Zdravie každej spoločnosti je úzko späté s jej hygienickou a medicínskou úrovňou. V strednej Európe tomu nebolo inak. Európska medicína mala, podobne ako u iných kultúr, vo svojich počiatkoch základ v domácom lekárstve, ktoré praktizovali bežní laici bez medicínskeho vzdelania. Spoločnosť nemala inštitucionalizované zdravotníctvo ani pevne stanovené hygienické pravidlá. Medicína, resp. snahy o liečenie najrozličnejších chorôb a zranení už vo svojich raných počiatkoch úzko súvisia so snahou človeka o prežitie.
Počiatky medicíny a stravovania v praveku
Inštinktívne využívanie liečivých rastlín pozorujeme aj u živočíchov. Človek sa naučil využívať bylinné a minerálne prostriedky ich pozorovaním, ale aj samostatným skúšaním, overovaním účinkov a najmä vzájomnou výmenou poznatkov o daných látkach. Počiatky medicíny vidíme v domácom liečení, využívaní bylinných prostriedkov a rôznych magických praktík už od najstarších čias. Ľudové liečiteľstvo bolo odjakživa úzko spojené s používaním magických rituálov. Mnohé liečebné zvyky poznali už starousadlíci strednej Európy, ale mnohé sa na toto územie dostávali prostredníctvom obchodníkov a vojenských výprav v rámci dobývania nových území. V závislosti od prostredia využívali najstarší obyvatelia aj liečivé pramene, ktorých priaznivé účinky na zdravie si veľmi rýchlo uvedomili. Najstaršie obyvateľstvo strednej Európy využívalo minerálne pramene na liečebné účely najmä formou pitia tejto na rôzne dôležité látky bohatej vody, v neskoršom období aj vo forme kúpeľov.
V najstarších dobách praveku boli ľudia lovci a zberači, ich jedálniček tvorila rastlinná aj živočíšna potrava. Archeologické nálezy kostrových pozostatkov paleolitického človeka dokazujú, že ľudia v paleolite netrpeli výrazne podvýživou. Vďaka neustálemu sťahovaniu za potravou, nevytvárali trvalé sídla, ktoré by boli zdrojom odpadov, a tým aj potenciálnych infekčných chorôb. Choroby boli spôsobené rôznymi parazitmi z potravy, najmä z dôvodu chýbajúcej tepelnej úpravy surového mäsa. Z dôvodu častého sťahovania, nosenia ťažkých bremien a nedostatku ochrany pred nehostinnými poveternostnými vplyvmi bola dĺžka života priemerne 35 rokov u mužov. U žien bola ešte nižšia, len 30 rokov, čo spôsobovali okrem iného aj úmrtia pri pôrodoch. Celková nízka pôrodnosť a vysoká úmrtnosť novorodencov a detí je znakom tejto doby.
Zmena stravovania v mezolite a eneolite
S postupným prechodom k usadlejšiemu spôsobu života v mezolite a jeho ukončením v eneolite sa zmenil aj jedálniček pravekého človeka. Počiatky poľnohospodárstva a menej mäsitej stravy loveckého spôsobu života spôsobili, že od mezolitu a v eneolite trpeli ľudia podvýživou, čo dokazujú archeologické kostrové nálezy. Tie ukazujú o niekoľko centimetrov nižšie postavy ľudí, ako to bolo v predošlých dobách.
Neolit a nové choroby
V priebehu neolitu, keď sa ustálilo trvalé osídlenie, poľnohospodárstvo a chov domácich zvierat, dochádza opäť k postupnému zvýšeniu výživy, stravy a dlhšiemu životu, ktorý mohol byť ale skracovaný objavením sa nových chorôb. Tie boli spôsobené usadlým spôsobom života, hromadením odpadov aj väčším spoločenským stykom - obchod. Začali sa šíriť malária, žltá zimnica, osýpky, kiahne atď. Tie nevymizli, naopak začali sa ešte viac rozširovať a pridali sa k nim aj ďalšie choroby aj v nasledujúcom období.
Prečítajte si tiež: Med a zdravie
V minulosti sa na choroby pozeralo ako na nevôľu bohov alebo ako trest za zlé konanie. Uzmierením bohov obetami a nápravou správania sa snažili choroby vyliečiť. Počas celého praveku netvorili choroby najväčší dôvod znižovania populácie. Najväčší dôvod úmrtí boli násilná smrť v bojoch o potravu, vojnové zranenia, úrazy a ich dôsledky.
Antická medicína a hygiena
Antická medicína sa vďaka expanzii Rímskej ríše rozšírila všade tam, kam siahalo rímske impérium a prostredníctvom vojenských výprav a ciest obchodníkov aj ďaleko za jeho hranice. Diela gréckych a rímskych lekárov a výdobytky antickej medicíny sa šírili po Rímskej ríši, prenikli do všetkých provincií. Územie strednej Európy, ktoré zahŕňalo provincie Pannonia a Noricum, nebolo výnimkou. Lekárske znalosti a postupy, stavba a organizácia nemocníc, hygienické návyky sa v rímskych provinciách výrazne nelíšili od tých, ktoré boli v centre ríše. Postupne rímske zvyklosti a znalosti prenikali aj za hranice rímskych provincií a ovplyvňovali aj susediace územia.
Rímsky životný štýl a hygiena
V rímskych provinciách sa snažili obyvatelia dosiahnuť rovnaký životný štýl, na aký boli zvyknutí z Ríma, tak sa dostáva spolu s armádou, obchodníkmi a ich rodinami do strednej Európy vysoký hygienický štandard Rimanov. Ten je symbolizovaný najmä rímskymi kúpeľmi (thermae), toaletami (latrinae), kanalizáciou (cloaca), vodovodným vedením (aqueductus), nemocnicami (valetudinaria) a samozrejme lekármi (medici) a ich medicínskymi znalosťami.
Grécka medicína ako základ
Antická medicína sa odvíja od medicíny gréckej. Prvé písomné zmienky o lekárskych praktikách, najmä v oblasti úrazovej medicíny resp. vojenskej chirurgie, nachádzame už u Homéra v Iliade. Samotný epos sa začína opisom moru vo vojenskom tábore. Už z popisu vidíme, ako vtedajší ľudia vnímali choroby - považovali ich za vôľu bohov, resp. za prejav ich nepriazne, v tomto prípade urážka boha Apolóna. V Iliade sa nedočítame o lekároch, ktorí by ochorenie moru liečili, vidíme tu snahu o uzmierenie boha. To, čomu sa venovali lekári pri Tróji, bolo ošetrovanie vojenských zranení, vyberanie šípov, vypaľovanie rán. Napriek množstvu bohov, ktorí zasahovali do osudov hrdinov pri Tróji, samotné liečenie sa obišlo bez magických alebo čarodejníckych praktík. Ošetriť zranenia svojich druhov boli schopní nielen profesionálni lekári, ale aj bežní vojaci. Pri opise lekárskych zručností v Iliade sa jedna z postáv, hrdina Idomeneus, vyjadrí „lekár je muž, čo cenu má za mnohých iných, vie totiž vytiahnuť šípy a priložiť hojivé lieky.“ (Hom. Il.
Za boha lekárstva bol v antike považovaný Asklépios. V antickom Grécku bolo veľa stredísk jeho kultu. Najvýznamnejšia bola svätyňa v Epidaure. Tá nadobudla časom panhellénsky (všegrécky) význam a postupne sa z nej kult rozšíril aj do iných miest. Asklépieiá vznikli na ostrovoch Kos, Knidos, Rhodos, v Korinte a aj v Aténach. Viedli ich Asklépiovi kňazi (asklepiadi), ktorí boli zároveň lekármi a o ktorých sa verilo, že sú vykonávateľmi vôle boha. V svätyniach sa liečilo metódou enkoimesis - inkubáciou, čiže uložením na spánok. Počas spánku sa dotyčnému chorému zdali sny, ktoré potom kňazi vyložili a prostredníctvom nich uložili liečenie. V niektorých prípadoch bolo možné priamo počas spánku vyzdravieť. Votívne nápisy nájdené pri viacerých Asklépieiách svedčia o vďake vyliečených, a teda aj o úspechoch liečby.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Filozofia a vznik modernej medicíny
Rozhodujúcim podnetom pre vznik modernej medicíny bola grécka filozofia. Od 6. st. pred Kr. prírodná iónska filozofia, spájajúca sa s menami filozofov Táles z Milétu (cca 624 - 546 pred. Kr.), Anaximandros (cca 610 - 546 pred Kr.), Anaximenes (cca 585 - 525 pred Kr.), neskôr aj Herakleitos z Efezu (544 - 483 pred Kr.). Filozofi (v gréčtine „milovníci múdrosti“) sa pokúšali vysvetliť prírodu pomocou svojich skúseností založených na zmysloch, ako aj predstavivosti založenej na empirických analógiách a racionálnych predpokladoch. Zaoberali sa otázkami ako vznikol svet a z čoho sa skladá. Za základ sveta považovali vodu, vzduch, oheň, zem. V tomto čase bola medicína neoddeliteľnou súčasťou filozofie, pričom niektorí filozofi boli aj lekármi.
Pythagoras zo Samu (cca 580 pred Kr. - 572 pred Kr. až 496 pred Kr.) sa okrem iného venoval aj životospráve a dietetike, jeho žiak, Alkmaion z Krotónu (okolo r. 500 pred Kr.), údajne vykonával pitvy a za sídlo duše považoval mozog. Alkmaion je aj autorom prvej definície choroby, ktorá pracuje len s prirodzenými príčinami.
Hippokrates a jeho prínos
Za „otca medicíny“, zakladateľa modernej medicíny, ktorá sa nespolieha na náboženské presvedčenie a liečiteľskú mágiu, ale je založená na pozorovaní klinických príznakov a na racionálnych záveroch, považujeme Hippokrata z ostrova Kos (cca 460 - 370 pred Kr.). Hippokrates položil základy medicíny ako vedeckého odboru. Jeho činnosť spadá do obdobia vrcholu gréckej civilizácie, do 5. stor.
Hippokrates sa narodil do lekárskej rodiny. Od otca a starého otca lekárov sa naučil medicínsku prax a získal aj výborné teoretické vzdelanie, vzdelával sa aj u uznávaného dietetika a lekára Herodika zo Selymbrie, lekára známeho najmä odporúčaním cvičenia, masáží a dlhých prechádzok. Hippokrates najprv pôsobil na rodnom ostrove a neskôr ako putovný lekár - periodeut. Považuje sa za hlavnú osobnosť lekárskej školy na ostrove Kos, ktorá neskôr tvorila konkurenciu knidskej lekárskej škole. Obe školy stáli proti sebe, napriek tomu, že ich učenie bolo veľmi podobné a líšilo sa len v detailoch (knidská škola kládla dôraz na špeciálnu patológiu). Vo vysoko veku zomrel Hippokrates v Larisse, kde ho aj pochovali. Jeho dvaja synovia a zať pokračovali v jeho tradícii ako lekári.
Corpus Hippocraticum
Hippokratovo meno nesie zbierka spisov, ktorá odráža prakticky všetky lekárske znalosti svojej doby. Corpus Hippocraticum obsahuje 58 spisov (73 kníh) a bol dokončený pravdepodobne až niekedy v 2. st. po Kr. Väčšina spisov pochádza z obdobia druhej polovice 5. a zo 4 st. pred Kr. Kedy môžeme datovať vznik tejto zbierky, nie je presne známe. Už súčasní, ale aj neskorší učenci a lekári, ktorí pracovali s týmito pojednaniami a komentovali ich, sa zaoberali rôznorodosťou štýlov a ich rozporuplným obsahom. Najpravdepodobnejšie je, že zbierka vznikala postupne a okrem Hippokratových spisov sa v nej nachádzajú spisy jeho synov a nasledovníkov, ako aj diela neskorších lekárov.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Obsah i forma zbierky sú rôznorodé. Veľká časť zachovaných spisov sa venuje popisu a liečenie jednotlivých prípadov (kazuistika), iné teoretickým úvahám o ich povahe a pôvode. Niektoré spisy sú písané pre lekárov, iné pre laikov. Sú medzi nimi aj eseje a pojednanie o lekárskych témach, vrátane psychiatrických. Nájdeme tu rôzne diagnózy, opisy chorôb, návody pre chirurgov, všeobecné predpisy, diétne predpisy, ženské choroby a mnoho ďalšieho.
Humorálna teória
Hippokratovská medicína bola ovplyvnená pytagorejskou prírodnou teóriou, ktorá hlása, že príroda bola vytvorená zo štyroch prvkov (voda, zem, vietor a oheň). Preto sa telo podobným spôsobom skladá zo štyroch telesných štiav (humores - žlč, čierna žlč, hlien a krv), odtiaľ aj názov - humorálna teória. Tieto telesné šťavy sú u zdravého človeka vždy v rovnováhe. Ak sa tieto tekutiny dostanú do nerovnováhy, postihnutý človek ochorie. Lekár musel obnoviť zdravú rovnováhu týchto štiav uľahčením uzdravovacej práce „benevolentnej prírody“. Túto teóriu neskôr rozvinul vo svojej práci Galénos, a práve vďaka nemu sa tzv. humorálna teória, vysvetľujúca vznik choroby ako nesprávne zloženie pomeru telesných štiav, stala základom antickej medicíny.
Pacient sa považoval za súčasť prírody, ktorá sama má veľkú liečivú silu. Preto sa jedným z hlavných požiadaviek stalo poznanie konkrétnych životných podmienok človeka a ich vplyv na organizmus, ako aj znalosť osobnosti pacienta, jeho návykov a temperamentu. Z humorálnej teórie vychádza aj delenie ľudských temperamentov (z lat. slovesa temperare - miešať, v tomto prípade tekutiny). Základné temperamenty sú: sangvinik (krv - sanguis), flegmatik (hlien - phlegma), cholerik (žlč - cholé) a melancholik (čierna žlč - melaina cholé).
Základom hippokratovskej medicíny bolo presvedčenie, že choroby nemajú žiadne iracionálne, náboženské príčiny a pozorovanie pacienta je veľmi cenné pre prax. Hippokratovskí lekári považovali za najdôležitejšiu časť práce lekára určiť prognózu. V ich centre záujmu bol pacient, nie choroba. Pozorovaním pacienta prichádzali na svoje zistenia aj liečenie. Všímali si omnoho viac príznakov, ako dnešní lekári. Napríklad tzv. hippokratovská tvár označuje dodnes výraz tváre pacienta pred smrťou. Úlohou lekára malo byť presvedčiť pacienta o spôsobe liečby.
Od čias Hippokrata sa medicína sa stáva praktickým umením, ktoré nesie vysoké etické ideály. Prísaha (‛όρκος, iusiurandum) sa nachádza v Corpus Hippocraticum, ale Hippokratovo autorstvo je otázne. Ako súbor etických zásad lekára mohla vzniknúť aj omnoho neskôr a Hippokratovi sa pripisovať len na základe historických súvislostí. Prvá doložená zmienka o prísahe sa nachádza až v diele po latinsky píšuceho lekára Scribonia Larga z 1. storočia. Dôležitú úlohu zohrávala správna životospráva, dbalo sa na dietetické pravidlá, dostatok pohybu, čerstvý vzduch, masáže a kúpele.
Rímske lekárstvo
Grécka medicína a jej učenie sa stali základom medicíny Rimanov a prostredníctvom nich aj celej Európy. Rímske lekárstvo vychádzalo pôvodne z domácej medicíny, liečiteľstva a magických praktík. Mnoho sa Rimania naučili od pôvodného obyvateľstva Itálie, najmä hygienické pravidlá, odvodňovanie, kanalizáciu a kúpeľníctvo prevzali od Etruskov. Vedeckú medicínu prebrali až od Grékov. O oficiálnom prijatí gréckeho boha lekárstva Asklépia do Ríma informuje Lívius, kde hovorí o jeho pozvaní z dôvodu epidémie v Ríme v roku 293 pred Kr. Popis príchodu nájdeme aj u Ovídia a Valéria Maxima. Rimania prevzali od Grékov najprv božský symbol lekárstva a až potom začali využívať aj služby lekárov.
Pramene k poznaniu dejín antickej medicíny tvoria okrem samotných diel antických lekárov aj diela polyhistorov Aula Cornelia Celsa (cca 25 pred Kr. - 50) O lekárstve (De Medicína) a Plínia Staršieho (23 - 79) Prírodoveda (Naturalis Historia). Prvými lekármi v Ríme boli Gréci, najprv grécki otroci (servus medicus), ktorí svojimi znalosťami výrazne prevyšovali schopnosti domáceho liečenia Rimanov a stali sa dôležitou súčasťou domácností bohatých Rimanov. Do Ríma sa postupne sťahovali aj slobodní Gréci, ktorí začali vykonávať medicínsku prax. Ich kvalita a úspechy v uzdravovaní sa rôznili a mnohí vyvolávali v Rimanoch obavy.
Od 1. storočia pred Kr. s príchodom významného gréckeho lekára Asklepiada z Bithýnie (cca 124 - 60 pred Kr.) môžeme hovoriť o rozvoji medicíny v Ríme. Asklepiades sa v Ríme tešil veľkej obľube. Priniesol v porovnaní so svojimi predchodcami, z ktorých mnohí sa medzi Rimanmi neslávne zapísali ako „kati“ (carnifex) rezaním, humánnu medicínu. Jeho techniky zámerne nespôsobovali pacientom bolesť, odporúčal im na choroby kúpele a ako prvý zdokumentovane využíval masážnu terapiu. Od tohto obdobia môžeme hovoriť o príchode študovaných a kvalitných lekárov a postupnom získaní rešpektu k tomuto povolaniu. Napriek tomu počas celých stáročí pretrvával rezervovaný postoj k lekárom, čo do istej miery súviselo aj s ich cudzím pôvodom. Medicína sa rozvíjala najmä v oblasti chirurgie, kde sa lekári učili na zraneniach priamo na bojiskách alebo v gladiátorských školách. Medzi najvýznamnejších lekárov rímskeho obdobia po Asklepiadovi patria lekári gréckeho pôvodu, predstavitelia jednotlivých gréckych filozoficko-medicínskych škôl, ktorí študovali v najprestížnejších lekárskych centrách (napr. Kos, Alexandria, Krotón alebo Elea), pôsobili po celej ríši a nakoniec sa usadili v Ríme. Do dejín medicíne sa významne zapísal Soranos z Efezu (98 - 138), za svojich čias všestranne pôsobiaci lekár. Sorana dnes poznáme najmä ako ženského lekára a zakladateľa pôrodníctva,…
Stravovanie v minulosti
Kým sa pred viac ako 10-tisíc rokmi nerozvinulo poľnohospodárstvo, naši predkovia lovili zver, zbierali rôzne plodiny či chytali ryby. Asi v rokoch 9500 až 8000 pred naším letopočtom si obyvatelia Mezopotámie začali pestovať prvé plodiny. Ako však vyzeral jedálniček našich predkov v priebehu jednotlivých historických období?
Ľudstvo v minulosti netrpelo rôznymi ochoreniami, ktoré poznáme dnes, napríklad vysokým krvným tlakom, ochoreniami krčných ciev či kardiovaskulárnymi chorobami, pretože sa živili iba tým, čo im poskytla príroda. Neexistovali modifikované a umelé potraviny, ktoré zdraviu rozhodne neprospievajú.
Niektorí vedci si myslia, že konzumácia mäsa bola rozhodujúca pre vývoj väčších mozgov našich predkov, k čomu došlo zhruba pred dvoma miliónmi rokov. Keďže náš priamy predok, Homo erectus, začal jesť mäso, prijímal pri každom jedle dostatok energie navyše, vďaka ktorej naštartoval mozog.
Predkovia na našom území poznali mnoho druhov plodín, pestovali proso, pšenicu, jačmeň či raž. Čo sa týka ovocia, medzi najstaršie plodiny patria najmä jablká, hrušky či hrozno. Samozrejme, naši predkovia jedli najmä mäso, predovšetkým bravčovinu a baraninu, ktorú nakladali do soli. Takýmto spôsobom pripravovali aj ryby.
Neskôr skúšali konzervovať bryndzu a tvaroh, ovčie syry nakladali do slaných nálevov, údili či sušili. Okrem toho potraviny aj sušili, najmä na zemi, slnku, v peci či na povale. Ovocie krájali na plátky a vešali do priestoru či ukladali na papier. Koreniny a liečivé rastliny sušili zavesené vo vzduchu.
Obľúbenou pochúťkou jesene našich predkov bol slivkový lekvár, ktorý skladovali v keramických nádobách. Na Slovensku sme do 17. storočia nepoznali zemiaky, ktoré k nám prišli z Ameriky. Tie ľudia zvykli jesť najmä s kyslou kapustou a pripravovali z nich rôzne múčne jedlá ako párance, slíže či šúľance.
Možno ťa prekvapí, že bryndzové halušky sa u nás rozšírili až v 17. storočí, keď k nám prišli nielen zemiaky, ale aj Valasi z Balkánu.
Vplyv poľnohospodárstva na stravu
Poľnohospodárstvo drasticky zmenilo náš spôsob života. Objavili sme jačmeň, pšenicu, kukuricu či ryžu, čo sa odzrkadlilo na zdraví, ale aj vyššej pôrodnosti našich predkov. Avšak, prví farmári ešte nepoznali rôznorodosť pestovaných plodín, preto väčšinou jedli jeden a ten istý druh pokrmu, väčšinou išlo o múčne jedlá.
Keď farmári začali domestikovať zvieratá, dobytok, ovce a kozy sa stali zdrojom mlieka a mäsa, ale aj parazitov a nových infekčných chorôb. Strava farmárov nebola až taká zdravá ako strava lovcov a zberačov.
Ľudia žijúci v okolí Arktídy, najmä Inuiti a ďalšie skupiny, tradične získavali až 99 percent kalórií z mäsa tuleňov, narvalov a rýb. Pokiaľ mali lovci nedostatok mäsa, ovocia alebo medu, jedli rôzne rastlinné potraviny, najmä hľuzy, orechy, gaštany či maniok.
Naše zuby, čeľusť a tvár sa však evolučným vývojom zmenšili. Všetci trávime materské mlieko ako dojčatá, ale kým sa pred 10-tisíc rokmi nezačal domestikovať dobytok, deti po dojčení nemuseli tráviť mlieko. Keď ľudia začali chovať dobytok, tak sa medzi pastiermi dobytka v Európe, na Strednom východe a v Afrike vyvinula tolerancia laktózy samovoľne.
Farmári nepoužívali pesticídy či geneticky modifikované semená, nepasterizovali mlieko. Na konzervovanie potravín používali skôr prirodzené fermentačné procesy ako chemikálie. Až za posledných 100 rokov, čo je veľmi malý čas vo vývojom procese ľudstva, priemyselné procesy dramaticky zmenili naše potraviny.
Takisto máme vďaka evolučnému vývoju schopnosť získavať cukry z potravín s obsahom škrobu. V závislosti od genetickej dedičnosti existujú obrovské rozdiely v potravinách, z ktorých máme nejaké prospešné živiny.
Až do 50. rokov 20. storočia sme prakticky nepoznali cukrovku, po konzumácii stravy s vysokým obsahom cukrov sa jej výskyt prudko zvýšil. Až do pádu Sovietskeho zväzu, keď sa mnohí usadili v mestách, však nemali takmer žiadne srdcové choroby.
Hoci ľudia jedli červené mäso už pred dvoma miliónmi rokov, jeho nadmerná konzumácia zvyšuje riziko výskytu aterosklerózy a rakoviny, vinníkom nie sú len nasýtené tuky alebo cholesterol. Naše črevné baktérie trávia živinu v mäse nazývanú L-karnitín. Trávenie tejto živiny podporilo upchávanie tepien.
Paleo diéta: Návrat ku koreňom?
Tak trochu prehistorická „diéta“, to je paleo. Má napodobňovať, čo jedli naši predkovia - lovci a zberači. Aké potraviny jesť a prečo je pre naše zdravie paleo strava potenciálne prínosná?
Hovorí sa jej tiež vtipne „diéta jaskynného muža“. Slovo ,,diéta” je v tomto zmysle ale možno trochu zavádzajúce. Ide o stravovací štýl, nie diétu, pri ktorej sa nutne chudne (aj keď niektoré štúdie napovedajú, že chudnutie je jej príjemným benefitom). Inšpirovaná je životom ľudí žijúcich pred tisíc rokmi. Jedli celé potraviny a veľa sa hýbali.
Ľudia žijúci v paleolite sa stravovali podľa toho, čo bolo v danej dobe dostupné a kde presne žili. Jedno ale mali spoločné - jedli to, čo si práve natrhali alebo ulovili. Paleo sa teda zameriava na zvýšenie príjmu plnohodnotných potravín, ovocia a zeleniny, zdravých bielkovín a taktiež tukov. Naopak znižuje spotrebu spracovaných potravín, cukru a soli. Pre tých, ktorí sa snažia jesť zdravo, je tento opis pravdepodobne povedomý bez toho, aby nad ním premýšľali ako o „paleo“.
Čo odporúča paleo diéta jesť:
- Mäso
- Ryby a morské plody
- Čerstvé ovocie a zeleninu
- Vajcia
- Orechy a semená
- Zdravé oleje (napr. olivový, kokosový)
Hlavnú časť jedla má tvoriť živočíšna bielkovina. Dopĺňa ju extra dávka zeleniny, prípadne ryže. Strava založená na veľkom množstve ovocia a zeleniny znižuje šance na ochorenie srdca, rovnako tak ako odháňa obezitu a cukrovku 2. typu. Soľ je v paleo zakázanou látkou. Keď nesolíme, máme menší príjem sodíka, teda aj nižší krvný tlak.
Strava založená na celých potravinách a jednoduchosti ale môže byť len ťažko krokom vedľa. Všetky civilizačné choroby sú výsledkom, podľa zástancov palea, úplného odklonu spoločnosti od prirodzeného jedenia a žitia.
Neolitická revolúcia ako zlom
Prelomový bod v našich dejinách je neolitická revolúcia, kedy človek - lovec začal pestovať obilie a stal sa človekom - farmárom. Paleo jedlíci tvrdia, že i napriek niekoľko tisícom rokov sa ľudský organizmus stále neprispôsobil strave bohatej na sacharidy, „éčka“ či sedavý spôsob života.
Po dobu 2,6 milióna rokov boli naši predkovia zberači a lovci. Základom ich stravy boli najmä tučné potraviny, ako mäso, vnútornosti a vajcia, príležitostne ich jedálníček spestrilo bobuľovité ovocie, orechy či hľuzy. Ich organizmus dokázal v čase núdze metabolizovať vlastný tuk, aby ochránil svaly, ktoré potrebovali na ulovenie koristi. Tukový metabolizmus im zabezpečoval stáli prísun energie, nejedli niekoľko krát denne, a predsa vládali skoliť bizóna či mamuta.
Éra takýchto obyvateľov zeme skončila pred 10 000 rokmi neolitickou revolúciou, kedy sa ľudstvo zmenilo na usadlú spoločnosť, ktorá sa venuje najmä poľnohospodárstvu. Začali sme pestovať jačmeň či pšenicu, tým sa zmenila od základov naša pôvodná skladba potravy. Do popredia sa dostali sacharidy. Došlo k radikálnej zmene stravovacích návykov a rozšíreniu mnohých ochorení, ktoré boli v minulosti skôr výnimkou- obezita, diabetes II.
Moderný paleo lovec však neje surové mäso, ani nechodí s oštepom na medveďa. Paleo stravovanie sa podstatne líši od v médiách prezentovaného životného štýlu.
V reklamách vídať vysmiatych členov rodiny pri raňajkách, mlieko lejúce sa do misky s cereáliami, rastlinné maslo kĺzajúce sa po plátku chleba. Tuky tvoria vrchol známej potravinovej pyramídy, čo znamená ich nízke zastúpenie v jedálníčku moderného človeka. Slanina, maslo a vajíčka sú považované za hlavné príčiny srdcovo cievnych ochorení. Postupne sa však ukazuje, že tak ako sa lekári mýlili v obsahu železa v špenáte, i teraz urobili krok vedľa.
Skladba jedálnička paleo stravníka
Tuky tvoria 50-60%, cukry 20-30% a proteíny 20-30%. Rozdielny je aj prístup ku cvičeniu, či k dennému režimu vôbec. Ako som písala vyššie, naši predkovia neboli vytrvalostní bežci, svoju korisť ulovili vďaka rýchlemu a silnému útoku, nie že si okolo nej dávali svoju hodinku kardia. V súčasnej dobe je veľmi populárny cross-fit. No len málokto vie, že pravý cross-fit nadšenec je zároveň aj paleo stravník. Sila, rýchlosť, zdatnosť, to všetko sa rozvíja práve vďaka cross-fit tréningom. Silní, rýchli a zdatní boli aj lovci z minulosti. Bežné je aj dodržiavanie pôstu, no nie je podmienkou.
#
tags: #som #najstarsie #dieta