Šikanovanie je citlivá a rozsiahla téma, ktorá sa dotýka žiakov, učiteľov, rodičov a celého školského systému. Až 41 % detí v škole je šikanovaných, čo má vážne a dlhodobé následky na ich životy. Dôsledky šikanovania sú priame, viacpočetné a dlhotrvajúce s najhoršími dopadmi ako na obete, tak na agresorov. Následky šikanovania ovplyvnia dieťa na celý život. Nejde len o malú epizódu v živote dieťaťa, ale zážitok, ktorý si zapamätá navždy.
Dlhodobé následky šikanovania
Vedci z americkej Duke University a britskej univerzity vo Warwicku skúmali 1 420 detí, ktoré mali skúsenosť so šikanou. Rozdelili ich na obete a agresorov. V oboch skupinách sa ukázala dva krát väčšia pravdepodobnosť, že si v dospelosti nedokážu udržať zamestnanie a zvládať svoju finančnú situáciu. Medzi dlhodobé efekty patrila depresia, úzkosť, panická porucha osobnosti, samovražedné sklony či náchylnosť k užívaniu návykových látok. Na agresorov však mala šikana najmenší vplyv, nakoľko sa ukázalo, že už v čase šikanovania trpeli psychiatrickými poruchami a žili v problémových rodinách. Najväčší dopad mala naopak šikana na deti, ktoré sa nedokázali vyrovnať s týmto zážitkom a emocionálne ho spracovať. To ich viedlo k tomu, že boli násilné voči ďalším deťom vo svojom okolí.
Rozdiel medzi šikanou a teasingom
Bežne dochádza k chybným záverom, kedy si pedagógovia zamieňajú pojmy šikana a teasing. Aj to je jedným z najčastejších dôvodov, prečo šikana nie je v školskom prostredí dostatočne riešená. Teasing je typ správania, ktoré sa so šikanou dá veľmi ľahko zameniť. Ide v podstate o bežné „hašterenie“ detí, ktoré je pre ne v danom veku typické. Príkladom môže byť to, že chlapci provokujú dievčatá a robia im napriek preto, aby na seba upozornili. Dievčatá zvyknú chodiť učiteľom na chlapcov žalovať, učitelia však vedia, že nič zlé sa nedeje, sťažovanie sa dievčat je považované v tomto prípade za čisto formálne. Zásadným znakom šikany je opakované cielené ubližovanie či už vo fyzickej, ale aj psychickej rovine, môže teda ísť o verbálne, či fyzické prejavy a v dnešnej dobe sa stretávame čoraz častejšie s kyberšikanou.
Štádiá vývoja šikany
Podobne ako iné sociálnopatologické javy, aj šikana má svoj vývoj. Najdôležitejším je práve jej začiatok, ktorý sa nazýva ostrakizmus. Je to štádium, ktoré slúži pre pedagógov a rodičov ako varovný signál. Ostrakizmus je typický tým, že spolužiaci jednu „obeť“ vyčlenia z kolektívu, nikto sa s daným dieťaťom nebaví, nikto mu neodpovedá na pozdrav a ak aj áno, len akousi hanlivou poznámkou. Dieťa je týmto spôsobom vyčleňované z partie spolužiakov, ktorí tvoria akési jadro, kam ono nepatrí. Typickým a asi najznámejším príkladom vyčleňovania z kolektívu je vznik „dievčenských spolkov“. Ide o spojenie skupinky dievčat, ktoré vytvoria v triede silnú alianciu a ostatné nechcú medzi seba pustiť.
Charakteristické spôsoby ubližovania obeti v štádiu ostrakizmu:
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Spolužiaci obeť ignorujú, neodpovedajú na pozdrav, robia, že ho akože nepočuli.
- Na obede si k obeti nikto zo spolužiakov nesadá, prehliadajú ho.
- Obeť je ohováraná, osočovaná, obviňovaná z niečoho, čoho sa nedopustila, spolužiaci hádžu na obeť všetku vinu.
- Začína zisťovať, že v triede nie je nikto, s kým by mohlo sedieť, každý ho odmieta, uráža, ponižuje.
Spočiatku sa toto dieťa začína brániť. Z tohto dôvodu sa uňho začínajú prejavovať agresívne reakcie na ostatných spolužiakov - vracia spolužiakom nadávky, bráni sa hnevom, kopancami a pod. Ako sa hovorí, klin sa klinom vybíja. V škole to však prebieha spôsobom, že agresori ostrakizujúci obeť zvyšujú svoj tlak pretože vidia, že obeť sa snaží brániť, čím vlastne potvrdzuje ich úspech.
Ako spozná učiteľ alebo rodič, že dieťa je obeť?
Postupne sa uňho začnú prejavovať nasledujúce tri znaky - obeti sa z „ničoho nič“ zhorší prospech v škole a dieťa má tendenciu byť stále horšie a horšie rýchlym tempom. Náhle sa mu zhorší schopnosť sústrediť sa na vyučovaní. A asi najpozoruhodnejší je znak, že dieťa začne navštevovať nižšie ročníky na danej škole, pretože hľadá pre seba priateľov, niekoho, kto sa s ním bude rozprávať.
Medzi ďalšie príznaky šikanovania vášho dieťaťa môže patriť:
- Dieťa menej rozpráva a vyhýba sa rozhovorom o kamarátoch, škole či trávení svojho času, prípadne volí rovnaké a všeobecné odpovede
- Prejavujú sa u neho zmeny emócií - plačlivosť, hnev, smútok alebo strach
- Odrazu vynecháva krúžky a odmieta aktivity, ktorého nedávno bavili
- Dieťa je nepozorné, nesústredené alebo apatické, má problémy s učením
- Odmieta jedlo alebo sa naopak prejedá
- Trpí nespavosťou, máva zlé sny alebo veľmi ľahký spánok, prípadne spí neadekvátne veľa
- Objavia sa „záhadné“ zdravotné problémy - bolesti brucha, hlavy a podobne. Neprehliadajte drobné úrazy, ako sú odreniny, modriny a škrabance
- Všímajte si častejšie strácanie a ničenie vecí (špinavé oblečenie, nezvestná mikina či potrhané a počmárané knihy alebo zošity)
- Dieťa neustále požaduje zvýšenia vreckového či pýta sladkosti namiesto desiatej
- Schováva si mobil, náhle zatvára počítač, keď vojdete do miestnosti
Rola učiteľov a nevhodné reakcie
Dôležitými osobami v procese šikanovania sú okrem obete a agresorov aj rodičia, ale najmä učitelia. Tí sú v denno-dennom kontakte s triedou, v ktorej ostrakizmus alebo už šikana ako taká prebieha. Pre obete je typické, že nikdy za učiteľom neprídu samé. Existujú iste aj výnimky, avšak vo všeobecnosti sa deti boja priznať učiteľovi, že trpia. Boja sa prípadného vyšetrovania, čím by sa mohla situácia v triede pre nich ešte zhoršiť. Obete môžu mať tiež strach, že stratia posledné kúsky svojej dôstojnosti, že budú musieť triedu opustiť, lebo už to v nej bude natoľko neznesiteľné, že budú musieť zmeniť školu a pod. Ak to zhrnieme, obeť nekonfrontuje učiteľa so svojimi pocitmi preto, že si uvedomuje, že aj tak jej nebude poskytnutá pomoc.
Kolář vo svojej knihe Bolest šikanovaní popisuje niekoľko nevhodných reakcií učiteľov, kvôli ktorým sa deti boja s pocitmi zo šikanovania učiteľom zveriť:
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
- Chaos a únik - Učiteľ je duševne otrasený tým, čo sa v triede deje. Utečie z triedy s krikom: „Čo sa to tu deje!“. Obeť však zostáva s agresormi sama a tí majú dostatok času na to, aby obeť prinútili klamať o tom, čo sa v triede deje/stalo.
- Regresia - Pedagóg absolútne nevie, čo má robiť a volá o pomoc silnejšieho a skúsenejšieho pedagóga .
- Popieranie - Pedagóg žije v predstave, že toto sa jeho triede určite nemohlo stať, že by sa v nej šikanovalo. Ak je ale náhodou očitým svedkom patologického správania v jeho triede, zvykne reagovať nevhodne: „Keď si to medzi sebou vyriešite, zavolajte ma.“ Agresori majú aj v tomto prípade dostatok času na to, aby spracovali obeť, čo sa týka jej výpovede.
- Bagatelizácia - Tento postoj je príznačný pre pedagógov - mužov, ktorí zvyknú celú vzniknutú situáciu zľahčovať slovami: „Prestaňte sa hrať! Musíme pokračovať v učive.“ Tieto typy učiteľov zvyknú taktiež hovoriť, že podobné veci sa na škole diali aj za ich čias, nikto sa tým viac nezaoberal a pod.
- Obviňovanie obete - Obviňovanie obete je jedna z najčastejších techník, kedy učiteľ sám prenesie na obeť vinu, teda že obeť je sama zodpovedná na to, že jej bolo ublížené. „Keby si ich neprovokoval, nerobili by ti zle.“ V tomto prípade učiteľovi uniká fakt prevahy silnejšej partie spolužiakov nad ich slabším „kamarátom“.
- Egocentrické ublíženie - Pedagóg ľutuje sám seba, začína „hrať deťom na city“: „Som z vás tak nešťastná! Čo sa to tu deje.. Toto som si teda nezaslúžila po tom všetkom, čo som pre vás urobila.“ Učiteľ dáva takto žiakom najavo, že je slabší a zraniteľný a nedokáže si s problémom šikany poradiť. Týmto spôsobom sa môže i sám učiteľ stať obeťou (typické je to najmä pre učiteľky - ženy).
- Autoritatívny a suverénny postoj - Tento postoj voči šikane je používaný hlavne učiteľmi - mužmi, kedy vlastne dochádza k prezentovaniu vlastnej sily a moci: „Čo sa to tu deje, ja vám dám robiť si zle! Vyvodím z toho dôsledky, to si buďte istí!“
- Agresia - Toto je asi jedno z najhorších možných prejavov a spôsobov reagovania na šikanu. Častejší je u učiteľov - mužov. Ide o to, že učiteľ sa neudrží a fyzicky potrestá žiaka za jeho správania, najčastejšie fackou. V tomto prípade sa ale celá situácia mení. Učiteľ vie, že zareagoval impulzívne, avšak dieťa, na ktoré zaútočil, už stihne všetko porozprávať svojim rodičom. Takto agresor vlastne získava pocit víťazstva nad celou situáciou a šikanuje ďalej. Obeťou sa totiž stal sám učiteľ a pôvodná situácia je zabudnutá.
Kyberšikana
Stále viac rozšírené je už spomínané kyberšikanovanie, ktoré zahŕňa písanie nenávistných, urážlivých postov a komentárov, zverejňovanie nevhodných fotiek, zakladanie chatov či skupín s cieľom niekoho ponižovať a zosmiešňovať, prípadne zverejňovanie a preposielanie nevhodného obsahu.
Ako pomôcť dieťaťu?
Ak máte podozrenie alebo ste sa dozvedeli, že vaše dieťa niekto šikanuje, je potrebné začať situáciu aktívne riešiť. Šikanovaným sa môže v živote stať každý a rozhodne to neznamená, že ste ako rodič vo výchove zlyhali alebo že váš potomok slabší. Je prirodzené, že vás táto informácia zasiahne a možno na chvíľu vyvedie z rovnováhy. Môžete cítiť hnev, strach, ľútosť alebo dokonca aj poníženie. Pre dieťa je dôležité, aby ste mysleli v prvom rade naňho a problém riešili aktívne, no s pokojom a rozvahou. Ak sa vám dieťa so šikanou zdôverilo, potrebuje najmä vašu pomoc a pocit bezpečia, preto sa rozhodne vyvarujte kriku alebo plaču. Myslite na to, že pre dieťa môže byť náročné hovoriť o tom, čo sa stalo. Doprajte mu preto dostatok priestoru a času a možno sa do detailov pustí samé počas varenia alebo jazdy autom.
V prvej fáze je najdôležitejšie obeť vypočuť, neskákať mu do reči ani nerobiť unáhlené závery. Ak niečomu nerozumiete, na otázky bude čas neskôr. Ak si to dieťa neželá, nezaťahujte do vašej diskusie ďalších členov rodiny. Pochváľte ho za to, že našlo odvahu zdôveriť sa vám - určite ho to stálo veľa síl. Vďaka tomu teraz môžete situácii čeliť spoločne. Zároveň ho ubezpečte, že jeho šikana nebude pokračovať a že mu v tom aktívne pomôžete.
Ak sa tento problém dotýka priamo školy alebo inej organizácie, je načase do situácie zasvätiť aj triednu učiteľku alebo trénera, respektíve osobu, ktorá vaše dieťa pozná a je s ním v kontakte najčastejšie. Trvajte na prešetrení šikany, no pokojnou a efektívnou formou. Ak je to možné, využite služby školského psychológa. Pokiaľ ani po čase nevidíte zmenu, obráťte sa na vedenie školy alebo krúžku a trvajte na prešetrení okolností i vyvodení adekvátnych dôsledkov. Hoci sa niekedy môže zdať, že vaše dieťa situáciu zvláda bez väčších problémov, následky šikany sa niekedy prejavia až v neskoršom veku. Je preto dobré poradiť sa s odborníkom - nemusí ísť priamo o terapiu pre dieťa, no dokážu vám poradiť napríklad v tom, ako dieťaťu najlepšie pomôcť a ako s ním komunikovať. Trávte s ním čo najviac času a vytvorte mu pevné rodinné zázemie, v ktorom sa bude cítiť bezpečne. Skúšajte nové činnosti, v ktorých môže zažívať úspech a okrem zábavy posilní aj svoje sebavedomie. Motivujte ho k hľadaniu nových priateľstiev a zážitkov.
Ak je vaše dieťa agresorom
Čo robiť, ak ste práve zistili, že vaše dieťa niekoho šikanuje? Nevyhnutný je spoločný rozhovor, v rámci ktorého si nielen vypočujete jeho názor na situáciu, no tiež mu jasne vysvetlíte dôsledky takého správania. Dohovorom sa posnažíte dosiahnuť, aby s takýmto správaním okamžite prestalo. Bitka, krik alebo výčitky nič nevyriešia. Zvoľte radšej primeraný trest a sústreďte sa na adekvátne ospravedlnenie sa šikanovanému dieťaťu a jeho rodičom. Malému agresorovi vysvetlite, čo to je šikana. Nezľahčujte jej dôsledky a jasne vyjadrite, že ju nepovažujete za vtip alebo nevinnú detskú zábavu. Aby ste predišli podobnej situácii v budúcnosti, učte vaše dieťa pracovať s emóciami. Potrebuje vedieť regulovať svoje správanie tak, aby nikomu neubližovalo. Dôležité je ovládať svoj stres a vyjadrovať nesúhlas spôsobom, ktorý je pre okolie prijateľný. Dieťa by malo vedieť, aké sú riziká šikanovania a to ako pre obeť, tak tiež pre toho, kto šikanuje. Viac sa o tejto téme môžete dozvedieť na www.sikana.sk.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Ako môže učiteľ rozpoznať prvé náznaky možného šikanovania
Najskôr sa objaví iba začínajúce vyčleňovanie jedného žiaka z kolektívu. Už vtedy však treba spozornieť, aby správanie ostatných žiakov neprerástlo do šikanovania. Keď zistíte, že aspoň tri z nasledovných prejavov možného šikanovania platia na jedno dieťa, mali by ste spozornieť a správaniu žiakov vo svojej triede venovať viac času.
Zo strany triedy sa môže šikanovanie prejavovať viacerými spôsobmi:
- V triede je počuť „šum“ poznámok na adresu jedného žiaka. Trieda ho častejšie spomína v ironickom, skrytom kontexte. Väčšina triedy sa tvári, že kontextu rozumie.
- Žiaci často spomínajú nejakú prezývku počas vyučovania, ktorá je priraďovaná jednému žiakovi.
- Žiaci posmešne komolia meno jedného zo spolužiakov.
- Nikto z triedy nechce sedieť s jedným „tým istým“ dieťaťom.
- Nikto z triedy nechce zaniesť tomuto dieťaťu úlohy.
- Žiaci posmešne napodobňujú typické prejavy správania jedného zo spolužiakov.
- V triede vznikne „hra“ „Nedotýkajte sa ho, ani jeho vecí! Je nakazený!“
Ako vyzerá šikanovanie na strane obete?
- Žiak je stranou od ostatných spolužiakov (napríklad cez prestávku). Zdá sa, že nemá kamarátov. Prestávky sa snaží tráviť v blízkosti učiteľa.
- Žiak pôsobí smutne, nešťastne a stiesnene.
- U žiaka môže dôjsť k zhoršeniu prospechu, nesústredenosti a nezáujmu o vzdelávanie.
- Žiak začne vyhľadávať dôvody pre absenciu v škole.
- Pri aktivitách, ktoré vyžadujú delenie triedy do tímov býva tento žiak volený svojimi spolužiakmi medzi poslednými.
- Do školy/zo školy chodí inými cestičkami ako zvyčajne.
- Cez prestávku nechce desiatovať.
- Žiak má strach hovoriť nahlas v triede, prestane sa hlásiť, čoraz menej sa zapája do aktivít počas vyučovania i prestávok.
Čo robiť, keď máte podozrenie na výskyt šikanovania?
Prvou z možností je porozprávať sa s neutrálnym svedkom z triedy. V prípade, že spozorujete pretrvávanie či zhoršovanie situácie, vyhľadajte pomoc školského psychológa alebo CPPPaP, ktorí vám so vzniknutou situáciou v triede pomôžu efektívne pracovať.
Nezabúdajte, že šikanovanie má v prvom rade vždy snahu diať sa v skrytosti, t. j. keď sú žiaci mimo pedagogického dozoru.
Projekt Odpíšeme ti
Projekt je výsledkom iniciatívy Nadácie Markíza, jeho partnermi sú Linka detskej istoty, n. o., a Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR. Od 5. októbra 2020 funguje web www.odpisemeti.sk, ktorý pomáha dieťaťu, ale aj dospelému konajúcemu v záujme dieťaťa urobiť dôležitý prvý krok v riešení šikanovania. Pomoc sa poskytuje prostredníctvom anonymnej Linky detskej istoty na bezplatnom telefónnom čísle 116 111, ktoré je k dispozícii 24 hodín sedem dní v týždni, ale aj cez čet, ktorý je na webe dostupný vo vybraných hodinách. Návštevníci nájdu na stránke aj množstvo dôležitých informácií o problematike šikanovania.
Ako zistím, že dieťa zažíva šikanu?
Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať. „Že dieťa neúmerne trpí, zistíme tak, že je osamelé, stiahnuté, nechce hovoriť o svojich problémoch, je zamrznuté alebo nervózne, môže byť aj agresívne, plačlivé, nechce jesť, zle spí, bolí ho brucho a podobne,“ hovorí psychológ Viktor Križo.
Agresívne prejavy doma a verbálne či fyzické útoky na spolužiakov v škole tiež môžu signalizovať nenaplnené potreby dieťaťa a nedostatok pocitu bezpečia a pochopenia, na ktoré sa rozhodlo reagovať útokom.
Ak má dieťa časté bolesti hlavy či brucha a vynecháva preto vyučovanie, treba spozornieť a položiť si otázku, či nie sú jeho problémy v skutočnosti psychosomatické.
„Všetky tieto signály môžu mať veľa príčin a v zásade je jedno, či dieťaťu niekto ubližuje v škole, doma či trpí úzkosťami alebo depresiami, alebo traumou. Príznaky duševnej bolesti dieťaťa sú veľmi podobné,“ upozorňuje Viktor Križo.
Či už ide o jednorazovú agresiu alebo šikanu, dôležité je, aby rodič dieťaťu poskytol pochopenie a bezpečný priestor na vyjadrenie svojich pocitov a zážitkov, ktoré v škole prežíva.
Ako dieťa motivovať, aby sa dokázalo zdôveriť?
Na to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je podľa psychologičky a odbornej garantky Linky detskej istoty Kataríny Trlicovej dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. „Ak sa s dieťaťom rodič bežne rozpráva o zážitkoch, o kamarátoch, o prežívaní, o zvládaní rôznych situácií, ale hlavne dieťa počúva a dôveruje mu, dieťa zvyčajne nemá problém zdôveriť sa,“ vysvetľuje.
Pri každej zmene správania dieťaťa či ochoty zverovať sa nám s ťažkosťami a pocitmi treba spozornieť. Signálom, že dieťa čosi ťaží, môže byť zmena zvykov a správania. „Ak rodič vníma, že dieťa uniká z rodinných vzťahov, často ho niečo bolí, zhoršilo sa v učení, je utiahnuté alebo podráždené, nechce s rodičmi komunikovať, znamená to, že dieťa vysiela signály, že ho niečo trápi a že riešenie problému samo so svojou psychickou výbavou nezvláda,“ hovorí odborníčka.
Ak je dieťa zrazu uzavreté, je dôležité ho ubezpečiť, že pri ňom stojíme a sme ochotní hľadať s ním riešenie každej zložitej situácie. Psychológovia odporúčajú na dieťa netlačiť a nesnažiť sa za každú cenu zistiť, čo sa deje. Naopak, rozrušené dieťa potrebuje, aby rodič dokázal vytvoriť pokojnú atmosféru, v ktorej sa cíti dobre a môže mu v pokoji opísať, čo ho trápi, bez rizika, že bude súdené alebo že ho rodič zahltí vlastným hnevom či smútkom.
„Rodič by nemal zabudnúť oceniť dieťa, že dokázalo problém opísať a že sa zdôverilo. Významne pomôže, ak rodič opisuje a prijíma emócie, ktoré prirodzene vyplývajú zo situácie, keď sa druhému ubližuje, teda smútok, strach, hnev,“ vysvetľuje Katarína Trlicová s tým, že deti potrebujú emóciu prežiť a až následne ju budú vedieť prijať, pomenovať a pochopiť.
Ako otvoriť dialóg s tínedžerom, ktorý komunikuje málo?
Prudké zmeny správania, stravovania či záujmov by sme podľa psychológa Viktora Križa nikdy nemali brať na ľahkú váhu a vnímať dieťa v dlhodobom meradle. „To, čo si treba všímať, sú prudké a náhle zmeny a ich trvanie. V puberte je to ešte ťažšie, lebo niektoré zmeny nálad sa dejú zákonite, a preto je citlivá pozornosť namieste vždy,“ hovorí.
Vek dieťaťa zohráva pri ochote otvoriť sa rodičovi a hovoriť o svojom trápení dôležitú úlohu. „Mladšie deti takmer vždy povedia, čo ich trápi, ak sú v bezpečí, ak zažívajú porozumenie a podporu. Tínedžeri potrebujú viac istoty, že dospelý, ktorý s nimi hovorí, ich nevyšetruje, neprepadá panike, ale má skutočný hlboký záujem o dieťa, nie o kuriozity šikanovania a hľadanie vinníka,“ vysvetľuje psychológ a pedagóg.
Tvrdí, že ak dieťa cíti, že ho dospelý bezpodmienečne prijíma, povie mu o svojich ťažkostiach, aj keď je introvertné.
Podľa psychológov nemajú zážitky dieťaťa, ktorému niekto ubližuje, špecifické symptómy. Spája ich však pocit strachu, chýbajúceho bezpečia a samoty. O to kľúčovejší je dôverný vzťah rodiča s dieťaťom.
„Dieťa nepotrebuje, aby ho rodič poučoval alebo sa ho snažil hystericky chrániť. Dieťa potrebuje stabilného dospelého, ktorý ho počúva a prežíva s ním jeho bolesť, čím vytvára pôdu pre dôveru a nakoniec i posilnenie, aby zvládalo aj náročné situácie a ubližovanie v rovesníckych vzťahoch,“ hovorí Viktor Križo.
Čo ak statusy dieťaťa na sociálnych sieťach naznačujú, že sa cíti zle alebo zažíva šikanu?
Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí treba brať ako signál, že sa dieťa možno snaží ventilovať v online priestore svoj smútok alebo negatívne zážitky. „Online svet však nikdy nie je skutočným obrazom prežívania dieťaťa, takže k posudzovaniu treba pristupovať opatrne, ale ako signál to môže stačiť,“ hovorí psychológ Viktor Križo.
Ak si prečítate emotívny status svojho dieťaťa, mali by ste podľa odborníkov v prvom rade zostať pokojní a nepodliehať panike a emóciám. „Ak dospelý reaguje zhurta, prudko, emotívne, tak dieťa vystraší a tínedžer si povie, že sa o dospelého, ktorý vidí jeho smútok, depresiu či ubližovanie cez seba, nemôže oprieť,“ vysvetľuje odborník.
Po prečítaní znepokojivého statusu túžime prirodzene čo najskôr zistiť, čo naše dieťa trápi. Podľa Viktora Križa si však treba dať pozor, aby sme pri kladení otázok neskĺzli k vyšetrovaniu dieťaťa.
Nezačínajte rozhovor otázkami a nechcite vedieť všetko rýchlo a hneď. „Vyšetrovanie napĺňa potreby dospelého, ktorý potrebuje vedieť, rozumieť, rozhodovať, kontrolovať, prípadne riešiť si svoju traumu z detstva a školy. Naopak, regulovaný dospelý dieťa upokojuje, nezachraňuje, nepoučuje a autenticky ponúka podporu, a najmä ho počúva,“ radí psychológ.
No aj keď sa vo vypätých situáciách snažíme byť pre dieťa stabilným a milujúcim dospelým, niekedy môžu byť naše vlastné negatívne pocity predsa len príliš intenzívne. Ale to je moje. Ja by som rád počul, ako sa v tom máš ty, aké je to pre teba, ak mi o tom chceš povedať…“
Keď sa dieťa rozhovorí, môžete citlivo pokračovať vyjadrením porozumenia a podpory.
Ktoré deti sú náchylnejšie byť objektom šikany?
Psychologička Katarína Trlicová z Linky detskej istoty hovorí, že objektom šikany môže byť ktokoľvek.
Zároveň spresňuje, že ním často býva dieťa, ktoré je v niečom odlišné. Z fyzického hľadiska to môže byť akákoľvek odlišnosť alebo akékoľvek fyzické znevýhodnenie. „Objektom šikany bývajú častejšie aj deti s nižšími či, naopak, s nadpriemernými mentálnymi schopnosťami, deti, ktoré sú školsky úspešné či neúspešné, zdravotne znevýhodnené, deti s poruchou učenia, plaché, plačlivé alebo pre niečo neobľúbené deti, ktoré majú znížený prah citlivosti, znížené sebavedomie a sebaúctu,“ hovorí.
Obeťami ponižovania a verbálnych či fyzických útokov, alebo šikany sa častejšie stávajú aj deti, ktoré sú príslušníkmi menšiny, napríklad inej národnosti či etnika, vierovyznania, špecifického statusu rodičov, či už sociálne a ekonomicky silného, alebo, naopak, zo znevýhodneného prostredia.
tags: #sikanovane #dieta #kope #zuri