Keď sa dvojica stane rodičmi, prichádzajú zaujímavé okamihy a momenty s malým uzlíčkom radosti, ktoré sú miestami veľmi náročné, no majú svoje čaro. Rodičovstvo dokáže človeka poriadne preveriť, čo všetko zvládne a či má nervy z ocele. Slávny pár vie o tom svoje a hoci si zjavne uvedomujú, že to nie je jednoduché, za chvíle s nezbedným chlapčekom sú vďační.
Prekvapenia a výzvy rodičovstva
Je úplne normálne, ak sa pri výchove dieťaťa strieda u mamy aj otca plač, hnev, občas aj zúfalstvo, no potom príde radosť, neskutočná láska a pri pohľade na usmievavé dieťa sú tie prvotné pocity fuč. O slovo sa prihlási láska a pocit šťastia, ktorý sa nedá vyjadriť slovami. Viktor Vincze sa nestačí čudovať a priznal jednu vec, ktorá ho v rodičovstve prekvapila. „Ako intenzívne vie človek niekoho milovať a byť zároveň z neho na nervy v jednej chvíli,“ napísal otec adoptívneho Maxíka v príbehu na Instagrame a odpovedal tak na otázku zvedavého fanúšika. Bývalý moderátor Markízy v tom má očividne jasno. „Najkrajšie je, keď sme všetci traja spolu a máme sa dobre. Lebo to nie je samozrejmosť,“ dodal Viktor, ktorý stojí nohami na zemi a vie aj o úskaliach, ktoré prináša rodičovstvo. Aspoň z jeho pohľadu. „Najťažšie je zvládať samého seba ako rodiča. Lebo dieťa odhaľuje najväčšie pravdy predovšetkým o nás samých.
Tri roky s Maxom: Spomienky a priznania
Malý Max oslavuje tri roky v rodine Vinczeovcov! Viktor ukázal fotku syna a priznal: „Bál som sa, či to zvládneme!“ Moderátori Adela Vinczeová (45) a Viktor Vincze (34) sú manželmi už viac ako osem rokov a patria k najzladenejším párom slovenského šoubiznisu. Spoločne si prešli aj náročným a zdĺhavým adopčným procesom, pre ktorý sa rozhodli v roku 2020. V tom čase Viktor otvorene povedal: „Prestali sme čakať na zázrak. Pre niekoho môžeme byť tým zázrakom my,“ pričom dodal, že nemajú problém s osvojením dieťaťa iného etnika či národnosti. Sen sa im napokon splnil a ich rodina sa rozrástla. Pred tromi rokmi sa stali rodičmi chlapčeka, ktorému dali meno Maximilián. Dnes si Viktor zaspomínal na ich prvé spoločné dni po tom, čo Maxík vstúpil do ich života.
Prvé dni s Maxíkom
Viktor na sociálnej sieti priznal zvedavým fanúšikom, že dnes je to presne tri roky, čo sú oficiálne „šťastnými rodičmi“ malého chlapčeka. Spomenul si na okamih, keď ich syn prišiel prvýkrát domov: „Pred tromi rokmi prvýkrát prišiel k nám domov. Pamätám si presne, ako spal vo vajíčku, aký bol ľahký, ticho dýchal a ja som sa bál, či to celé zvládneme. Prvé prebdené noci, slzy od únavy, smiech aj bez očividného dôvodu. Každý deň ma učí trpezlivosti, pokoju aj tomu, že nie všetko musím mať pod kontrolou,“ priznal otvorene Vincze. Dodáva, že príchod dieťaťa ich zmenil od základov: „A dnes už viem, že nezmenil len našu domácnosť, ale hlavne mňa. Je v každej maličkosti, v chaose, v radosti, v tichu aj v hluku. Na začiatku decembra 2022 sa Maxík narodil z našich srdiečok, preto tento deň voláme ‘srdiečkoviny’. A vždy, keď moje myšlienky skĺznu k trápeniu sa o akože veľmi dôležitých veciach, spomeniem si na Maxíkovu novú vetu, ktorú teraz často opakuje: ‘I love being your son.’(Milujem byť tvojím synom, pozn. red.)” dodal dojato.
Vplyv rodičovstva na vzťah
V minulosti Viktor prezradil aj to, či si jeho vzťah s Adelou po príchode Maxa do rodiny prešiel už aj krízou: „Krízu nie, ale Mxík určite najviac zmenil náš vzťah. 7 rokov sme sa nehádali a zrazu občas po sebe štekneme. 90 percent prípadných treníc ale pripisujeme fyzickej vyčerpanosti. Vtedy človeka štartujú aj blbosti , ktoré by nikdy v minulosti neriešil. Snažíme sa v tom byť ale neustále vedomí, uvedomujúc si prečo sa to deje, mať k sebe úctu a najmä nevyčítať si, keď sme (aj sami seba) občas nezvládli. To si človek vytvára ešte väčší tlak, aký je zlý rodič a partner. Základom je prijať, že to tak skrátka občas je. A odkaz Maxíkovi ak toto náhodou s odstupom rokov niekde číta: neber to osobne, to všetci rodičia riešia, veľmi ťa ľúbime,“ priznal Vincze, ktorý netajil , že sú bilingválna domácnosť. "Adelka s ním hovorí po slovensky, ja iba po anglicky. Čiže ona je maminka a ja som daddy." Maxík je pre Vinczeovcov nielen splneným snom, ale aj dôkazom toho, že rodina vzniká predovšetkým srdcom. Aj po troch rokoch od jeho príchodu sú Adela a Viktor stále otvorení hovoriť o tom, čo všetko im rodičovstvo prinieslo - radosti, vyčerpanie, smiech, aj nové pohľady na seba navzájom.
Prečítajte si tiež: MUDr. Viktor - recenzie
Viktor Vincze a náročné obdobie v Markíze
Exmoderátor Viktor Vincze prežíval náročné obdobie počas kauzy ohľadom Markízy, ktorá zasiahla nielen jeho kariéru, ale aj jeho malého synčeka Maxíka. Vincze priznáva, že obdobie markizáckej krízy bolo náročné pre celú rodinu. „Bolo to veľmi intenzívne obdobie, ale snažil som sa byť prítomný a vysvetľovať Maxíkovi, čo sa deje. Vidí, že keď plačem alebo som smutný, nie je to zlé, a zároveň sa môže učiť, že svoje emócie je prirodzené prejaviť,“ vysvetlil. Exmoderátor sa otvorene vyjadruje k téme zraniteľnosti a mužnosti. „Priznať si zraniteľnosť je podľa mňa súčasťou mužnosti. Nie sme terminátori ani mačovia. Mužnosť dnes znamená aj ochrániť rodinu inými spôsobmi než fyzickou silou. Viktor je jedným z mála známych mužov, ktorí hovoria o emóciách a vnútorných bojoch bez pretvárky. Syn Maxík bol svedkom stresu, ktorý jeho otec prežíval v práci. „Vidí, že keď som unavený alebo vystresovaný, je to súčasť života. Vinczeov odchod z Markízy nebol dobrovoľný, no paradoxne mu otvoril priestor pre intenzívnejší kontakt so synom. „Teraz som oveľa viac doma a snažím sa byť plne prítomný. Viktor aktívne zapája Maxíka do rozhovorov o emóciách a vnútorných konfliktoch. „Keď sa niečo stane jemu alebo mne, prežívame to spolu a rozprávame sa o tom. Podľa Vinczeho je otvorenosť k pocitom kľúčovou súčasťou rodičovstva a partnerského fungovania. Vincze zároveň zdôraznil, že rodina a vzťah s Adelou sú pre neho stále na prvom mieste. „Aktuálne pre mňa nie je nič dôležitejšie ako vzťah s mojou manželkou. Napriek tomu zostal realistický a dodal, že budúcnosť nikto nedokáže predvídať: „Nechcem tu dávať frajerské predpovede do celej budúcnosti.
Adela a Viktor Vinczeovci: Otvorenosť a adopcia
Adela (44) a Viktor (34) Vinczeovci verejne hovoria o náročnom procesie adopcie, ktorý sa napokon vyplatil, keďže pred Vianocami v roku 2022 do ich životov vstúpil syn Maxík a dnes je oficiálne ich. Moderátorka v podcaste Na Gauči s Nasklee porozprávala viac o živote s adoptívnym synčekom. Influencerka Petra Klimová Dzvoníková sa v rozhovore so známou blondínkou dotkla práve citlivej témy adopcie. Otvorene sa jej opýtala, či ju pred rozhodnutím neprenasledovala obava, že adoptovanému dieťaťu nebude schopná dať dostatok lásky. "Tak toto nie. Toto mi vôbec nenapadlo, lebo veď aj každý náš životný partner je adoptívny, prišiel odniekiaľ," zareagovala Adela. Petra následne odôvodnila svoju otázku. "Veľa ľudí nie je otvorených adopcii práve preto, že nebolo by moje," dovysvetlila. "To akože môj gén, moja krv, toto vôbec. Nikdy som toto v živote nepovažovala za nejaké dôležité, že by som chcela vidieť niekoho, ako sa na mňa podobá, chúďatko," so smiechom priznala obľúbená moderátorka.
Adela o jedinečnosti adoptívneho syna
Adelu práve teší spoznávať jej syna, ktorý pochádza z iného prostredia. "Mňa baví, že k nám prišiel človek z iného nejakého duševného zdroja a že ho môžem pozorovať práve aj v tom, ako je iný. No, také pekné dieťa by sme my spolu s Viktorom nesplodili nikdy," myslí si bývalá hviezda TV Markíza.
Edukácia spoločnosti a prijatie rómskych detí
Vinczeová si zároveň uvedomuje, že mnohí rodičia pri adopcii často váhajú práve nad prijatím dieťaťa z rómskej komunity. "Ja rozumiem, že niektorí ľudia sa boja, povedzme, prijať rómske dieťa v dnešnej spoločnosti. Ja to zas vnímam cez ten iný pohľad, že poďme práve aj spoločnosť nejako edukovať a poďme mazať tie rozdiely, kde sa dá, koľko sa dá," zdôraznila s veľkým odhodlaním.
Vďačnosť za syna
Milovaného syna si spolu s manželom nesmierne cenia. "Obaja sme s Viktorom veľmi vďační, že u nás pristál taký parťák, že je jednoducho bystrý a má zmysel pre humor, že sa vieme rozprávať, že s nami tak ladí," teší sa hrdá mamička. Už pár mesiacov nie je tajomstvom, že do rodinky moderátorov Adely Vinczeovej (42) a Viktora Vinczeho (32) pribudol nový člen. Po tom, čo sa im nedarilo počať vlastného potomka, podali v roku 2020 žiadosť o adopciu a vlani v novembri prišiel prekvapujúci telefonát, že dieťatko pre nich majú. Keď ho už mali aj doma, s radosťou to oznámili aj verejne a zdieľali svoje slasti aj strasti spojené s rodičovstvom. Ako je už u Adely zvykom, ktorý si prirodzene osvojil aj Viktor, položila všetko do žartovnej polohy, ako aj teraz, keď "akože" konečne zverejnila prvú fotku ich dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Rady pre pokojný spánok detí
Tajomstvo okolo Maxíka a humor Adely
Sympatickým Vinczeovcom by snáď každý doprial potomka, ale keď sa im to nedarilo, začala sa spomínať adopcia. Oficiálne jeho tvár ale nikto nevidel, zatiaľ nie je známe ani akého je pohlavia, ani ďalšie detaily. Treba dodať, že s ním chodia na prechádzky, ale aj pri iných príležitostiach ho mohli mnohí vidieť, ale zrejme zo solidarity o tom nie je oficiálne zverejnené nič. V januári moderátorka pre Plusku vysvetlila: "Nemôžem o ňom prezradiť nič konkrétne. Museli sme podpísať dohodu o mlčanlivosti, že nemôžeme prezradiť jeho vek, meno, pohlavie ani odkiaľ je. Teraz sa už ale konečne objavila fotografia adoptívneho dieťaťa Vinczeovcov. Kto čakal, že bábo uvidí, bol iste sklamaný. Ako to už u Adely býva, dokázala s humorom jej vlastným nachytať na prehnanú zvedavosť všetkých, ktorí s napätím očakávali, kedy konečne uvidia tvár ich adoptívneho dieťatka. Je isté, že táto fotografia nikoho nenadchla, ale tiež treba dať Adele palec hore, ako vtipne dokáže narábať so zvedavými sledovateľmi. Aj po bezmála troch dekádach života na očiach a obrazovkách je najznámejšou slovenskou moderátorkou. Jej život však nie je len o glosovaní, pohotovosti a nezameniteľnom humore, ktorý vkladá do všetkého, na čo siahne.
Rozhovor Adely Vinczeovej o adopcii a kariére
Prešiel zhruba rok, keď som Adele Vinczeovej písal prvýkrát. Rozhovor neodmietla, ale o téme adopcie ešte veľa hovoriť nechcela. A nemohla. S manželom Viktorom boli len pár mesiacov v adopčnom procese, a tak to bolo pochopiteľné. Občas sa vyplatí počkať. Adela Vinczeová navštívila redakciu Pravdy pred pár týždňami a výsledkom je rozhovor, v ktorom prišla reč na kariéru aj manželstvo, úspechy aj výzvy, ale tiež silné rodičovské emócie.
Vnútorný pocit a osveta o adopcii
Aby som to ujasnila, nám nikto nedáva hranice, čo môžeme, čo nemôžeme, čo nesmieme. Je to skôr taký náš vnútorný pocit. Vôbec teraz nechceme z nášho dieťaťa robiť najzáhadnejšiu špecialitu spoločnosti. Cítime sa komfortnejšie, keď zbytočne nehovoríme, ale zase si myslím, že je celkom dôležité o téme adopcie robiť všeobecne osvetu.
Kariérny posun a návrat k sebe
Ak sa na seba pozeráte z profesionálnej stránky, kam ste sa za tých tridsať rokov posunuli? Mám pocit, že si stále viac nachádzam svoje miesto a vraciam do svojho domčeka. V istom, zvyčajne mladšom, veku si prechádzame mnohými vecami a sme takí rozkývaní. V zmysle, že od seba odchádzame. Ja mám pocit, že sa k sebe vraciam. Hovorím o osobnej rovine, ale tá sa od pracovnej nedá oddeliť. Stávam sa väčším pozorovateľom, menej veci prežívam.
Preferencie v moderátorskej kariére
V rámci moderátorskej kariéry ste si vyskúšali rozličné formáty. Menili sa preferencie? Vždy som sa snažila držať sa toho môjho a to „moje“ nie je definované reláciou, ale ako sa cítim. Napríklad sa veľmi dobre cítim v Milujem Slovensko alebo v Možné je všetko, kde sa v podstate len jašíme. A tiež sa veľmi dobre cítim, keď vediem vážnejší rozhovor v Trochu inak. To všetko som ja. Ak sa náhodou za ten čas udialo niečo v nejakom formáte a prestávalo mi to rezonovať - a možno sa formát samotný vôbec nezmenil, ale zmenila som sa ja - tak som sa z toho vyplazila. Stalo sa mi to pri SuperStar, keď som časom nadobudla pocit, že je to stále o tom istom.
Prečítajte si tiež: Panický strach o dieťa: Riešenia a tipy
Hodnotenie moderátorského priestoru a podcastov
V posledných rokoch sa otvorili možnosti aj ľuďom, ktorí sú úplní amatéri, na to, aby si napríklad založili podcasty a nakrúcali rôzne internetové relácie. Ako to hodnotíte z pozície profesionálneho moderátora? Páči sa vám to, čo sa v moderátorskom priestore deje? V prvom rade si uvedomujem, koľko prehreškov robím voči slovenčine ja. Snažím sa ich nemať, ale občas hovorím vetu a keď už cítim, že nebudem vedieť správne vyskloňovať slovo, rýchlo ho nahradím krásnym kvetnatým poetizmom. Ľudia si myslia, ako som to vyšperkovala, pritom som sa len bála skloňovať. Na slovenčinu nie som prísna. Ale ak už je priveľa anglických výrazov a objavujú sa aj pri slovíčkach, ktoré vieme povedať v našom jazyku, trošku ma to irituje. Dnes moderujú alebo majú vlastné relácie väčšinou mladí ľudia a mladší ľudia odo mňa. Nechcem byť „očigúľavá“. Skôr pozorujem a myslím si, že je tam veľa šikovných ľudí, ktorí využívajú svoj priestor veľmi umne.
Zmeny v moderátorskej profesii a televíznom biznise
Myslíte si, že sa možno zmení, či už moderátorská profesia, alebo samotný televízny biznis? Ono sa to už mení a to, ako niekto napríklad dnes vedie podcast, sa veľmi neodlišuje od toho, ako niekto prirodzený a normálny moderuje v televízii. Už by asi nikto neakceptoval nejakú veľkú strojenosť alebo silný afekt. Skôr si myslím, že sa to všetko tak nejako poľudšťuje a je to viac autentické, či je to televízia, podcast, alebo iná platforma.
Prirodzenosť spojenia s Viktorom Vinczem
Včera som si čítal náš posledný väčší rozhovor, vznikol pár dní po vašej svadbe s Viktorom Vinczem. Vtedy ste mi povedali, že ste so žiadnym iným mužom nezažili takú prirodzenosť spojenia a aj to bol dôvod, prečo ste sa vzali. Môj život je relatívne verejne známy a ani sa ho nesnažím skrývať, lebo robiť zo seba detektívny príbeh uberá veľa energie. Mala som partnerov aj pred tým a nechcem, aby to vyznelo, že boli nesprávni alebo zlí. Skôr ja sama som sa v mnohom zmenila, aby som sa vedela s niekým prirodzenejšie napojiť. Je to aj práca na sebe samej - dorásť do tohto vzťahu, o ktorom tiež len pánboh a osud vie, či bude definitívny. Prirodzenosť nášho spojenia vyplýva asi z toho, že Viktor je veľmi otvorený, férový, veľmi rozumný, rozhľadený človek, a zároveň aj veľmi citlivý. To namieša kombináciu, s ktorou sa dobre žije. Keď sa blíži k nejakému konfliktu alebo napätiu medzi nami, vieme to normálne odložiť a porozprávať sa. To sa nedá s každým, pretože keď majú ľudia nejaké frustrácie a nesebaistoty, hneď to ventilujú, čo je jednoduchšia cesta - či už vo vzťahoch, vo vnímaní politiky, alebo sveta. Vo všetkom sa človek správa nejakým jedným spôsobom. Viktor je pre mňa veľkým vzorom.
Adopčný proces a rozhodnutie
Už viac ako rok ste s manželom v adopčnom procese a dieťa žije s vami. Pri adoptívnom rodičovstve stojí na začiatku zásadné rozhodnutie, ktoré nevznikne zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Predchádzajú mu asi mnohé konverzácie, či už medzi partnermi, alebo s najbližšími, kamarátmi, s rodičmi. Prijali sme, že je veľmi pravdepodobné, že prirodzene dieťa mať nebudeme, tak sme to brali ako nejakú vyššiu vôľu, ktorú sme sa rozhodli akceptovať a nejako s tým nebojovať. Nerozhodli sme sa ani pre umelé oplodnenie, ktoré by podľa všetkého asi prebehlo v poriadku. Nie… v našom príbehu sme to nechceli. Povedali sme si, že je dosť detí, ktoré nemajú rodičov a možno by sme sa nimi mohli stať práve my. Ale myslím si, že sme do toho išli bez akejkoľvek veľkej silnej vnútornej túžby stať sa rodičmi čím skôr, pretože to je niečo také neznáme, náročné a aj krásne.
Pocity pri prvom stretnutí s dieťaťom
Povedali sme si s Viktorom: podajme papiere, pôjdeme krok za krokom a keď nám zavolajú, tak sa teda pôjdeme pozrieť na občana alebo občianku a zistíme, či to nejako funguje. Až to srdcové rozhodnutie je to správne, lebo to sa nedá predtým vyšpekulovať. Tak sme to aj nechali a myslím si, že tak to bolo správne, pretože tak to má aj byť. Človek napríklad nemá hneď prijať prvé dieťa, ktoré mu ponúknu, pokiaľ cíti akýkoľvek jemný nesúlad, že to nie je ono.
Emócia lásky pri adopcii
Podľa behaviorálnych vedcov je vraj prirodzená, že pri cudzích „mláďatách“ - a slovo mláďa hovorím, samozrejme, s úvodzovkami - nemáme primárne cítiť emóciu lásky alebo náklonnosti. Musí sa vytvoriť. Je možné si ju vytvoriť aj pri prvom kontakte? Rozumiem tomu, ja to pri cudzích mláďatách tiež nemám a asi ani mnohí iní rodičia. Pri adopcii - a to nám vlastne hovorili aj všetci odborníci, ktorí sa v oblasti pohybujú - to funguje nejako inak. Možno budem teraz pôsobiť trochu ezotericky, ale tam preskočí iskra. Keď idete na prvé rande, tiež je to cudzí človek, nie je to vaša mama, otec, ku ktorým by ste v ideálnom prípade mali mať nejaký blízky pokrvný vzťah. Je to zrazu nejaký „týpek“, ktorý tam sedí a buď niečo zacítite, alebo nezacítite, je tam nejaká energia, nejaký moment, udeje sa tam niečo vesmírne. Na to neexistujú precízne vedecké štúdie. Každý váš partner je cudzie mláďa a tak to funguje aj s malými ľuďmi. Odborníci zo skúseností hovoria, že keď cítite, že medzi dieťaťom a vami nepreskočí iskra, nechoďte do toho, urobí to len väčšiu zlobu. Dieťa sa má cítiť milované. Boli sme voči našim pocitom veľmi obozretní, keď sme prišli na prvé stretnutie, nechceli sme sa presviedčať, že to tam cítime. Vojsť do nejakej ilúzie alebo lži, to by nebolo férové voči nikomu. Ale po tejto návšteve sme si sadli do auta a ja hovorím Viktorovi: „Mne sa ľúbi.“
Verejná exponovanosť a adopcia
Obaja ste verejne exponovaný pár. Myslím si a dúfam, že nie. Ako som aj vnímala všetkých zúčastnených, svet malých detí, ktoré idú na adopciu, je taký krehký a je v ňom nesmierne dôležité, aby naozaj všetko po emočnej stránke prebehlo správne, že primárne strážia a riešia, aby fungovalo toto. Ide im o dobro detí, či to už je s niekým známym, alebo neznámym.
Komunikácia o adopcii a zmena vnímania spoločnosti
V našom prípade prichádza určite nejaký vedľajší efekt toho, čo žijeme, robíme a čo sa snažíme komunikovať. Verím, že v rozumnej miere. Aj v mojej bubline vnímam, že sa o adopcii viac hovorí a ľudia ju vnímajú prirodzenejšie. Podľa mňa sme sa posunuli od čias, kedy sa napríklad deťom nehovorilo, že sú adoptované. Bralo sa to ako tabu, možno ako nejaká hanba pre rodičov, že to nie je ich dieťa. Pre mňa subjektívne je to veľmi nepochopiteľná vec, ale rozumiem, že ľudia majú rôzne vnútorné nastavenia. Teraz je trend hovoriť dieťaťu od najútlejšieho detstva o jeho pôvode. Je to normálna prirodzená vec a nič nemení na láske a na vzťahu medzi ním a rodičmi. Skrátka, nemusí každé dieťa prejsť pôrodnými cestami konkrétneho človeka, aby patrilo do nejakej rodiny. Zároveň niekto pôrodnými cestami prejde a nerozumie si s rodičmi celý život. Z môjho pohľadu je rodina veľmi fluidná záležitosť.