Očkovanie je v súčasnosti horúco diskutovanou témou, najmä v súvislosti s pretrvávajúcou pandémiou COVID-19. Rôzne názory na povinné a nepovinné očkovanie rezonujú v odbornej aj laickej verejnosti. Tento článok sa zameriava na analýzu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR) v oblasti očkovania, s dôrazom na ich historický kontext a aktuálny význam.
Historický pohľad na rozhodnutia Ústavného súdu SR o očkovaní
Ústavný súd SR sa v minulosti už zaoberal otázkou ústavnosti povinného očkovania. V decembri 2014 plénum ÚS SR nevyhovelo návrhu Krajského súdu v Nitre na vyslovenie nesúladu s Ústavou SR v prípade ustanovení Zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR, ktorá ustanovuje podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Podnet na ÚS SR vzišiel z nitrianskeho krajského súdu vzhľadom na prípad matky, ktorá dostala pokutu za to, že nedala svoje dieťa zaočkovať.
Krajský súd v Nitre argumentoval tým, že zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia nedostatočne špecifikuje a konkretizuje povinné očkovanie, a vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR, ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily, určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu po dosiahnutí určitého veku. Krajský súd bol toho názoru, že povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu zasahuje do základných práv a slobôd občanov.
Ústavný súd SR však dospel k záveru, že ustanovenia o povinnom očkovaní nie sú v rozpore s Ústavou SR. Pri svojom zdôvodnení sa ústavní sudcovia opreli o rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý napísal, že „povinné očkovanie - ako nedobrovoľné lekárske ošetrenie - predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorý v sebe zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby“. No zároveň dodal, že ak je takýto zásah uskutočnený na základe zákona, je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný.
Aktuálne rozhodnutia Ústavného súdu SR v kontexte COVID-19
V kontexte pandémie COVID-19 sa otázka očkovania dostala do popredia. Premiér Eduard Heger navrhuje povinné očkovanie pre niektoré skupiny obyvateľov. Je dôležité si uvedomiť, že Ústavný súd SR už o tejto téme raz rozhodoval, a to v spomínanom náleze z roku 2014.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Právnik Peter Kováč tvrdí, že stačí zmeniť jednu vyhlášku a že k tejto téme existuje aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Ministerstvo zdravotníctva SR totiž ešte v roku 2008 vydalo vyhlášku, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení a už v nej sa píše o povinnom očkovaní osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz.
V Kubinom spomínanom náleze Ústavného súdu SR z 10. decembra 2014 sa píše: "Preskúmavajúc právnu reguláciu povinného očkovania s čl. Ústavný súd pred rozhodnutím vyzval aj Národnú radu, aby sa vyjadrila. A tá vtedy v stanovisku vehementne obhajovala povinné očkovanie, poukazovala na medzinárodné právne dokumenty - Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd či Európsku sociálnu chartu.
Národná rada vo svojom stanovisku poukazovala v roku 2014 na článok 13 ústavy, ktorý pripúšťa obmedzenie základných práv a slobôd: "A to vzhľadom na ustanovený cieľ.
Názory odborníkov na povinné očkovanie a Ústavný súd SR
Podľa advokáta Ivana Humeníka, ktorý sa špecializuje na zdravotnícke právo, je požiadavka povinného očkovania, vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu, v súlade s ústavou. Dôležité však je, aby štát pristúpil k prevzatiu zodpovednosti za prípadné nežiaduce účinky, pretože ide o etickú nevyhnutnosť.
Humeník tvrdí, že vždy treba proporcionálne zvažovať vo vzťahu k akej hrozbe sa takýto nástroj zavádza. Či je to skutočne nástroj, ktorý môže účinne chrániť hodnoty a súčasne, či zavedenie takejto povinnosti je možné práve z titulu chránenej hodnoty ospravedlniť.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
Jeho názor je, že akonáhle nie je momentálne dostupný iný efektívny nástroj ako očkovanie na to, aby sme znižovali šírenie nákazy, počet hospitalizácií a úmrtí, tak zavedenie očkovania ako povinnosti (hoc zasahuje do práva na súkromie očkovanej osoby) je ospravedlniteľné. Právna logika použitá Ústavným súdom v roku 2013 je aplikovateľná aj pre dnešnú dobu.
Kritérium okruhu ľudí pre povinné očkovanie
Podľa Humeníka je nastavenie kritéria okruhu ľudí pre povinné očkovanie skôr medicínska otázka. Z pohľadu práva je potrebné sa vyhnúť diskriminácii. Zavedenie nejakého kritéria - napríklad kritéria veku, môže byť diskriminačné, pokiaľ to nie je dôvodné.
Ak je objektívne dokázané, že nákaza od určitého veku spôsobuje omnoho väčšie riziká, a že pri vekovej kategórii 50+ je možné na základe dostupnej štatistiky a aktuálneho medicínskeho poznania predpokladať, že päťdesiatnik skončí v nemocnici skôr ako dvadsiatnik alebo tridsiatnik, pričom súčasne vieme, že očkovanie významne chráni pred tým, aby sa človek nakazil a zomrel, tak si myslím, že diferenciácia podľa veku je ústavne prijateľná.
Vždy však bude záležať na tom, či vieme objektívne vyhodnotiť, prečo je to práve takáto veková hranica. Samotná skutočnosť použitia rozlišovacieho kritéria veku ešte neznamená ústavne problematický prístup.
Sankcie za porušenie povinnosti očkovania
Humeník si myslí, že štát by mal verejnosti vysvetliť, že pri povinnom očkovaní nejde o takú situáciu, že by teraz začali policajti naháňať ľudí do očkovacích centier a fyzicky by ich nútili k očkovaniu. Takýto postup je vylúčený. Rovnako ako pri terajších povinných očkovaniach detí by nesplnenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu bolo spojené napríklad s rizikom finančnej pokuty.
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
O sankcii za porušenie povinnosti sa dá, samozrejme, diskutovať. Jej úloha by mala byť hlavne preventívna a až následne represívna. Jednou z možností je napríklad to, že osoba, ktorá sa bez objektívneho dôvodu nedá zaočkovať (hoci mala príležitosť) bude musieť hradiť či už celé, alebo časť nákladov spojených s hospitalizáciou.
Preventívna funkcia sankcie by mala spočívať v konštruktívnej komunikácii zo strany štátu na verejnosť. Občania by mali byť informovaní, prečo sa takáto úprava prijíma, že nejde o kriminalizáciu za názor, ale že naším spoločným cieľom je bezpečnosť spoločnosti.
Komunikácia štátu s verejnosťou o očkovaní
Bez ohľadu na kvalitu prijatej právnej úpravy a bez ohľadu na dobrý úmysel bude zohrávať extrémne dôležitú úlohu komunikácia na verejnosť. Preto si napríklad myslím, že to, čo sa už deje za posledné týždne, teda sa že v médiách objavujú informácie o nákladoch za liečbu na jednotke intenzívnej starostlivosti je potrebné ešte kreatívnejšie uchopiť a voči verejnosti systematicky komunikovať. Toto by mal štát začať zverejňovať na pravidelnej báze, napríklad pred večernými správami a na sociálnych sieťach.
Zodpovednosť štátu za nežiaduce účinky očkovania
Štát by mal na seba prevziať zodpovednosť za nežiaduce účinky. Toto je podľa Humeníka nielen ekonomická, ale primárne etická nevyhnutnosť. V zákone o liekoch máme už dnes zakotvenú zodpovednosť štátu za nežiaduce účinky vakcín, ktoré boli použité na základe povolenia ministerstva. To je však momentálne prípad len vakcíny Sputnik V. Ale už nejakú stopu zodpovednosti štátu v zákone máme.
Zodpovednosť štátu je potrebné rozšíriť na všetky vakcíny, ktoré sú proti covidu, pretože tým by štát vyslal jasný signál, že stojí za všetkými, ktorí sa rozhodli chrániť seba a najmä celú spoločnosť. A to aj tým spôsobom, že ak nastanú nejaké nežiaduce účinky a nejaká škoda, tak týmto osobám poskytne pomocnú ruku. Okrem rozmeru dostupného finančného odškodnenia je omnoho podstatnejší etický apel, že štát za vami stojí.
Rozhodnutie Ústavného súdu o pozastavení účinnosti časti vyhlášky ÚVZ SR
Okrem problematiky povinného očkovania sa Ústavný súd SR zaoberal aj pozastavením účinnosti časti vyhlášky ÚVZ SR, ktorou sa upravuje aktuálny režim na hraniciach. Ústavný súd zverejnením uznesenia pozastavil časť paragrafu 9 vyhlášky ÚVZ SR č. 231 o prechodnom ustanovení pre osoby po prvej dávke vakcíny, ktorú absolvovali do 9. júla. Pôvodne mohli ukončiť karanténu hneď v prvý deň po obdržaní negatívneho výsledku testu na COVID-19. Toto prechodné obdobie malo platiť do pondelka 2. augusta.
ÚS opravou pozastavil prvý odstavec paragrafu 9, týkajúci sa osôb, ktoré absolvovali prvú dávku vakcíny do 9. júla. Pôvodné uznesenie hovorilo o pozastavení celého paragrafu 9 spomínanej vyhlášky, čo by sa dotklo aj pendlerov a detí od 12 do 18 rokov.
Rozhodnutia súdov v konaniach o nahradenie súhlasu rodiča s očkovaním maloletého dieťaťa
Ak sa očkovanie týka maloletého dieťaťa, názorové rozdiely medzi rodičmi môžu viesť až k návrhu na súd podľa § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. Rodičia majú rovnocenné právo rozhodovať o všetkých záležitostiach týkajúcich sa ich dieťaťa. V prípade nezhody v "podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností", ako ich definuje § 35 ZoR, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z rodičov súd.
Judikatúra v oblasti konfliktu rodičov v otázke očkovania dieťaťa nie je rozsiahla. Z verejne dostupných rozhodnutí možno vyselektovať rozhodnutia Ústavného súdu SR a Krajského súdu v Prešove, ktoré poskytujú cenné informácie.
Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 25. 2. 2021, sp. zn. II. ÚS 68/2021
Matka sa neúspešne domáhala ochrany svojich základných práv, ktoré jej mali byť porušené rozhodnutiami všeobecných súdov v konaní o nahradenie jej súhlasu s očkovaním dieťaťa. Otec žiadal, aby súd udelil súhlas namiesto matky s povinným očkovaním proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, detskej obrne a pneumokokovým invazívnym ochoreniam, proti osýpkam, mumpsu a ružienke.
Matka svoj nesúhlas odôvodňovala nepriaznivými účinkami očkovania a obavami z rizika. Súd prvej inštancie vyhovel návrhu otca s poukazom na § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane zdravia a na čl. 40 Ústavy SR. Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaniu matky nevyhovel a potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu. Zdôraznil, že matka nemá medicínske vzdelanie a jej laické tvrdenia o škodlivosti očkovania nemôžu byť akceptované. Súd nerozhoduje o očkovaní, ale iba o nahradení súhlasu.
Najvyšší súd SR dovolanie matky odmietol z dôvodu, že nedošlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Dovolací súd uviedol, že rozhodnutie o udelení súhlasu namiesto matky s povinným očkovaním bolo výsledkom komplexného vyhodnotenia skutkových okolností a zohľadnenia najlepšieho záujmu dieťaťa a celospoločenského významu očkovania.
Ústavný súd SR v uznesení konštatoval, že argumentácia krajského súdu nesignalizuje žiadne logické protirečenia a nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem. Námietku o nedostatku zákonného podkladu pre povinné očkovanie vyhodnotil ako zjavne nesprávnu, keďže inštitút povinného očkovania sa opiera o zákonnú platformu [§ 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z.].
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 12. 2020, sp. zn. 22CoP/130/2020
Otec sa domáhal, aby súd udelil súhlas namiesto matky s nepovinným očkovaním ich dvoch maloletých detí proti bakteriálnej meningitíde. Súd prvej inštancie vyhovel návrhu otca a udelil súhlas na vykonanie očkovania proti bakteriálnej meningitíde, ktoré vykoná odborný lekár po zvážení všetkých okolností a posúdení celkového zdravotného stavu maloletých detí. Súd sa pridržiaval petitu v návrhu a neudelil otcovi generálny súhlas na akékoľvek očkovanie.
Informovaný súhlas a nahradenie súhlasu súdom
Vo všeobecnosti platí, že základom na poskytnutie zdravotnej starostlivosti je informovaný súhlas, ktorému predchádza poučenie pacienta. V prípade maloletých pacientov tento informovaný súhlas dáva jeho zákonný zástupca, ktorým je najčastejšie rodič dieťaťa.
Podľa § 6 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti dáva informovaný súhlas osoba, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť. Ak ide o osobu nespôsobilú na tento úkon, potom súhlas udeľuje jej zákonný zástupca. Ochrana záujmov nespôsobilého pacienta je zabezpečená prostredníctvom oprávnenia poskytovateľa podať na súd návrh na nahradenie informovaného súhlasu zákonného zástupcu rozhodnutím súdu. Súd sa zaoberá tým, čo je v danej veci oprávneným záujmom nespôsobilého pacienta. Záujem dieťaťa na zachovaní zdravia a života prevažuje nad právom rodiča rozhodovať o svojom dieťati resp. právom na ochranu súkromia.
Z ustanovenia § 6 ods. 7 ZoZS vyplýva, že podanie návrhu na súd nie je povinnosťou poskytovateľa, ale jeho právom. Začiatok konania iniciuje poskytovateľ, nie ošetrujúci zdravotnícky pracovník.