Rozhodovanie o tom, či mať ďalšie dieťa, je komplexný proces, ktorý si vyžaduje zváženie mnohých faktorov. Nie je to len o túžbe po bábätku, ale aj o zhodnotení rodinnej situácie, financií, zdravia a pripravenosti na zmenu životného štýlu. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi, ktoré by mali rodičia zvážiť, keď premýšľajú o rozšírení svojej rodiny.
Výchova a vzťahy v rodine
Výchova detí je náročná, ale zároveň krásna cesta. Je dôležité si uvedomiť, že to, čo do dieťaťa vložíme do siedmeho roku života, bude mať zásadný vplyv na jeho ďalší vývoj. V puberte sa už len zbiera to, čo sme predtým zasiali. Samozrejme, aj v neskoršom veku je možné dieťa ovplyvňovať, ale zázraky sa nedajú očakávať.
Dôležité je budovať s deťmi pevné puto, byť im príkladom a zaujímať sa o ich život. Počas spoločných večerí alebo víkendových obedov je ideálna príležitosť na rozhovory. Podporujte deti v rozprávaní o ich zážitkoch, radostiach aj starostiach. Sami prispejte, ale viac načúvajte. Netlačte na nich, aby sa zverili, skôr sa snažte vytvoriť bezpečné prostredie, kde sa jeden zaujíma o druhého.
Rovnocennosť v priateľstve medzi rodičom a dieťaťom neplatí, pretože rodič má za dieťa zodpovednosť. Umenie spočíva vo vyváženosti. Deľte sa s dieťaťom o radosti a starosti, hovorte spolu, nenechávajte signály bez povšimnutia, zaujímajte sa o jeho kamarátov a ich rodičov.
Vplyv digitálnych technológií
Dnešné deti vedia o technológiách oveľa viac ako my. Je teda náročné udržať si prehľad o tom, čo na sieti robia. Určité pravidlá je možné zaviesť - televízia do detskej izby nepatrí, telefón nepatrí do postele atď. V puberte už je na nastavovanie nových pravidiel trochu neskoro, pokiaľ ich však nastolíte, kým sú deti malé, nebýva to problém.
Prečítajte si tiež: Tipy pre dokonalé zábery detí
Dieťa by malo poznať rodinné pravidlá a vedieť, čo sa stane, pokiaľ ich poruší. Cieľom nie je dieťa pri každej minimálnej príležitosti nachytať pri tom, že robí niečo zle, a potrestať ich, ale naopak, už od útleho detstva predchádzať prípadným konfliktom vnímavosťou a pochopením. Vysvetľujte princíp príčiny a následku. Pokiaľ niečo rozbijem, musím to opraviť. Keď človek urobí niečo zlé, niekomu ublíži, mal by pocítiť vinu, to je zdravé. Len tak môže situáciu napraviť. Dieťa by vždy malo dostať možnosť napraviť svoju chybu a vyjsť zo situácie so cťou. Ponižovanie nemá vo výchove miesto.
Autonómia a zodpovednosť
Pokiaľ je dieťa rozumné a správa sa zodpovedne, malo by mať postupne čím ďalej tým väčšiu mieru autonómie, čo ale neznamená, že neviete, kde je a čo robí. Dôveruj, ale (citlivo) preveruj. Pozerajte sa na veci zo širšej perspektívy. Niečo je dôležité viac, niečo menej, niečo vôbec. Neporiadok v izbičke je nepríjemný, zelené vlasy bláznivé, fajčenie je nezdravé, drogy sú problém. Nestrácajte čas a energiu tisíckou drobných bitiev, aj tak nevyhráte, len tým prehĺbite priekopu. Sústreďte sa na dôležité veci, buďte ostražití, vnímaví a citliví. Zákazy vyvažujte pochvalami. Hovorí sa, že jedno pokarhanie by malo byť vyvážené desiatimi pochvalami.
Spomienky na vlastné detstvo
Skúste si spomenúť na problémy, ktoré ste mali so svojimi rodičmi, čo vás štvalo, čo sa vám nepáčilo. Veď vaše deti sú po vás. Keď sa vám dieťa zverí, nezačnite hneď vyvádzať, rozčuľovať sa, nadávať. Dalo vám svoju dôveru, aj keď sa možno dozviete niečo, čo by ste radšej nevedeli, oceňte jeho úprimnosť. Na prípadnú nápravu je vždy dosť času. Najskôr je porozumenie a pomoc, až potom prijatie zodpovednosti, resp. prípadný trest. K tomuto veku patria mnohé prvýkrát, deti si potrebujú veľa vecí vyskúšať, aby zistili, že nie je o čo stáť. Učia sa chybami. Vašou úlohou je ponúkať pomocnú ruku.
Osobná skúsenosť s druhým dieťaťom
Už druhé dieťa s nami celkom zamávalo - so mnou fyzicky, vo zvyšku rodiny sa potom úplne zmenila atmosféra a nejaký čas sme všetci išli na rezervy. Staršia dcéra mala necelého dva a štvrť roka, keď sa jej narodil braček. Bola so mnou doma, do miniškôlky začala na dve dopoludnia v týždni chodiť až za pol roka. Veľa si toho z toho obdobia nepamätám, okrem veľmi častého plaču. Naložila som ho do kočíka, rev. Cestou na ihrisko zaspal, v stojacom kočíku sa ale po desiatich minútach zobudil, rev. Riešenie kvadratúry kruhu, či sa nejako pokúšať upokojiť bábätko na ihrisku, alebo sa vybrať domov, proti čomu samozrejme zase protestovala dcéra. Večer sa po uspaní zase do piatich minút zobudil, pokiaľ som neležala vedľa neho, takže som sa sprchovala a čistila si zuby za konštantného revu, aby som si mohla okolo pol deviatej ľahnúť s maličkým. Jasné, nakoniec to prešlo - a podobne, ako po nejakom čase vyvetrá spomienka na pôrod, aj ja sa som sa po pár rokoch oklepala a začali sa znovu hlásiť biologické hodiny.
Túžba po treťom dieťati
Ešte to tretie, podpichovali. Vždy si chcela tri. Ani jedno dieťa po tebe nemá zelené oči! Keď sú staršie v škôlke, mohla by si si bábätko konečne užiť. Nie ako keď si bola nervózna prvomatka s nedostatkom mlieka, ktorej dieťa zúfalo plakalo od hladu. Muž bol ale neochvejne proti a ja som sa nemohla ani diviť, ani byť sklamaná: od začiatku chcel jedno dieťa, dve ako definitívne maximum. Najhoršie ale bolo, že som s jeho argumentmi vlastne súhlasila tiež: sama som si nedokázala predstaviť, že tým všetkým budem prechádzať znovu, a ešte som nezabudla, aká bola otrava, keď sme kvôli absolútne necestovaciemu bábu obmedzili dvojdetné výlety na minimum a všetky zaujímavé miesta precestoval muž s dcérou sám.
Prečítajte si tiež: Povinnosti pri rozvode počas MD
Vedela som - keďže túžby sa vždy vystupňovali v období ovulácie, kým počas ostatných dní cyklu som bola z predstavy tretieho tehotenstva skôr zdesená - že ma zrádza moje telo, ktoré cíti poslednú možnosť k biologickej reprodukcii. Mám tridsaťsedem. Nebudem klamať: mám rada svoje pohodlie a som trochu srab. Kamarátky a internetové známe, ktoré dve deti (aspoň navonok) v pohode zvládali, pôsobia s tromi výrazne uštvanejšie. A druhá vec: nikdy nie je isté, či bude všetko v poriadku. Aj keby som sa rozhodla zatnúť zuby na pár rokov dojčenia, rastúcich zubov, nočného vstávania a ťahania kočíka do MHD, nemusia to byť zďaleka jediné obmedzenia, ktoré by nám tretie dieťa prinieslo. Napríklad keby nebolo úplne zdravé, alebo keby som si odniesla nejaké trvalé následky ja. Áno, sú to katastrofické scenáre, ale stávajú sa.
Skúsenosť kamarátky s neplánovaným dieťaťom
Mám kamarátku. Máme k sebe blízko svojimi záujmami, rodinným zázemím a v neposlednom rade aj deťmi: máme ich takmer rovnako staré, naši mladší synovia majú dátum narodenia len mesiac od seba. Preto sme pochopiteľne preberali aj otázku tretích detí a dospeli sme k podobnému výsledku. Ja som túžila po teoretickom treťom trochu viac, ona sa občas starala ešte o prvého syna svojho muža, takže bola kategorickejšia: tretie už naozaj nie.
No, nebol to pes. V októbri sa jej narodil tretí syn, úplne nečakaný, neplánovaný… a strašne veselý a pohodový. Bábätko za odmenu. Kamarátka, ktorá mala spoločne so škôlkou druhého syna nastupovať do práce, teraz s bábätkom z domova robí niečo úplne iné. Má práce nad hlavu, pochopiteľne, ale tiež má pocit, že to tak vlastne malo byť. A ja som dospela k podobnému záveru, aj keď (možno dočasne, ale skôr už natrvalo) z druhej strany barikády: keby ku mne tretie dieťa fakt veľmi chcelo, tak si cestu nájde, pretože stopercentne spoľahlivá antikoncepcia aj tak neexistuje.
Otázky na zamyslenie
Priviesť na svet nového človeka so sebou nesie veľa zodpovednosti. Predstavte si, aké to bude v budúcnosti, nie iba teraz, ale aj za dlhý čas. O čo prídem, keď to urobím? Máme na to financie?
Výchova k samostatnosti
Chcem, aby poznali hodnotu jedla a ľudskej práce. Že je to proces, ktorý zahŕňa aj upratanie, a zapojíme sa doň tiež všetci. Aby vedeli, aká je to radosť niekoho pohostiť. Že nekupujeme jablka ošúpané a nakrájané. Že vajíčko z kurníka nevyťahujeme uvarené. Chcem, aby poznali zloženie jedla. Aby boli čo najviac samostatní, ako v danej chvíli zvládnu (a chcú). Prečo by som mala niekomu krájať uhorku alebo natierať chlieb, keď to zvládne sám? Od narodenia máme v domácnosti každý svoju zodpovednosť. Väčšinu vecí sa snažíme robiť spoločne alebo sa v nich striedať - teda aj vo varení. Chcem, aby vedeli, že v domácnosti neexistuje mužská a ženská práca. Pri varení si syn precvičuje počítanie (napríklad vajíčok na raňajky), biológiu (prečo tam nie je kura?), chémiu aj fyziku - stačí sa o každom kroku len trochu viac rozprávať. Prečo veci padajú dole, prečo sa olej nezmieša s vodou? Hlavnou zásadou je podľa mňa prispôsobiť prostredie čo najviac tak, aby si ho dieťa mohlo užívať rovnako ako my.
Prečítajte si tiež: Otehotnenie: Komplexný sprievodca
Akademia rodičovství a výchovné trendy
Čo prináša výchova detí? Ako hľadať priestor na dialóg a vyhnúť sa emočnému vydieraniu? Aké sú výchovné trendy a prečo neplatí, že je škoda každej facky, ktorá minie cieľ? Stretli sa v detskom domove, kde obe pomáhali dospievajúcim deťom s prechodom do bežného života. Napadol im ešte iný, spoločný projekt: „Chceli sme vytvoriť odborné zázemie pre rodičov, aby sa mali kam obrátiť po radu, keď majú nejaký výchovný alebo komunikačný problém.“ Kurzy a semináre ponúkajú už štvrtý rok vo svojej Akademii rodičovství. Od minulého roku vzdelávajú aj učiteľov v akreditovaných kurzoch.
Problémy, s ktorými sa rodičia obracajú na odborníkov
Kto a s ako starými deťmi sa na vás najčastejšie obracia? Katka: To sa líši podľa toho, ktorú z našich služieb chcú rodičia využiť. Na kurzy a semináre už vypisujeme konkrétne témy, ktoré rieši väčšina rodín. Ťažkosti pri učení, ako nastavovať hranice, ako vychovávať deti k samostatnosti a zodpovednosti, ako na súrodenecké vzťahy. Klasické problémy, ale žiadne drámy. Je tam presah aj k rozvoju sebavedomia detí, ale konkrétne s týmto rodičia pôvodne neprichádzajú. Potom máme poradne, tam sa najčastejšie stretávame s rodičmi predškolákov, typicky v období vzdoru - od dvoch rokov vyššie. Začnú sa zlostiť, nechcú sa obliekať, či sa začínajú presadzovať iným spôsobom. Po relatívne kľudnom mladšom školskom veku prichádzajú do poradne rodičia puberťákov. Najťažšie témy logicky riešime v terapii, najčastejšie to je sebapoškodzovanie detí, rozvody rodičov a reakcie detí na ne, agresivita a šikana. Pri tých najťažších témach určite nie je možné dávať nejaké všeobecné rady.
Obliekanie detí a trpezlivosť
Iva: Na začiatok si položme otázku: Kto potrebuje, aby bolo dieťa oblečené? Dieťa alebo rodič? Pretože dieťa nemá potrebu obliekať sa práve vtedy, keď to potrebujeme my. To je naše prianie, my po ňom niečo chceme. A je to v poriadku. Ale inými slovami: je úlohou rodiča dieťa k tomu nejakým spôsobom doviesť, namotivovať. A teraz záleží, v akej situácii je v tej chvíli: v strese, ponáhľa sa niekam? Unavený, v zlej nálade? Alebo v pohode? To potom určí aj formu, akou s dieťaťom zaobchádza. Väčšinou sa stáva, že sa rodič dostane do nepríjemnej situácie s obliekaním, keď sám nie je v pohode. Je užitočnejšie sa na všetko pripraviť a počítať s tým, že sa dieťaťu nebude niečo páčiť. Pokiaľ sa neponáhľate, je lepšie nemať ambície odísť na čas a dať dieťaťu priestor. Katka: Ja si myslím, že sa to navyše začne vždy kumulovať. Nestíhame, musíme byť u doktorky a potom nám začnú napadať veci ako „to dieťa to azda robí naschvál, to snáď nie je pravda“. Ale malé deti nie sú schopné takých zložitých konštrukcií, ako sú naprieky a klamstvá. To je len naša interpretácia, ktorá nás dostane do nepohody a následne to obrátime zase na to dieťa.
Komunikácia s deťmi
Katka: Záleží na veku dieťaťa. U malých detí je kľúčom sebaistý rodič. Nie sú potrebné zložité diskusie, skôr ide o dikciu rodiča. Dieťa z rodiča cíti vnemy, emócie, stres, nervozitu. Je potrebné s tým počítať a hneď ako sa rodič ukľudní, ukľudní sa aj dieťa. U starších detí naše odporúčanie vo všeobecnosti znie - popísať, čo vidíme a cítime my, a povedať, čo potrebujeme. A nastaviť hranice. „Vidím, že sa ti teraz nechce obliekať, ale potrebujem, aby sme odišli.
Súrodenecké vzťahy
Iva: Častou témou sú konflikty v súrodeneckých vzťahoch. Rodičia väčšinou premýšľajú tak, že by mali do hádok vstupovať a byť sudcom, ktorý rozhodne. A často im v tom nie je dobre, pretože si uvedomujú, že sa ani nedá zistiť, kto začal, prečo sa niečo dialo. A čo vy na to? Iva: No oni tým väčšinou dosiahnu pravý opak. Keď sa staršie dieťa nechce hrať s mladším, my staršiemu povieme, aj keď pekne: „Janko, múdrejší ustúpi.“ A Janko sa síce nechce ísť hrať, ale chce byť tým múdrejším. Radšej svoje pocity potlačí a poslúchne nás. Katka: Vo všeobecnosti odporúčame do toho skôr nezasahovať, nenútiť deti. To, či budú mať spolu pekný vzťah, je ich voľba, to nenariadite. To my sme si urobili ďalšie dieťa, tie deti si nevybrali, že budú mať súrodenca. Iva: To, že budú mať naše deti spolu v dospelosti harmonické a funkčné vzťahy, nie je ich povinnosť. Je to naše prianie. Ale pre súrodenecké vzťahy je veľmi podstatné rodinné prostredie. Zabijakom súrodeneckých vzťahov je porovnávanie a hodnotenie detí medzi sebou. Katka: Súrodenecký vzťah je podľa nás sociálne laboratórium pre učenie sa vzťahov aj s ďalšími deťmi.
Bitky medzi deťmi
A keď sa deti bijú? Katka: Rodičia to majú tendenciu riešiť samozrejme zo strachu, aby sa niečo nestalo. Ale kde inde, v bezpečnejšom prostredí, si to majú deti zistiť? Ako majú spoznať, že toto už bolí? To sa učia práve v súrodeneckom vzťahu. Je podstatné nastaviť pravidlá, aby deti vedeli, kedy už rodič zasiahne. Napríklad keď už si naozaj ubližujú, sú veľmi vulgárne. Iva: Ešte sa chcem ale vrátiť k poučke „nezasahovať“. Nie je to tak, že do toho nevstupujete nikdy. U naozaj malých detí je rodič modelom, je užitočné do situácie vstúpiť, keď už sú deti bezradné. Ale je potrebné vstúpiť do situácie tak, aby sa deti naučili, odpozerali, ako to všetko nabudúce riešiť.
Hádky rodičov pred deťmi
Katka: Keď sa doma rozbieha medzi rodičmi hádka, deti to napätie cítia. A keď ich zrazu pošlete preč, nevedia, ako to dopadlo. To je predsa ťažké. Iva: Presne tak, máte uložené v hlave, že aj týmto môžete deti niečo naučiť. Ale často majú rodičia, ktorí vyrastali v prostredí, kde boli hádky časté, ale zle vedené, blok hádať sa pred deťmi, alebo vôbec sa hádať.
Zlé výchovné vzorce od vlastných rodičov
Čo si najčastejšie odnášame od vlastných rodičov ako ten zlý vzorec, ktorý možno aj nevedomky opakujeme vo vlastnej výchove? Katka: Kontroverzná téma je napríklad to bitie. Pokiaľ som ako dieťa dostávala na zadok často, a bolo mi v tom nedobre, často sa stáva, že ako rodič bitie absolútne odmietnem. Ale zároveň vlastne viem len to, čo ma naučili moji rodičia, čo som od nich odpozerala. Ale zároveň nemáme zažitý nástroj iný a dochádza k patovej situácii, kedy sa veľmi snažíme vymyslieť niečo odlišné. A ako kyvadlo sa vychýlime do druhej strany extrému: „V živote nebudem doma kričať na deti, v živote sa doma nebudem hádať, nikdy ich neudriem.“ Začneme premýšľať príliš čiernobielo. A vo chvíli, kedy sa dostaneme do nejakej extrémne náročnej situácie, vrátime sa na tom kyvadle späť.
Ospravedlnenie a sebareflexia
Katka: Ospravedlniť sa. Uznať chybu. Pokiaľ sa rodič pohybuje v extrémoch - veľmi dobrý alebo veľmi prísny, je to pre deti náročné. Cesta z čiernobieleho výchovného prístupu von vedie nejako prostriedkom. Výchovné vzorce, ktoré sme sa ako deti naučili od svojich rodičov, nevygumujeme, tie nám zostanú. Pomôcť si ale môžeme sebareflexiou.
Spokojný rodič, spokojné dieťa
Iva: Rodič je v každej chvíli vzorom dieťaťu, dieťa vníma viac činy ako slová. Spokojný človek, ktorý žije svoj spokojný život, to isté ponúka svojmu dieťaťu. Naše kurzy sú dosť postavené na tom, aby rodičia vedeli, koho chcú vychovávať a pomáhame im ladiť ich výchovný prístup s ich cieľmi. Znamená to, aby človek myslel sebeckejšie viac na seba? Katka: A teraz ste nám prakticky ukázali ten prechod na kyvadle do zlého extrému! Neznamená. Navrhujete: Buď budem sebec, alebo sa obetujem dieťaťu. Iva: Čo je medzi sebectvom a sebaobetovaním? Rešpekt voči sebe aj dieťaťu. Premýšľanie o potrebách všetkých. Staranie sa o seba. To, že sa o seba starám, neznamená, že som sebec. Vetu spokojná mama, spokojné dieťa vnímam tak, že “existuje možnosť, kedy budeme spokojní obidvaja súčasne, nie chvíľu ja a chvíľu ty”. Rozhodne nie!
Dokonalosť neexistuje
Iva: Nie sme stroje, dokonalí nikdy nebudeme ani my, ani naše deti. Keď mi prasknú nervy a zakričím na dieťa, tak sa mu ospravedlním a ponúknem príklad toho, že môžem ako rodič niekde zlyhať a pokaziť to, ale dokážem to napraviť. Nie som dokonalá, ale viem si poradiť. To si má dieťa odniesť.
Kritika od okolia
Mám pocit, že keď sa (predovšetkým) zo ženy stane matka, akoby ju neustále niekto hodnotil: čo by mala robiť inak, lepšie, čo „si za nás teda deti nemohli dovoliť“. Ako sa k prehnane kritickým komentárom postaviť? A prečo si to vlastne navzájom robíme? Katka: Ja v tom paradoxne vidím vlastne dobrú snahu toho cudzieho človeka pomôcť. Vidí cudzie dieťa, ako sa niekde hnevá na zemi, čo je azda najčastejšia adrenalínová rodičovská situácia u menších detí. A už je to taký národný šport „poďme sa pozrieť, čo tá matka urobí“. Matka je úplne hotová a nevie, čo robiť, a medzitým príde radiť nejaká cudzia pani. A radí cez dieťa, rozpráva jemu, ale vlastne cieli na matku: „Ty asi dostaneš na zadok, to predsa nebudeš mamičke robiť takú hanbu.“ Chce zachrániť celú situáciu, ale hrozne nešikovne.
Empatia a pochopenie
Iva: Keď dieťa zúri a my mu začneme hovoriť „neplač“, vôbec sme sa nenaladili na jeho emóciu, na to, čo prežíva. Nevyriešime to tak, ako by potrebovalo ono samo. A rovnaký princíp je aj s mamičkou. Keď príde tá cudzia pani, mala by sa napojiť na ňu, spýtať sa napríklad, čo potrebuje, čo by jej pomohlo a hlavne: či pomoc vôbec chce. Vrátiť vývoj situácie do jej rúk a nebrať jej ho bez dovolenia. Katka: A to isté má matka urobiť aj tomu hnevajúcemu sa dieťaťu. Uznať jeho emócie a spýtať sa, ako mu môže pomôcť. A je dôležité oddeliť emócie od správania.
tags: #tchiboblog #chcem #dalsie #dieta