Ľudská kultúra je oddávna posadnutá smrťou. Pre niektorých má byť vykúpením, pre iných trestom. Pre každého rovnaká a pri tom vždy iná. Každé náboženstvo ponúka vlastný spôsob vyrovnávania sa s ňou a aj tak pred ňou majú, najmä v našich končinách, rešpekt veriaci aj neveriaci. Pretože je, pre tento život a pre tento náš svet, definitívna. Určite aj vy máte svoj názor na otázku smrti a toho, čo sa po nej deje s ľudskou dušou. Alebo ste nad ňou minimálne premýšľali. Ak je pre vás táto téma pútavá a máte záujem o skutočne mimoriadne a inteligentné knižné dielo, ktoré sa ňou zaoberá, doporučujem vám siahnuť po útlej knižke od PhD. Ukáže vám, čo sa s dušami deje za ním. ktoré vám to umožnia. vystúpení z tela. Aj to, ako taká duša vlastne vyzerá. sveta. trávia duše čas medzi jednotlivými inkarnáciami. Popisy putovania duší od okamžiku smrti až po okamžik následnej inkarnácie vznikali desať rokov. sme pripravení prejsť na miesto liečenia. preorientovávaná na duchovné prostredie. Chvíľu som sám. Som vo vnútri teplého, žiarivého svetla. tečúcej energie. Je to ako prúd pary. jemne dotýka, ako keby bol živý. sa cítim ako v očistnom kúpeli. Som sám, ale to kúpanie je riadené. (smiech) Po dlhom pracovnom živote. Tým, že sa dotýka môjho bytia. Každé telo na tebe zanechá odtlačok, prinajmenšom na určitý čas. Niektoré z tiel, ktoré som mával vo mne zanechali nezmazateľné stopy. Som vo svetle. negatívnych vírov. využiť k dokonalej očiste od negativity. „Myslím, že rozumiem. zákonitostiach, ktoré riadia a formujú naše životy; o tom, čo sa deje po smrti a pred narodením, resp. počatím nového človeka. M. Newtonovi sa počas dlhoročnej praxe podarilo metódou regresívnej hypnózy dostať svojich klientov do stavov bezprostredne po smrti, do mnohých minulých životov, ako aj do dlhých, naším časom nemerateľných období existencie duše mimo života v hmotnom tele. Na základe dlhoročného štúdia tisícok prípadov vznikol komplexný popis procesov, ktoré stoja v pozadí našej existencie. Cesty duší vám prezradia, ako vyzerá „návrat domov“ po smrti a ako sa duše zorientujú a zaradia do duchovného sveta, ako sú na tom tzv. stratené duše, ako sa duše delia podľa farieb a stupňa vyspelosti, ako je to s našimi duchovnými sprievodcami a mnoho ďalších fascinujúcich faktov. Text je koncipovaný tak, že komentár, vysvetľovanie či uvažovanie autora je popretkávané výpoveďami jednotlivých „prípadov“. Materiál je delený do kapitol podľa rôznych tém V knihách M. Posmrtný životÚvodČo sa s človekom stane po smrti? Končí sa všetko smrťou? Ak život v nejakej forme pokračuje, ako to vyzerá? Táto téma je pre mnohých natoľko odstrašujúca, že sa o nej radšej neodvážime premýšľať. A predsa, od toho, ako tieto otázky zodpovieme, sa môže odvíjať celý náš život. Mnohé výskumy totiž potvrdzujú to, čo nás učia už dvetisíc rokov - že existuje život po smrti.Z nálezov je zrejmé, že umierajúci človek pokračuje vo vedomej existencii a vníma svoje okolie po tom, čo bol vyhlásený za mŕtveho. Kritika sa však ozýva najmä z dvoch strán : niektorí kňazi môžu byť znepokojení tým, že sa niekto odvažuje robiť výskum v oblasti, ktorá bola tabu. Iným sa jednoducho zdá, že otázka života po smrti by mala ostať záležitosťou slepej viery. Ďalšou skupinou sú vedci a lekári, ktorí považujú takýto druh štúdie za nevedecký.Trochu pozornosti si zaslúži otázka náboženstiev, ktoré sa v mnohých presvedčeniach o posmrtnom živote odlišujú. Všetky veľké náboženstvá však obsahujú veľa právd a tak niektoré z nich priblížim. Hlavným cieľom je upútať pozornosť na jav, ktorý je veľmi rozšírený a zároveň dobre utajovaný a neprekonáva odmietavý postoj verejnosti. Podložím ho výpoveďami ľudí, ktorí majú skúsenosti so zážitkami na prahu smrti. Posmrtný život ako téma ma zaujala preto, lebo neverím, že by sa moja duša len tak niekam stratila, verím v nesmrteľnosť duše, o ktorej sa budem snažiť presvedčiť aj vás. Nebolo by pohodlné, keby človek nielen nečakal, že smrť nebude vlastne smrťou, ale počiatkom (možno) oveľa lepšieho života?Teoretické východiskáČlovek je jediný živočíšny druh, ktorý si uvedomuje nevyhnutnosť smrti, a to nie iba vo všeobecnom zmysle, ale i v prípade každého jednotlivca. Nech sa akokoľvek chránime pred nehodami a pred infekciou, každý z nás skôr či neskôr zomrie jednoducho preto, že sa jeho telo opotrebuje - a sme si toho vedomí. Ale čo sa stane s našou dušou? Budeme vychádzať z Bahájskej viery, ktorá učí, že život ľudskej duše sa nekončí smrťou.Keďže duša je nesmrteľná a večná, pokračuje vo svojom vývoji aj po tom, čo sa oddelí od ľudského tela. Ľudskej duše sa netýkajú problémy tela či mysle. Telo je ako lampa, duša je ako svetlo. Aj keď sa kryt lampy rozbije, svetlu to nijako neublíži. Duša teda existuje aj v ďalších svetoch božích a je si vedomá svojich skutkov na zemi. Pozrime sa na vývoj dieťaťa v tele matky počas tehotenstva - podobný vývoj sa odohráva i tu na zemi. „… Druhý svet sa od tohto sveta líši tak, ako sa tento svet líši od sveta dieťaťa v lone matky…“1 V tele matky si dieťa rozvíja svoju telesnú schránku, rastú mu rôzne orgány a celým zmyslom je príprava na život na zemi, keď sa narodí. Podobným spôsobom sa rozvíja i človek na zemi.Počas pozemského života si rozvíja duchovné vlastnosti, ktoré potom využije, keď príde na „druhý svet“. Zmyslom života je preto rozvoj duchovných vlastností, aby bol človek najlepšie pripravený na „posmrtný život“.V dejinách ľudstva musel kedysi prísť okamih, kedy toto vedomie začalo prvý krát prenikať do ľudskej spoločnosti. Dalo by sa to v podstate pomenovať „objav smrti“. Pomyslenie na smrť bolo znesiteľné len v takom prípade, ak človek predpokladal, že smrť v skutočnosti neexistuje , že je obyčajnou ilúziou. Keď človek zdanlivo zomrie, pokračuje v živote niekde inde a nejakým iným spôsobom.Túto vieru nepochybne posilňovala skutočnosť, že sa mŕtvi ľudia často objavovali v snoch priateľov a príbuzných a že tieto stretnutia s nimi v sne bolo možné interpretovať ako dôkaz toho, že na svete pretrvávajú tiene alebo duchovia dosiaľ žijúcich „mŕtvych“. Ľudia využili celú svoju predstavivosť na to, aby si vymysleli konečné miesto zatratenia pre hriešnikov, či dokonca pre každého, kto bez ohľadu na svoje dobré vlastnosti neuznával presne tie isté mystické zaklínadlá ako ten, kto sa týmto predstavám oddával. Z toho vzniklo naše moderné poňatie pekla ako tej najkrutejšej inštitúcie večného zatratenia.Baháji neveria v nebo či peklo ako v nejaké konkrétne miesta, kam duše po smrti odchádzajú. Tieto pojmy vyjadrujú len duchovné postavenie týchto duší po smrti. Nebo vyjadruje to, že duša je blízko k bohu, peklo označuje skutočnosť, že duša je Bohu vzdialená. Inými slovami tieto termíny vyjadrujú duchovný pokrok duše na ceste k Bohu. Ľudskej spoločnosti sa však nikdy nepodarilo vytvoriť nebo, ktoré by skutočne slúžilo svojmu deklarovanému účelu.Nebo je v islamskom poňatí plné hurisiek, ktoré sú vždy naporúdzi a vždy panenské, takže sa z neho stáva akýsi nevestinec. Naše vlastné nebo sa obvykle opisuje ako miesto, kde má každý krídla, brnká na harfe a spieva nekonečné oslavné ódy na božiu chválu. Tento názor však nie je odsúdeniahodný, koniec koncov vesmír existoval už niekoľko miliárd rokov pred ich narodením, čo znamená, že celú túto dobu prežili v neexistencii. Keď sa skutočne vžijeme do toho, že sa našou smrťou všetko končí, vzbúri sa v človeku všetka intuícia. Aký ma potom zmysel, aby sa človek v živote o niečo usiloval? Na predstavu, že vedomie človeka, jeho duša, pokračuje aj ďalej, ľudia vo svojom vnútri reagujú uspokojivým „áno“.Je to predstava všetkých veľkých svetových náboženstiev.Vlastná práca - pozorovania1 FENOMÉN SMRTIČo vlastne znamená smrť pre človeka? Táto téma zasahuje veľmi hlboko do citovej oblasti človeka, bez ohľadu na jeho emotívny stav alebo spôsob života. Napriek všeobecnému záujmu ostáva pravdou, že pre väčšinu z nás je ťažké hovoriť o smrti. Má to prinajmenšom dva dôvody. Jeden z nich je hlavne psychologický a kultúrny: téma smrti je pre nás tabu.Možno len podvedome cítime, že keď sa dostávame do nejakého kontaktu so smrťou, hoci nepriamo, konfrontuje nás to s vyhliadkou na vlastnú smrť, približuje ju a robí reálnejšou. Mnoho ľudí má dojem, že hovoriť o smrti znamená vytvárať si jej predstavu, aby si človek uvedomil jej zákonitosť, teda aj nevyhnutnosť vlastného zániku. Druhá príčina problémov pri rozhovoroch o smrti pramení zo samotnej podstaty jazyka. Slová sa z rozhodujúcej časti vzťahujú na veci a skúsenosti, ktoré vnímame svojimi fyzickými zmyslami. Smrť je však niečím, čo leží za hranicami vedomej skúsenosti väčšiny z nás, pretože sme to nikdy nezažili.Smrť je v literatúre často prirovnávaná k spánku. V Iliade napríklad Homér nazýva spánok „sestrou smrti“. Sami si hovoríme, že zomrieť je niečo ako zaspať. Podobná analógia hovorí o zabúdaní.Ak ktosi zomiera zabúda údajne na všetky svoje trápenia a zanikajú všetky jeho bolestné a nepríjemné spomienky. Analógie o spánku tvrdia, že smrť je anihilácia vedomého prežívania, a to navždy. Ak je to tak, potom smrť nemá nič z príjemných stránok spánku a zabúdania. Spánok je pozitívnym a žiaducim preto, lebo po ňom nasleduje prebudenie, nasledujúce hodiny v bdelom stave sú príjemnejšie a produktívnejšie. Keby nenasledovalo bdenie, nebol by možný ani prospech zo spánku.Podobne anihilácia všetkých vedomých zážitkov znamená, že nezanikajú len bolestné, ale aj príjemné spomienky. Po tejto analýze vidíme že ani jedna analógia nám nemôže poskytnúť skutočnú útechu alebo nádej, ak pozeráme na blížiacu sa smrť.Existuje však iný názor, ktorý odmieta predstavu, že smrť je anihilácia vedomia. Podľa tejto, zrejme oveľa staršej tradície, určitý aspekt ľudskej bytosti pokračuje v existencii dokonca i vtedy, keď ľudské telo prestáva fungovať a nakoniec sa rozloží. Predstava, že človek pri svojej smrti prechádza do inej oblasti existencie, je jednou z najposvätnejších. Skamenené odtlačky umožnili archeológom objaviť, že pravekí ľudia pochovávali svojich mŕtvych do hrobov plných kvetov, čo znamená, že možno chápali smrť ako príležitosť na oslavu - ako prechod mŕtveho z tohto sveta do ďalšieho. Pohrebiská z území raného osídlenia človekom na celom svete naozaj dokazujú vieru v prežitie jeho telesnej smrti. Obe odpovede sú rovnako staré a rovnako zastúpené ešte aj dnes.Niektorí hovoria, že smrť je anihiláciou vedomia; iní s rovnakou istotou tvrdia, že smrť je prechodom duše alebo mysle do inej dimenzie reality.2 ZÁŽITOK UMIERANIAVeľké množstvo ľudí zažilo čosi ako „zážitok na prahu smrti“, čiže prežili klinickú smrť a následne boli oživení. V správach o týchto zážitkoch boli značné podobnosti, a to i napriek odlišnému náboženskému, sociálnemu a výchovnému prostrediu. K stretnutiam so smrťou prichádza za veľmi zvláštnych okolností a zažívajú ich najrozmanitejšie typy ľudí. Súvislosti sú pri tom také očividné, že nie je problém vybrať pätnásť prvkov podobnosti.2.1 NEOPÍSAŤEĽNOSŤUdalosti, ktoré zažili ľudia na prahu smrti, sú mimo súboru našich bežných skúseností a dajú sa teda očakávať isté lingvistické ťažkosti u tých, ktorí nám chcú o nich niečo povedať. Mnohí vysvetľovali, že „…neexistujú slová, ktorými by som povedal, čo chcem…“2, alebo „…neexistujú proste prídavné mená a superlatívy, ktorými by sa to dalo opísať…“2. 2.2 VYPOČUTIE SPRÁVY O SMRTIMnoho ľudí hovorilo, že počuli, ako ich lekári alebo iní prítomní vyhlásili za mŕtvych. Jeden mladý muž, ktorého pokladali za mŕtveho pri automobilovej nehode, spomína: „… Počul som ženu, ktorá tam bola, ako sa pýta: ,Je mŕtvy?‘ a lekár odpovedal: , Áno, je mŕtvy!’…”22.3 POCITY MIERU A POKOJAVeľa ľudí opisuje mimoriadne príjemné pocity počas prvých štádií svojho zážitku. Jeden muž spomína na obrovský pocit ľahkosti, kedy nevnímal nijakú bolesť a nikdy predtým nebol taký uvoľnený. Mal sa skvele, cítil sa príjemne a všetko bolo v najlepšom poriadku.2.4 HLUKV mnohých prípadoch sa spomínajú nezvyčajné zvukové vnemy počas umierania alebo už pred ním. Muž, ktorý bol dvadsať minút „mŕtvy“ pri operácii žalúdka, opisuje naozaj nepríjemný hukot, ktorý vychádzal z jeho hlavy. Iná žena hovorí, že keď stratila vedomie, počula hlasné zvonenie. Niektorí prirovnávali tento nepríjemný vnem ako praskanie, hukot či búchanie.V iných prípadoch naberali zvukové prejavy melodickú formu.Mladá žena, ktorá takmer zomrela na vnútorné krvácanie, povedala „…začala som vnímať neznámu, majestátnu a skutočne krásnu hudbu…“22.5 TMAVÝ TUNELČasto s vnímaním hluku majú ľudia pocit, že sú zároveň vťahovaní neuveriteľnou rýchlosťou do akéhosi tmavého priestoru. Toto prostredie som počul opisovať ako jaskyňu, studňu, ohradu, tunel, vákuum, prázdnotu, odpadovú rúru alebo valec. Hoci ľudia používajú rôzne názvy, je zrejmé, že sa snažia vyjadriť jeden a ten istý obraz. Tma bola taká hustá, že som absolútne nič nevidel, ale bol to ten najkúzelnejší zážitok, aký si viete predstaviť. Neexistovali tu nijaké starosti…“22.6 OPUSTENIE TELAJe samozrejmosťou, že väčšina z nás sa takmer stále stotožňuje so svojimi fyzickými telami. Pravdaže, máme i svoje „mysle“, ale pokladáme ich za čosi prchavejšie ako naše telá. Mnoho ľudí si nedokáže ani len predstaviť, že by bola pre nich možná existencia v inej forme ako vo fyzickom tele, na ktoré si zvykli. Preto očakáva zomierajúceho človeka, ktorý rýchle prešiel tmavým tunelom, obrovské prekvapenie. Zrazu zisťuje, že pozerá na svoje vlastné telo z miesta mimo neho.Akoby bol nejaký divák, alebo „tretia osoba v miestnosti“ a sleduje postavy a dej ako v kine. Emočné reakcie na tento zvláštny stav sú rozdielne. Väčšina ľudí tvrdí, že spočiatku sa zúfalo snažili dostať späť do svojho tela, ale nemali ani potuchy, ako majú pri tom postupovať. Iných naplnil pocit strachu, až paniky. Niektorí naopak cítili pokoj, niečo, čoho sa nebáli.Ľudia pracujúci v medicíne prejavili záujem o svoje telá, nechceli, aby boli ich telá použité na pitvu. V inej situácii nadobúda tento záujem formu ľútosti, kedy ľudia videli svoje zmrzačené telo. „…Po tom, čo duša človeka opustí telo, nenachádza sa v žiadnom inom organizme. Je akýmsi čistým vedomím…“2, hovorí muž, ktorý sa cítil, akoby bol len nejakým centrom vedomia. Väčšina ľudí však potvrdila, že po opustení fyzického tela sa ocitli v akomsi inom tele. Zrazu ale nedokázali pokračovať, lebo nedokázali toto telo nijako opísať, jeho vlastnosti však vystihuje termín duchovné telo, ktoré má určité obmedzenia, napr.nikto ho nepočuje, hoci zúfalo usiluje povedať okoliu niečo o svojej situácii, zistí, že pre ostatných je neviditeľný, telo je bezváhové - väčšina ľudí si to všimne vtedy, keď sa vznáša. Všetci ľudia sa zhodujú v tom, že duchovné telo je niečím reálnym, hoci je nemysliteľné ho opísať. Má nejakú formu a tvar (niekedy ako zhluk alebo amorfný mrak, ale má plochy podobné končatinám). Poslednou špeciálnou vlastnosťou stavu mimo tela je bezčasovosť. Čas akoby zastal.Ani jeden z ľudí nevie opísať, koľko trval jeho zážitok. Svoje zábrany stráca i myslenie. „…Veci, ktoré nie sú možné teraz, s dajú realizovať potom. Vaša myseľ je jasná, všetko sa ľahko prijme. Po určitej chvíli má všetko svoje miesto a význam…“2. Vnemy spojené s vôňou a chuťou sa nespomínajú, zrak a sluch však nie sú nijako zasiahnuté. Väčšina ľudí ale tvrdí, že nepočuli skutočné hlasy alebo zvuky. Mnohí tiež opisujú intenzívny pocit samoty v tejto fáze zážitku. Tie sa však čoskoro rozptýlia, keď sa dostanú vo svojom zážitku ďalej.2.7 STRETNUTIA S INÝMINemálo ľudí hovorí, že v určitej chvíli vlastného zomierania si začali uvedomovať prítomnosť iných duchovných bytostí vo svojom okolí. Zdá sa, že tieto bytosti im chcú uľahčiť prechod do smrti alebo im oznámia, že ich čas ešte nenastal.2.8 SVETELNÁ BYTOSŤSnáď najudivujúcejším spoločným znakom je stretnutie s veľmi jasným svetlom, ktoré sa zdá spočiatku tlmené, ale potom sa rýchle rozjasní, až nakoniec nadobudne nadpozemskú žiarivosť. Napriek nezvyčajnosti svetelného úkazu ani jedna osoba nepochybovala, že išlo o bytosť. Vyžarovali z nej láska a teplo, človek sa cítil dokonale chránený. Každý človek pociťoval od svetla magnetickú príťažlivosť, od ktorej sa nevedel odtrhnúť.Identifikácia tejto bytosti závisí od náboženskej príslušnosti, od vzdelania alebo presvedčenia. Väčšina kresťanov identifikuje svetlo ako Boha. Krátko po svojom objavení začína svetelná bytosť komunikovať s človekom, ktorý zomiera. 2.9 PREHĽAD ŽIVOTATáto bytosť má pred sebou celý život človeka ako na dlani a jediným úmyslom je priviesť človeka k hodnoteniu vlastného života. Z hľadiska pozemského času celý tento prehľad prebehol v jedinom okamihu. Je to sled vizuálnych obrazov, neuveriteľne živý a reálny. Ľudia tu videli všetko, čo kedy urobili - od najdôležitejších vecí až po najbezvýznamnejšie. Viacerí to charakterizujú ako výchovnú snahu zo strany svetelnej bytosti.Ukazuje sa, že počas sledovania prehľadu chce táto bytosť zdôrazniť dve veci v živote: učiť sa milovať druhých a získavať poznanie.2.10 HRANICA V niektorých prípadoch ľudia opisujú, ako sa priblížili k neznámej hranici. Pri pokuse o jej definíciu použili rôzne výrazy, ako napríklad: masa vody, sivá hmla, dvere alebo jednoducho čiara. Cez túto hranicu však nikdy neprešli. Buď sa na tomto mieste ich zážitok končí, alebo neboli pustení ďalej.2.11 NÁVRATNajnežnejšími pocitmi v prvých štádiách bolo zúfalé želanie dostať sa späť do tela. Keď však človek dosiahne určitú hĺbku svojho zážitku, nechce sa už vrátiť. Niekoľko žien, ktoré boli v čase svojho zážitku matkami malých detí, sa muselo vrátiť späť kvôli svojim deťom. Iní sa vrátili preto, lebo nedosiahli to, čo si v živote predsavzali. Najčastejšie ale ľudia nevedeli vysvetliť, prečo sa vrátili naspäť do svojho tela. „…Viete, nemyslím si, že som sa mal vrátiť. Už som nechcel. Bolo to také príjemné a plné pokoja, bol som šťastný. Ale bol som tlačený späť a nechcel som ísť…“22.12 ZMENENÝ POHĽAD NA SMRŤĽudia, ktorí sa stretli so smrťou, sa už neboja zomrieť. Smrť je pre nich len prechod do iného sveta. Prejavujú väčší záujem o lásku, porozumenie a nezištné skutky voči ostatným.2.13 ZMENENÝ POHĽAD NA ŽIVOTAk sa ľudia už neboja smrti, prejavujú oveľa väčší záujem o život. Zrazu majú pocit, že všetko má svoj zmysel. Prejavujú väčší záujem o prírodu, o deti a o iné veci, ktoré si predtým nevšímali. Zmenia sa i ich hodnoty. Záleží im na maličkostiach.2.14 NOVÝ ZMYSEL ŽIVOTANový život sa prejavuje hlavne v tom, že sa snažia robiť to, čo ich baví a čo chcú robiť. Snažia sa byť šťastní a robiť šťastných aj ostatných. Niekedy sa mení i ich životná orientácia.2.15 STRACH O SVOJE ZÁŽITKYĽudia sa boja hovoriť o svojich zážitkoch, pretože sa boja reakcie okolia. Mnohí sa boja, že ich budú pokladať za bláznov. Uvedomujú si, že to, čo prežili, sa nedá dokázať. Preto sa mnohí o svojich zážitkoch nikdy nikomu nezveria.Či sa budeš, alebo nebudeš reikarnovať nezávisí od teba, pokiaľ sa v tomto živote nenaučíš ako sa vyhnúť ďalšim znovuzrodeniam. Túto pre teba závažnú informáciu sa dozvieš z Tibetskej knihy mŕtvych.
Tibetská Kniha Mŕtvych a Proces Znovuzrodenia
Tibetská kniha mŕtvych nie je náboženským dielom. Je to sprievodca, ktorý zasväcuje zomrelých, do jednotlivých fázy posmrtného medzi stavu. Tých je niekoľko tak ako u žijúcich v hmotnom tele: detstvo , až staroba a smrť. Posledný stav duše je zameraný na vstup do matkinho lona a napokon výstup z neho do nového zrodenia. No ako lahoda píše v 33. niektoré duše sa už do tela nevracajú, pretože nato splnili podmienky. Je ich však len veľmi málo. No väčšinu zomrelých čaká znova narodenie do takzvanej sansárovej existencie, čo je existencia utrpenia. No táto kniha je pre tých, čo sa chcú vyhnúť ďalšej sansárovej existencii návodom ako sa zachovať, alebo čo robiť aby sa im podarilo uzavrieť bránu lona a oni sa už viac do hmotného tela nenarodia. Táto kniha nie je protináboženská, neprotežuje žiadneho zo známych božstiev, či už Pána, Alaha, a ďalších a jej čítanie nie je hriechom.
Reinkarnácia a jej Kontext
Reinkarnácia je koncept znovuzrodenia, ktorý je ústredný pre mnohé náboženstvá a filozofické systémy, vrátane budhizmu, hinduizmu a iných východných vier. Tento koncept sa zaoberá otázkou, čo sa stane s vedomím alebo dušou po smrti, a tvrdí, že život nekončí smrťou, ale pokračuje v cykle znovuzrodení.
Otázky o Pôvode Nových Životov
Diskusie o reinkarnácii často vedú k otázkam o pôvode nových životov. Ak sa duše reinkarnujú, odkiaľ pochádzajú nové duše? Aj keby sme sa na reinkarnáciu pozerali zo širšieho, celokozmického hľadiska, musel niekde existovať prvý človek alebo baktéria.
Večná Duša a Stvoriteľ
Niektorí veriaci tvrdia, že duša človeka je večná a nesmrteľná, stvorená stvoriteľom. Táto duša sa potom vteluje na rôznych planetách do rôznych tiel.
Prečítajte si tiež: Hľadanie Svetla
Alternatívne Pohľady a Otázky
Existujú aj iné pohľady na reinkarnáciu, ktoré sa zaoberajú otázkami, ako:
- Ak sa reinkarnácia deje, čo sa reinkarnuje? Pamäť evidentne nie, takže možno mentálne vzorce.
- Ako a kam sa to reinkarnuje? Na Zemi dlho nebol ani zlomok ľudí, čo je tu teraz. Kde boli všetky tie duše počas tisícov rokov? Buď v nejakom nebeskom svete, alebo na iných planetách.
Reinkarnácia a Ezoterická Literatúra
O znovuzrodení sa dá dozvedieť z dosť rozšírenej ezoterickej literatúry. O znovuzrodení a komunikácii s mŕtvymi nájdeme niekoľko informácií aj v Biblii. Napríklad v Novom zákone: "Nediv sa, že som ti povedal: „Musíte sa narodiť znova.“ Ev. Sv."
Tibetská Kniha Mŕtvych ako Sprievodca
Tibetská kniha mŕtvych nie je náboženským dielom, ale sprievodcom, ktorý zasväcuje zomrelých do jednotlivých fáz posmrtného medzi-stavu. Týchto fáz je niekoľko, podobne ako u žijúcich v hmotnom tele: detstvo, staroba a smrť. Posledný stav duše je zameraný na vstup do matkinho lona a napokon výstup z neho do nového zrodenia.
Cieľ Knihy: Vyhnúť sa Sansárovej Existencii
Kniha je určená pre tých, ktorí sa chcú vyhnúť ďalšej sansárovej existencii (existencii utrpenia) a ponúka návod, ako sa zachovať alebo čo robiť, aby sa im podarilo uzavrieť bránu lona a už sa viac do hmotného tela nenarodiť.
Reinkarnácia a Vedomie
Niektorí veria, že duša je vedomie človeka, súbor dát človeka od narodenia až po telesnú smrť. Sú tam zachované veci, na ktoré sa my dávno nepamätáme a ktoré nás ani nikdy nezaujímali.
Prečítajte si tiež: Ako pomôcť dieťaťu prijať súrodenca
Zážitky na Prahu Smrti (Near-Death Experiences - NDE)
Veľké množstvo ľudí zažilo niečo ako „zážitok na prahu smrti“, čiže prežili klinickú smrť a následne boli oživení. V správach o týchto zážitkoch boli značné podobnosti, a to i napriek odlišnému náboženskému, sociálnemu a výchovnému prostrediu.
Spoločné Prvky NDE:
- Neopísateľnosť: Ťažkosti s vyjadrením zážitku slovami.
- Vypočutie Správy o Smrti: Počutie vyhlásenia o smrti od lekárov alebo iných prítomných.
- Pocity Mieru a Pokoja: Mimoriadne príjemné pocity počas prvých štádií zážitku.
- Hluk: Neobvyčajné zvukové vnemy počas umierania alebo už pred ním.
- Tmavý Tunel: Pocit vťahovania do tmavého priestoru.
- Opustenie Tela: Pohľad na vlastné telo z miesta mimo neho.
- Stretnutia s Inými: Uvedomenie si prítomnosti iných duchovných bytostí.
- Svetelná Bytosť: Stretnutie s veľmi jasným svetlom, vyžarujúcim lásku a teplo.
- Prehľad Života: Prehliadka celého života človeka, hodnotenie vlastných skutkov.
- Hranica: Priblíženie sa k neznámej hranici, cez ktorú však nikdy neprejdú.
- Návrat: Želanie vrátiť sa späť do tela, alebo pocit, že boli zatlačení späť.
- Zmenený Pohľad na Smrť: Prestanú sa báť zomrieť.
- Zmenený Pohľad na Život: Väčší záujem o život a jeho zmysel.
- Nový Zmysel Života: Snaha robiť to, čo ich baví a čo chcú robiť.
- Strach o Svoje Zážitky: Obavy z reakcie okolia na ich zážitky.
#
Prečítajte si tiež: Ako zvládnuť AIP diétu