Problém neplatenia výživného sa dotýka mnohých rodín a najmä detí, ktoré sú odkázané na finančnú podporu od svojich rodičov. Neplatenie výživného, známe aj ako zanedbanie povinnej výživy, je na Slovensku považované za trestný čin za splnenia určitých zákonných znakov. Slovenská legislatíva upravuje túto problematiku s cieľom chrániť práva (nielen) detí a s cieľom zabezpečiť, aby (nielen) rodičia plnili svoje zákonné povinnosti.
Právny základ trestného činu zanedbania povinnej výživy
Trestný čin neplatenia výživného (zanedbania povinnej výživy) je upravený v § 207 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.). Podľa odseku 1 tohto ustanovenia sa trestného činu dopustí ten, kto úmyselne alebo z nedbanlivosti neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať inú osobu, a to po dobu najmenej dva mesiace v období dvoch rokov. O trestný čin výživného ide vtedy, ak si povinný vyživovaciu povinnosť neplní najmenej dva mesiace počas obdobia dvoch rokov. Vzhľadom na uvedené, pre naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu teda postačuje, ak si povinná osoba nesplní zákonnú vyživovaciu povinnosť už dva mesiace, ktoré nemusia nasledovať nevyhnutne po sebe, avšak k nesplneniu musí dôjsť v rámci dvojročného obdobia.
Rodinnoprávne vzťahy a vyživovacia povinnosť
Trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona tvorí okrem iného aj ekonomické spoločenstvo o deti a ostatných členov rodiny. Ide o rodinnoprávny vzťah rodič-dieťa. Rodinnoprávne vzťahy sú preto zmluvne neprevoditeľné na iné osoby.
Rodič nezaplatí výživné za mesiac február, avšak za marec a apríl zaplatí a za mesiac jún a júl znova nezaplatí. V tomto prípade už došlo k naplneniu zákonnej podmienky trikrát v období dvoch rokov, a teda došlo k naplneniu skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1.
Je garantované právo rodičov vychovávať svoje deti a naopak deťom sa potom zaručuje právo na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Tento ústavne zaručený princíp ochrany práv teda zahŕňa zo strany rodičov zabezpečenie materiálne a nemateriálnej povahy na to, aby dieťa mohlo dostatočne rozvíjať svoje možnosti a schopnosti vedúce k jeho uplatneniu v spoločnosti. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, tie sa realizujú prostredníctvom povinnosti rodičov podieľať sa na vyživovacej povinnosti ku svojim deťom.
Prečítajte si tiež: Hriech potratu v stredoveku
Vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom upravuje § 62 - 65 zákona č. 36/2005 Z. z. V súlade s § 62 ods. Obaja rodičia prispievajú v zmysle ust. 62 ods. 2 Zákona o rodine na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podľa ust. 62 ods. V súlade s ust. § 207 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Následne ust. § 207 ods.
Určenie rodičovstva a vyživovacia povinnosť
Pri matke je situácia jednoznačná. Je ňou žena, ktorá dieťa porodila. Určenie otcovstva k dieťaťu je z hľadiska trestného práva bez právneho významu, ak je v súlade s realitou. Páchatelom nemusí byť nevyhnutne iba biologický rodič a vytvárajú sa nové rodinnoprávne väzby s rodinou osvojiteľa. Muž, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa a ani jeho osvojiteľom, môže mať vyživovaciu povinnosť na základe rodinnoprávneho vzťahu matky a takéhoto muža.
Rozsah vyživovacej povinnosti
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je zakotvená v zákone a jej nesplnenie môže viesť nielen k exekúcii, ale aj k trestnému stíhaniu. Podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (Zákon o rodine) je plnenie vyživovacej povinnosti zákonnou povinnosťou rodičov voči deťom a trvá až dovtedy, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Pokiaľ rodičia spolu nežijú, ich vyživovaciu povinnosť voči deťom upraví súd, prípadne schváli ich dohodu o výške výživného. Rovnako tak súd môže urobiť aj v prípade, kedy rodičia spolu síce žijú, ale jeden si vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu neplní dobrovoľne. Pokiaľ súd určí rozhodnutím jednému z rodičov povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť v určitom rozsahu, takýto rozsudok sa stáva vykonateľný doručením.
Kritéria pre určenie vyživovacej povinnosti
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje. Rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. U rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou, a možnosti a schopnosti povinného posudzuje podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval. Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu. Ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, súd môže rozhodnúť o povinnosti zložiť peňažnú sumu na výživné, ktoré sa stane splatné až v budúcnosti, na osobitný účet zriadený v prospech maloletého dieťaťa rodičom, ktorý ho má v osobnej starostlivosti. V rozhodnutí uvedie spôsob, akým sa z tohto účtu zabezpečí v prospech maloletého dieťaťa pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné. Ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného. Súd postupuje rovnako aj v prípade, ak rodičia spolu žijú, ale jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu dobrovoľne neplní.
Formy plnenia vyživovacej povinnosti
Vyživovacia povinnosť nespočíva výlučne len v poskytovaní finančných prostriedkov, ale aj v naturálnej forme, starostlivosti, pestúnskej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti. Rodičia zanedbávajú starostlivosť o svoje deti, napr. svoju vyživovaciu povinnosť (§ 81 ods. 1 ZR), školské potreby, školskú dochádzku atď..
Prečítajte si tiež: Čína a politika jedného dieťaťa
Tresty za neplatenie výživného
Trestný zákon stanovuje za trestný čin zanedbania povinnej výživy rôzne sankcie v závislosti od závažnosti prípadu:
- Sadzba pri základnej skutkovej podstate: páchateľovi hrozí trest odňatia slobody až na dva roky.
- Sadzba pri prísnejších, resp. kvalifikovaných skutkových podstatách:
- ak sa páchateľ úmyselne vyhýba plneniu vyživovacej povinnosti, hrozí mu trest odňatia slobody až na tri roky.
- ak páchateľ spáchaním tohto trestného činu vydá oprávnenú osobu (napr. dieťa) do nebezpečenstva núdze, hrozí mu trest odňatia slobody na jeden až päť rokov.
- ak páchateľ zanedbá povinnú výživu, hoci bol za to v predchádzajúcich 24 mesiacoch už odsúdený alebo prepustený z výkonu trestu odňatia slobody za tento trestný čin, súd mu môže uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí jeden až päť rokov.
- ak páchateľ spáchal trestný čin zanedbania povinnej výživy závažnejším spôsobom konania, tiež mu hrozí trest odňatia slobody na jeden až päť rokov. Čo všetko sa považuje za závažnejší spôsob konania je upravené v § 138 Trestného zákona. V prípade tohto trestného činu ide často o závažnejší spôsob konania napr. neplnením vyživovacej povinnosti po dlhší čas, prípadne jej neplnenie vo vzťahu k viacerým osobám a pod..
Zánik trestnosti činu
Trestnosť trestného činu zanedbania povinnej výživy zaniká, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu. Trvalo nepriaznivými následkami sú tie, ktoré sa už nedajú napraviť ani odstrániť, a to ani dodatočným splnením vyživovacej povinnosti páchateľom. Zväčša bývajú v podobe poškodenia zdravia či vývoja dieťaťa, ktoré vzniklo v súvislosti s neplnením vyživovacej povinnosti.
Zákon pozná tzv.účinnú ľútosť pri výživnom. Napokon aj v priebehu trestného konania môžete splniť svoju povinnosť, tým by trestnosť činu zanikla.
Prečítajte si tiež: Zabudnutie dieťaťa: Trest na Slovensku