Rečový vývin dieťaťa je fascinujúci proces plný míľnikov a prekvapení. Od prvých zvukov až po zložité vety, každá etapa predstavuje dôležitý krok v rozvoji komunikačných schopností. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na rečový vývin dieťaťa, ponúka praktické rady a stratégie, ako ho podporiť, a zároveň sa zaoberá bežnými otázkami a obavami rodičov.
Míľniky rečového vývinu
Vývin reči u detí prebieha v určitých fázach, pričom každá z nich je charakteristická špecifickými prejavmi a schopnosťami. Je dôležité mať na pamäti, že každé dieťa je jedinečné a tempo jeho vývinu sa môže mierne líšiť.
Prvé slová a ich význam (12 - 18 mesiacov)
Okolo prvého roku života sa v reči dieťaťa začínajú objavovať prvé detské slová. Zvyčajne ide o jedno až šestnásť slov, ktoré dieťa tvorí tesne pred alebo po 12. mesiaci. Medzi najčastejšie patria slabiky, skratky prvých slov či novotvary - zvuky, ktorými dieťa jednoznačne pomenúva predmety alebo činnosti, hoci sa zvukovo nemusia podobať slovám dospelých (napr. "kiki" pre kľúče, "gogo" pre pero). Postupne sa zvuková stránka týchto slov vyvíja a viac sa podobá slovám používaným dospelými. Citoslovcia ako "hau", "mú" alebo "bé" sú taktiež bežnou súčasťou prvých slov.
V tomto období dieťa prechádza fázou, kedy označuje viaceré veci rovnakým slovom. Napríklad slovo „kako“ môže používať na všetko, čo je špinavé, nečisté a zakázané, alebo slovom „žiži“ pomenuje akýkoľvek zdroj svetla a tepla.
Rozširovanie slovnej zásoby a prvé vety (18 - 24 mesiacov)
Na začiatku 18. mesiaca dieťa používa približne 50 slov a asi 15 rôznych gest, ktoré rôzne kombinuje. Môže povedať "mama" a ukázať na mamu, alebo spájať slovo a gesto s odlišným významom, napríklad povie "daj" a ukáže na čajík. Prvé spájanie dvoch slov do jednej výpovede sa objavuje medzi 16. a 20. mesiacom, napríklad "mama, daj!".
Prečítajte si tiež: Tipy pre pokojné bábätko
Medzi prvými gramatickými javmi sa objavuje akuzatív bez predložky (daj "bábu") a inštrumentál jednotného čísla (lyžičkou, autom, pusou). Dieťa začína ohýbať slovesá, vyjadruje rozkazovací spôsob (poď!), 3. osobu jednotného čísla (ide) a neskôr 3. osobu množného čísla. Až postupne začne hovoriť o sebe v prvej osobe (idem, papám). Obdobie dvojslovných výpovedí prináša aj otázky typu "kde je?". Slovná zásoba sa rozširuje, no výslovnosť je často zjednodušená a dlhé slová dieťa skracuje. Okolo 24. mesiaca dieťa rozumie už približne 530 slovám.
Gramatika a rozvoj porozumenia (24 - 30 mesiacov)
Po druhom roku života sa objavuje minulý čas slovies (Bába spala). Dieťa začína používať druhú osobu slovies (spíš, spievaš, ideš) a osvojuje si predložky ako na, do, s či v. Podstatné mená dieťa skloňuje rozmanitejšie a do 30. mesiaca by malo byť schopné vyjadriť príklad každého pádu.
Okrem pomenovania vecí sa dieťa pýta aj na ich funkciu a spôsob použitia ("Čo je to?"). Objavujú sa vymyslené slovíčka (zametačka = metla, hudriak = moriak, strelník = poľovník) a otázky na osoby ("Kto je to?") a udalosti ("Čo sa stalo?"). Dieťa sa začína vyjadrovať k blízkej budúcnosti (poletíme, zamiešam, idem plávať) a v reči sa objavujú slová súvisiace s časom (teraz, potom, včera) a prídavné mená (veľký, malý, zlé, čisté, mokré). Rozvoj gramatiky dominuje nielen v produkcii, ale aj v porozumení, pričom dieťa rozlišuje významy slov na základe malých rozdielov, ako sú napríklad koncovky (topánka vs. topánky).
Zložené vety a zdokonaľovanie gramatiky (30 - 36 mesiacov)
Medzi druhým a tretím rokom sa slovná zásoba dramaticky rozširuje. Dvojročné dieťa používa okolo 300 slov, dvaapolročné už asi 520 slov. Tieto slová spája do dvoj-, troj- či štvor-slovných viet. Po 30. mesiaci začína dieťa produkovať prvé zložené vety - súvetia, kde vyjadruje zložitejšie vzťahy medzi dvomi slovesami, vďaka čomu sa v reči objavujú spojky.
V tomto období sa môžu objaviť aj "dysgramatizmy" - gramatické chyby, ktoré sú v tomto veku normálne. Dieťa sa oboznamuje s gramatickým systémom jazyka a spočiatku veľmi dôsledne uplatňuje určité gramatické pravidlá, napríklad ohýba slovesá podľa vzoru "daj", "hľadaj" ("povedaj", "ukázaj"). Taktiež môže nesprávne tvoriť množné číslo (koni namiesto kone, ľudi namiesto ľudia). Logopédi zdôrazňujú, že do 4. roku je to normálne a svedčí to o tom, že dieťa o jazyku premýšľa.
Prečítajte si tiež: Recenzie a informácie o plávaní pre bábätká
Vplyvom prudkého tempa vo vývine reči sa môžu u dieťaťa vyskytovať neplynulosti, ako opakovanie slabík alebo slov (Mo-mo-mo-moja maminka príde) alebo zamieňanie slov. Tieto ťažkosti sú sprievodným javom vývinu reči a nemali by trvať dlhšie ako 6 mesiacov.
Ako podporiť rečový vývin dieťaťa: Praktické stratégie
Komunikácia je kľúčom k rozvoju reči. Je to interakcia medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi, kde si vymieňajú informácie, delia sa o pocity a komunikujú svoje potreby. Dieťa sa učí reč opakovaním, pričom reč dospelého je pre neho vzorom. Dôležitú úlohu zohráva spôsob komunikácie dospelého s dieťaťom. Aby dieťa dokázalo profitovať z našej reči, je potrebné ju zjednodušiť a prispôsobiť.
1. Byť na jednej fyzickej úrovni
Skloniť sa k dieťaťu počas komunikácie s ním. Tento jednoduchý krok prináša veľké zmeny k lepšiemu v komunikácii medzi dieťaťom a dospelým. Priblížením sa dávame dieťaťu signál, že práve teraz začína komunikácia, že bude vypočuté a má počúvať a vnímať druhého. Taktiež mu dávame najavo, že jeho výpoveď je pre nás dôležitá.
Jedna fyzická úroveň ponúka priestor, aby sme videli všetky spôsoby komunikácie dieťaťa: pohľad, pohyb, zvuky, mimiku. Ak tieto prejavy nebudeme vnímať, môžeme premeškať veľa snáh o komunikáciu a demotivovať. Naopak, ak oceníme každú snahu dieťaťa o komunikáciu, zabezpečíme, že dieťa bude vypočuté a bude chcieť s nami komunikovať aj nabudúce. Ak dieťa vidí našu tvár, má možnosť odzerať pohyby artikulačných orgánov, čo mu umožňuje ľahšiu imitáciu nových slov.
2. Sledovať záujem dieťaťa a pripojiť sa do hry
Namiesto direktívneho učiteľa sa staňte partnerom v komunikácii s dieťaťom. Komunikovať o tom, čo nás nebaví, je otravné a nemotivujúce. Najskôr pozorujte, sledujte ako sa dieťa hrá, čo robí, a navnímajte okamih. Až potom sa pripojte do hry, kopírujte jeho hru (v rámci bezpečnosti). Komentujte, hovorte slovami to, čo vidíte, čo dieťa robí, čo asi chce. Nové prvky do hry vkladajte opatrne, aby ste dieťa takpovediac nestratili.
Prečítajte si tiež: Ideálne šaty pre dievčatko
3. Prispôsobiť reč úrovni dieťaťa
Uvedomte si, kde sa reč vášho dieťaťa nachádza. Hovorí bežne zvuky a gestá? Alebo izolované slová, prípadne ich spája do jednoduchých spojení? Má dvojslovné vety, spája už tri slová? Základom toho, čo hovoríme, by mali byť také vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne vaše dieťa. Vtedy má väčšiu šancu porozumieť nám, pripodobňovať sa našej reči. Byť na jednej nielen fyzickej ale aj rečovej úrovni dieťaťa má veľký zmysel.
4. Komentovať a pomenúvať bežné aktivity
Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Ak sa učíme niečo nové, vzor potrebuje veľakrát a často vidieť, počuť. Je preto vhodné komentovať a pomenovávať bežné aktivity počas dňa približne tými istými slovami, frázami. Hovoriť môžeme o tom, na čo sa naše dieťa pozerá, čo práve robí, ale aj o tom, čo robíme my. Najlepším spôsobom ako komentovať je eliminovať počet otázok a používať radšej oznamovacie vety.
5. Čakať na reakciu
Deti potrebujú oveľa dlhší čas na reakciu. V reči čakanie môže veľmi pomôcť. Po krátkej vete počkajte. To ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo, aby malo na reakciu vôbec priestor. Možno nepovie slovo, no inam sa pozrie, zamračí sa alebo sa vyjadrí pohybom. Odporúča sa dokonca počítať (v duchu) do 10.
6. Modelovať odpovede
Keby vedelo moje dieťa teraz rozprávať, čo by mi presne povedalo? Túto otázku si povedzte a zodpovedajte počas interakcie s dieťaťom. Modelovanie odpovede je výborná stratégia, ktorá pomáha stimulovať reč dieťatka. Na chvíľku vtedy akoby ozvučujeme myšlienky dieťaťa. Ak sa pozerá na pohár, lebo chce piť, vy môžete povedať: „Mama, piť! Chcem piť.“. Ak sa dieťatku niečo nedarí z vašich úst zaznie: „Nejde to. Pomôž.“ Poviem za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dám mu tým vzor. Ak sa budem pridŕžať pravidla „o krok vpred“ a použijem reč vyladenú na aktuálnu úroveň reči dieťatka, vzniká pre dieťa výborný priestor na imitáciu slov. Cestou k úspechu je tiež použitie lákavej intonácie, smiešnych zvukov, pútavého hlasu.
7. Opakovať slová v prirodzených situáciách
Ak dieťaťu povieme presne, čo má povedať môže to mať opačný efekt a dieťatko sa cítiť pod tlakom. Výsledkom toho je, že nepovie nič. V prirodzenej situácii - v rámci hry, činnosti- viackrát zopakujme cieľové slovo. Menej slov, ale ich častejšie opakovanie má väčší efekt pri učení sa nových slov. Niektoré deti potrebujú počuť nové slovo 5krát, niektoré 50krát.
8. Používať menej otázok a viac komentárov
Príliš veľa otázok môže spôsobiť, že sa dieťa opäť cíti pod tlakom. Práve takýto štýl často vedie k tichu, nereagovaniu dieťaťa. Namiesto zbytočných otázok používajte komentáre, teda oznamovacie vety. Neefektívne zatvorené otázky (Papáš? Obúvaš sa? Ideme von?), na ktoré nie je iná odpoveď ako áno-nie, skúsme nahradiť otázkami otvorenými (Čo robíš? Kam ideme?). Reč rozvíjajú viac. Dobrou voľbou sú aj otázky, v ktorých dáme dieťaťu na výber dve možnosti (Dám ti vajíčko alebo chlebík? Ideme hore alebo von?).
9. Využívať každodenné situácie na stimuláciu reči
Počas dňa sa veľakrát dejú situácie kedy napríklad, spadne lyžička zo stola počas jedenia, rozbije sa pohár, lopta sa skotúľa pod gauč, dieťa nedokáže vyliezť na vysokú stoličku, dobíja sa cez zatvorené dvere. Práve tieto situácie sú výbornou príležitosťou na stimuláciu reči. Nesnažme sa hneď všetko vyriešiť, zastavme sa. Počkajme, kým dieťa vyšle signál, že pomoc potrebuje. Vytvárame tak priestor na komunikáciu, dieťa podnecujeme k aktivite, pridávame dôležitosť jeho prejavom, dávame možnosť porozumieť situácii, komentovať, komunikovať.
Znaková reč pre počujúce batoľatá
Znaková reč pre počujúce batoľatá je ľahký a prirodzený spôsob ako sa dorozumieť s vaším dieťaťom ešte pre tým, ako je schopné hovoriť. Znakujúce batoľatá tak získavajú jedinečnú možnosť podeliť sa o svoj svet so svojimi najbližšími a rodičia si užívajú väčšiu pohodu, ktorá zavládne, keď zistia , čo ich ratolesť potrebuje bez slzičiek a plaču.
Baby Signs Program učí deti jednoduché, ľahko vykonateľné znaky, ktoré im umožnia komunikáciu s rodičmi a ostatnými, ktorý sa o ne starajú. Jednotlivé znaky, ktoré sa deti naučia, predstavujú buď samotné slová alebo jednoduché pojmy.
Používanie znakov u deti ešte pred tým, než sú schopné hovoriť, nie je nič nové. Väčšina detí sa naučí mávať na rozlúčku alebo vrtieť hlavičkou, aby nám dali najavo svoj nesúhlas. To sú často prvé znaky, ktoré sa deti prirodzene naučia. Deti majú prirodzenú túžbu komunikovať s okolím a keď sa naučia znaky, ktoré im to umožnia, používajú ich s veľkou radosťou. Štúdie dokázali, že deti, ktoré sa učia znakovú reč, oveľa častejšie „hovoria“ s rodičmi než deti, ktoré znakovú reč nepoužívali. Schopnosť komunikácie im tiež pomáha zvýšiť sebavedomie a je pre nich jednoduchšie nadviazať kontakty s okolím.
Keď bábätká začnú používať znakovú reč, rodičia sú často prekvapení, aké „rozumné“ je ich dieťa. Dozvedia sa, koľko toho už takto malé dieťatko vníma a ako veľmi sa o tom všetkom chce „pozhovárať“. Táto ranná komunikácia medzi batoľatami a ich rodičmi upevní ich vzťah a napomáha rozvoju dieťaťa. Znakovanie naučí batoľatá vyjaviť nám, čo potrebujú, čo cítia, a čo ich fascinuje dlho pred tým, než môžu hovoriť. K tomu ešte znakovanie dodá deťom dobrý pocit zo seba samých. Naučí ich, že aj keď sú malé, rozhodne nie sú bezbranné. Naučia sa jednať s ostatnými so sebavedomím a uveria, že ľudia majú záujem ich počúvať. Naučia sa, že komunikácia je základom pre vytvorenie púta lásky a rešpektu.
Deti učíme mávať „pá, pá“ a kývať hlavou na súhlas. Deti si samy vytvárajú znaky, aby sa s nami podelili o svoj svet. Ako napríklad mávanie rukami akoby krídlami, aby nám povedali, že vidia vtáčika alebo dýchajú s otvorenou pusou a vyplazeným jazýčkom ako psík, aby nám ukázali, že je tam pes. Učenie znakovej reči je len ďalší krok v prirodzenej vývoji komunikácie u detí. Necháme ich kreativitu rozvíjať pri „vývoji“ vlastných znakov a ešte im pomôžeme tým, že ich učíme ďalšie znaky.
Znaková reč nám umožní rozumieť oveľa viac. Väčšina toho o čom celý deň hovoríme nemá so zariaďovaním najnutnejšieho nič spoločné - rozprávame sa preto, aby sme sa podelili o svoje zážitky, pocity, aby sme sa pobavili. A tak isto je to aj s malými deťmi. Výhodou znakovania je, že to vlastne nezaberie žiadny čas na viac. Po tom, čo sa naučíte ako na to, znakovanie sa stane súčasťou každodenných aktivít a nie je potreba si na to vyhradiť čas na viac. Dokonca to čas ušetrí. Keď si dieťa vie povedať, čo chce, tak všetko je hneď jednoduchšie.
Často počujeme o tom, že hlavne oteckovia, ktorí často trávia veľa času v práci, sú nakoniec najväčšími propagátormi znakovania. Je to preto, že zaneprázdnený otecko má väčšie problémy sa s batoľaťom dohovoriť. Znakovanie je vítaným pomocníkom pri zbližovaní súrodencov. Často to pomôže prekonať žiarlenie a pocity menejcennosti z toho, že rodičia venujú čas batoľaťu. Staršie dieťa sa ľahko naučí znaky a môže malého súrodenca znaky učiť.
Deti, ktoré znaky používajú, rýchlo predbehnú svojich vrstovníkov v schopnosti sa vyjadrovať.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Je dôležité sledovať vývin reči vášho dieťaťa a v prípade akýchkoľvek pochybností sa poradiť s odborníkom - logopédom. V odbornej literatúre sa za magickú hranicu „rozrozprávania sa“ pokladá tretí rok života dieťaťa. Ak nachádzate u svojho dieťaťa v porovnaní s tabuľkou oneskorenie vývinu jeho rečových schopností a máte určité pochybnosti, môžete sa obrátiť na najbližšieho logopéda, ktorý Vám poradí zásady správnej stimulácie rečového vývinu v závislosti od momentálnej (dosiahnutej) úrovne reči dieťaťa a úrovne, na ktorej by sa malo nachádzať.
Čo robiť, ak sa dieťa zajakáva?
Vplyvom prudkého tempa vo vývine reči sa stáva, že sa u dieťaťa začnú vyskytovať neplynulosti. Môže napr. opakovať viackrát jednu slabiku alebo slovo (Mo-mo-mo-moja maminka príde. Moja moja moja maminka príde). Alebo zamení slovo či spojenie s tým, že zmysel povedaného ostáva rovnaký. Aj keď tieto ťažkosti pripomínajú zajakavosť, sú sprievodným javom vývinu reči. Dôležitým rozdielom medzi vývinovou neplynulosťou a skutočnou zajakavosťou je doba trvania. Odborníčky zdôrazňujú, že vývinová neplynulosť by nemala trvať dlhšie ako 6 mesiacov.
Komunikácia v rodine: Kľúč k peknému vzťahu
Ak chcete mať so svojím potomkom pekný vzťah, držte sa pravidiel, ktoré vám ho pomôžu vybudovať.
- Dostatok času: Je dôležité venovať vzájomnej komunikácii čas. Rodič je navigátor, ktorý hlavne v prvých rokoch života dieťaťa určuje, ako sa bude v rodine komunikovať. Je dobré, ak si v rodine nenásilne určíte, kedy sa budete spolu rozprávať. Či to bude chvíľa po príchode detí zo škôlky či školy alebo večer po uľahnutí do postele. Komunikácia pritom neznamená vydávanie povelov či kritiku dieťaťa, ale záujem o tom, čo prežilo a ako sa má.
- Pokoj: Na vzájomnú komunikáciu je treba pokoj. Nie je vhodné rozprávať sa o dôležitej veci, keď sa rodič či dieťa ponáhľa alebo keď sa venuje čítaniu knihy či sleduje dobrodružný film. Rovnako nie je dobré komunikovať, keď dospelý vykonáva nejakú činnosť, ktorá mu nedovolí, aby sa naplno sústredil. V takých chvíľach je dobré si povedať, že sa porozprávame neskôr, keď na to bude čas a priestor.
- Ja a ty: Nepoužívajte v komunikácii všeobecné frázy typu „toto sa nerobí“ alebo „to je skvelé“ a podobne. Zamerať sa na slovíčka ja a ty, dať komunikácii konkrétnu formu a obsah. Ak máte dôvod na kritiku, povedzte napríklad: „Mne sa nepáči, že si nesplnil, na čom sme sa dohodli. Nechcem, aby to tak pokračovalo. Je dôležité dohodu splniť, aby sme si mohli aj naďalej dôverovať.“ Týmto spôsobom komunikácie dávate najavo, že vám ide primárne o vzájomný vzťah a neodvolávate sa na konvencie a na to, čo „sa má“.
- Vzájomnosť: Veľmi dôležité pravidlo, na ktoré sa však často zabúda. Moderní rodičia sa snažia vo vzájomnej komunikácii načúvať svojmu dieťaťu, dbať na jeho pocity, na to, čo prežíva a čo si myslí. Už menej hovoria o sebe a pritom dieťa má mať možnosť poznať, čo teší či trápi jeho rodičov alebo čo prežili počas dňa. Samozrejme primerane veku a tomu, čo je schopné pochopiť. Táto vzájomnosť prinesie do vzťahu viac dôvery, otvorenosti i väčšiu zomknutosť.
- Načúvanie: Aby sa rodičia a deti mohli vzájomne počúvať, je dôležité prestať sa hrať, prestať variť, čítať noviny, pozerať sa na televíziu. Naopak je dobré dať rečou tela najavo, že sa spolu ideme rozprávať. Otočiť sa k dieťaťu, prisadnúť si k nemu, kľaknúť si k nemu a podobne. Ak to rodič považuje za dôležité, je tiež vhodné povedať dieťaťu nejaký sumár z toho, čo si z komunikácie zapamätal. Overia si tak, že to, čo dieťa povedalo, bolo správne pochopené.
- Ospravedlnenie: Rodič i dieťa by sa mali naučiť ospravedlniť sa jeden druhému, ak sa zachovali neadekvátne či nesprávne. Ak rodič na dieťa neoprávnene zakričal alebo mu niečo nezmyselne vyčítal, ospravedlnenie je silný spôsob, ako to napraviť. Tak, ako by sa mal rodič naučiť ospravedlňovať dieťaťu už od útleho veku, mal by ho rovnako skoro začať učiť tomu, aby to aj ono dokázalo voči druhému. Pochopenie princípu ospravedlnenia si často vyžaduje dôkladné vysvetlenie. Dieťa môže operovať tým, že podľa neho sa nič zlého nestalo, tak prečo by sa malo ospravedlňovať. Je preto potrebné dať mu nahliadnuť do vnímania druhého človeka.
- Vyjadrovanie pocitov: V komunikácii je potrebné naučiť sa vymieňať si navzájom svoje pocity. Často sa stáva, že je rodič plný emócií, nič o nich nepovie, ale reaguje podráždene a neprimerane. Namiesto toho, aby emócie a pocity zo seba dostal von, uvoľnil ich, prenáša ich do komunikácie s iným človekom, takzvane si na ňom vylieva svoju zlosť. Ak sa rodičovi stane niečo, čo nesúvisí s dieťaťom, má to povedať. Plakať pre dieťaťom? To si veľa rodičov „nedovolí“, pretože sa obávajú, že by ho tým zneistili. Dieťa však viac znepokojuje, ak nevie, čo sa v jeho rodičovi odohráva. Radí sa preto plakať - a úprimne povedať, čo sa deje. Rodičovi sa uľaví, pretože už nemusí ďalej skrývať svoj pocit, môže ho dať najavo. A pred kým iným by ho mal dať najavo, než pred tým, koho dobre pozná a kto je mu najbližší.
13 dôležitých vecí, ktoré by ste svojmu dieťaťu mali povedať každý deň
Dieťa by malo vždy vedieť, že je milované, bez ohľadu na okolnosti. A rovnako by malo vedieť aj to, že mama je tu vždy preň. Tieto veci by ste mali svojmu dieťaťu hovoriť každý deň, nech bol aj pre nás rodičov akokoľvek ťažký.
- Ďakujem
- Počúvam ťa
- Je prirodzené, že si sklamaný, zostanem chvíľu pri tebe
- Si pre mňa naozaj dôležitý
- Samozrejme, že ti pomôžem
- Budem tu chvíľu s tebou
- Verím ti
- Robiť chyby je prirodzené, všetci ich robíme
- Som hrdá na to, že som tvoja mama
- Odpúšťam ti
- Bolo mi za tebou veľmi smutno
- Si veľmi šikovný
- Prepáč mi