Rodičovstvo je cesta plná radostí, výziev a neustáleho učenia sa. Každé dieťa je jedinečné a jeho vývoj prebieha individuálnym tempom. Jedným z dôležitých období, ktoré si vyžaduje zvýšenú pozornosť a pochopenie, je obdobie vzdoru, známe tiež ako "prvá puberta".
Obdobie vzdoru: Testovanie hraníc a budovanie osobnosti
Niektorí rodičia preplávajú týmto obdobím bez väčších problémov, zatiaľ čo iní s úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období "dokážu", len aby dosiahli svoje. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Príklady situácií detského vzdoru:
- Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
- Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Riešenia a stratégie zvládania vzdoru:
- Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
- Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili).
- Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkóne a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
- Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
- Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
- Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
- Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
- Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Vplyv poradia narodenia na osobnosť dieťaťa
V rodine má poradie narodenia každého človeka celoživotný vplyv na to, kto a čo z neho bude. Ste jedináčik alebo prvorodený? Potom ste iný človek, než by ste bol, keby ste sa narodil neskôr. S týmto súvisí aj ďalšia otázka: Máte dve a viac detí a povahovo sú úplne rozdielne? Nejde vám to do hlavy - veď boli vychovávané v jednej rodine, rovnakými rodičmi a dokonca majú rovnaké gény. Verte, že prakticky za to nemôžu. Ak sa začítate do nasledujúcich riadkov zistíte, že poradie narodenia nielen vašich detí, ale aj vás samotných nemá síce nič spoločné s astrológiou, ale nesporne ovplyvňuje vašu osobnosť, to koho si vezmete, vaše deti, výber vášho zamestnania a podobne. Všetky poznatky o súrodeneckých konšteláciách sú vedecky (psychologicky) podložené a sú predmetom mnohých náučných publikácií.
Jedináčikovia:
Jedináčikovia majú tendenciu byť kritickí - k sebe i k druhým - a často sú skutočne osamelí, najmä keď vyrastali v prostredí, kde bolo okolo málo detí, s ktorými by sa mohli hrať. Pretože ich jediné kontakty v rodine boli obmedzené na vzťah k matke a otcovi, dostávalo sa im veľa pozornosti od dospelých, ale často mali ťažkosti nadviazať vzťah so svojimi rovesníkmi. Tento problém pokračuje v ich živote ďalej. Je všeobecne známe, že typický jedináčik vychádza lepšie s ľuďmi, ktorí sú oveľa starší alebo oveľa mladší. V neskoršom veku (hlavne ak sú títo ľudia v detstve rozmaznávaní) sa z nich stávajú individualisti, ktorí bývajú pedantní, majú radi poriadok a rutina ich upokojuje. Na druhej strane majú mnohí rozmaznávaní jedináčikovia celý život problém s tým, že sú sústredení sami na seba, lebo pre človeka je ťažké zbaviť sa najstarších spomienok z detstva. Existuje ešte ďalšia možnosť - ak je dieťa jedináčik preto, že jeho rodičia plánovali len jedno dieťa a od svojho plánu neustúpili. Preto sa často psychológovia stretávajú s jedináčikmi, z ktorých vyrástli veľmi vyrovnaní dospelí, prispôsobiví, rozvážni a pokojní, ale v skutočnosti v nich vrie vnútorná vzbura. Jeho život býva dokonale naplánovaný a vymeraný, ale pod povrchom za dôveryhodnú fasádou prekypuje vzdorom. Často si u psychoterapeuta sťažujú, že nikdy neboli deťmi. Očakávalo sa od nich tak veľa, že sa vždycky cítili ako dospelí. K jedným z typov jedináčikov patria tiež nechcené deti či deti, ktorým sa kvôli povinnostiam rodičov nedostala v plnej miere rodičovská láska (sem patria aj deti z nekompletných rodín, kde jeden rodič chýba). Od mala poznajú skôr zákazy a príkazy ako pohladenie a tak ich vnútorný vzdor prepukne oveľa skôr. Podstatný fakt - ak má dieťa súrodenca, je do života obohatené o rad skúseností, ktoré bohužiaľ jedincovi vyrastajúcemu ako jedináčik chýbajú, alebo sa ich musia učiť pri styku s deťmi z iných rodín. Pravdepodobne však jedináčik v oblasti sociálnych vzťahov nebude pre život tak vybavený ako jedinec, ktorý má súrodencov, pretože mu chýba istý sociálny tréning. Rozdiel medzi jedináčikom a prvorodeným je v tom, že čo jedináčik získal, to mu už zostane. Nemá strach z konkurencie, nemusí bojovať o pozornosť okolia a o uznanie. Preto je dosť často lenivý a robí len to, čo chce, alebo musí.
Prvorodení:
Spoločnou črtou prvorodených je to, že sú dominantní, ambiciózni, zodpovední perfekcionisti a rodení vodcovia. V živote sú skôr individualisti s veľkou potrebou uznania. Rodičia sa na nich vlastne len učia rodičovskej úlohe a občas na nich majú prehnané požiadavky, prenášajú na nich svoje očakávania a nenaplnené ambície. Existujú najmenej dva dôvody, prečo sú prvorodení zvyčajne veľmi snaživí a cieľavedomí (a niekedy aj trochu neurotickí). Tie dva dôvody sú matka a otec. Novopečení rodičia sa k svojmu prvorodenému správajú trochu paradoxne. Na jednej strane sú prehnane opatrní, úzkostliví, neistí a nedôslední. Dalo by sa povedať, že prvorodení sú ako pokusné králiky, na ktorých sa rodičia učia vychovávať deti. Koniec koncov - ešte to nikdy nerobili. U prvorodeného je všetko mimoriadne dôležité a začína to dlho predtým, než príde na svet. Výskum ukazuje, že prvorodení chodia a hovoria skôr než neskôr narodené deti. Ďalším typickým rysom prvorodených je vážnosť. Pre prvorodeného jedinca je život veľká a vážna vec. Prvorodení chcú vedieť, čo sa bude diať a kedy. Prvorodených možno automaticky zaradiť do kategórie opatrené nálepkou "predvoj". Z prvorodených obyčajne tiež vyrastajú ľudia konzervatívni. Pod stálym tlakom a náporom zo strany dospelých, aby vynikali, sa stávajú nositeľmi rodinných noriem. Podľa mnohých štúdií majú prvorodení vyššie IQ, než ich mladší súrodenci. Najväčšia štúdia, zaoberajúca sa touto problematikou bola vykonaná v Nórsku na 241 310 mužoch. Výsledky potvrdili priemerne najvyššie IQ u najstarších súrodencov. Druhorodení mali zase vyššie IQ, než deti narodené ako tretie. Zaujímavé je pátranie po príčine tohto javu. Prvou príčinou je zrejme to, že rodičia prvorodenému dieťaťu venujú spravidla väčšiu starostlivosť a viac od neho očakávajú. Druhou príčinou je potom to, že starší súrodenec často pomáha tomu mladšiemu s učením rôznych poznatkov alebo zručností - veľa vecí mu musí vysvetľovať. Prvorodených nemôžete prehliadnuť. Ak nie ste jedným z nich, určite sa s nimi čoskoro niekde stretnete. Možno vás váš starší prvorodený brat alebo sestra museli strážiť, keď neboli rodičia doma, a ani pre jedného z vás to nebol príjemný zážitok. Zaujímavosť: Je zaujímavé, že koktaví ľudia sú väčšinou prvorodení. Keď oslovíte koktavého, zvyčajne hovoríte s prvorodeným. jeho prirodzenej schopnosti hovoriť. Pretože má strach, že urobí chybu, čo urobí?
Prečítajte si tiež: Skúsenosti matky s dieťaťom s Downovým syndrómom
Prostrední narodení:
Druhorodený, resp. Prostrední narodení sa dajú jedným slovom označiť ako prispôsobiví. No zároveň u nich musíme predstaviť fenomén pokazeného fotoaparátu, resp. piateho kolesa. Že o čo ide? Kevin Leman to opisuje takto: „Jedna z vecí, ktoré dokazujú, že rodičia posúvajú prostredné dieťa do pozadia, je rodinný album. Keď si chcem na seminári doberať prostredné deti, stačí, keď poviem "rodinný album". Smejú sa, ale je to horký smiech. V bežnom albume je dvetisíc fotografií prvorodených a trinásť ich. Druhorodené deti sú obete zvláštneho fenoménu. Predstavte si (bez „srandy“) nasledujúcu situáciu. Matka sa zatvári udivene a musí priznať, že nie. Niet divu, že prostredné deti sa cítia odstrčené ako piate koleso na voze alebo aspoň ako niekto prebytočný, kto je stále predbiehaný a zatláčaný do pozadia mladšími alebo staršími súrodencami. Preto nie je u prostredných detí neobvyklé, že sa viac ako ktorékoľvek iné dieťa v rodine upínajú k partii svojich rovesníkov. Priatelia sú pre prostredné deti veľmi dôležití. Doma je výnimočný prvorodený, pretože prišiel prvý. Výnimočný je tiež posledný narodený, pretože znamená koniec radu. Piate koleso potrebuje čo najviac priateľov. Aby sa vyrovnal aspoň čiastočne s pocitom zakorenenosti, stáva sa z neho tak trochu "voľnomyšlienkár". Ďalší zaujímavý fakt o prostredných: Prostredné dieťa má staršieho a mladšieho súrodenca. Charakteristickou vlastnosťou tejto pozície je určitá rozporuplnosť. Je totiž najťažšie nejako presne definovať a zovšeobecniť typické vlastnosti prostredného. To je dané skutočnosťou, že sa prostredné dieťa spravidla vyvíja na základe vzťahu so starším súrodencom. Pokiaľ mu môže byť dôstojným súperom, bude s ním súperiť. Ak je však starší súrodenec múdrejší a talentovanejší, bude sa mladší súrodenec snažiť o to, aby sa presadil iným spôsobom. Štúdie dokazujú, že druhorodený je do istej miery opakom prvorodeného. Preto je jeho typické vlastnosti vlastne nemožné presne určiť. Prostredný súrodenec tak môže byť v závislosti na svojom staršom súrodencovi buďto spoločenský a priateľský, alebo samotársky a tichý. Môže byť agresívny, ale tiež sa môže vyhýbať konfliktom a tak ďalej. Prostredné deti majú veľmi ťažkú pozíciu. Rad autorov uvádza, že sa často jedná o pozíciu najproblematickejšiu. Nikdy nezažili výsadné postavenie, ktoré mal prvorodený a chýba im ochrana a časté rozmaznávanie, ktoré pripadá prvorodeným a posledným. Starší súrodenec prostrednému dieťaťu uniká, zatiaľ čo mladší prostredného ohrozuje. To na druhú stranu vedie k tomu, že si deti narodené v tejto konštelácii v živote väčšinou vedia poradiť a len tak ich niečo nezrazí na kolená. V dôsledku svojej pozície a podmienok, ktoré sú touto pozíciou spôsobené, sú schopnými vyjednávačmi a dokážu sa prispôsobiť. Podľa viacerých psychológov sú skôr manipulujúci ako asertívni. Prostredné deti majú ale spravidla spoločnú jednu vec. A tou je akýsi pocit krivdy, ktorý pramení z toho, že boli v priebehu dospievania sužovaní tlakom zhora aj zdola. Prostrední majú pocit, že o ne rodičia v detstve stáli menej, že boli prehliadaní, že im bolo venované najmenej pozornosti. Prvorodený je v rodine významný, je na neho spoľahnutie, sú do neho vkladané najväčšie nádeje atď. Posledný (najmladší) má najviac pozornosti, či už ju získal tým, že sa o neho musia všetci starať, alebo tým, že si ju vydobyl svojou roztomilosťou a schopnosťou sa predvádzať. Vyššie spomenuté fakty vedú k tomu, že prostredné deti si nachádzajú akúsi druhú rodinu vo svojich kamarátoch. V partii kamarátov totiž môžu získať výsadnú pozíciu, po ktorej túžia a ktorej sa im doma nedostáva. Preto majú oproti prvorodeným spravidla oveľa viac priateľov. A ešte niečo. Prostrední majú často sloniu pamäť. Z pohľadu iných si pamätajú aj bezvýznamné skutočnosti a detaily ak si o nich myslia, že ich raz - hoci aj vo veľmi ďalekej budúcnosti využijú. Sú spoločenskí, veľkorysí a prispôsobiví. Radi vyjednávajú a sú schopní kompromisu, čo je ich cesta na dosiahnutie úspechu. 1.Prostredné deti sú oproti ostatným najuzavretejšie. Tak sa väčšinou chová človek, u ktorého zverenie viedlo k nejakej negatívnej reakcii a tak sa zverovať prestal. 2. Ďalším faktom je, že prostredné deti najmenej často vyhľadávajú pomoc psychológa, psychiatra, alebo duchovného. 3. Prostredné dieťa "nasleduje stádo", najmä potom v puberte. 4. Prostredné deti sú monogamné. Najskôr pretože mali v detstve pocit, že boli odstrčení a že o nich nikto nestál, snažia sa títo ľudia o to, aby ich manželstvo fungovalo. Na prvý pohľad sa môže zdať život prostredného dieťaťa ako najťažší, alebo dokonca krutý. Možno to tak aj je. Dôležité však je, že podmienky, v ktorých toto dieťa vyrastá, ho predurčujú k tomu, že má v živote menej problémov ako deti narodené v inej konštelácii. Dieťa vyrastá s pocitom krivdy, pretože nemá také výhody ako mladší a starší. V živote sa mu to potom ale môže veľmi hodiť, pretože si aj bez výhod a privilégií dokáže dobre poradiť. Navyše potom od života toľko neočakávajú, sú spokojnejší s tým, čo majú a prijímajú druhých takých, akí sú. Nie sú teda tak posadnutí po dokonalosti, ktorá je tak vlastná prvorodeným perfekcionistom. Pekne to vystihuje Leman :"Toto mi raz povedal jeden z mojich pacientov: Byť prostredným dieťaťom z troch nebolo práve jednoduché, ale ako dospelý si myslím, že sa dokážem lepšie vyrovnávať s problémami, pretože som sa v detstve naučil dávať a brať. Som rád, že som nebol prvý a som rád, že som nebol posledný.
Najmladší (Benjamínkovia):
Názov Benjamínko síce pochádza z Čiech, no u nás sa už dávno udomácnil. Slovenský ekvivalent by mohol byť napríklad názov poškrabok - no uznajte, že toto pomenovanie nie je jazykovo estetické. Navyše pomenováva najmladšieho, ktorý sa narodil oveľa neskôr ako jeho súrodenci. Takže ho budeme volať Benjamín. Jeho pozícia v rodine čo predurčuje k nepretržitej snahe dostihnúť súrodenca pred ním a tam, kde je to možné, ho predbehnúť. Od samého začiatku má silnejší pocit menejcennosti, v dôsledku ktorého bude mať veľké ťažkosti presadiť sa v okolitom svete. Bude mať sklon orientovať sa na svoju vlastnú prevahu a nevšímať si pospolitosti s druhými. To ešte nemusí byť nič zlé. Ak sa nezhatia jeho nádeje, môže sa vývoj uberať v správnych koľajach. Ak stratí nádej, stane sa protivníkom druhých, začne si hľadať cestičky, ktorými si môže život uľahčiť, začne používať triky, a to všetko preto, že bude druhým závidieť. V takom prípade, keď u dieťaťa nebadáme sebapoznanie, vystupujú do popredia vlastnosti, ktoré neprezrádzajú upovedomený si význam spoločnosti. Stačí si pripomenúť rozprávky, a úlohu najmladšieho v nich, aby sme pochopili, že prapôvodná skúsenosť najmladšieho, ktorá ovplyvňuje štruktúru jeho životného štýlu, je, že je najslabší. Nič iné u neho nehrá tak veľkú rolu. Je vypravený do života s tým, že je predurčený hrať úlohu najmladšieho. Všetko sa môže odohrať v užitočných sférach života, v rámci spoločenstva druhých, ale aj v oblastiach neužitočných. Podľa psychológa majú najmladší ešte jednu zaujímavú pozíciu - bývajú miláčikom rodiny, takže rodičia sa zvyčajne neubránia ich rozmaznávaniu. Keďže sa rodičovská pozornosť už otupila, tieto deti prechádzajú životom asi najjednoduchšie - cestu im už „prešliapali“ starší súrodenci. Ľahko nadväzujú nové kontakty aj vzťahy, sú bezstarostní a spoločenskí rebeli. Vo veľkej miere doslova zbožňujú svetlá rámp - resp. sú rodení zabávači a komedianti. Ale nie tak, ako ste si to v prvej chvíli teraz predstavili. Oni totiž chcú byť klauni, ktorých iní berú vážne. Leman o tomto hovorí slovami: „Najmladšie deti si so sebou nesú prekliatie, že ich nikto neberie vážne, najskôr ich rodina, potom svet. V skutočnosti sa Benjamínkovia vyznačujú spaľujúcou túžbou urobiť niečo dôležitého, aby si ich druhí všimli. Od chvíle, kedy sú schopní premýšľať o svete okolo, si naliehavo uvedomujú, že sú najmladší, najmenší, najslabší a najhoršie vybavení k tomu, aby sa vysporiadali so životom. Veď predsa kto by dôveroval tomu drobcovi, že bude vedieť prestrieť stôl alebo naliať mlieko? Medzi Benjamínkami nájdeme množstvo spevákov aj hercov. A tiež módnych návrhárov, psychológov aj maliarov. Niekedy sa stáva, že najmladšie dieťa sa z najmilšieh…
Budovanie sebavedomia dieťaťa
Sebavedomie dieťaťa je kľúčové pre jeho zdravý vývoj a úspešný život. Je dôležité utvrdzovať deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Faktory ovplyvňujúce sebavedomie:
- Rodina: Pre malé dieťa je to predovšetkým rodina. Autoritou sú rodičia. Tu sú začiatky utvárania sociálnych vzťahov. Od troch rokov je dieťa osobnosťou. Dieťa používa slovíčko JA. Prejavuje vlastnú vôľu a prvýkrát použije aj slovíčko NIE. Tu zase dochádza k prvému odmietnutiu.
- Školské prostredie: Autorita rodičov je nahradená autoritou učiteľa. Učiteľ má autoritu len vtedy, keď má k deťom kladný vzťah, je trpezlivý, má záujem o deti, je spravodlivý, stojí si za slovom, spravodlivo odmeňuje i trestá. Ak je dieťa potrestané a nevie začo, vytvárajú sa uňho črty negatívneho sebavedomia. Tak učiteľ ako aj rodič stráca autoritu, ak na dieťa kladie vysoké požiadavky, ak ich sústavne hreší, napomína, zahanbuje, uprednostňuje iné deti, na deti to pôsobí retardačne. Ideálny učiteľ je taký, ktorý je trpezlivý, vie poradiť, oceniť, povzbudiť a vzbudiť záujem o nejakú vec.
- Sociálne vzťahy: Sociálny vývin prechádza do predškolského obdobia - materská škôlka. Je to začiatok odpútavania sa od rodičov a potreba detí združiť sa s inými deťmi. Začína obdobie hry, obdobie utvárania sebavedomia a utvárania sociálnych citov, ako sú radosť, láska, závisť, žiarlivosť a pod. V predškolskom veku preto zohráva veľmi dôležitú úlohu hra. Deti musia byť vedené k tomu, že nemusia vždy vyhrať. Sú už pripravené plniť príkazy, rešpektovať dospelých i kamarátov. Ak je v rodine i v škôlke správny prístup k dieťaťu, môžeme povedať, že je dostatočne pripravené pre školský vek. Také dieťa sa obyčajne na školu teší.
Tipy na podporu sebavedomia dieťaťa:
- Prijatie a láska: Dajte dieťaťu najavo, že ho milujete a prijímate také, aké je, so všetkými jeho silnými a slabými stránkami.
- Podpora a povzbudzovanie: Povzbudzujte dieťa v jeho záujmoch a úsilí. Oceňujte jeho snahu, nielen výsledky.
- Poskytovanie príležitostí na úspech: Vytvárajte pre dieťa príležitosti, kde môže zažiť úspech a získať pocit, že niečo dokáže.
- Učenie sebahodnoteniu: Pomôžte dieťaťu naučiť sa hodnotiť samo seba realisticky a pozitívne.
- Podpora samostatnosti: Podporujte dieťa v samostatnom rozhodovaní a konaní, primerane jeho veku a schopnostiam.
Rodičovská láska a jej zdravé hranice
Rodičovská láska je veľmi silný cit, ktorý sa vyvíja medzi rodičmi a ich deťmi. Môže mať rôzne podoby v závislosti od osobnosti rodiča, charakteru dieťaťa a vzťahu medzi nimi. Je dôležité, aby rodičia prejavovali svojim deťom lásku, ale zároveň im stanovovali zdravé hranice a učili ich zodpovednosti.
Ako sa vyhnúť narcistickým tendenciám vo výchove:
Narcistické správanie môže vzniknúť, keď sa rodič sústredí len na seba a ignoruje potreby svojich detí. Narcizmus pramení z minulých zranení, neuznaných emocionálnych potrieb alebo tráum. Ak nemáte spracované problémy alebo túžby z minulosti, môžete nevedome vyžadovať od svojich detí, aby vaše chýbajúce potreby uspokojovali. Rodič, ktorý sa nestane narcistickým, sa aktívne zaujíma o pocity a prežívanie svojho dieťaťa. Snažte sa vcítiť do pozície svojho dieťaťa a pochopiť jeho perspektívy. Nezameriavajte sa len na to, čo chcete vy, ale aj na to, čo potrebuje vaše dieťa. Dôležité je vedieť, si svoje chyby priznať, a byť ochotný sa zlepšovať. Narcistický rodič si vyžaduje neustálu pozornosť a obdiv. Naučte sa dávať priestor svojim deťom, aby sa rozvíjali a robili veci pre seba, namiesto toho, aby ste sa snažili naplniť cez ne všetky svoje ambície. Aj keď je starostlivosť o deti potrebná, zachovajte si aj vlastné hranice a ukážte im, že je normálne mať čas pre seba. Narcistický rodič môže byť náchylný k neustálej kritike a vytváraniu nerealistických očakávaní. Mnoho detí, ktoré vyrastajú v narcistických domácnostiach, sa cíti byť neustále pod tlakom a neuznané. Narcistickí rodičia majú tendenciu správanie svojich detí kontrolovať, a to aj bez ohľadu na ich voľbu. Učte svoje deti, že sú schopné robiť rozhodnutia a sú zodpovedné za svoje činy. Buďte si vedomí toho, že vaše správanie bude mať dlhodobý vplyv na psychické a emocionálne zdravie vášho dieťaťa. Vyhnite sa tomu, aby ste robili rozhodnutia, ktoré uspokojujú len vaše momentálne potreby. Pokiaľ máte pocit, že sa vám nedarí vyhnúť sa narcistickým tendenciám, neváhajte a hľadajte odbornú pomoc.
Prečítajte si tiež: Aj keby matka zabudla...
Prečítajte si tiež: Ako Biblia opisuje materskú lásku