Potrat, umelé prerušenie tehotenstva, je téma, ktorá rozdeľuje spoločnosť už po stáročia. Katolícka cirkev považuje potrat vo všetkých formách za ťažké morálne zlo, ktoré porušuje božský aj prirodzený zákon. V súčasnosti sa v Nemecku naďalej diskutuje o ľahšom prístupe k usmrcovaniu detí pred narodením. Cieľom tohto textu je pozrieť sa do histórie a zodpovedať si niekoľko cirkevnoprávnych otázok. V čom spočíva závažnosť umelého potratu ako deliktu? Voči čomu či komu sa previnila žena, ktorá sa rozhodla podstúpiť umelý potrat? Je pravdivá výčitka, že návrhy na úplný zákaz umelého potratu nás vracajú do stredoveku?
Katolícky pohľad na potrat
„Ľudský život treba absolútne rešpektovať (1703) a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. Katolícka náuka vychádza z toho, že život je Boží dar. Tieto princípy sú hlboko zakorenené v biblickej tradícii. Katolícky postoj sa okrem teologických úvah opiera aj o prirodzené právne úvahy. Koncept prirodzeného práva, založený na učení filozofov ako Aristoteles a sv. Tomáš Akvinský, tvrdí, že existujú objektívne morálne normy, ktoré vyplývajú zo samotnej ľudskej prirodzenosti. Sv. Tomáš Akvinský vo svojej náuke zdôrazňuje, že rozumom si človek môže uvedomiť, že ochrana života je základnou povinnosťou. Preto úmyselné ukončenie ľudského života, ku ktorému dochádza prostredníctvom potratu, odporuje tomuto prirodzenému poriadku. Postoj Cirkvi k interrupciám v histórii a dokonca aj rané spisy ako od Didacheho, ktoré pochádzajú z prvého alebo druhého storočia, formulujú jasné stanoviská. „Nie je pre nás zákonnejšie zabiť človeka, ktorý je pred narodením, ako toho, ktorý sa už narodil. Tento princíp presadzovala Katolícka cirkev v priebehu storočí. Potrat bol odsúdený už na synode v Elvire v roku 306. Konštantínovou zmenou sa právne dôsledky ešte viac zhoršili: cisár Konštantín uložil trest smrti mečom za potrat. Teologická diskusia sa ďalej rozvíjala aj v stredoveku. Následná animácia, ktorá siaha až k Aristotelovi a popisuje postupnú animáciu plodu, zostala témou na dlho. Hoci sv. Tomáš Akvinský na základe aristotelovskej koncepcie veril, že racionálna duša nevstúpi do tela ihneď po počatí, odsúdil akúkoľvek formu potratu ako ťažký hriech. Pred vstúpením duše do tela, t. j. predtým, ako embryo dostalo podľa neskoršieho názoru racionálnu dušu, sv. Ťažký alebo smrteľný hriech) hriech je v katolíckej náuke vedomý, úmyselný čin proti Božím prikázaniam, ktorý znamená závažnú vec. Ničí vzťah s Bohom! Predpokladom je plné vedomie, slobodná vôľa a závažné pochybenia, ako napríklad vražda alebo cudzoložstvo. Druhým vatikánskym koncilom v roku 1965 Katolícka cirkev opätovne potvrdila svoj jasný postoj. „Život sa má teda chrániť s maximálnou starostlivosťou už od počatia. „Ľudské bytosti sa začínajú v maternici a zostávajú ľuďmi až do posledného dychu. Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním. Za delikt nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo delikt umelého potratu trestá exkomunikáciou.
Potrat v židovskom práve
V texte budem používať slovné spojenie „mužské reprodukčné práva“. Pod týmto pojmom mám na mysli právo muža - hlavy rodiny - na legitímneho dediča. Náš historický exkurz začneme Tórou. Mohli by sme podľahnúť pokušeniu vystačiť si s prikázaním „Nezabiješ!“ a táto časť témy by bola vybavená. No ako by sme potom vysvetlili, že Tóra, konkrétne Lv 20, 10 či Dt 22, 22 - 27, podobne ako ostatné staroveké právne kódexy, stanovuje trest smrti za nezákonný pohlavný styk? Azda má „Nezabiješ“ svoje výnimky? Odpoveď nájdeme, keď sa v Desatore posunieme k nasledujúcemu prikázaniu - „Nescudzoložíš!“ Pôvodný hebrejský text hovorí o zákaze pohlavného styku so ženou, ktorá patrí inému mužovi, čiže s manželkou, resp. snúbenicou iného muža (Ex 20, 14; Lv 18, 20; Dt 5, 18). Cudzoložstvo narušuje reprodukčné práva muža, ktorému žena patrí, preto má manžel, resp. snúbenec právo potrestať ju smrťou - a spolu s ňou aj prípadné počaté dieťa. Nezabúdajme, že starovekí ľudia nemali poznanie o plodných a neplodných dňoch. Každý pohlavný styk vnímali ako príležitosť počať dieťa. Problém manželskej nevery teda nebol v tom, že si manželka užila s iným mužom, ale že s ním mohla počať dieťa, čo potvrdzuje napríklad text Sir 23, 22 - 23. Osobitnú pozornosť si zasluhuje 5. kapitola Knihy Numeri, ktorá opisuje zvláštny nábožensky rituál ako skúšku, resp. trest pre cudzoložnicu. Manžel mal právo predviesť manželku, ktorú podozrieval z nevery, pred kňaza, ktorý jej dal vypiť vodu zmiešanú s chrámovým prachom a predniesol slová kliatby. Prípadný abortívny a zároveň sterilizačný účinok tohto rituálu je interpretovaný ako Boží trest za manželskú neveru. Ešte si všimnime predpis v Ex 21, 22 - 23, ktorý hovorí o udretí ženy, ktorá následne potratí dieťa. Stanovuje pokutu, ktorej výšku si určí poškodený - manžel udretej ženy - ako náhradou za smrť počatého dieťaťa, čiže za poškodenie svojich reprodukčných práv. Hebrejský text sa javí tak, že berie pri výške pokuty do úvahy prípadnú ujmu spôsobenú zranenej žene. Septuaginta (grécky preklad) však prekvapujúco prekladá text spôsobom, ktorý rozlišuje štádiá gravidity, resp. vývinu plodu. Židovské právo odráža skutočnosť, že život nového človeka sa začína už v živote jeho matky. V prípade deliktov proti manželskej a snúbeneckej vernosti uprednostňuje mužské reprodukčné práva pred ochranou ľudských životov, teda života manželky, resp. snúbenice a prípadného počatého dieťaťa.
Postoj evanjelií
Pri čítaní týchto najdôležitejších novozákonných textov nenájdeme spresnenia či interpretácie Tóry, ktoré by sa priamo týkali našej témy. Nemáme zachytené, že by Ježiš tieto predpisy vo svojich príhovoroch interpretoval. Zároveň platí, že Ježišov pozemský život, resp. jeho verejné účinkovanie, je poznačené nespravodlivým tieňom podozrenia, že je azda synom cudzoložnice. V Matúšovom evanjeliu čítame o veľkej vnútornej dileme, ktorej je vystavený svätý Jozef, snúbenec Panny Márie. Keď sa totiž Mária po niekoľkých mesiacoch vrátila od Alžbety, ukázalo sa, že je tehotná. Jozef, muž spravodlivý, čiže verný Tóre, mal vo svojich rukách osud svojej snúbenice i dieťaťa, ktorému nebol biologickým otcom. Jedným z paradoxov dejín spásy celého ľudského pokolenia je právo Jozefa uskutočniť proces po zneuctení zasnúbenej ženy podľa predpisov Tóry v Dt 22, 23 - 24. Potom čo Mária v plnej slobode povedala Bohu „áno“, má jej snúbenec slobodné právo povedať „nie“. Povzbudený tým istým anjelom sa napokon rozhodne pre život svojej snúbenice, jej dieťaťa a v konečnom dôsledku pre večný život nás všetkých. Jozef mal právo Máriu i s jej počatým dieťaťom dať ukameňovať. Druhá možnosť, ku ktorej sa vo svojich úvahách prikláňal, bolo zrušiť sobášnu zmluvu a prepustiť Máriu ako cudzoložnicu. Voľbou tretej možnosti Jozef akoby zobral stratu dobrej povesti na seba. I keď minimálne podľa Mk 6, 3 nepresvedčil všetkých Nazaretčanov. Počas svojho verejného účinkovania bol Ježiš s týmto problémom otvorene konfrontovaný v situácii, keď pred neho priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve v texte Jn 8, 1 - 11. Podlosť jeho protivníkov sa prejavila v tom, že zneužili túto neznámu ženu v snahe napadnúť morálnu bezúhonnosť Márie, jeho matky, a tým aj Ježišovu legitimitu.
Potrat v ostatnom starovekom práve
Mimo biblických textov nájdeme mnoho prameňov, ktoré sa na ne pri našej téme nápadne podobajú. Staroveké právne texty vnímajú reprodukčné práva rovnako ako Tóra. Dieťa, chlapec, bol predovšetkým dedič a muž mal plné právo nielen si dediča zaobstarať, ale aj potrestať nevernú manželku, ktorá jeho právo narušila. Pravda, ak to nebolo s jeho súhlasom, čo mohlo byť výhodné v prípade, že sa im v manželstve nedarilo počať dediča. Napríklad Kódex Chamurapiho v bode 129 za delikt cudzoložstva stanovuje trest smrti utopením pre manželku i jej milenca. Manžel má však právo zachrániť svoju manželku, ak to uzná za vhodné. V bode 130 stanovuje trest smrti pre muža za znásilnenie ženy, ktorá je zasnúbená inému (žije ešte v dome svojho otca), a zároveň dáva právo zrušiť zasnúbenie. A v bode 131 prináša zjednodušenú verziu vyššie spomenutého rituálu známeho z Knihy Numeri. Pre nás je dôležité najmä rímske právo, ktorého prvky nájdeme už v Novom zákone a z ktorého neskôr vyrastie cirkevné právo. Podobne ako v ostatných starovekých zákonníkoch, aj v rímskom práve bolo cudzoložstvo prísne trestané, ale charakter a závažnosť trestu sa menili v priebehu dejín Rímskej ríše. V období republiky bolo cudzoložstvo považované za súkromnú vec rodiny a trest zaň bol záležitosťou otca rodiny. Ten mal právo potrestať smrťou milenca svojej dcéry spolu s dcérou, milenca svojej manželky, ale nie samotnú manželku. Ak manželka po nevere ostala tehotná, po pôrode dieťaťa mohol rozhodnúť o jeho živote alebo smrti. V období neskorej republiky a cisárstva bolo cudzoložstvo vnímané ako verejný zločin. Trestom zaň už nebola smrť, ale vyhnanstvo a konfiškácia majetku. Cudzoložná žena a jej milenec boli poslaní do rôznych častí impéria, aby boli od seba oddelení. Ak žena porodila dieťa, bola odkázaná vychovávať ho sama. Možno sme počuli, že rímske právo priznávalo počatému dieťaťu status osoby. V skutočnosti nenarodené dieťa nebolo považované za plnoprávnu osobu, avšak existovali ustanovenia na ochranu jeho dedičských práv. Išlo teda skôr o ochranu reprodukčných práv jeho otca, ktoré boli vnímané aj ako práva na kontinuitu rodu so všetkým, čo k tomu v rímskej spoločnosti patrilo. Osobitnú pozornosť právo venovalo situácii, keď otec rodiny zomrel a jeho manželka bola tehotná. V takom prípade nebolo možné siahnuť na dedičstvo až do narodenia dieťaťa. Ak sa dieťa narodilo živé, stalo sa zákonným dedičom. Ak zomrelo alebo sa narodilo mŕtve, dedičstvo prešlo na ďalšieho zákonného dediča v poradí. Pokiaľ ide o umelý potrat, rímske právo ho v období republiky vnímalo ako záležitosť, s ktorou sa má vyrovnať otec rodiny. V období cisárstva bol vnímaný ako verejný delikt, pretože sa ním narušilo dedičské právo a rodová línia. Žena mohla byť za potrat potrestaná zavrhnutím a vyhnanstvom. Aj rímske právo hovorilo o prípadoch, keď niekto úmyselne alebo nedbanlivo spôsobil smrť nenarodeného dieťaťa, napríklad ak udrel tehotnú ženu a ona potratila. Takýto človek mohol byť potrestaný pokutou, ťažkými prácami i vyhnanstvom.
Prečítajte si tiež: Príznaky zamĺknutého potratu
Teória postupného oduševnenia
Pre našu tému je teraz kľúčové odskočiť si od práva k filozofii. Konkrétne k jednému z najvýznamnejších gréckych filozofov - Aristotelovi. Jeho úvahy o duši totiž zásadne ovplyvnili kresťanské myslenie, premietli sa do Septuaginty a boli dlhodobo aplikované aj v cirkevnom práve. Aristoteles v 4. storočí pred Kristom učil, že zárodok človeka má vegetatívnu dušu, ktorá sa v neskoršom štádiu gravidity zmení na živočíšnu dušu, a nakoniec je oživený ľudskou dušou. Preto potrat vykonaný v ranom štádiu tehotenstva nevnímal ako zabitie ľudskej bytosti. Svätý Augustín v nadväznosti na Aristotela rozlišoval medzi zárodkom plodu a plne sformovaným ľudským plodom. Ľudský život sa podľa neho nezačínal počatím, ale veril v jeho postupný vývin spolu s postupným oduševnením v maternici. Jeho pohľad by sa dal zhrnúť slovami: bez ľudskej duše nemožno uvažovať o ľudskej bytosti. Túto teóriu potvrdil aj svätý Gregor z Nyssy, podľa ktorého nie je možné označiť nesformovaný plod za ľudskú bytosť, ale iba za potenciálnu ľudskú bytosť. Takýto pohľad na postupné formovanie ľudskej bytosti z niečoho akoby „predľudského“ môžeme nájsť aj u iných kresťanských autorov, medzi nimi aj u najväčšieho stredovekého kresťanského filozofa svätého Tomáša Akvinského. Znova si pripomeňme, že išlo len o úvahy filozofov, ktoré nemali oporu v prírodných vedách. Ich jediným záchytným bodom bol v tomto zmysle začiatok pohybu plodu v lone matky, ktorý vnímali ako moment akoby oživenia plodu. Pán Boh zaplať za rozvoj biológie a medicíny! Skúmanie zárodku plodu pomocou prírodovedných metód v 17. storočí prvýkrát ukázalo ľudskú podobu plodu v skorých štádiách jeho vývoja. Ukázalo sa, že „kvalitatívny skok“ nenastáva v momente prvého pohybu plodu, ale v momente počatia, po ktorom nasleduje už len postupný biologický vývin ľudskej bytosti. V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia. Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne zhodená zo stola v roku 1869, keď svätý Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teóriu o postupnom oduševnení tak nahradila teória o okamžitom oduševnení v momente počatia.
Cirkevné právo a potrat
Teraz späť k právu a zároveň späť v čase. V rokoch 306 až 314 sa konala lokálna synoda, resp. koncil v Elvíre, v Arles a v Ancyre. Medzi desiatkami prijatých kánonov bolo niekoľko, ktoré sa týkali cudzoložstva a iných sexuálnych deliktov. Jeden z nich znie v slovenskom preklade takto: „Ak žena počala dieťa cudzoložstvom, keď jej manžel nebol prítomný, a po tomto čine ho usmrtila, nebude jej udelené prijímanie ani na konci života, pretože spáchala dvojnásobný zločin.“ Môže sa javiť, že cudzoložstvo v prítomnosti, resp. so súhlasom manžela mohlo byť vnímané ako vhodný pokus na riešenie neplodnosti. V takom prípade by nešlo o narušenie reprodukčných práv manžela, ale legálnu snahu o ich naplnenie. Prípadné dieťa by bolo síce biologickým potomkom milenca, ale legitímnym potomkom manžela. Mimochodom, tento princíp nájdeme v práve dodnes. Trestom za konanie cudzoložnej ženy, ktorá navyše podstúpila umelý potrat, je absolútne odmietnutie udelenia svätého prijímania. Ide o mimoriadne prísny trest, ktorý zakazuje dokonca aj viatikum na konci života. Takto formulovaný trest sa blíži k exkomunikácii, ktorá sa v cirkevnom práve uplatňuje ako trest za najzávažnejšie delikty. Kánonické právo opakovanie v priebehu stáročí potvrdzovalo za potrat v neskoršom štádiu gravidity trest exkomunikácie, kým v skoršom štádiu to boli nižšie tresty. Výpočet jednotlivých kánonov vydaných k tejto téme by bol zdĺhavý. Ich prehľad máme možnosť nájsť v Graciánovom dekréte. Toto geniálne dielo bolo vydané v polovici 12. storočia. Ide o súkromnú zbierku dovtedy vydaného univerzálneho kánonického práva určenú na univerzitné štúdium, akúsi učebnicu. O tristo rokov neskôr sa Graciánov dekrét stal súčasťou oficiálneho kánonického práva vydaného pod názvom Corpus iuris canonici. Ten bol prameňom kánonického práva v období rokov 1582 až 1917. Za ten čas bol, pravdaže, viackrát aktualizovaný. Pokiaľ ide o našu tému, stále platila teória o postupnom oduševnení, podľa ktorej sa trest exkomunikácie ukladal len za potrat plodu, ktorý bol považovaný za ľudský, teda v neskoršom štádiu gravidity. Potrebné je na tomto mieste spomenúť bulu Effraenatum, ktorou v roku 1588 Sixtus V. reagoval na mimoriadne rozšírenie prostitúcie a s ňou spojené antikoncepčné a potratové konanie. Jeho úmyslom bolo zredukovať prostitúciu, nie poprieť teóriu o postupnom oduševnení. S týmto cieľom stanovil trest exkomunikácie za „krutú žiadostivosť“, teda za užívanie antikoncepcie a vykonávanie potratu v akomkoľvek štádiu. Praktickým výsledkom jeho reformy, žiaľ, nebolo zlepšenie morálky, ale zvýšenie administratívnej záťaže, ktoré vyplývalo z toho, že ním stanovená exkomunikácia bola rezervovaná priamo Svätej stolici. Nemožno sa čudovať, že v roku 1591 Gregor XIV. prišiel k záveru, že bula nepriniesla očakávané ovocie, a vrátil veci do pôvodného stavu. Osobitnú pozornosť by si zaslúžili stáročia trvajúce debaty o terapeutických potratoch, resp. o potratoch na ochránenie „dobrého mena“ slobodnej devy. Z hľadiska práva azda len jedna zmienka: Inocent XI. v bule Sanctissimus Dominus v roku 1679 odsúdil návrhy o legálnosti potratu pred oduševnením, ako aj extrémne tvrdenie o oduševnení až po narodení, ktoré by viedlo k záveru, že žiadny potrat nie je vražda ľudskej bytosti. Súčasný stav Kánonické právo bolo počas platnosti Corpu iuris canonici niekoľkokrát revidované. Z hľadiska našej témy bola najdôležitejšia zmena urobená v súvislosti s už zmieneným definitívnym odmietnutím teórie o postupnom oduševnení pápežom Piom IX. v roku 1869. Pri treste exkomunikácie za potrat sa…
Potrat v starovekom Ríme a Grécku
V starovekom Grécku a Ríme bol potrat bežnou praxou. Filozofi ako Platón a Aristoteles diskutovali o potratoch v kontexte ideálnej veľkosti populácie a kontroly pôrodnosti. V Rímskej ríši bol potrat spočiatku považovaný za súkromnú záležitosť, ale neskôr bol kriminalizovaný, najmä ak bol vykonaný bez súhlasu otca rodiny, pretože sa ním narušovalo dedičské právo a rodová línia. Žena mohla byť za potrat potrestaná zavrhnutím a vyhnanstvom.
Zmena myslenia a práva
V priebehu storočí sa postoj k potratom menil a vyvíjal. Vplyv na to mali rôzne faktory, ako napríklad:
- Náboženské presvedčenie: Kresťanstvo postupne presadzovalo názor, že život začína počatím a potrat je vražda.
- Filozofické úvahy: Diskusie o tom, kedy vstupuje duša do tela, ovplyvňovali právne a morálne hodnotenie potratov.
- Vedecké poznatky: Objav ľudského vajíčka a potvrdenie, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka, podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách.
- Spoločenské zmeny: Vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí viedol k prehodnocovaniu tradičných hodnôt a postojov k potratom.
Tresty za potrat v stredoveku
Tresty za potrat v stredoveku boli rôzne a záviseli od viacerých faktorov, ako napríklad:
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrovnať s potratom v skorom štádiu
- Štádium tehotenstva: Potrat v skoršom štádiu tehotenstva bol často trestaný miernejšie ako potrat v neskoršom štádiu, keď sa plod považoval za „sformovaný“.
- Motív potratu: Potrat zo zdravotných dôvodov alebo v prípade znásilnenia bol často posudzovaný miernejšie ako potrat z iných dôvodov.
- Spoločenské postavenie ženy: Tresty pre ženy z vyšších vrstiev boli často miernejšie ako tresty pre ženy z nižších vrstiev.
- Regionálne rozdiely: V rôznych regiónoch Európy platili rôzne právne predpisy a zvyklosti týkajúce sa potratov.
Všeobecne platilo, že potrat bol považovaný za hriech a trestný čin. Tresty sa pohybovali od pokánia a cirkevných trestov (napr. odňatie sviatostí) až po svetské tresty (napr. pokuty, verejné pranierovanie, vyhnanstvo, a v niektorých prípadoch aj trest smrti).
Starostlivosť o opustené deti
V stredoveku existovala rozsiahla sieť zariadení a inštitúcií, ktoré sa starali o opustené deti. Tieto zariadenia boli zriaďované a spravované predovšetkým Cirkvou, ale aj mestami a šľachtou. Medzi najznámejšie patrili:
- Nálezince: Zariadenia, kde mohli matky anonymne odložiť svoje nechcené deti. Nálezince boli často umiestnené pri kláštoroch, kostoloch alebo špitáloch.
- Sirotince: Zariadenia, ktoré sa starali o deti, ktoré stratili svojich rodičov. Sirotince poskytovali deťom ubytovanie, stravu, ošatenie a základné vzdelanie.
- Hniezda záchrany: Špeciálne schránky, kde mohli matky anonymne odložiť svoje nechcené deti. Hniezda záchrany boli často umiestnené na verejných miestach, aby boli ľahko dostupné.
Starostlivosť o opustené deti bola v stredoveku dôležitou súčasťou sociálnej starostlivosti. Cirkev a spoločnosť sa snažili zabezpečiť, aby sa o nechcené deti postarali a aby mali šancu na život.
Alternatívne názory na potrat v stredoveku
Je dôležité zdôrazniť, že v stredoveku neexistoval jednotný názor na potrat. Aj medzi kresťanskými elitami existovali rôzne názory a pozície. Niektorí teológovia sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma a považovali potrat za vraždu od počatia, zatiaľ čo iní rozlišovali medzi sformovaným a nesformovaným plodom a uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou.
Prečítajte si tiež: Vplyv potratu na psychiku ženy