Výchova detí je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a pochopenie. Jednou z náročných úloh rodiča je napomínanie, ktoré by malo byť konštruktívne a viesť k pozitívnym zmenám v správaní dieťaťa. Tento článok sa zameriava na to, ako efektívne napomínať deti, rozvíjať ich samostatnosť a zodpovednosť, a ako sa vyhnúť bežným chybám vo výchove.
Začnite u seba: Rovnocennosť a dospelosť
Skôr než začnete napomínať svoje dieťa, je dôležité začať u seba. Musíte sa cítiť rovnocenne a dospelo. Nepovyšujte sa ani sa neponižujte. Ak sa sami necítite byť dospelí a rovnocenní, môže to negatívne ovplyvniť váš vzťah s dieťaťom. Dieťa vníma svojho rodiča ako vzor, a ak vidí, že aj rodič je napomínaný a nerešpektovaný, môže to viesť k zmätku a strate dôvery.
Ak chcete, aby vás vaše deti rešpektovali, musíte sa správať dospelo a prestať byť dieťaťom svojich rodičov. Táto zmena musí prebehnúť v prvom rade vo vás. Ak sa sami cítite byť dospelí, rešpektujete sa a ste v súlade s tým, čo chcete a čo žijete, automaticky dávate potrebnú úctu aj svojim rodičom. To znamená, že sa pred nimi neponižujete, ale ani nepovyšujete.
Povinnosti a zábava: Ako zmeniť vnímanie
Deti sú vysoko vnímavé bytosti, ktoré sa učia pozorovaním. Rodičia sú pre ne prvým a najdôležitejším vzorom, ktorý udáva smer ich psychického vývoja a formuje ich charakter. Vnímanie povinností nie je výnimkou. Deti sa učia, ako chápať a pristupovať k povinnostiam, predovšetkým pozorovaním správania a reakcií svojich rodičov.
Rozdiely v chápaní povinností medzi dospelými a deťmi
Dospelí často vnímajú povinnosti ako niečo nepríjemné, stresujúce a vyčerpávajúce. Mnohí chodia do práce, ktorá ich nenapĺňa, a po ceste domov musia nakúpiť, vyzdvihnúť deti a postarať sa o domácnosť. Tento sled udalostí, ktorý pozostáva z práce, starostlivosti o dieťa, prípravy večere a upratovania, vnímajú ako povinnosti, ktoré im neprinášajú radosť ani šťastie.
Prečítajte si tiež: Dopad reklamy na dieťa
Na druhej strane, deti vnímajú svet a veci v ňom ako niečo zaujímavé, nové a čarovné. Čistenie podlahy je pre ne rovnakou činnosťou ako stavanie hradu z kociek, umývanie pohárov je na rovnakej úrovni ako kúpanie bábik. Do tohto vnímania sveta a povinností však vstupuje rodič, ktorý je pre dieťa vzorom.
Ako sa deti učia deliť aktivity na povinnosti a zábavu
Dieťa pôvodne vníma všetky aktivity ako rovnocenné, no pozorovaním rodiča si začne utvárať opačný názor. Vníma, že rodič nepokladá všetky aktivity za zábavu, tak ako si pôvodne myslelo. Z rodičovho správania vypozoruje, že niektoré aktivity sa označujú ako „povinnosti“. Tieto aktivity nie sú a ani nemajú spôsobovať radosť a zábavu, ale sú naopak zdrojom stresu a nervozity rodiča. Pretože je rodič pre dieťa vzorom, od ktorého preberá názory a pohľad na svet, prevezme aj tento. Niektoré aktivity teda prestáva pokladať za zábavné.
Príklad z praxe
Rodič je po práci unavený a chce mať rýchlo uprataný dom a pripravenú večeru. Dieťa chce, samozrejme, pomôcť, pretože je rado súčasťou spoločenstva (rodina) a pridá ruku k dielu. Nie je to však preň povinnosť, ale aktivita, pri ktorej sa pozabáva a zahrá. Rodič je kvôli tomu nervózny, pretože chce mať túto nepríjemnosť „z krku“. Pociťuje úzkosť a stres. Nervozita rodiča sa stupňuje a napomína dieťa, aby nerobilo hlúposti a dokončilo povinnosť. Hrať sa môže potom. Dieťa vníma negatívnu emóciu, ktorú rodič vysiela, a znervóznie aj ono. Túto situáciu si preloží nasledovne: Aktivitu, ktorej sa venujem, pokladám za zábavu. Rodič to však zakazuje a tvrdí, že to nemá byť zábava. Mýlim sa a musím napraviť svoj pohľad, aby bol rovnaký ako pohľad rodiča. Nie je správne, aby som sa pri tejto aktivite cítil dobre. Rodič sa pri nej predsa necíti dobre. Táto aktivita je nepríjemná povinnosť.
Ako zmeniť vnímanie povinností
Je dôležité uvedomiť si, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním. Ak chceme, aby naše deti vnímali povinnosti pozitívne, musíme začať od seba. Skúste sa zamyslieť nad svojím dňom. Koľko z aktivít, ktoré denne robíte, vás skutočne teší a prečo? Nevzťahuje sa váš nepríjemný pocit z toho, že musíte navariť, k prístupu vašich rodičov k povinnostiam? Varenie aj upratovanie sme v detstve brali ako zábavu.
Chceli sme pomáhať a mali sme tú kreatívnu schopnosť urobiť si zo všetkého hru. Rodičia túto schopnosť však utlmili a presvedčili nás, že povinnosti sú nepríjemná súčasť života, z ktorých nie je vhodné sa tešiť. Prečo? Prečo by varenie malo byť dôvodom nervozity a nie rodinnou činnosťou, pri ktorej sa všetci pozabávajú? Prečo by sobotné upratovanie nemohlo byť bláznivou naháňačkou, do ktorej zapojíte celú rodinu? Ak deti naučíme, že každá aktivita môže byť zábavná, budú šťastnejšie.
Prečítajte si tiež: Rodičovské rady pre učenie
Praktické tipy na podporu pozitívneho vnímania povinností
- Pretvorte povinnosti na hry: Zapojte deti do prípravy jedál, upratovania alebo záhradníčenia prostredníctvom hier a súťaží.
- Buďte pozitívnym vzorom: Ukážte deťom, že aj vy si viete užiť plnenie povinností.
- Oceňujte snahu, nie len výsledky: Pochváľte deti za ich úsilie a snahu, aj keď výsledok nie je dokonalý.
- Komunikujte otvorene: Rozprávajte sa s deťmi o tom, prečo sú niektoré povinnosti dôležité a ako prispievajú k chodu domácnosti.
- Doprajte deťom dostatok voľnosti: Nechajte deti, aby si samy vybrali, s čím vám chcú pomôcť.
- Vytvorte príjemné prostredie: Uistite sa, že prostredie, v ktorom deti plnia povinnosti, je príjemné a bez stresu.
- Nezabúdajte na zábavu: Do každodenných povinností zaraďte aj zábavné aktivity, ktoré deťom prinesú radosť.
Rozvíjanie samostatnosti a zodpovednosti
Okrem pozitívneho vnímania povinností je dôležité rozvíjať u detí aj samostatnosť a zodpovednosť.
- Začnite od bábätka: S výchovou k samostatnosti začíname od bábätka. Učíme deti rozprávať, chodiť, jesť, piť, obliekať sa.
- Rešpektujte individualitu dieťaťa: Každé dieťa je unikát - aj zrelosť k samostatnosti je preto iná. Niektoré sú schopné činnosti zvládať samy už ako 7- až 8-ročné. Iné si na to netrúfnu ani v 12-13 rokoch.
- Povzbudzujte a chváľte: Ak sme dieťa pri nových činnostiach vždy povzbudzovali a chválili, bude ich brať ako výzvy a tešiť sa na ne.
- Buďte vzorom: Dieťa sa učí predovšetkým pozorovaním a napodobňovaním dospelých. Znalosti si najlepšie odskúša. Preto ho v nich treba podporovať a pomáhať mu s novými vecami. Prechádzajme od jednoduchších k zložitejším.
- Dajte dieťaťu priestor: Ak chceme vychovať samostatného a zodpovedného jedinca, ktorý si bude vedieť poradiť v každej situácii, musíme mu samostatnosť umožniť natrénovať. Najlepšie v domácom prostredí pod naším dohľadom.
- Nechajte dieťa zažiť si danú činnosť: Vlastný zážitok ho naučí, čo robí dobre a čo zle a umožní urobiť nápravu.
- Rozprávajte sa s dieťaťom: Ako sa pri danej činnosti cítilo, čo mu to prinieslo, čo by urobilo druhýkrát inak.
- Učte sa z chýb: Veci sme mu vysvetlili, no aj tak to nevyšlo. Aj to sa stáva. Všetci občas robíme chyby. Treba však hľadať spôsob, ako sa zlepšiť. O zlyhaní sa priateľsky porozprávať, až keď emócie opadnú.
Motivácia a učenie zábavnou formou
Úspechy v škole zvyšujú deťom sebavedomie a napĺňajú ich pocitom, že niečo dosiahli. Rodičia majú viacero možností, ako motivovať a podporiť dieťa. Cieľom je, aby deti začali uvažovať v rovine, že učenie im môže niečo priniesť.
- Vzdelávací proces formou hry: Rodičia môžu do vzdelávacieho procesu zaradiť aj rôzne formy hier, prostredníctvom ktorých sa dieťa učí a ani o tom nevie. Napríklad puzzle učia deti kreativite a logickému mysleniu.
- Pochvala: Medzi najúčinnejší prostriedok motivácie patrí pochvala. Rodičia môžu oceňovať deti drobnými odmenami za úsilie a vytrvalosť, s ktorou sa každý deň doma učia látku, ktorej zvládnutie vyžaduje množstvo času a trpezlivosti.
- Vyhnite sa zmätku: Rodičia by sa mali presvedčiť, že dieťa presne vie, čo sa od neho čaká v škole a počas domácej prípravy. Zmätok a neistota sú nepriatelia akejkoľvek motivácie.
- Naučte dieťa zodpovednosti: Práve pomocou hier, vieme dieťa naučiť zodpovednosti a pocitu víťazstva či prehry.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Nedostatočná motivácia sa najprv prejaví zhoršeným prospechom. Dieťa nepracuje naplno a jeho práca je nedôsledná. Z psychologického hľadiska nie je nedostatočná motivácia závažný problém. Dospelí by sa mali začať znepokojovať vtedy, keď dieťa začne nosiť zlé známky a pritom sa zdá, že mu to vôbec nevadí.
Je viac dôvodov, pre ktoré sa dieťaťu môže zhoršiť prospech či správanie v škole: poruchy učenia, šikanovanie spolužiakmi či problémy v rodinnom prostredí a citová nevyrovnanosť. Na druhej strane sú aj nadaní žiaci, ktorí sa môžu v škole nudiť. Vnímavý rodič si všimne zmeny v správaní, prežívaní dieťaťa a ak ich nedokáže zvládnuť, identifikovať alebo sa jednoducho potrebuje poradiť s odborníkmi, môže vyhľadať odbornú pomoc v Centrách pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie.
Výchova príkladom a rozvíjanie úcty a zdvorilosti
Okrem iných nástrojov výchovy nesmieme zabudnúť na jeden silný výchovný prostriedok, a tým je výchova detí príkladom. Dieťa sa totiž veľmi veľa učí práve pozorovaním svojich najbližších, teda v prvom rade otca a matky. Tí dávajú dieťaťu príklad a ukazujú mu, ako sa správať v rôznych situáciách, reagovať na rozličné podnety a podobne.
Prečítajte si tiež: Stavy bytia a výchova
Veľmi nesprávnym zvykom mnohých rodičov je vysvetľovať dieťaťu, ako má niečo správne urobiť, ak sám rodič to robí inak. Konkrétne si to môžeme pozrieť na príklade - otec hovorí synovi, že nesmie fajčiť, pretože je to nezdravé. Pritom syn vie o tom, že jeho otec fajčí, nakoľko ho bežne vidí s cigaretou v ústach. Syn bude cítiť, že v tom, čo otec hovorí a čo robí, je rozpor a určite ho takéto „výchovné“ dohováranie nepresvedčí, aby nefajčil. Rovnako je príklad dôležitý aj v iných sférach života - či už je to správanie sa matky k otcovi a naopak, telesné tresty (ak je dieťa bité, často neskôr samo býva agresívne voči druhým), vzťah k poriadku, k druhým ľuďom…
Dalo by sa zjednodušene povedať, že rodičia by sa mali správať tak, ako by chceli, aby sa neskôr správalo aj ich dieťa.
Ako rozvíjať úctu a zdvorilosť u detí
- Buďte vzorom v láske: Dávajte dieťaťu lásku a tak ho učte, ako ju aj ono môže dávať.
- Buďte emocionálnou kotvou: Zachovajte pokoj, pomôžte dieťaťu spracovať svoju emóciou a ostať pri ňom v každom jeho prežívaní.
- Buďte zrkadlom: Pomáhajte dieťaťu vytvárať si obraz o sebe samom. To, ako dieťa vnímame my a ako k nemu pristupujeme, sa stáva základom toho, ako aj ono bude vnímať seba samého.
- Buďte úprimní: Dokážte byť úprimní, priznajte si aj svoje chyby a zlyhania.
Koncentrácia a jej rozvoj u detí
Koncentrácia je jednou z najdôležitejších schopností, ktoré si deti osvojujú počas prvých rokov života. Táto zručnosť nepredstavuje len schopnosť sústrediť sa na jednu činnosť, ale je základom pre učenie, zvládanie nových výziev a budovanie sebavedomia.
Ako podporiť rozvoj koncentrácie u detí
- Vytvorte pokojné prostredie: Deti sa dokážu lepšie sústrediť, ak majú k dispozícii prostredie, ktoré je pokojné a bez rušivých elementov, ako sú hlasné zvuky, príliš mnoho ľudí alebo rozptyľujúce obrazovky.
- Vyberajte aktivity podľa veku a vývinovej úrovne: Každé dieťa má iné schopnosti a potreby, preto je dôležité vyberať aktivity, ktoré zodpovedajú jeho veku a vývinovej úrovni.
- Opakovanie je kľúčom k učeniu: Ak si všimnete, že dieťa nejaká činnosť zaujala, nechajte ho ju opakovať tak dlho, ako chce.
- Začnite s jednoduchými aktivitami: Schopnosť sústrediť sa nie je vrodená, ale rozvíja sa postupne. Je dobré začať s jednoduchými a krátkymi aktivitami, ktoré sa postupne predlžujú podľa toho, ako dieťa naberá skúsenosti a istotu.
- Používajte pozitívne posilňovanie: Deti potrebujú pozitívne posilňovanie, ktoré ich motivuje k ďalšej činnosti. Zamerajte sa na oceňovanie ich úsilia a snahy a nie na dokonalosť výsledku.
- Nechajte dieťa skúšať nové veci: Príliš časté zasahovanie môže narušiť dieťaťu jeho prirodzený rytmus a sústredenie. Nechajte ho skúšať nové veci vlastnými silami a pozorujte, ako si s nimi poradí.
Emócie a ich zvládanie u detí
Emócie sú prirodzenou súčasťou života. Pre dieťa je však často náročné pochopiť, pomenovať a spracovať svoje pocity. Napomenutie je jedným z prejavov lásky a iba ako dôkaz lásky má šancu priniesť ovocie. Je to však mimoriadne ťažké gesto a vyžaduje si veľkú zrelosť. Jedno je isté. Čím častejšie ktosi napomína iných, tým viac sám potrebuje napomenutie a skúsenosť potvrdzuje, že tým ťažšie aj napomenutie prijíma.
Aj napriek zdaniu sú to veci veľmi aktuálne a stretávame sa s nimi na každom kroku. Rodičia napomínajú dieťa stokrát denne: ako to píšeš, ako to sedíš, nechaj to, nebi sa, jedz, atď. Neuvedomujú si, že z takéhoto napomenutia nič nevyplýva, že z dieťaťa sa môže stať obmedzený človek s vedomím, že čokoľvek urobí, aj tak sa to mame nebude páčiť. V prvom rade na to, že všetky napomenutia treba začať od seba. „Vidíš smietku v oku svojho brata, a brvno vo vlastnom oku nevidíš. Pokrytec, vyber najprv brvno zo svojho oka, aby si mohol vybrať smietku z oka brata“. Vždy je potrebné začínať od seba. Výborným poznatkom je, že najviac nás znervózňujú tie chyby blížnych, ktoré máme sami. Dospelých ľudí možno napomínať veľmi zriedkavo a iba v prípade ohrozenia veľkých hodnôt. Napomíname medzi štyrmi očami, po hlbokom premyslení a premodlení. Napomínanie musí byť diskrétne, podané v zodpovednom momente, musí sa zakladať na dôvere. Čím viac ktosi dôveruje, tým je väčšia šanca, že napomenutie bude účinné. Ak chýba dôvera, je zbytočné napomínať. Treba pritom pamätať, že každé napomenutie je trpké a nikto ho rád nepočúva.
Vo výnimočných prípadoch, keď je vec vážna a okrem toho známa aj iným, v starostlivosti o záchranu človeka, je potrebné zavolať si na pomoc svedka. Avšak takéto napomenutie nemožno chápať ako odsúdenie napomínaného. Tam, kde vstupuje do hry ohrozenie spásy človeka, treba niekedy využiť i pomoc kňaza. Je to zvlášť vtedy dôležité, keď napomínaná osoba dôveruje danému kňazovi. Neustále musíme pamätať na to, že účinne môže napomínať len ten, kto opravdivo miluje. Ak nemiluje, tak keď napomína, hlboko raní. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. V osemnástej kapitole Matúšovho evanjelia Ježiš vysvetľuje svojim učeníkom niektoré základné požiadavky kladené na tých, ktorí žijú spoločne v jeho mene. V každej forme spoločného života nastáva chvíľa, keď sa niekto dopustí hriechu. Môže to byť osobná urážka, alebo hriech, ktorý je viditeľný pre všetkých. Ale ako jednať s tým, kto sa takto poškvrnil? V prvom rade je potrebné uvedomiť si skutočnosť hriechu - nesmieme v mene pokojného spolužitia predstierať, že sa nič nestalo. Ešte horšie by bolo, keby sme sa týmto úmyselným prehliadaním dopúšťali spoluviny s tým, kto upadol do hriechu. Platí totiž, že každý z nás je strážcom svojho brata (porov. V tomto zmysle nám Ježiš tiež hovorí: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18, 15), pretože, ako hovorí prorok, ak sa bezbožný odvráti od svojho konania, bude žiť (Ez 33,11). Odvaha obrátiť sa na svojho brata vo vhodnom okamihu s jasným slovom z očí - do očí nás oslobodzuje od rizika, že vo svojom srdci budeme k nemu prechovávať nenávisť, budeme reptať proti nemu a hovoriť o ňom s niekým ďalším za jeho chrbtom, že sa budeme považovať za niečo lepšie, než je on, že budeme kritizovať triesku v jeho oku, bez toho aby sme si všimli brvno vo vlastnom oku (porov. Mt 7,3). Napomínanie sa má odohrávať v atmosfére láskavosti a trpezlivosti (porov. Gal 6,1; 1Sol 5,14; 2Tim 2,25). Nesmieme sa pritom vyvyšovať nad vinníka a ospravedlňovať to obvyklým klišé, že chceme len jeho dobro. To je tiež úmysel, ktorý vyžaruje z Ježišových slov, v ktorých ide o rozlišovanie preniknuté milosrdenstvom; napomínanie má byť odstupňované: „Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov“ (Mt 18,16, pozri Dt 19,15). „ Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi“ (Mt 18,17). Tak sa teda napomenutie bratov môže stať cirkevnou záležitosťou v duchu lásky, ktorá je jediným zákonom ovládajúcim kresťanské spoločenstvo. Táto láska si je vedomá, že hriech jedného údu poškvrňuje celé telo, ale zároveň sa jedná o lásku toho, ktorý si neželá, aby sa čo i len jedna jeho ovca stratila (porov. Mt 18,9 - 14). Ale napriek tomu všetkému môže brat zotrvať na svojej ceste smerujúcej k smrti, a v takom prípade platí, čo hovorí Ježiš ďalej, „nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18,17). To znamená, že hriešnik má byť vylúčený zo spoločenstva. Aj v prípade takéhoto ďalekosiahleho rozhodnutia musí v konaní spoločenstva prevládať milosrdenstvo, ktoré Ježiš tak silne požadoval od tých, ktorí v neho veria. Pochopíme to z Majstrových slov: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,18). Týmto spôsobom Ježiš odovzdáva všetkým svojim učeníkom zodpovednosť, ktorú predtým zveril výhradne Petrovi (porov. Mt 16, 19), totiž právomoc vylúčiť a znova niekoho prijať do kresťanského spoločenstva. Do akej miery by sa mali tieto rozhodnutia prijať? Tou mierou je ochota k bezhraničnému odpusteniu, pretože bratovi hriešnikovi máme odpustiť dokonca sedemdesiatsedem ráz (porov. Mt 18,22), ako to Ježiš objasní ihneď potom v reakcii na Petrovu otázku. Veľmi významné je, že medzi Ježišovým ponaučením o bratskom napomínaní a jeho slovom o odpustení stojí nabádanie k spoločnej modlitbe v jeho mene, ktorá znamená, že Otec nás určite vypočuje. Áno, keď sa v modlitbe prejavuje jednomyseľnosť a keď sa usilujeme o to, aby sme mali Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5), potom je on sám prítomný a vykonáva svoju úlohu sudcu v kresťanskom spoločenstve. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20).
Keď dieťa nie je obľúbené
Máte dieťa, ktoré nemajú v láske ani spolužiaci, ani učitelia, ani susedia a deti od susedov? Napriek tomu, že fyzické trestanie detí nie je na Slovensku žiadnou zvláštnosťou, povedať otvorene o nejakom dieťati (vrátane vlastného), že je neznesiteľné, nebýva zvykom. Pretože dieťa je len dieťa… a vyrastie "z toho". Možno… No nie je to pravidlo. Deti môžu byť rovnako neznesiteľné ako dospelí a mnohé z nich z toho nikdy(!) nevyrastú. Naopak, čím budú staršie, tým budú neznesiteľnejšie a prefíkanejšie. Ak teda okolo vášho potomka neustále krúži jedno veľké NIE! a okolie unisono konštatuje "strašné dieťa", zamyslite sa, ako mu môžete pomôcť - skôr, než bude neskoro.
Neobľúbené dieťa je totiž výsledkom (obeťou) génového vkladu, zbabranej výchovy a náhodných okolností, ktoré rodič nemôže ovplyvniť. Nepredvídateľný mix týchto skutočností môže viesť k tomu, že máte doma potomka "ako z inej planéty". Neviete, kde sa u vás vzala tá ufňukaná bytosť, ktorá si vyžaduje neustálu pozornosť okolia; neviete, prečo máte doma večne ukrivdeného, notorického sťažovateľa na celý svet; neviete, prečo pred vašimi očami rastie prefíkaný manipulátor bez zábran; alebo s hrôzou začínate tušiť, že vaše milované dieťa sa mení na agresívneho tyrana bez štipky empatie… Ak je to tak, urobte niečo! V dospelej podobe bude "to všetko" oveľa horšie. Vyhľadajte detského psychológa (a nie jedného; ten "pravý" môže byť desiaty v poradí!) a spolu s ním sa pokúste nedobrý vývoj vecí zvrátiť. Čím skôr si nešťastnú realitu priznáte, tým lepšie pre vaše dieťa aj pre vás.
Typy problematických detí
- Potomok "zúrivec": Každú chvíľu plače, vrieska a očakáva, že tým dosiahne svoje. Malý homo sapiens je totiž dobrý pozorovateľ a vie, že ľudia sa snažia zbaviť nepríjemných vecí akýmkoľvek spôsobom. Jeho správanie je teda mimoriadne nepríjemné (vidí, ako všetkých "vytáča"…) a tak má šancu rýchlo získať, čo chce.
- Potomok "zlomyseľník": "Mami, stará mama povedala, že si nedôsledná," zašveholí váš potomok, tešiac sa na reakciu, ktorá bude nasledovať. Vy poviete niečo, čo by ste pred starou mamou nepovedali a "roztomilý" potomok to bude, samozrejme, verne interpretovať starej mame…
- Potomok "ufňukanec": Nemali jeho obľúbenú zmrzlinu? A hneď narieka. Celý svet je proti nemu… Nedostane sľúbenú hračku alebo má strach z písomky? Do piatich minút je mu zle, bolí ho hlava, dusí sa a po lícach mu stekajú slzy ako hrach.
- Potomok "kontrolór": Vždy a všade s mamou. Čo robí? Kam ide? Prečo ho nevezme so sebou? Čo sa deje vedľa v izbe? S kým telefonuje? "Lepkavé" dieťa môže byť ustráchané, nedôverčivé alebo abnormálne zvedavé.
- Potomok "pätolízač": Každému sa vie zavďačiť a už v útlom veku dokáže majstrovsky intrigovať. Prefíkané očká v nevinnej tvári sa môžu zdať niektorým dospelým roztomilé, no bystrejší jednotlivci vedia o povahe a budúcnosti takéhoto "škriatka" svoje…
- Potomok "mudrc": Všetko vie, všetko videl a neustále napomína, vyžadujúc nápravu. Dieťa, ktoré by vyhodil z okna aj ten najväčší ľudomil.
- Potomok "sadista": Tichý, slušný, nenápadný, v žiackej knižke samé jednotky. Vo voľných chvíľach však trhá muchám krídľa, podpaľuje mačke chvost a psovi primieša do jedla vaječné škrupiny… Nie, nedajte sa pomýliť, nie sú to "vedecké" záujmy budúceho nositeľa Nobelovej ceny.
- Potomok "zázrak": Je krásny, dobrý, roztomilý… malý zázrak, ktorý treba od rána do večera zbožňovať a nosiť na rukách; kto tak nerobí, je zlý a nech ide preč!
- Potomok "egocentrik": Nie je šťastný, nie je uznávaný, pretože má obmedzených, škaredých a chudobných rodičov, ktorí pre neho nič neurobili. Nedali, nekúpili, nepochopili…