sú náchylnejšie na hnev. Pre deti z jednorodičovských rodín je charakteristický aj vyšší výskyt depresívnych stavov a nízke sebavedomie.
Keď deti vyrastajú bez otca, často sa pokúšajú kompenzovať to, čo vnímajú ako chýbajúce v živote svojej matky. Dievčatá sa častejšie spoja s matkou vytvorením rutín navrhnutých tak, aby sa táto osoba cítila schopná poskytovať starostlivosť. Chlapci si naopak dovolia byť rodinným „obetným baránkom“ tým, že nesú zodpovednosť za problémy, ktoré sa dejú s rodinným systémom vo všeobecnosti.