Výchova temperamentného dieťaťa môže byť pre rodičov náročná, no zároveň veľmi obohacujúca. Temperament je súbor vrodených vlastností, ktoré ovplyvňujú správanie a reakcie dieťaťa. Pochopenie temperamentu dieťaťa a prispôsobenie výchovných metód môže viesť k lepšej komunikácii, menšiemu počtu konfliktov a harmonickejšiemu vzťahu.
Pochopenie temperamentu dieťaťa
Temperament je niečo, s čím sa rodíme, je nám daný do vienka a je nemenný. Počas prvých mesiacov života dieťatka sa môže zdať, že sa jeho temperament mení, avšak v skutočnosti sa mení jeho správanie. Dieťatko sa rodí s nezrelou centrálnou nervovou a tráviacou sústavou. Z toho dôvodu môžu byť bábätká (najmä mladšie ako 3 mesiace) veľmi ľahko nadmerne stimulované a môžu pociťovať tráviace ťažkosti, ktoré majú priamy vplyv aj na ich správanie.
Existuje niekoľko čŕt a vlastností, podľa ktorých môžeme temperament dieťatka posudzovať:
- Reaktivita: Ide o to, ako veľmi a ako silno deti reagujú na rôzne veci a situácie - ako sú pre ne udalosti vzrušujúce, prípadne ako reagujú, ak sa niečo neudeje podľa ich predstáv. Deti, ktoré sú reaktívne, majú tendenciu prežívať a precítiť veci a udalosti oveľa intenzívnejšie.
- Sebakontrola: Pri sebakontrole je dôležité to, do akej miery dokážu deti kontrolovať svoje správanie vrátane spôsobu, akým tieto pocity prejavujú. Niektoré deti sú pokojné, máločo ich vyvedie z miery. Iné sú zas reaktívnejšie, a ak sa im niečo nepáči, dajú to patrične najavo. Iné zas majú rady spoločnosť ostatných a nemajú rady, ak sú osamote.
Asi len u 30 % detí sú v rámci temperamentu výrazne vyhranené typy. Problém vo výchove však môže nastať, ak sa temperament dieťaťa líši od temperamentu rodiča. Takáto výchova je náročnejšia, keďže rodič situáciu vníma inak a aj na ňu inak reaguje. Aktívny rodič, ktorého dieťatko až také aktívne nie je, ho bude k aktivite nútiť. Naopak, ak je dieťatko zamerané na pohyb až príliš a rodič je skôr pasívnejší, bude od dieťatka vyžadovať väčšie sústredenie sa a bude ho za prílišnú pohybovú aktivitu napomínať. Dôležité je však pochopiť, že práve v tom je jedinečnosť každého z nás.
Záchvaty hnevu a trucovanie
Trucovanie a záchvaty hnevu sú vo veku 2 až 4 rokov normálnym prejavom vývoja dieťaťa. Podozrivé je skôr ak sa trucovanie neobjaví. Dieťa vo veku 2 až 4 rokov túži po vlastných rozhodnutiach, ale nevie robiť kompromisy, čo spôsobuje jeho vnútorný konflikt. Záchvaty hnevu, zlosti či agresivity mávajú častejšie unavené, hladné, vystresované, temperamentné, či nevyspaté deti.
Prečítajte si tiež: Očkovanie šteniatka: Vedľajšie účinky
Dieťa leží na dlažbe obchodného centra, v akčnom rádiuse dvoch metrov sa k nemu nemôže nikto priblížiť. Kope. Vrieska. Zúfalá mama nevie, či sa k nemu hlásiť alebo nie a tak neurčito postáva opodiaľ - čaká kým prejde búrka.
Ako reagovať na záchvaty hnevu?
- Buďte pokojní: Vy ste ten pokojný prístav, ktorý nakoniec vaše dieťa dostane z amoku. Trpezlivosť ruže prináša.
- Ignorujte a sledujte: Jedným z najúčinnejších liekov je "bdelá ignorancia". Svoje dieťa ignorujte, ale po očku sledujte jeho reakcie, aby nedošlo k jeho úrazu.
- Menej je viac: Pre všetkých zúčastnených je jednoduchšie dôsledne rešpektovať niekoľko základných pravidiel.
- Terapia šokom: Dieťa rozhodne neočakáva, že v napätej situácii budete regovať širokým úsmevom. Darujte mu tento úsmev, objatie. Skúste byť jeho oporou.
- Upriamte jeho pozornosť na niečo iné: Na peknú hudbu, hračku, zvieratko na ulici, čokoľvek, čo zaujme.
Dávajte si pozor aj na to, čo dieťaťu sľúbite a či ste schopní svoje slovo dodržať. Deti prirodzene skúšajú, aké sú hranice vašej tolerancie na ich správanie. Nie na 1000 spôsobov - každé dieťa reaguje inak. Ak v "tom najlepšom" rázne poviete nie, môžete celú situáciu ešte zhoršiť.
Dieťa so silnou vôľou
Ak chcete od svojho dieťaťa zmenu v správaní, ktorá bude vychádzať zvnútra, začnite nazerať na správanie dieťaťa z inej perspektívy. Zabudnite na nálepku “tvrdohlavý” a nahraďte ju výstižnejším pomenovaním: Dieťa so silnou vôľou. Začnite dieťa vidieť nie ako toho nepriateľa, ktorý vám každý deň znemožňuje odísť z domu načas a ktorý s vami bojuje pri obliekaní či jedení, ale ako osobnosť so silnou vôľou. Pretože to je v skutočnosti príčina vašich “bojov”. Jeho silná vôľa. Je to vrodená vlastnosť, ktorá mu v živote môže priniesť veľa úspechov a výhod voči druhým.
Silná vôľa dáva vášmu dieťaťu obrovský potenciál, hoci sa vám môže zdať, že v bežných denných činnostiach je vám teraz skôr na príťaž, lebo by ste si priali viac spolupráce. Naučte se s ňou pracovať tak, aby predstavovala aj pre vás výhodu.
Ako pracovať so silnou vôľou dieťaťa?
- Potreba autonómie: Dávajte mu priestor, aby sa necítil zahnaný do kúta. To v praxi znamená, že keď viete, že musíte napríklad niekam odísť a dieťaťu sa nebude chcieť spolupracovať, upozorňujte ho dopredu, za ako dlho vás čaká odchod a vytvorte priestor k tomu, aby mohol dokončiť to, čo potrebuje. Dieťa so silnou vôľou potrebuje dostať od nás informáciu, že jeho potreby vidíme a sme ochotní ich brať do úvahy.
- Potreba kompetencie: Dajte deťom so silnou vôľou priestor k tomu, aby mohli vysloviť na veci svoj názor. Nemusíte s ním súhlasiť, ani im vyjsť hneď v ústrety. Potrebu kompetencie krásne týmto deťom napĺňa napríklad aj to, keď im dáme možnosť vymyslieť riešenie problému.
- Ponúknite možnosti: Namiesto príkazov dajte dieťaťu na výber z viacerých možností. Napríklad, namiesto "Daj si bundu" sa spýtajte "Chceš si dať bundu červenú alebo modrú?".
- Zapojte do rozhodovania: Nechajte dieťa rozhodovať o veciach, ktoré sa ho týkajú. Napríklad, aké oblečenie si oblečie, čo bude jesť na raňajky (z vopred pripravených možností).
- Uznajte jeho pocity: Dávajte priestor emóciám priebežne. Nečakajte, až vybublajú do záchvatu. Nezľahčujte jeho pocity a nesnažte sa vyhnúť emóciám napríklad obľúbeným trikom presmerovania pozornosti.
Krik vo výchove: Áno alebo nie?
Najjednoduchšie je vždy urobiť to, čo požaduje dieťa. Zdanlivo sa mu zavďačiť a hlavne mať pokoj. Naozaj? Až pokým sa nevráti bumerang s nezvládnutými návykmi a netrafí nás priamo do hlavy.
Prečítajte si tiež: Suchá pokožka a výživa
Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. „Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Ak je krik na dennom poriadku a aj pri menej závažných situáciách rodič zvyšuje hlas, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť tiež. Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí. Asi každý rodič na svete už zvýšil na svoje dieťa tón hlasu alebo naň zakričal. Nie, nie je len negatívny. Rada by som podotkla to, že krik má v komunikácii aj také funkcie, ktoré sú žiaduce. Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva. V interakcii sa aj deti mnohokrát prejavujú emotívne, nie je to teda len o tom rodičovi, ale o oboch stranách.
Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik? Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal. Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Alebo ak zvyšuje hlas učiteľ v škole. Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí. Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Dôsledky kriku na dieťa
Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Čo robiť, keď krik "ujde"?
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti. Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom. Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak. Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane.
Prečítajte si tiež: Výchova a Život
Ako predísť kriku?
Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, ako to zastaviť? Základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie. Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa.
Veľmi dôležité je rozprávať sa s dieťaťom o emóciách - čo prežíva, čo ho vedie k tomu, že sa tak správa, a už ten samotný rozhovor môže pôsobiť deeskalujúco na emócie. A keď sa dieťa aj nechce hneď vtedy rozprávať, vie, že má ten priestor a môže za rodičom prísť neskôr.
Veľmi citlivé dieťa (HSC)
Veľmi citlivé dieťa (HSC - Highly Sensitive Child) je termín používaný na opis detí s vrodenou vlastnosťou veľkej citlivosti na svoje okolie. Táto citlivosť sa týka nielen emocionálnych, ale aj senzorických podnetov.
Ak by sme mali zhrnúť charakteristiku veľmi citlivých detí, je pár špecifických prejavov, ktoré si môžete u týchto detí všimnúť:
- Veľmi citlivé deti premýšľajú nad vecami hlbšie a často dlhšie ako ich rovesníci. Mohlo by sa zdať, že sú tichšie alebo zamyslené, keďže sa snažia pochopiť a spracovať svoje zážitky.
- Majú vysokú úroveň empatie a môžu byť veľmi citlivé na emócie iných ľudí, často ich vnímajú a preberajú si ich ako vlastné.
- Precitlivené deti sú viac ovplyvnené svojím prostredím, vrátane hlasných zvukov, intenzívnych svetiel alebo dokonca zmeny v ich rutine. Môžu sa ľahko cítiť preťažené, keď je okolo nich príliš veľa stimulácie.
- Majú tendenciu intenzívne prežívať svoje emócie, či už ide o radosť, smútok, strach alebo frustráciu. Ich reakcie na situácie môžu byť silnejšie ako u iných detí.
- Často sú opatrné, keď vstupujú do nových alebo neznámych situácií.
Táto vlastnosť nie je porucha alebo problém, ktorý treba „opraviť“. Tieto deti sú často oveľa viac ovplyvnené svojím prostredím, náladami ľudí okolo nich, ako aj fyzickými podnetmi, ako sú zvuky, svetlá alebo dokonca textúry oblečenia. Citlivé deti bývajú spravidla zraniteľnejšie ako ostatné deti.
Výchova s rešpektom
Rešpektujúca výchova je prístup, ktorý sa zameriava na budovanie vzájomného rešpektu a porozumenia medzi rodičmi a deťmi. Zahŕňa aktívne počúvanie, uznávanie pocitov dieťaťa a hľadanie riešení, ktoré sú prijateľné pre obe strany.
Princípy rešpektujúcej výchovy:
- Empatia: Snažte sa pochopiť, čo dieťa prežíva a prečo sa správa tak, ako sa správa.
- Komunikácia: Rozprávajte sa s dieťaťom otvorene a úprimne. Počúvajte jeho názory a pocity.
- Hranice: Stanovte jasné a konzistentné hranice, ktoré sú pre dieťa zrozumiteľné.
- Dôslednosť: Buďte dôslední v dodržiavaní pravidiel a hraníc.
- Láska a prijatie: Prejavujte dieťaťu lásku a prijatie bezpodmienečne.
Praktické tipy pre rodičov temperamentných detí
- Vytvorte si rutinu: Deti sa cítia bezpečnejšie a istejšie, keď vedia, čo ich čaká.
- Doprajte dieťaťu dostatok pohybu: Fyzická aktivita pomáha uvoľniť nahromadenú energiu a znižuje stres.
- Naučte dieťa zvládať emócie: Pomôžte mu pomenovať jeho pocity a nájsť spôsoby, ako ich zdravým spôsobom vyjadriť.
- Venujte dieťaťu individuálnu pozornosť: Každé dieťa potrebuje cítiť, že je milované a dôležité.
- Nezabúdajte na seba: Starostlivosť o seba je kľúčová pre zvládanie náročnej výchovy.
tags: #velmi #temperamentne #dieta