Tehotenstvo a materstvo sú významné životné etapy, ktoré však môžu priniesť aj výzvy, najmä pre ženy so zdravotným postihnutím alebo v situáciách, ktoré si vyžadujú špeciálnu pozornosť. Na Slovensku existuje legislatíva a sociálny systém, ktoré sa snažia zabezpečiť práva a podporu pre tehotné ženy a matky, vrátane tých s invaliditou. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty tehotenstva a invalidity, s dôrazom na práva žien, dostupné dávky a podporné mechanizmy.
Historický kontext interrupcií na Slovensku
Prvým krokom na ceste k legalizácii potratov na Slovensku bolo prijatie nového Trestného zákona v roku 1950. Ako prvý legalizoval potraty v roku 1920 Sovietsky zväz a po jeho vzore v priebehu dvadsiateho storočia aj ostatné krajiny komunistického bloku vrátane Československa. Potrat propagovalo aj nacistické Nemecko, ktoré ho používalo ako prostriedok likvidácie tzv. „podradných ľudských rás“.
Vývoj legislatívy interrupcií
1950: Prijatie nového Trestného zákona, ktorý znamenal prvý krok k legalizácii potratov.
1957: Zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti, účinný od 30. decembra 1957 do 1. januára 1987, priniesol výraznú liberalizáciu v porovnaní s predchádzajúcou úpravou. Potrat nebolo možné povoliť, ak tehotnosť trvala dlhšie ako 3 mesiace alebo hrozilo poškodenie zdravia ženy. Ak by pokračovanie tehotnosti ohrozilo život ženy, potrat mohol byť vykonaný. Potrat bolo možné spraviť i po uplynutí troch mesiacov tehotenstva aj v prípade, že niektorý z rodičov trpel ťažkou dedičnou chorobou.
1961: Vyhláška 104/1961 Zb.
Prečítajte si tiež: Starostlivosť o tehotnú gupku
1962: Vládne nariadenie č. 126/1962 Zb. účinné od 1. januára 1963 zriadilo okresné a krajské interrupčné komisie a zaviedlo poplatok za potraty hodné osobitného zreteľa od 200 do 500 Kčs.
1973: Vyhláška č. 72/1973 Zb. účinná od 1. júla. Z dôvodov uvedených v písm. e) až g) bolo možno vydatým ženám bezdetným alebo s jedným dieťaťom povoliť umelé ukončenie tehotnosti len výnimočne. Nebolo možné povoliť umelé ukončenie tehotnosti cudzím štátnym príslušníčkam, ktoré nebývali v Slovenskej socialistickej republike dlhodobo.
1982: Vyhláška č. 141/1982 Zb.
1986: Zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, účinný od 1. januára 1987 do súčasnosti, zrušil interrupčné komisie a umožnil usmrtiť dieťa do 12. týždňa tehotenstva zo zdravotných dôvodov, ale aj na žiadosť ženy, pričom žena nemusí uviesť žiaden dôvod. Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu.§§ 4 a 5 Zákona č. 73/1986 Zb.
Súčasnosť: Súčasný zákon dovoľuje usmrtiť dieťa do 12. týždňa tehotenstva zo zdravotných dôvodov, ale aj na žiadosť ženy, pričom žena nemusí uviesť žiaden dôvod. Zrušili sa tiež interrupčné komisie.
Prečítajte si tiež: Úmrtia tehotných žien v nemocniciach
Potraty a genetické indikácie
Vyhláška č. 74/1986 umožňovala usmrtiť geneticky postihnuté dieťa až do 24. týždňa, toto ustanovenie však bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 12/01-297 zo dňa 4. decembra 2007. Po rozhodnutí sa objavili viaceré názory na otázku, dokedy je možné robiť potraty z dôvodu genetického postihnutia. V zmysle vyhlášky je touto hranicou 12. týždeň, keďže potrat z genetického dôvodu sa okrem iných taktiež považuje za potrat zo zdravotného dôvodu, pre ktorý je stanovená hranica 12. týždňa. V praxi sa však potraty z genetických dôvodov aj naďalej robia až do 24. Zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskoršie do dvanásť týždňov jeho trvania. Bez ohľadu na trvanie tehotenstva možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený.§ 2, ods. 1, 2 Vyhlášky MZ SR č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č.73/1986 Zb.
Práva tehotných žien a ochrana života
Ústava Slovenskej Republiky garantuje právo na život a ochranu ľudského života už pred narodením. Článok 15(1) hovorí: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Zároveň, článok 12(1) zaručuje základné práva a slobody všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, náboženstvo, pôvod alebo iné postavenie.
Sociálne zabezpečenie tehotných žien a matiek
Tehotenstvo a materstvo prinášajú so sebou aj zmeny v pracovnom živote ženy. Niektoré povolania alebo pracovné úlohy môžu byť pre tehotnú ženu alebo jej dieťa rizikové, preto ju zamestnávateľ musí preradiť na inú prácu.
Vyrovnávacia dávka
Vyrovnávacia dávka je špeciálna podpora určená ženám, ktoré počas tehotenstva alebo materstva nemôžu pokračovať vo svojej pôvodnej práci. Ak ich zdravotný stav alebo ochrana zdravia dieťaťa vyžaduje, aby boli preradené na inú pracovnú pozíciu, často sa stáva, že ich príjem sa zníži. Táto podpora sa poskytuje nielen počas tehotenstva, ale aj po pôrode, a to až do konca deviateho mesiaca materstva.
Žiadosť o vyrovnávaciu dávku sa uplatňuje prostredníctvom tlačiva, ktoré vystaví lekár, najčastejšie gynekológ, keď je potrebné preradiť budúcu mamičku na inú prácu. Lekár zapíše očakávaný alebo skutočný dátum pôrodu a dôvod preradenia. Zamestnankyňa potom vyplní a podpíše vyhlásenie na druhej strane žiadosti a odovzdá ju svojmu zamestnávateľovi, ktorý dokument potvrdí.
Prečítajte si tiež: Sprievodca insemináciou koní
Výpočet vyrovnávacej dávky vychádza z mesačného príjmu, z ktorého žena odvádzala nemocenské poistenie. Ak je žena preradená na inú prácu a jej mzda je nižšia, Sociálna poisťovňa jej doplatí 55 % z rozdielu medzi pôvodným a novým príjmom. V prípade, že žena v danom mesiaci nepracovala celý čas, napríklad bola pár dní práceneschopná, dávka sa počíta len z tej časti mesiaca, počas ktorej reálne pracovala.
Umelé prerušenie tehotenstva (interrupcia)
Umelé prerušenie tehotenstva (UPT), resp. interrupcia, predstavuje multifaktorový fenomén, ktorý v sebe zahŕňa morálnu/etickú, sociálnu, medicínsku, právnu, náboženskú a psychologickú rovinu. Podľa Charty sexuálnych a reprodukčných práv, ktorú vypracovala Medzinárodná federácia pre plánovanie rodiny a v roku 1995 schválila jej Ústredná rada, sexuálne a reprodukčné práva sú definované v kontexte ľudských práv.
Druhy interrupcií
Interrupcie sa členia podľa viacerých kritérií. Na základe legálnosti vykonania zákroku sa rozlišujú legálne (vykonané podľa zákona) a nelegálne interrupcie (vykonané inak, než dovoľuje zákon). Podľa doby trvania tehotenstva a spôsobu vykonania sa členia na miniinterrupcie (vykonané do 8. týždňa tehotenstva metódou odsávania, považujú sa za menej ohrozujúce pre zdravie ženy) a ostatné interrupcie (metódou tzv. kyretáže do 12. týždňa tehotenstva, prípadne do 24. týždňa v prípade ťažkého zdravotného poškodenia plodu). Z hľadiska dôvodu prerušenia tehotenstva môže ísť aj o interrupcie zo zdravotných dôvodov týkajúcich sa matky.
Legislatíva v Európe
Vo väčšine európskych krajín prebehla základná legislatívna úprava interrupcií počas 60. rokov 20. storočia. Až na niekoľko výnimiek (napr. Írsko či Poľsko) je horný časový limit pre jej vykonanie stanovený na 12 týždňov tehotenstva, pri genetickom ohrození plodu sa hranica predlžuje na 24 týždňov. Zákon upravuje aj podmienky a stanovuje dôvody pre vykonanie interrupcie.
Interrupcie na Slovensku
Na Slovensku sa interrupcie legalizovali v roku 1957. Dovtedy boli úplne zakázané a žena, ktorá sa podrobila interrupčnému zákroku, bola trestne stíhaná spolu s osobou, ktorá jej interrupciu vykonala. Zákon č. 68/1957 o umelom prerušení tehotenstva stanovil podmienky, na základe ktorých bolo možné tehotenstvo prerušiť. Patrili k nim: súhlas tehotnej ženy, povolenie vydané špeciálnou komisiou, tehotenstvo sa mohlo prerušiť iba v lôžkovom zdravotníckom zariadení, komisia udeľovala povolenie iba zo zdravotných dôvodov alebo z „iných dôvodov hodných osobitného zreteľa“.
K zákonu sa postupne vydávali ďalšie vykonávacie predpisy, ktoré konkretizovali zoznam indikácií a podmienok (zdravotné dôvody, vek ženy, počet detí, strata alebo invalidita manžela, rozvrat rodiny, ohrozenie životnej úrovne, tehotenstvo ako výsledok znásilnenia, tehotenstvo zistené do 3 mesiacov), určovali poplatok (v roku 1957 sa zaviedol poplatok 200 - 500 Kčs, v roku 1960 sa poplatok zrušil, opätovne sa zaviedol v roku 1992), upravovali činnosť komisií (v roku 1962 sa zaviedli komisie, ktoré boli zrušené zákonom č. 73/1986) a pod.
Podľa zahraničných i domácich skúseností legislatívna úprava viedla k pozitívnym efektom: odstránili sa nelegálne interrupcie, znížila sa úroveň úmrtnosti matiek, pôrodných komplikácií, dlhodobých následkov na zdraví žien atď. Zároveň sa ukázala dôležitosť sexuálnej výchovy a sprístupnenia antikoncepcie.
Naša právna úprava sa práve z tohto aspektu nepripravila komplexne - nesprevádzalo ju zavedenie sexuálnej výchovy a ľudskoprávny výklad, ako ani širšie sprístupnenie metód prevencie neplánovaného tehotenstva. V prostredí nízkej kultúry reprodukčného a sexuálneho správania to pomerne rýchlo viedlo k zamieňaniu interrupcie s metódou plánovaného rodičovstva a k prudkému nárastu počtu interrupcií. Po roku 1989 nastal v SR radikálny zvrat - počet interrupcií i celková potratovosť sa prudko a neustále znižujú.
Súčasný stav interrupcií na Slovensku
Z celkového počtu interrupcií sa viac ako 10 % vykonáva zo zdravotných dôvodov. Na celkovej potratovosti sa interrupcie podieľajú asi 80 %, zvyšných 20 % tvoria samovoľné potraty. Na rozdiel od západných krajín nepripadá najviac interrupcií na slobodné a najmladšie ženy a dievčatá, ale na vydaté ženy vo veku nad 25 rokov (priemerný vek sa pohybuje okolo 29 rokov), ktoré už majú deti a interrupciou riešia odmietanie ďalšieho rodičovstva (65 % všetkých interrupcií v SR pripadá na vydaté ženy). Prevažujú ženy s 2 deťmi (48,7 % vydatých žiadateliek o interrupciu), nasledujú vydaté ženy s 1 dieťaťom (24,3 %) a s 3 a viac deťmi (22,7 %). Na bezdetné vydaté ženy pripadá iba 4,3 % interrupcií.
Verejná diskusia o interrupciách
Problematika interrupcií či reprodukčného správania vo všeobecnosti sa pred rokom 1989 vo verejných diskusiách objavovala iba zriedkavo. V 90. rokoch sa verejná diskusia síce otvorila, ale pozornosť sa zamerala hlavne na niektoré demografické aspekty, ktoré sa ideologizovali. Menej sa téma prezentovala z pohľadu reprodukčných práv a zdravia. Postupne sa vyprofilovali dva prístupy:
Pro-life: Vychádza z konceptu ochrany života od počatia, avšak pôvodný apel proti platnému interrupčnému zákonu sa časom rozšíril o útoky voči antikoncepcii, sterilizácii, prenatálnej diagnostike, asistovanej reprodukcii i sexuálnej výchove na školách. K jeho hlavným argumentom patrí náboženská etika a pokles pôrodnosti a presadzuje ho katolícka cirkev a iné kresťanské subjekty (politické strany, občianske združenia, mimovládne organizácie).
Umiernený pro-choice: Vyznačuje sa ľudskoprávnym prístupom, vychádza z konceptu sexuálnych a reprodukčných práv definovaných na pôde OSN a z Charty sexuálnych a reprodukčných práv. Propagujú ju viaceré ženské mimovládne organizácie a Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo.
Skleróza multiplex, tehotenstvo a podpora
Pacienti so sklerózou multiplex môžu byť za určitých podmienok uznaní za ťažko zdravotne postihnutých či dokonca invalidných.
Sociálne zabezpečenie pacientov so sklerózou multiplex
Pacienti so sklerózou multiplex majú nárok na rôzne formy sociálneho zabezpečenia, vrátane invalidného dôchodku a príspevkov pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
Invalidný dôchodok
O invalidný dôchodok je potrebné požiadať v Sociálnej poisťovni. Kľúčové z hľadiska posúdenia invalidity pacienta so sklerózou multiplex je Kurtského škála.
- Kurtského škála 1 až 2: Ľahké štádium ochorenia, percento poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 10 až 20.
- Kurtského škála 3: Percento poklesu je 30 až 50 percent.
- Kurtského škála 4: Percento poklesu je 50 až 60 percent.
- Kurtského škála nad 4: Percento poklesu je 70 až 80 percent, čo umožňuje uvažovať o plnom invalidnom dôchodku.
Zamestnávanie osôb s invaliditou
Zamestnávateľ má povinnosť vytvárať zamestnancom so zdravotným postihnutím priaznivé pracovné podmienky. Ak zamestnávateľ organizuje školenia a má zamestnanca so zdravotným postihnutím, ktorý má ťažkú poruchu mobility, nemôže to dať napríklad na poschodie, kde sa zamestnanec, nedostane.
Zamestnanec je povinný oznámiť zamestnávateľovi, že bol uznaný za invalidného alebo že bol uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, a to z toho dôvodu, že mu to ukladá zákon o zdravotnom poistení. Zamestnávateľ za zamestnanca bude platiť nižšie odvody na zdravotné poistenie.
Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím
Pacienti so sklerózou multiplex môžu byť uznaní za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Pri Kurtského škále 1 až 3 nemôže byť pacient uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, lebo je tam 40 percent. Ale od Kurtského škály 3,5 alebo od EDSS, už môže byť pacient uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím.
Zákon o sociálnom poistení
Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení predstavuje zásadnú rekodifikáciu sociálneho poistenia na Slovensku. Sociálne poistenie zahŕňa nemocenské poistenie, dôchodkové zabezpečenie, odškodňovanie pracovných úrazov a chorôb z povolania, platenie príspevkov na poistenie v nezamestnanosti a platenie príspevku do garančného fondu.
Kto je zamestnanec?
Za zamestnanca sa považuje fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem. Právne postavenie zamestnanca v sociálnom poistení zákon o sociálnom poistení priznáva aj doktorandovi v dennej forme doktorandského štúdia, pestúnovi v zariadení pestúnskej starostlivosti a fyzickej osobe vo výkone väzby a fyzickej osobe vo výkone trestu odňatia slobody za podmienky, že sú zaradené do práce.
Kto je samostatne zárobkovo činná osoba?
Samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm.
Povinnosti zamestnávateľa
V nadväznosti na definíciu zamestnanca zákon o sociálnom poistení taxatívne vymedzuje okruh fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa na účely sociálneho poistenia považujú za zamestnávateľa. Takéto taxatívne vymedzenie je relevantné najmä v súvislosti s plnením povinností, ktoré zákon o sociálnom poistení ukladá zamestnávateľovi.
Pracovný úraz
Definícia pracovného úrazu v zásade vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne
Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne je možné podať odvolanie okrem prípadov, keď je podanie odvolania zákonom č. 461/2003 Z. z. vylúčené. Odvolanie sa podáva na organizačnej zložke Sociálnej poisťovne, ktorá napadnuté rozhodnutie vydala.