Silvia Shahzad, bývalá poslankyňa Národnej rady, je silná žena, ktorá si ide za tým, čo považuje za správne, bez ohľadu na to, čo si myslia ostatní. Jej životný príbeh je inšpiráciou pre mnohých, najmä pre ľudí so zdravotným postihnutím. Aj na invalidnom vozíku sa dajú nosiť deti, dokonca dvojičky. Jej krédom je aj na invalidnom vozíku žiť normálne, nezávisle, dôstojne a umožniť to aj ostatným ľuďom s postihnutím. Snaží sa o to celé roky, v minulom volebnom období aj ako poslankyňa Národnej rady.
Manželstvo a rodina
Na jeseň 2016 sa vydala za utečenca z Pakistanu, s ktorým sa zoznámila cez internet. Z Nemecka, kde žiadal o azyl, prišiel po svadbe sem. Dnes majú spolu tri deti - trojročného syna a 17-mesačné dvojčatá. Silvia ich dodnes dojčí, ako bábätká ich obe naraz aj nosila na hrudi v šatke. Cíti sa šťastne a rozdielnosť kultúr medzi sebou a manželom nevníma.
Podľa medializovaných informácií ste sa zoznámili cez internet a vzali sa na diaľku. Ani nie. Najbližšie okolie mi verilo. Internet mne osobne priniesol do života veľa slobody a príležitostí. Aj v zoznamovaní. Treba s tým však vedieť narábať.
Bezbariérovosť a zdravotníctvo
Silvia sa často cíti bezmocne, pretože musí riešiť úplné nezmysly. Napríklad to, ako použiť bezbariérovú toaletu. Nie toaletu, ale bezbariérovú toaletu. Horšie je, keď je to v zdravotníckom zariadení, kde sa proste počíta s tým, že človek prichádza s obmedzeniami. A najhoršie je, keď kvôli tomu odchádza napríklad bez príslušného vyšetrenia, lebo aj to sa mi stalo.
Dosť čerstvé sú príklady z obdobia tehotenstva. Vyšetrenie na cukor som v druhom tehotenstve odmietla. Štandardne sa vypije glukózový roztok a po ňom treba odovzdať moč. To sa opakuje po 60 a 120 minútach. Medzi jednotlivými fázami by mala tehotná žena sedieť disciplinovane na mieste vyšetrenia, nikde neodbiehať a nič si nevybavovať, pretože by to mohlo skresliť výsledky. Ja som sa namiesto toho hneď po vypití rýchlo presúvala do práce, kde som to mala najbližšie (v Bratislave všade rátajte aspoň 20 minút), aby som stihla toaletu a ešte sa aj do hodiny vrátiť. Ledva-ledva. Bez stresu to nešlo. Lebo bezbariérová toaleta v budove zdravotníckeho zariadenia nebola. Respektíve pôvodne bola, ale asi len na začiatku, pravdepodobne ako nutnosť pre skolaudovanie. Do tej budovy som chodila už v čase, keď na dverách bola len ceduľka bezbariérovej toalety a neskôr nebola už ani tá. Nedávno postupne zmizlo aj posledné bezbariérové parkovacie miesto. Mám fotozáznamy.
Prečítajte si tiež: Gynekologické služby v Košiciach
Ďalšia kuriozita - moja tehotenská knižka nemala jediný údaj o mojej hmotnosti. A dôvod? Lebo mi nikto nevedel povedať, kde sa môžem ako človek na vozíku dať odvážiť. Ja som to, samozrejme, vedela. Celý čas som lekárke hovorila, že v nemocnici musia mať minimálne postele s integrovanou váhou. Ako poslankyňa som si o tom robila prieskum (ešte stále sa dá nájsť na internete). Aj tak mi tvrdili, že určite nič také nemajú. Keď som šla rodiť, požiadala som o elektrickú posteľ počas hospitalizácie. V tomto jedinom mi vyhoveli. A čo som zistila? Posteľ mala integrovanú váhu. Niekedy je potrebná proste iba ochota. Bohužiaľ, často sme zviazaní predpismi a nariadeniami natoľko, že sa aj bojíme čosi navyše urobiť. A na základe toho sa pýtam: fakt tu niekto chce riešiť bezbariérovosť alebo len musí a podľa toho to vyzerá? Kedy niekomu nefunkčné riešenia dáme k náhrade? Lebo štatistiky o tom, koľko pokút z tohto dôvodu bolo udelených, mlčia.
Vyrovnávanie sa s diagnózou
Mám vrodenú diagnózu. Čiže od narodenia. Ak má človek dostatočnú podporu a možnosti, tak to nemusí byť zložité. Ja som určite mala aj šťastie. Niekedy mám pocit, že na tom je to tu postavené.
Tehotenstvo, zvlášť s dvojčatami, je náročné aj pre ženu, ktorá nie je hendikepovaná. Paradoxne, pre mňa náročné nebolo. Takže som bola do poslednej chvíle v parlamente a pracovala som. Ale nič som nepodceňovala.
Pôrod a prvé chvíle v nemocnici
Áno, rodila som dvakrát cisárskych rezom. Moje prvé pocity nesúvisia s pôrodom, ale s pobytom v nemocnici ako ženy na vozíku. Napriek tomu, že som si tam priniesla všetko potrebné vrátane vlastného zdvíhacieho zariadenia, nemocnice nemajú ani priestory, kde by sa to dalo plnohodnotne a dôstojne využívať. Nevedia zariadiť ani prístup sprevádzajúcej osoby. Pritom ide o dobrovoľnú výpomoc a odľahčenie pre zdravotnícke zariadenie! Dvakrát sa mi stalo (vo dvoch rôznych nemocniciach), že personálne poddimenzované nemocnice môj sprievod prvých 24 hodín odmietli, napriek vopred požadovaným a dohodnutým podmienkam. Preto sa tak všemožne vyhýbam nielen ja, ale všetci ľudia so zdravotným postihnutím, zdravotníckym zariadeniam a ja dúfam, že to boli moje dve prvé a posledné skúsenosti v nemocnici.
V takomto prostredí ťažko niekto ešte myslí na to, že by mi mali priložiť bábätká na kožu. Všetky tri deti som videla až s odstupom času. Nemala som prehľad o čase, ale bolo to až na druhý deň. Nie je to ospravedlnenie.
Prečítajte si tiež: Materstvo očami Silvie Prochádzkovej
Dojčenie a nosenie detí
Dojčili ste najstaršieho syna aj teraz dvojčatá. Prirodzená. Nič som nepreháňala a zároveň nepodceňovala. Keď bolo treba, vyhľadala som pomoc laktačnej poradkyne. Bohužiaľ, z nemocnice som prvýkrát odchádzala v podstate ešte bez dojčenia, lebo mlieko sa začína tvoriť neskôr - tak mi povedali a ja som nemala dôvod tomu neveriť. Dovtedy bolo dieťa na umelom mlieku. Sestričky síce pomohli priložiť dieťa k prsníku, ale bola to len chvíľka a dnes to hodnotím ako nepostačujúce. Prvýkrát som teda volala laktačnú poradkyňu po troch týždňoch. Pri dvojčatách som ju volala na tretí deň priamo do nemocnice. Dosť podstatný rozdiel. Dvojčatá dojčím doteraz (17 mesiacov) bez väčších problémov. Spätne som vyhodnotila, že prvé dieťa pilo menej, lebo som nevedela, ako na to. Dojčenie 17-mesačných detí je aj u nás považované za akýsi „nadpriemer“, z pohľadu niektorých je to „pridlho“. Môže sa to zdať pridlho vzhľadom na tempo, ktorým žijeme, ako rýchlo sa snažíme vrátiť do práce. Základný problém je, že vôbec nevieme, ako dlho je odporúčané dojčiť. Podľa štatistík je na Slovensku len 55 percent polročných bábätiek plne dojčených. Jeden dôvod môže byť, že prešvihnú správnu dobu a nemajú včas pomoc. Druhá možnosť, že chýba podpora rodiny. Je naozaj bežné, že sa najbližší pýtajú, či netreba dávať umelé mlieko, či to vaše stačí… Neskúsenou mamičkou to môže poriadne zatriasť. Nemenej dôležitý dôvod je nastavenie spoločnosti. Dnes už mamičky nesedia doma, ale rýchlo sa vracajú do práce alebo žijú iným spoločenským životom. Ak nemajú podmienky na dojčenie, tak sa ho rýchlo vzdávajú.
Vy ste okrem dojčenia svoje bábätká aj nosili. Nosenie dvojčiat nie je príliš časté, vy ste to dokázali dokonca na vozíku. Sama to nedokážem. Vždy som mala okolo seba rodinu a osobné asistentky. A na začiatku boli laktačné poradkyne, ktoré nás do toho zasväcovali. Pri dvoch deťoch naraz to bola veľká pomoc. A musím povedať, že som sa veľmi tešila, keď som zistila, že sa mi ešte aj dobre sedí, lebo sme našli spôsob, ako som si ich naviazala nielen na seba, ale aj na vozík. Mamičky by nemali panikáriť, ak niekto začne spochybňovať, či majú dosť mlieka.
Úloha manžela a rodiny
Na manželovi je všetka starostlivosť okolo detí. A robí to úžasne. Ja ich iba dojčím. Pravidelne vyzdvihujete prácu osobných asistentov a asistentiek. Aj o svojom rodinnom živote ste povedali: Všetko nám to stojí a padá na asistentkách. Veľmi. Vďaka osobnej asistencii si vieme zmanažovať fungovanie domácnosti. Pomoc potrebujú deti aj ja, napríklad odviezť do práce. V súčasnosti nemáme dosť asistentiek, lebo to nikto nechce robiť trvalo. Hľadanie je náročné. Aj fungovanie v parlamente bez nich bolo nepredstaviteľné.
Rodina vám pomáha vždy najviac, ale neznamená to, že vám musí pomáhať 24 hodín denne. Osobná asistencia pomáha rodine, aby na všetko nezostala sama. Na druhej strane, pre ľudí s hendikepom nie je jednoduché pustiť si do domu úplne neznámeho človeka. Majú úplne iné zvyky a prístup ku všetkému. Asistenti sa zasa musia učiť rešpektovať vás a to, ako žijete a chcete žiť. Moji rodičia dnes majú svoj život a vedia, že sa môžu spoľahnúť na to, že bude o mňa postarané. Navštevujeme ich skôr my a nie oni nás. Mama mi pomáhala najmä cez víkendy alebo vtedy, keď nám asistentky chýbali. Ak rodina opatruje človeka s postihnutím, často zostáva bez príjmu a aj so všetkými problémami sama a jej členovia nemajú iný život. Určite je to ťažké. O to viac, ak ide o intímne veci, o hygienu. Ten človek musí mať vašu plnú dôveru. Napriek tomu, že môj manžel mi pomáha a vie mi všetko zabezpečiť, nebolo to tak vždy a dlho som žila sama. Nechcem sa preto na neho spoliehať vo všetkom ani dnes, lebo aj on predsa môže mať svoj život a nemusí sa cítiť za mňa zodpovedný. To, že nie sme úplne závislí od seba, nám pomáha udržiavať náš vzťah v rovnováhe. Snažím sa preto mať vždy viac asistentiek, hoci cez koronu sa to nedalo. Nebyť závislá len od jedného človeka, ale byť stále v kolotoči ľudí, ktorí prichádzajú a odchádzajú.
Pôsobenie v parlamente a prekážky
Do parlamentu ste sa vrátili pomerne skoro, už dva mesiace po narodení syna. Po narodení dvojčiat ste doma tiež nezostali dlho. Priamo som sa s tým nestretla. Vždy, keď muži zacítia, že je v parlamente niekto silnejší, dávajú to tej žene viac pocítiť. Ja som sa asi neprezentovala ako tá odhodlaná, ktorá všetko zvládne, takže si nepamätám priame útoky, ale nejaké nevhodné poznámky zo zadných lavíc áno. V čase, keď kolegyňu Simonu Petrík (dnes PS) nepustili do pléna s dieťaťom, do sály nevpúšťali ani moju asistentku. Veľakrát som si z tašky, ktorú som mala zavesenú vzadu na vozíku, zabudla vytiahnuť papier alebo nabíjačku. Keď som pri sebe nemala asistentku, musela som sa obzerať, kto je naokolo, a požiadať o pomoc. Prázdna sála v parlamente pritom nebola zriedkavosťou. Je to nepríjemná situácia, keď len neustále na niekoho čakáte. Asistenti v rokovacej sále by mali byť samozrejmosťou. Ja nepotrebujem pomoc s každým pohybom, ale čo ak by tam taký človek sedel? Čo ak by si nemohol robiť poznámky, zapnúť mikrofón?
Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad povinností riaditeľky
Na prvý pohľad to mohlo vyzerať, že to nepotrebujem. Ale musela som sa preto obmedzovať. Asistentka, ktorú vám štát platí, sedí pred dverami rokovacej miestnosti a nemôže pomôcť. Absurdnosť. Ale tu nejde o mňa, ale o princíp. Kvôli bariéram a zdĺhavým presunom som čas trávila buď v sále, alebo v kancelárii.
Bulvár podrobne rozoberal váš vzťah aj materstvo. Či vás s mužom naozaj spája láska, ako ste mohli otehotnieť, či budete môcť dojčiť. Nie je veľmi príjemné, keď sa ocitnete na stránkach bulváru, ale vedela som, že to príde, počítala som s tým. Snažila som sa tomu vyhnúť, ako sa len dalo, pretože to zbytočne vzbudzuje vášne a viem, že ľudia sa boja všetkého neznámeho.
Vzťah k manželovi a jeho pôvod
Váš manžel je z Pakistanu, ale už asi 13 rokov žije v Európe. Najprv prišiel do Švédska študovať farmáciu, ale školu nedokončil. V Berlíne potom požiadal o azyl. Manžel prišiel na Slovensko a v súčasnosti je tu za účelom zlúčenia rodiny, má tu trvalý pobyt. Po svadbe ste zvažovali aj to, že odíde žiť do Nemecka. Manžel mi povedal, nech zostaneme žiť na Slovensku, lebo v Nemecku by sme boli cudzincami obaja. Ťažko povedať, či niekedy odídeme do inej krajiny. Všeobecne je pre človeka s postihnutím ťažké niekam vycestovať a žiť tam. Zrazu sa totiž odstrihnete od pomoci v jednej krajine a pomoc v druhej krajine sa nezískava z jedného dňa na druhý. Napríklad mňa limituje, že musím myslieť na bezbariérové bývanie, aj prostredie v celom kontexte. Je prakticky nemožné sa len tak presťahovať.
Keď sa váš muž chystal prísť na Slovensko, varovali ste ho, že Slovensko nie je veľmi priateľské k cudzincom. Dodnes mi hovorí, že z jeho pohľadu Slovensko vôbec nie je zlá krajina. Podmienky v jeho krajine sú oveľa ťažšie a tu sme na tom neporovnateľne lepšie. Tým, že žijeme úplne bežný rodinný život, nemáme žiadne negatívne skúsenosti. Môj manžel je navyše oveľa priateľskejší ako ja, takže tu má svoje kontakty, pozná susedov oveľa lepšie ako ja.
Detstvo a vzdelávanie
Pochádzate z Nitrianskeho Pravna neďaleko Prievidze. Ako šesťročná som musela odísť do školy do Bratislavy a žiť na internáte. Len tam totiž bola škola pre deti s postihnutím. Trocha ma to mrzí, lebo mi tu potom chýbajú väzby na tento región. Vyrastala som síce na ulici, kde bolo plno detí, a mala som tu kamarátov, ale to bolo všetko. Školské kontakty mi chýbali, takže som sa tu necítila úplne ako doma a nemala som tu také silné väzby. Niektorí rodičia si nevedia predstaviť ani to, že by na internát pustili stredoškoláka, nie ešte šesťročné dieťa. Určite to pre nikoho nie je jednoduché. Beriem to tak, že ma to naučilo fungovať samostatne. Niekedy mojim rodičom príde ľúto, že som sa osamostatnila tak rýchlo. S odstupom času to vnímam tak, že tento typ škôl bol v minulosti naozaj bezbariérový, oveľa viac ako teraz. Nešetrilo sa priestorom. Boli však len dve alebo tri. Dnes sa také budovy nestavajú, a už vôbec nie školy a internáty. Dnes už deti na vozíkoch bežne chodia do obyčajných základných škôl. Často je ku vchodu pristavená plošina alebo výťah, aby sa dostali do triedy, nemajú však prístup do laboratórií, do knižnice alebo do jedálne. Na jednej strane je dieťa začlenené do bežného kolektívu, na druhej strane je izolované v prostredí, kde má plno bariér. Ťažko povedať. Mám rada slobodu pohybu. Napríklad v parlamente mi veľmi prekážalo, že sú tam síce vybudované nejaké bezbariérové trasy, to však znamenalo, že som sa míňala s kolegami, lebo kto by už len chodil po nezmyselných trasách spolu so mnou? Preto je tá poctivá bezbariérovosť veľmi dôležitá. Aj deti by mali mať možnosť ísť spolu do bufetu, do telocvične, na prestávku.
Navštívili ste aj modelovú inovatívnu školu, ktorou sa chválil minister školstva Branislav Gröhling (SaS). Tá škola však akoby zabudla na hendikepované deti. Na vozíku ste nedokázali prejsť cez všetky dvere, nedostali ste sa na toaletu, k umývadlu alebo k tabuli. Na jedno poschodie ste sa nedostali vôbec. Prečo je to tak? Naozaj ľuďom nenapadne myslieť aj na ľudí s hendikepom? Ľudia si myslia, že vedia, čo je to bezbariérovosť, ale nie je to tak. Keď ľudia niekde vidia rampu, tak majú pocit, že je tá budova bezbariérová, ale nie je to tak. Rampa má zlý sklon, neviete na jej konci otvoriť dvere, nájdete pred ňou parkovisko bicyklov alebo materiál na rekonštrukciu, ktorá v budove práve prebieha, a človek na vozíku sa tam aj tak nedostane. Je tam však oveľa viac vecí, ktoré si treba všímať. Značenie, výstražné prvky, kontrast, aby sa tam vedel orientovať aj človek s inými obmedzeniami.
Ako ste sa rozhodovali, kam ísť na vysokú školu? Musela som sa rozhodovať podľa toho, kam sa dostanem. Či je škola, ubytovanie a doprava bezbariérová. A keď to preskúmate, tak zistíte, že veľa možností nemáte. A tak je to doteraz.
Práca a osobná asistencia
V Prievidzi ste pracovali aj vo Výrobnom družstve invalidov. Išlo o centrá, ktoré zamestnávali ľudí s hendikepom. Vy ste tam pracovali ako personalistka. Boli to vlastne predchodcovia dnešných chránených dielní. Boli bezbariérové, rovnako ako školy pre hendikepovaných za socializmu. Vedeli zamestnať ľudí prakticky s akýmkoľvek zdravotným postihnutím, čo sa mi zdalo byť celkom f…
Pravidelne vyzdvihujete prácu osobných asistentov a asistentiek. Osobná asistencia je dnes nastavená najreálnejšie zo všetkých nástrojov, ktoré tu máme na pomoc ľuďom s hendikepom. Niekomu sa môže zdať, že je oproti iným sociálnym službám a kompenzáciám nadhodnotená, ale nie je to tak, je len reálna. Príspevok na osobnú asistenciu je 4,82 eura na hodinu. V Bratislave si ľudia vedia už na brigáde zarobiť viac. Portály, ktoré sprostredkúvajú starostlivosť o deti alebo seniorov, sa cenovo pohybujú najčastejšie od 6 do 10 eur. Takže suma je stále podhodnotená. Ťažko sa nám preto hľadá pomoc. V porovnaní s príspevkom na opatrovanie, ktorý je fixný na mesiac a dostávajú ho rodinní príslušníci, ktorým to v prepočte na hodiny vyjde pár centov, je to naozaj dobrá služba. Osobnú asistenciu ľuďom štát uhrádza maximálne 20 hodín denne. To v praxi znamená, že ju nevykonáva jeden človek a výsledná suma sa delí medzi viacerých asistentov, ktorí nedostávajú veľa. Nemala som asistentov, ktorí by zarobili viac ako tisíc eur mesačne. Starostlivosť o ľudí s hendikepom je bez osobných asistentov často na pleciach rodičov a príbuzných.
Skúsenosti s dojčením
Vnímala som podvedome dôležitosť dojčenia. Ale vôbec nepatrím k tým svedomitým mamičkám, ktoré majú prečítanú všetku dostupnú literatúru. Spoliehala som sa hlavne na internet. Triedim informácie. A dávam aj veľa na pocity. Samozrejme, vybavujem si niekoľko príbehov z môjho okolia, keďže všetky kamarátky a aj moja najbližšia rodina už bábätká mali. Keď som bola tehotná vedela som, že chcem robiť všetko pre to, aby som svoje dieťa mohla dojčiť. Ale s dieťaťom prišli otázky, na ktoré som nepoznala odpovede a potrebovala som radu presne na moju situáciu. A tak som po troch týždňoch po narodení syna oslovila laktačnú poradkyňu. Bolo to jednorazové stretnutie. Najviac ma totiž prekvapilo, ako najbližšie okolie dokáže svojimi poznámkami mamičku zneistiť. Až do narodenia nijako. Človek si ani nevie predstaviť, v čom to môže byť iné. Aj napriek tomu, že som už mala skúsenosť s prvým dieťaťom, až druhýkrát som si uvedomila, že nie všetky informácie, ktoré som dostala, som považovala za správne. V oboch prípadoch som sa obrátila na MAMILU.
Keď mi v nemocnici sestrička z novorodeneckého povedala, že nemám nechať deti piť mlieko príliš dlho, lebo môžu byť unavené, zdalo sa mi to divné. Hlavne nikto nekontroloval, či deti pijú dostatočne. Rodila som v dvoch pôrodniciach a v oboch bol postup, aj informácie okolo detí, rovnaké. Počas pobytu v nemocnici som sa k dojčeniu skoro ani nedostala. Pri prvom dieťati mi stále hovorili, že po cisárskom reze sa mlieko spúšťa neskôr a dovtedy treba deti prikrmovať umelým mliekom. Problém je, že základná informácia, ktorú som dostala, bolo, aké množstvo je pre bábätko dostatočné. A to sa dá odmerať viac-menej iba vo fľaši. Ako čerstvá mamička som z nemocnice odchádzala ešte vlastne bez dojčenia, pretože po každom dojčení sa ešte dieťa dokŕmilo umelým mliekom a nikto mi nepovedal, prečo a ako spoznám, že už dieťa pije dosť, teda pije správne. Samozrejme, ani som sa nepýtala, lebo som to považovala za normálne. Pri dvojičkách som mala šťastie, že som si ešte do pôrodnice zavolala laktačnú poradkyňu MAMILY. Zrazu dojčenie vyzeralo veľmi jednoducho, aj pre manžela, ktorý mi vedel deti uložiť a nemusel ich držať a ja som aj po odchode laktačnej poradkyne vracala na novorodenecké oddelenie plné fľaše umelého mlieka, lebo som videla a bola si istá, že deti pijú. Na druhý deň ráno mi doniesli deti pre istotu už nakŕmené. To ma naozaj nahnevalo. Po návrate z pôrodnice už moje deti umelé mlieko nevideli a už po dvoch dňoch bolo vidno, že krásne priberajú. Kým pri prvom dieťati sme niekedy celá rodina - manžel, aj moja mama natrápili, lebo sme nevedeli, ako bábätko držať, aby mohlo najlepšie piť, pri dvojičkách sa deti kŕmili “samé”, lebo nám laktačná poradkyňa ukázala, ako si ich uložiť. Náročné obdobie bolo len na začiatku. Kolobeh kŕmenia a prebaľovania trval asi mesiaci, potom sa to výrazne zlepšilo a deti si vyžadovali najviac pozornosti iba podvečer. Je predovšetkým krásne sledovať, ako sa deti na vás tešia, ako vedia prejavovať záujem a tým, že boli dvaja, bolo presne vidno, ktorý je už spokojný a ktorý ešte nie. Myslím, že to nie je o tom, v akej som situácii ja. Mnohým mamičkám chýbajú skúsenosti. Detí v rodine nebýva veľa. Neprichádzame s nimi tak často do kontaktu a prvé dieťa, ktoré si máme možnosť užiť naplno je naše vlastné. A tak sa nemáme kde naučiť, ako funguje v praxi dojčenie. Už sú to úplne iné osobnosti. Teraz mi príde zvláštne, že sa tohto pocitu mnohé mamičky vzdávajú, lebo dojčiť viac ako rok už môže byť pridlho. Toto bola jedna z vecí, ktorú som si nikdy nevedela predstaviť. A dalo sa! O to viac som si to užívala. Potrebovala som nájsť jedine veľmi dlhú šatku, ktorá omotala nielen mňa, ale aj vozík. Bolo to dokonca pre mňa pohodlnejšie, keďže moja telesná schránka je dosť slabá a šatka plnila funkciu korzetu. Hlavne trpezlivé vysvetľovanie a dozeranie, či bábätká pijú správne. Vyvrátenie domnienky, že moje telo nie je na dojčenie stavané, že dieťa sa prispôsobí vcelku ľahko aj skolióze, či prsiam, nech sú akékoľvek. Nič z toho prekážky nie sú. Rady sa týkali aj starostlivosti o bradavky, keď boli bolestivé. A vyskúšala som účinky byliniek pri zvyšovaní tvorby mlieka.
Zlepšenie podmienok pre dojčiace matky
Snáď úplne základná informácia, ktorá by mala rezonovať je odporúčaná doba dojčenia. Mňa samotnú prekvapilo, že sú to dva roky a viac. To nastavenie spoločnosti je dôležité. Môže sa to zdať pridlho vzhľadom na tempo, ktorým žijeme, ako rýchlo sa snažíme vrátiť do práce. Ale pokiaľ to nebudeme vedieť, tak sa tomu ani neprispôsobíme. Ďalšia vec je vytvárať také prostredie, aby sa k dojčeniu dostali aspoň tie ženy, ktoré od začiatku prejavujú záujem. Ani to nie je samozrejmosť. Čiže nielen podpora programu baby-friendly nemocníc, ale spolupráca zdravotníckych zariadení, so všetkými inými formami, ktorých prioritou je podpora dojčenia a starostlivosť o ženy a bábätká. Niekedy treba procesy zjednodušovať, aby sa dostali k ľuďom v pravý čas.
Súčasné aktivity a plány do budúcnosti
Mojou témou vždy bude bezbariérovosť, ktorá sa do veľkej miery týka aj matiek. Momentálne sa aktívne venujem téme nezávislého života pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorý nám vo významnej miere priniesla osobná asistencia. V súčasnosti sa chystá reforma sociálneho systému, ktorá by mohla ovplyvniť aj tento výborný nástroj. Dúfam, že čierne scenáre sa nenaplnia…